Jedna bosá noha
@ :: Poviedky ::
Mar 14 2007, 09:38 (UTC+0) | 
Krásnovce v januári 2007 |
Miesto: Krásnovce
Čas: november 1944
Autor: Anna Domaniková
V Krásnovciach žili šikovní gazdovia, v komorách a pivniciach skladovali všetko čo potrebovali. Mali dostatok obilia, fazule, kapusty i zemiakov. Na dvoroch kotkodákali sliepky, husi a kačky takmer splynuli s bielym snehom, z maštalí bolo počuť erdžanie koní aj občasné mekotanie kôz. Gazdiné nadojili toľko kravského mlieka, že bolo dostatok aj na maslo či tvaroh; a z občasnej zabíjačky brava bolo masti aj údeného mäsa. Vojnové roky preto najväčšmi poznačili dedinčanov na duši. Strach, neistota a obavy boli ich každodennými nepríjemnými spoločníkmi.
Pivnice boli v posledných novembrových dňoch roku 1944 jedným z najbezpečnejších miest. Počas postupného odchodu nemeckých vojakov z dediny a okolitých obcí do blízkych Pozdišoviec sa v nich najskôr poschovávali chlapi. Tak sa vyhli mobilizácii, čo vyhlásili Nemci, aby posilnili svoje rady. Neskôr denné svetlo za tmu podzemia vymenili aj ženy a deti, lebo sa im videlo, že v pivniciach budú istejší. Rusi boli na dohľad, front počuteľne blízko. Každý si chránil svoj život ako najlepšie vedel, lebo ten bol najcennejší a najdôležitejší...
Štyri dlhé dni Nemci odchádzali. Utekali, hnaní strachom z Červenej armády, z ruských kaťuší a diel. Cestou brali so sebou všetko, čo sa im dostalo pod ruky a čo im mohlo byť na osoh.
Eržička vykúkala spoza dverí kuchyne. Opustila bezpečie pivnice, aby pripravila čosi pod zub. Videla akurát, ako Nemci chytali husi - vykrútili im krky a potom ich hádzali do vriec. Brali hrnce, pekáče, misky, z komôr klobásy a šunky. A hlavne korisť najcennejšiu, mužov od šestnásť do šesťdesiat rokov – ak ich našli. Použili ich ako živý štít pri ústupe. Terče, na ktoré, ako dúfali, nebudú Rusi strieľať.
Eržička sa strhla pri každom výbuchu. Na toto sa nedalo zvyknúť. Veď piskot letiacich bômb a výbuchy boli také hlasné, až ju ohlušilo, zaľahlo jej v ušiach a všetky jej túžby, aké kedy v živote mala, sa zúžili na jednu, jedinú. Prežiť. Rusi už boli veľmi blízko.
Vrátila sa do kuchyne a hnevala sa na seba, že pre svoju zvedavosť prišla o kopu času. Rýchle vyklopila chlebové cesto na dosku a šikovne ho rozkrájala na štyri bochníky. Na každý jeden urobila hranou dlane krížik a nasádzala ich do pece.
Kým sa chlieb upečie, urobí lokše. Nedávno boli s makom, predtým robila slané s husacou masťou. Dnes ich urobí sladké s lekvárom. Mala v pivnici dcéru, aj otca a sestru s tromi deťmi. Švagor bol kdesi pri partizánoch, určite ani nevedel, že ich dom ľahol popolom. Eržička zatvorila dvere do komory, kam uložila košík so zemiakmi a v tej chvíli sa pod ňou zatriasla zem. - Doteraz sme si mysleli, že vojna je to, keď sa v dedine striedajú Nemci. Starí s novými, pekní s ešte krajšími. Rusi nám to teraz ukážu, dumala a prežehnávala sa ako dedo v pivnici.
Čerstvo upečené voňavé bochníky potrela v studenej vode namočenými dlaňami a napriek mohutnej, neustávajúcej streľbe, pustila sa do pečenia lokší. Bola nedeľa, dvadsiateho šiesteho novembra. Obyčajný deň, nebyť bojovo naladených vojakov na jednej aj druhej strane frontu.
