Samohonkový komandir
@ :: Poviedky ::
Mar 22 2007, 08:54 (UTC+0) | 
Centrum zemplínskej obce Bracovce v marci 2007 |
Miesto: Bracovce
Čas: december 1944 – január 1945
Autor: Slavomír Szabó
„Tak som počul, ale bubnovať to nebudem, no počul som,“ snažil sa Andrej voľačo povedať, ale určite dlhý čas bežal, bol zadychčaný, až musel na chvíľku prestať a zohnúť sa do hlbokého predklonu, aby sa poriadne nadýchol.
„Chceš sa napiť?“ spýtal sa ho cez plot z dvora na ulicu Michal, ktorý práve niesol dve plné vedrá od studne. Andrej prikývol.
„Budú deliť pátayovský majetok! Polia, ovce, jalovice, kone, voly, všetko! Už by tu malo prísť aj písmo z úradu, ako sa bude rozhodovať, čo sa komu ujde,“ vysypal zo seba naraz, len čo prehltol posledný dúšok vody. Hrnček, ktorý bol inak zavesený za ucho na tyčke plota, položil späť na miesto. Mladý muž, sotva mu minulo osemnásť, robil obecného bubeníka, či ak chcete hlásnika, sa zvykol zastaviť u Michala takmer každý deň.
„Možno majetok, ale skôr len to, čo z neho ostalo. Veď vieš ako sa veci majú, nie? Kto ako a komu dokáže, čo tam bolo predtým a čo ostalo teraz? ¼udia už toho dosť rozobrali, odkedy páni odišli. A keď sa vrátia, ako sa im vysvetlí, že ich statky rozdelili úrady medzi ľudí?“
Andrej ešte dychčal, pozeral trochu neveriacky na Michala, či je taký naivný, alebo tupý. Predsa len, starý roľník, ktorý celý život hospodáril na majetkoch iného gazdu, sa nevedel vžiť do novej doby, čo priniesla toľko zmien.
„Pátayovci sa nevrátia. Nemôžu. Kým sú Rusi v ich kaštieli, určite nie. Veď pred nimi utiekli! A ktovie, či je ešte niekto z nich nažive.“
Michal len kývol ramenom, nechcel sa pustiť do tejto debaty. Mal dosť inej roboty, hoci aj takej, na ktorú už mohol zabudnúť. O role sa teraz nestaral, ležali ukryté pod decembrovým snehom. Opatroval však pánove jalovice, hoci nevedel, či ešte za to dostane voľakedy zaplatené, alebo či sú vôbec ešte pánove. Dosť z nich už vzali ľudia, vraj namiesto pláce, a tiež Rusi, čo odtiaľ koncom novembra vyhnali Nemcov. Pre Bracovce vojna skončila, ale čas neistoty nie. Väčšinu polí vlastnili Pátayovci. Ale tiež zo tridsať koní, majer s jalovicami a ošípanými na Dargovíku, ďalší majer s kravami i ovcami a tiež tri sýpky. Skoro celá dedina pracovala pre nich. A teraz, keď pán s rodinou odišiel...
„Takže deľba, hej?“ pokýval nakoniec Michal hlavou.
„Každý vie, že sa páni nevrátia. Rusi a Maďari, to nejde dohromady. A ešte, no vy ste asi jediní, čo veria, že to Pátay prežil.“
„Andrej, nechajme to tak. Ja pôjdem za robotou na majer, a ty, ak môžeš, si tú svoju novinu pozdrž pre seba. Inak ľudia rozoberú všetko skôr ako sem prídu úradníci. Už dosť vecí pomizlo. Aj z kaštieľa, majerov a aha ho! Aj z poľa!“ ukázal odrazu prekvapený Michal na cestu, kde kôň tiahol rebrinák dopoly naložený cukrovou repou. Pátayho cukrovou repou, čo ešte nestihli odniesť z polí, keď nastal ten vojnový zmätok. A koňa popoháňal Ïuri, miestny kováč, ktorý inak na role ani nepáchol. Takto, rovno za bieleho dňa, mizla úroda. Ale Ïuri sa tváril akoby nič. Vekom tak čosi medzi mladým Andrejom a zrelým Michalom, kamarát bol s obidvoma. Ešte aj zastavil rovno pred Michalovými vrátami a tváril sa akosi zvláštne, akoby natešene.