„Teta,“ začula nesmelý hlások. Najprv si myslela, že sa jej čosi marí. „Tetka, počujete?“
Položila upečené dve placky do hlbokej misky na ostatné, narýchlo ich ponatierala lekvárom a nechala hrniec s cestom na lavici pri peci len preto, že bola zase zvedavá. Pootvorila kuchynské dvere a vykukla na dvor. To, čo uvidela, jej dodalo odvahy a s rukami vbok vyšla k postave prešľapujúcej z nohy na nohu v udupanom snehu.
„Borka moja! Živá, zdravá si? Kde sa tu berieš? Vaši... Sú vaši v poriadku?“ zvraštila čelo.
„Naši sú doma. V poriadku,“ šepotalo dievča, neuhnúc zrakom pred tetkinými očami.
„Dievča, dievča,“ neveriacky krútila hlavou a obzerala si Borku zo všetkých strán, „čo ti to len zišlo na um? Alebo ťa vaši vyslali?“
Borka stála na dvore, líca vyštípané od mrazu, ruky schované v rukávoch kožúška, do ktorého sa pri tetkiných vyčítavých pohľadoch ešte viac schúlila.
„Si poobliekaná, akoby si mala na kraj sveta ísť,“ nedala jej Eržička pokoj, „a čože to máš v tom batôžku pri nohách, ha?“
Zrazu sa spamätala – priam sa rozbehla k pivnici, veď musí dovariť obed, nemá teraz čas na pletky! Zvrtla sa na poslednom schode a oprašujúc si ruky od múky, ešte polohlasne hundrala: „Kto to kedy videl trepať sa do druhej dediny v takýto nebezpečný čas... Zuza! Vylez! Borka prišla z Lastomíra,“ kričala cez pootvorené dvierka do tmy pivnice.
Z pivnice vybehla Zuzka. S Borkou boli kamarátky a spolužiačky z michalovského gymnázia. Stretali sa vždy, keď to bolo možné. Pred troma rokmi, v lete, pri vatre a rozhovoroch o strašidlách a bosoráctvach, sa do Barborky zahľadel Juraj. Tiež z Lastomíra, mládenec rúči, pochádzal z dobrej gazdovskej rodiny, aj pekný bol, aj Barborke sa páčil. Ako šli deň za dňom, rok striedal rok, Juraj požiadal Barborku o ruku. Zásnuby prebehli ako sa patrí a deň svadby bol vytýčený na sobotu, druhého decembra 1944. Vlastne už o týždeň.
„Barborka!“ tešila sa, „si v poriadku? Otec ťa poslal, že? Určite aj Juraj má o teba strach. Aj my sme chyrovali o Rusoch.“ Keď došla ku kamarátke, objala ju, vystískala a berúc do rúk batôžok, ťahala ju do pivnice. „Poď, aspoň mi nebude samej smutno. Mamka stále vybehuje do kuchyne a obriadiť statok. Ešte je tam dedo, ale ten sa iba modlí a hľadí do tmy. A potom teta s deťmi. Večne ich núti byť ticho, a potom plače, lebo nevie kde má muža.“
Dievčatá sa posadili na lavicu pozdåž dlhšej steny tmavej pivnice. Uprostred bol menší drevený stôl, na ktorom horela petrolejka, a tak si Barbora mohla obzrieť aj ostatných. Prešla ich jedným pohľadom a hneď sa otočila k Zuzke, chytila ju za ruky a šepotala: „Keby si len vedela... Som šťastná a zaľúbená.“
„Ako by som nevedela? Veď o týždeň máš svadbu. Aj Juraj musí byť šťastný,“ usmievala sa Zuzka. Možno trochu rojčivo, nostalgicky, aby myšlienky uleteli inam, aspoň do chvíle, kým sa ozve ďalší výbuch.
„Nie! Pozri sa,“ rezolútne vyhlásila Borka a vyzula si pravú čižmičku. Potom sa postavila a obišla stolík dookola, najmenej trikrát. Zuzka sa chvíľu dívala a pokúšala sa pochopiť, na čo že sa to má pozerať, no odrazu schytila Barboru za ruku a ťahala ju na lavicu.
„Ty... Čo to stváraš?! Veď ak dievča chodí s jednou nohou obutou a druhou bosou, tak koľkokrát vykročí bosou nohou, za toľko rokov sa nevydá!“
„Tak!“ prikývla jej bosonohá kamarátka. „O to ide. Nevydám sa za Juraja.“
„A to už prečo? Ako? Ušla si mu?“
„Ušla som. Nikto ma nenájde,“ naklonila sa Barbora bližšie k Zuziným ušiam a pokračovala: „Vydám sa, ale za iného.“
Zuzka otvárala ústa, ale Barbora jej ich zakryla dlaňou a takmer prikázala: „Teraz čuš! Poviem ti, prečo som tu. Juraj je dobrý mládenec, aj našim sa pozdáva, aj s mojím bratom si rozumie. Ja som sa však zaľúbila do Jurija. Je to ruský vojak. Chodil do Lastomíra na výzvedy a často prechádzal naším dvorom, lebo veď bývame na konci dediny. Potom, keď jeho armáda prekročila Laborec, Nemci ustúpili a on bol stále blízko mňa. Je rovný ako svieca, o hlavu vyšší ako Juraj a tie jeho čierne oči... Hmm, keby si... Vlastne ich uvidíš, on sem po mňa príde.“
„Jurij? Ty si sa zamilovala do Rusa, čo má meno ako tvoj snúbenec? Ako si mohla? Ani ho nepoznáš, nevieš, čo je zač! Také voľačo sa nemôže vydariť. A rozumieš mu? Ako ste sa dohovárali?“
„Čo by som nerozumela. Rozpráva skoro ako my. Keď ma objal, mala som zimomriavky aj na špičke nosa. A bozkáva sa ako... Tak inak ako Juraj. Tak chutnejšie.“
„Ty si sa s ním objímala? Borka, spochabela si sa?! Ty si neverná, ešte si sa ani nevydala! Nemôžeš také robiť! Ten Rus na teba zabudne, len čo prejde s frontom do ďalšej dediny. Nedočkáš sa ho. Radšej už len seď a nič mi o tom nehovor.“
Zuza nemo zízala na Borku. Jej najlepšia kamarátka z domu utiekla, temer spred oltára... Bude že to hnevu a smútku... Čo sa stane, ak sa tuto na dvore stretne Jurij s Jurajom, ktorý možno príde svoju nastávajúcu čochvíľa hľadať?
„Ty, Borka, dobre si to premyslela? Ak odídeš do Ruska, tvoji rodičia zájdu od žiaľu. Tým ublížiš každému, kto ťa pozná.“
Borka ako keby ju ani nepočula: „Vieš čo je dôležité? Že sa budem mať dobre. Jurij mi povedal, že ma berie do čudesnej krajiny.“
„Ako mu môžeš veriť? Čudesná krajina. Pche. Ktovie, čo tým myslel.“
Dvere do pivnice sa otvorili a vošla Eržička s veľkou misou lekvárových lokší. Deti povyskakovali z lavice, aj dedo sa prestal modliť a všetci vdychovali tú sladkú zemiakovú vôňu jedla. Borka so Zuzkou až precitli a uvedomili si, ako často a blízko dopadajú bomby. Doteraz vnímali len jedna druhú.
„Dnes strieľajú ako diví,“ durdila sa Eržička.
„To je ich práca,“ múdro prehlásil dedo.
Borka bola hladná, preto lokše teraz prišli vhod. Najradšej by už zahryzla do najlepšieho kúska z vysokej kopy úhľadne naskladaných okrúhlych dobrôt, bola tu však hosťom. Musela počkať, až ju ponúknu.