„To komu vezieš?“ vybafol naň Michal, mal vo zvyku pýtať sa priamo.
„Možno sebe, možno Rusom a možno aj vám. Ani sám neviem. Ale musím vám voľačo povedať, keď sme sa už tak stretli, len zídem dole,“ usmieval sa Ïuri, chlap širokých ramien, i keď na výške mu čosi príroda ubrala.
„Teda chlapi,“ začal priateľsky, keď už zbehol z voza a postavil sa doprostred, aby ho dobre počuli, i keď naraz hovoril veľmi ticho. „To budú veci, a som rád, že ste tu práve vy. Keby ste mohli, príďte ku mne. Viete, došiel za mnou Sergej...“
„Aký Sergej?“ možno úmyselne mu skočil Michal do reči, lebo sa mu to voľajako nezdalo.
„Ten mladý blonďák, čo nebýva s Rusmi v kaštieli, ale v maštali. Viete, čo tu dohnal tie kravy a teraz dozerá na ich zabíjanie, porcovanie a posiela mäso vojakom na front.“
„Hm, no a čo?“ upokojil sa Michal, lebo už tušil, že úrodu Ïuri nekradne z vlastnej vôle.
„Kázal mi nabrať repy a odviezť k sebe domov. Potom nakrájať, strčiť do koryta, zaliať a nechať tak dva týždne. Že je toho ozaj veľa, môžem si vziať na pomoc jedného-dvoch kamarátov. A potom vraj príde a naučí nás páliť samohonku. Vraj bude dosť pre každého, ale teraz to musíme pripraviť my!“
Michal s Andrejom na seba mlčky pozreli. Ruskú pálenku poznali, už z nej aj ochutnali, veď ju Rusi pálili v kaštieli, aspoň do času, kým im to nejaký komandir nezakázal. Ïuri, ešte stále s natešeným výrazom pozeral raz na jedného, potom na druhého a čakal odpoveď.
„No, keby ste súhlasili, ja by som aj,“ kývol neisto hlavou Andrej, netušiac, čo urobí Michal.
„Nevezmú Rusi, zoberú iní. Tej repe mráz isto neprospel a ťažko veriť, že ak ostane ležať v kopách uprostred polí, tak z nej ešte dačo bude. Teda, naučíme sa robiť pálenku! Ja nedbám a prídem,“ rozhodol sa nakoniec Michal a zdalo sa, ako by sa ostatným uľavilo. „Len mám ešte svoju robotu. Ale večer, tak okolo siedmej, prídem, dobre?“ pozrel na Ïura a ten nadšene prikývol.
Aj Andrej hneď dodal, že teda dobre, o siedmej a radšej o tom nikomu nehovoriť, lebo ľudia si to môžu vysvetľovať všelijako. Veď keď onedlho prídu z úradu a nebodaj niekto začne donášať, že čo si kto z majetku odniesol, tak sa pre tú repu hádam nedajú zatvoriť!
„O siedmej,“ zopakoval znova Michal a potom už len zodvihol vedrá, aby vodu konečne doniesol žene, ktorá naň čakala v kuchyni. O chvíľu už zahrkotal voz, popruhy mal v rukách Ïuri a vedľa neho si na kozlíku hľadal dobrú polohu Andrej, čo sa teraz nechal odviezť domov.
Zotmelo sa. Decembrová noc prinášala čudesné tlmené zvuky. Čudesné však len pre toho, kto ich doteraz nepoznal. Znelo to skôr tlmene, ale napriek tomu hrozivo. A rovno odtiaľ, kde stál front. Nemci na jednej strane, Rusi na druhej. Červená armáda tiahla na Košice, teda do Maďarska, i keď každý veril, že toto mesto po vojne pripadne naspäť Slovensku. Alebo Československu? Tu nepanoval rovnaký názor. Rusom ešte ostávalo prejsť Dargovský priesmyk, a potom dole, rovno na Košice. Hovorilo sa, že to bude ťažký boj. Dosť tankov, kaťuší i nákladiakov prešlo Bracovcami; ľudia sa až neveriacky prizerali toľkej sile. Tu do dediny prišla sloboda až neuveriteľne ľahko. Alebo nie? Kto kedy a ako dokáže vyčísliť, koľko stojí jeden ľudský život? Michal stál v osudný deň priamo na ceste, keď asi o päťdesiat metrov ďalej do domu vletel nemecký šrapnel. Pri tom hlučnom výbuchu, že až zaľahlo v ušiach, sa okolím rozleteli črepiny. Tetku Eštokovú zabilo. A stará Lakatošová i jej dcéra mladá tiež dostali z toho železa do tela. Kričali ako padli, spod tiel tiekla po zemi ich krv. Bežal k nim bez zaváhania, veď, preboha, mladá akurát držala na rukách dieťa. Ale jej dcéra ostala nezranená. Možno anjel strážny, možno len šťastná náhoda, ale decku nebolo nič. Iba vypadlo matke z rúk na zem, keď jej kovová črepina prebila stehno.