„Babica tu bola, keď som piekla lokše,“ pokračovala Eržička, spod misy vytiahla taniere a ukladala ich na stôl, „Stoľarka má syna. Tiež si, chúďa, mohlo vybrať pokojnejší deň. Jednu perinu som im dala, aby im v tom bunkri nebola zima.“
„Prečo tomu hovoríš bunker?“ zdvihol dedo hlavu. „Nebyť tvojho muža a hen, muža tvojej sestry, ani my by sme nemali pivnicu.“
„Jáj, dedo, dedo, je to bunker, lebo oni len vyhrabali jamu do zeme, zakryli latami a konármi a tam sa ukrývajú. My sme si tú jamu vyložili drevom a kladami a hore sme postavili malú dreváreň. Vždy ste sa chceli líšiť od ostatných gazdov.“
„Je to takto lepšie,“ mrmlal dedo, „pivnica je mimo domu. Keď na jedno padne bomba, druhé ešte zostane,“ uzavrel diskusiu.
Svišťanie striel, výbuchy bômb, streľba kaťuší sa striedali ako nástroje v orchestri. Nemcom nebolo vidno už ani zadky, no Rusi ešte do Krásnoviec nedošli.
„Poďme sa najesť,“ zavelila Eržička.
Akurát v tej chvíli dopadla bomba pred ich pivnicu. Ženy nestačili ani vykríknuť, keď druhá rana zaznela tesne vedľa. Všetko sa triaslo, poskakovalo, dunelo v ušiach a pred ich zrakmi sa roztancoval aj stôl. Miska s lokšami vyletela do vzduchu a keď dopadla na dosku stola, podskočili si aj lokše, tiež na všetky strany. Prilepili sa lekvárovou stranou na tváre, vlasy, hruď, nohy ľudí v pivnici. Našťastie Eržička stihla schytiť petrolejku, lebo keby sa prevrátila, vyzerali by oveľa horšie. Ïalšie bomby dopadali inam, zdalo sa, že ďalej od ich dvora.
Eržička otvorila pivničné dvere, podoprela ich kameňom, aby sa nezatvorili; púšťala svetlo, aby sa presvedčila, či sa niekomu voľačo zlé nestalo.
„No, dedo,“ začala Eržička, „a máme po drevárni aj po pivnici.“
„Aj po lokšiach,“ doložil dedo, snažil sa odlepiť franforce lekvárovej dobroty zo svojho kožucha a dupal nohami, aby mu opadali aj z čižiem.
„Čo tam lokše, radšej poďme von, na dvor, nech vidím, že sme všetci v poriadku,“ ustarostene navrhla Eržička.
Stačilo pár krokov, niekoľko schodov z podzemia za svetlom a zrazu Barbora padla so žalostným plačom na kolená: „Jaj, jaj, jaj, Jurij ma tu nenájde. Opísala som mu dreváreň, tá už nie je, ako ma bude hľadať?“
Zuzka podišla ku kľačiacej kamarátke, chytila ju za plecia a nútila postaviť sa: „Čo to zasa robíš? Vstaň, kým sa o teba nezačne starať moja mama!“
Len čo to dopovedala, Eržička priskočila k dievčatám a zrúkla na Borku: „Dievča, poď, nech tebou zatrasiem. Od úľaku sa ti aj jazyk pletie. Juraj ťa nájde, aj keby tu nebol celý náš dom.“
„Nechajte ma, tetka. Viem, čo hovorím. Jediný strach, čo mám, je ten, že ma Jurij bude hľadať podľa drevárne a tá je rozbombardovaná.“
Eržičke sa zaraz rozjasnilo v hlave a už tušila, prečo Barbora prišla s batôžkom a prečo spomína Jurija, nie svojho ženícha. Bola odhodlaná urobiť všetko pre to, aby sa tento útek nevydaril, aby zachránila česť Barborinej rodiny.
„Ja ti rozumiem, dievča,“ pokračovala pomaly, aspoň navonok pokojne, a keďže už nevedela na čo má nalákať dievča, tak vymyslela dôvod, ktorý nemohla odmietnuť. „Teraz vstaň, utri si slzy a poď do kuchyne. Zohrejem vodu, aby si sa mohla poumývať, vyzeráš ako strašidlo. A potom sa pomodlíme. Spolu. Aby sa všetko vydarilo tak, ako to chceme.“
Len čo sa dvere do kuchyne zatvorili, na poliach za Krásnovcami sa v smere od Lastomíra objavili Rusi. Streľba z kaťuší bola zriedkavejšia, ale ešte celkom neustala. Vojaci Červenej armády hnali Germánov, akoby nič iné neboli robili od narodenia. Keď došli do Krásnoviec, najskôr prehľadávali domy a pivnice, či sa niekde neschovali nemeckí vojaci. Domáci zrazu nevedeli, či sa majú tešiť, alebo báť. Keď však pýtali jedlo a chlieb jazykom, ktorý znel ako ich vlastný, nervozita ustúpila a Krásnovčania hostili Rusov, akoby boli dožinky.
Do hodiny boli v dedine aj ranení vojaci, ktorých pritiahli na nosidlách z konárov. Pre nich mali prísť zdravotníci a odviezť ich do Čiernej nad Tisou na vlak smerom do Ruska. V hlúčiku ležiacich, či sediacich ranených chodil jeden ruský vojak, ktorý čosi zaznamenával ceruzkou do papierov. Pristúpil k nemu ďalší a niečo mu šepkal, dávajúc mu nebadane čosi schované v dlaniach. Vojaka s ceruzkou myklo, krútil nesúhlasne hlavou, otočil sa k spolubojovníkovi chrbtom a vykonával svoju povinnosť ďalej. Šepkajúci vojak bol viditeľne nespokojný. Chvíľu sa krútil, ako keď si pes naháňa vlastný chvost, potom siahol do vnútorného vrecka vojenského kabáta, vytiahol za hrsť bankoviek, poskladal jednu na druhú veľmi pozorne a presne, potom ich skrútil do valčeka a znovu čosi šepkal píšucemu soldátovi, strkajúc mu bankovky do ruky, v ktorej držal papiere. Ten, vidiac hrúbku valčeka, už nekýval nesúhlasne hlavou. Rýchle si tie bankovky strčil do vrecka a na niečo sa ešte spytoval darcu. Čmáral čosi ceruzkou na papier a potom len pokyvkával hlavou, že áno, áno, dobre a prstami ukazoval, že dva.
To Barborkin Jurij podplácal pisára, ktorý spisoval zoznam ranených vojakov, aby tam napísal aj ich dvoch. Keď ich oboch zafačujú, nikto ich predsa rozväzovať nebude. Len tak sa môžu odtiaľ dostať do Ruska čo najrýchlejšie. Pisár mu pripomenul, že zdravotnícky odvoz príde až zajtra, že dovtedy musí všetko tak prichystať, aby nikto nemal podozrenie. Jurij sľúbil, že bude všetko v poriadku. Šúchal si dlane jednu o druhú a radoval sa, ako sa vec dobre vyvíja. Upravil si opasok na dlhom kabáte a míľovými krokmi sa pustil hore dedinou. Veľmi dobre si pamätal, v ktorom dome má Barboru hľadať. Napriek tomu, že sa už zotmelo, narýchlo postavené ohniská osvecovali dedinské domy ako bojazlivé slnko začiatkom jari. Čochvíľa našiel čo hľadal. Vedel, že stojí pred správnym domom, len sa mu nepáčila zbúraná dreváreň a dve jamy po bombách. Trochu sa zľakol. Čo ak jeho milá nedošla? Čo ak je ranená? Čo ak už nežije?
Odhodlane otvoril vráta a vkročil do dvora. Pohľad cez okienko do kuchyne ho upokojil a potešil. Bez zaklopania tvoril dvere. Všetky zraky sa upreli na príchodzieho, len Barborka vykríkla: „Jurij!“ a vrhla sa mu do náruče.