Rusi? Nemci? Vyzeralo to, akoby viedli vojnu len medzi sebou, lenže na cudzom území. Ešte v noci z dvadsiateho šiesteho na dvadsiateho siedmeho novembra u Michala sedel akýsi nemecký dôstojník. Ostatní Nemci, ktorých sa za posledné dni zozbieralo v Bracovciach neúrekom, sa balili do diek a zakrývali v stodole slamou. Ten dôstojník mal asi chuť vyrečniť sa. S Michalom sa veľmi nerozumeli, ale rukami, nohami, predsa si len nejako pomohli. Vraj Rusi tu nebudú toľko vyvádzať ako v Maďarsku. Že kvôli tomu povstaniu, čo začalo pri Bystrici, považujú Slovákov za spojencov. Ale že správy z Maďarska hovoria o kadečom. Ani nemusel veľmi hovoriť o čom, stačilo niekoľko významných gest. Sedel v kuchyni za stolom, zjedol tanier fazuľovej polievky a keď bolo niečo pred treťou ráno, vyšiel na dvor. Vydal niekoľko krátkych, no hlasitých rozkazov a vojaci sa začali schádzať zo všetkých strán. Naraz odišli a dedina vyzerala pustá. ¼udia vskutku veľmi nespali, mnohí pozerali do tmavých ulíc len spoza okien, iní boli poskrývaní v pivniciach a čakali, čo bude ďalej. Ani nie o tri hodiny na to prišli do dediny Rusi.
„German uže net?“ pýtal sa jeden z nich Michala, ktorý práve kráčal do stajne nakàmiť jalovice. On vtedy iba mávol rukou, ukázal smer, ktorým sa Nemci vybrali, ale Rusom to nestačilo. Rozbehli sa po domoch, samopaly odistené, pripravení na streľbu.
„Chleba!“ ukázal jeden z Rusov na svoje otvorené ústa a bolo všetko jasné. ¼udia vychádzali na ulicu, vítali ich, kàmili. Asi hodinu po pechote prišli do dediny prvé ruské nákladné autá.
Odvtedy prešli dva týždne, Rusi pokračovali ďalej, i keď v kaštieli ostal pomerne veľký oddiel, ktorý mal na starosti zásobovanie. Ktovieodkiaľ dohnali asi dvesto kráv a staral sa o ne Sergej, ten vojak, ktorého spomínal Ïuri.
„Predstavte si, že tuto Michal verí, že sa Pátay ešte môže vrátiť,“ vysúkal naraz zo seba Andrej, keď sa krčil nad korytom, krájajúc cukrovú repu na malé kúsky.
Ïuri, sediaci hneď vedľa, zdvihol zrak a pozrel na Michala. „Neviem, nádej zomiera posledná, ako sa hovorí, ale nemyslím, že by sme ich ešte niekedy videli. Možno iba ak by ich niekto našiel,“ váhavo a s neistým výrazom v tvári skúsil zistiť, nakoľko je celá vec pre Michala citlivá. Vedel dobre, ako lipol na svojom pánovi, či už možno len niekdajšom zemepánovi.
„Aj ty myslíš, že ich toto? Aj malého Ištvána?“ neveriacky krútil hlavou Michal.
„Pátayovci to mali dobre vymyslené. Nešli do Maďarska, ani po rozpade Rakúsko-Uhorska, ani keď sme sa oddelili od Čechúňov. Do slovenskej armády ich brať nemohli, lebo boli Maďari, do maďarskej armády nenastúpili, lebo žili na Slovensku. Ale Rusov sa báli, to hej. Preto ušli. Už keď prešlo vojsko cez Duklu a počuli, že Rusi aj s našimi vojakmi zastali pri Ondave, báli sa, že pôjdu dolu riekou a rovno sem. Len dva vozy naložili, ani služobníkov nebrali. Jeden voz viedla Pátayová, jeden pán aj s malým Ištvánom. Ale veľa ľudí tak hovorí, že už pri Dargovíku ich chytili partizáni. Myslím, že títo už do Košíc nedošli,“ snažil sa Ïuri veci vyložiť tak ako ich videl.