Jurij ju objal, zodvihol, bozkával ju a točil sa s ňou uprostred kuchyne ako na kolotoči. Eržička si ich s úľubou obzerala, oči sa jej leskli v studničkách såz, ale zaraz si spomenula na svoje odhodlanie nedopustiť, aby sa tento vzťah vyvíjal, aby sa počestné dievča zbláznilo pri pohľade na ruského vojaka a zahodilo všetko, čo bolo vzácne a podstatné.
„Borka,“ začala nesmelo, „dosť už, nepredvádzajte sa mi tu. Videla si ho, objala si ho, teraz si sadni k peci a tento nech ide preč. Ku svojim.“
„Nie, nie, tetka,“ široko sa Borka usmievala, „už si nesadnem. Idem s Jurijom. Ïakujem vám za opateru, za jedlo, za miesto.“
Potom sa otočila k Zuzke: „Nezabudni na mňa. A pamätaj, že dôležité je to, aby si sa ty cítila dobre.“ Objala ju, vzala svoj batôžtek a ticho ako prišla, tak aj odišla.
Druhý deň, ešte sa len brieždilo, už ktosi búchal na kuchynské dvere. Eržička otvorila a pred ňou stáli dvaja muži. Barborkin otec Michal a brat Paľo. Eržička ostala ako obarená. Veľmi dobre vedela, prečo tí dvaja prišli a raz nevedela, čo im má povedať.
„Ach, to ste vy?“ habkala. „Vitajte! Dávnejšie sme sa nevideli. Poďte ďalej, poďte. Chystám raňajky, dáte si s nami.“
Muži bez slova vošli, ale nesadli si. Prvý sa ozval Michal: „Prišiel som po dcéru.“
Eržičke sa podlomili kolená, ale rozhodla sa, že za žiadnu cenu nesmú jej hostia zistiť, že skrýva tajomstvo.
„Hej. Ale ona u nás nie je,“ povedala to tak rýchlo a sebavedome, až to bolo čudné. „Už nie je? Alebo tu vôbec nebola?“ nedal sa Michal zmiasť a nedovolil jej zahovoriť.
„Ona... Barborka... bola tu,“ habkala Eržička, „ale len chvíľu. Za Zuzkou prišla.“
„To som si aj myslel. Zavolali by ste Zuzku, možno ona by mi viac vedela povedať.“
Keď si Eržička predstavila, ako sa jej dcéra bude spovedať, ako sa bude vykrúcať, čo všetko môže popliesť a komu všetkému ublížiť, riekla: „Netreba. Netreba ju volať. Poviem vám všetko čo viem. Lebo ja som chcela... Nechcela som, aby Barborka s tým Rusom... Preto som... Radšej vám poviem všetko po poriadku.“
A vyrozprávala, čo vedela a čo videla od chvíle, ako Borka vstúpila včera okolo obeda na jej dvor. Muži ju pozorne počúvali. Zatínali ruky v päsť a na krku im od hnevu navreli tučné žily.
Obaja vedeli, že to bude ťažké hľadanie. Michal zúril a bál sa zároveň. V kútiku srdca najmä dúfal, že Rus nebude Borku vystavovať nebezpečenstvu a že ju nevezme do prvej línie. Tiež si nevedel predstaviť, čo by jeho dcéra pri vojakovi robila. Vojna ešte neskončila, vari ho bude nasledovať z bojiska na bojisko? Nikde nebude v bezpečí. Čím ju len presvedčil, aby opustila domov, ľudí, ktorí ju milovali? Možno ju donútil, mohol sa jej aj vyhrážal. Čo však počul od Eržičky, to nevyzeralo ako nútenie.
„Veď počkaj, ja si ťa nájdem,“ dokončil premýšľanie hlasnou hrozbou, „svoju dcéru ti nedám, aj keby som sa mal s tebou pobiť!“
Paľo ticho kráčal za otcom. Nebolo vhodné ozývať sa, radšej ticho prikyvoval na všetko, čo otec povedal. Sestra urobila zlý krok a on bol presvedčený, že jej touto výpravou s otcom pribehli na pomoc. Prišli ju zachraňovať, hoci sám presne nevedel pred čím. Prepadlo ju chvíľkové šialenstvo? A čo ak sa sama rozhodla pre útek kvôli Rusovi? City neprekabátiš, to Paľo dobre vedel.
Blížili sa k stanu, ktorý vojaci postavili pre ranených. Zdravých vojakov bolo neúrekom, fajčili a smiali sa. Michal si obzeral každého z nich divokými očami, prichystaný hneď skočiť na krk tomu, čo uniesol jeho dcéru. Paľo sa zahľadel na okolité domy, kde sa ubytovali velitelia. Na dvore vpravo stojaceho domu stál hlúčik Rusov a medzi nimi Barbora! Áno, ona to bola!
„Otec, aha,“ ukázal bradou v tú stranu, „tam je!“
Michal bez slova vykročil tým smerom, ale hlúčik sa v tej chvíli pobral do domu. Starší muž pridal do kroku. Paľo musel pobehnúť, aby veľmi nezaostal.
Keď Michal temer vyvalil dvere, takou silou do nich sotil, zo šesť vojakov a jeho dcéra sa práve usádzali okolo stola, na ktorom boli prichystané hrnčeky a chlieb. Chystali sa raňajkovať.
„Barborka, dcérka,“ ozval sa Michal, „prišiel som s Paľkom pre teba. Mama sa ti ide zblázniť od strachu, kam si sa podela.“
„Otec?“ udivene sa pozerala na mužov, čo vtrhli do kuchyne. „Čo vy tu robíte? Nič sa mi nestalo. Povedzte mamke, že som v poriadku.“
„Povieš jej to sama,“ snažil sa Michal hovoriť milo, i keď mu päste tvrdli, „obleč sa, rozlúč a poď domov. S vozom sme prišli, raz-dva budeme doma.“
Rusi len sedeli, nič nepovedali, nič neurobili.
„Nejdem s vami domov. Predstavím vám Jurija,“ ukázala na vojaka, ktorý sedel vedľa nej a keď počul svoje meno, postavil sa k Borke. „Toto je mládenec, ktorého ľúbim a s ktorým pôjdem aj na kraj sveta.“
„To... Ty... Ako? Doma máš snúbenca!“ bľabotal Michal, už červený od hnevu, lebo sa ďalej nevládal pretvarovať. „Čo si o sebe myslíš?! Že môžeš všetko? Toto sme ťa naučili? Okamžite sa prac domov! Nechci, aby som ťa vlastnými rukami dotiahol do voza. Ty vieš, že čo poviem, to aj urobím!“
Borka chytila Jurija za ruku a rozhodne odvetila: „Povedala som, že nikam nepôjdem! S vami už nie. Jurija budem nasledovať. Kam on, tam i ja.“
Stačilo týchto pár slov a otcovi navreli žily na sluchách. Sčervenel a vykročil k nej, hoc aj za vlasy, ale odtiahne ju domov!
Michal bol rýchly, ale Borka ešte rýchlejšia. Otočila sa a z lavice za sebou vzala do rúk jeden z ruských samopalov. Namierila ho na otca. Jurij si v tom momente sadol, zvyšok vojakov sa ťahal so stoličkami smerom k zadnej stene a Michal ostal stáť ako zmrazený.
„Vari ma chceš zastreliť?!“
„Otec, zastrelím vás ak mi nedáte pokoj.“
Ako keby sa zastavil čas. Včera ešte ako otec a dcéra, dnes ako nepriatelia, len sa ticho pozorovali. Ešte aj drevo v peci prestalo praskať. Len Paľo pomalými krokmi podišiel k otcovi.
„Nechaj tak. Borka, nestrieľaj. Prosím. Odvediem otca a ty si rob čo chceš.“
Borka kývla samopalom, akože súhlasí a bez známok ľútosti pozerala, ako Paľo ulapil otca pod pazuchy a viedol ho von z kuchyne. Samopal zložila z rúk až dávno po tom, ako sa dvere zatvorili...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