„To mi chceš povedať, že ich partizáni zabili? Aj ženu aj ich desaťročné decko? Veď to ani zver nerobí, žeby zabíjala, keď nemusí! Našiel niekto vozy? Našiel niekto màtve telá? Videl to niekto? Nie, nie, nie! Ale každý to tuto rozpráva, nie si prvý, čo si mi to povedal. A najviac tak hovoria tí, ktorých som videl ešte než prišli Rusi, ako utekali do sýpok, do majerov, do kaštieľov. A tam? Veď Pátayovci na dvoch vozoch všetko neodniesli, koľko majetku tu museli nechať! Čo myslíš, ostalo tam z toho dačo?“ rozohnil sa Michal, čo pri jeho náture síce mohol každý čakať, ale práve tomu sa chceli Andrej s Ïurom vyhnúť.
„Je to čudné, počuť také reči, že ani zver nezabíja, keď nemusí. Michal, veď vojna ešte neskončila,“ ticho, aby zbytočne nedráždil, hlesol Ïuri a natiahol sa za ďalšou repou, aby ju rozkrájal.
Nastalo ticho, krátke ticho, v ktorom viselo veľa otáznikov, napätia i nevypovedaného. Tak to vnímali aspoň Ïuri s Michalom, lebo Andrej sa hneď nadšene pustil rozprávať: „¼udia hovoria, že Pátayovci kdesi ukryli poklad. Tak, že zlato, striebro a ktovie čo ešte. Možno za truhlicu, možno za dve. Snoria, hľadajú, preliezajú všetko.“
„A to je už čo? Akú radosť môže mať človek z ukradnutého?! Z takého, na čo sám nezarobil, za čím nie je jeho pot a um? Ešte aj tá repa! Že ja som sa dal na to nahovoriť!“ zakričal Michal, teraz už očividne nahnevaný a odrazu vstal. Možno by ešte pokračoval, kričal, zlostil sa, vyčítal všetko, čo bolo jeho prostej a poctivej duši proti vôli, ale naraz sa otvorili dvere a do Ïuriho domu vstúpil ruský vojak. Sergej.
„Zdrástvujte! Kak iďót délo? Á, pasmatrím!“ nahol sa ihneď nad koryto, vykročil priamo k nemu, mužov si skoro nevšímajúc. Obe ruky, na ktorých si ešte Michal stihol všimnúť dlhé a špinavé nechty, zaboril medzi kúsky cukrovej repy, prehàňal sa v nej a usmieval. Nadšenie z neho priam sálalo. Až potom preletel pohľadom po kuchyni, pozrel každému z chlapov do očí a sám schytil ďalšiu repu, aby ju nakrájal.
Jeho príchodom dostal celý večer nový spád. Pár kilometrov za dedinou sa síce strieľalo, bojovalo, ale on tu sedel s úsmevom, žartoval a tváril sa, akoby všetci štyria boli priateľmi už oddávna. Rozprúdila sa nová debata. Vraj, že prečo nebojuje. Ale on sa len zasmial, že predsa sa niekto musí postarať aj o Rumunky. Takto totiž volali kravy, čo sem dohnali Rusi na zásobovanie vojska. Boli akési menšie, skoro vyziabnuté, ale Sergej ich nedal, vraj sú chutnejšie než akékoľvek iné. Potom sa slova ujal Ïuri. Snažil sa Sergejovi vysvetliť, že Bracovce nie sú dedina ako každá iná. Že tunajší páni, Pátayovci, mali na každú prácu iných ľudí. Že tu v dedine žije aj niekoľko Maďarov, čo slúžili priamo v kaštieli. Tiež niekoľkí Bulhari, čo sa starajú o ovocie a zeleninu. Slováci zasa najmä o dobytok, ale o ovce tiež niekoľkí Rumuni, lebo to sú známi pastieri. A Rumuni tu majú aj svoje ženy. Rumunky - že keď tak teraz niekto povie, vraj nevedno, či hovorí o tých ženách, alebo o kravách. Sergeja to očividne pobavilo. Rehotal sa, pri smiechu vždy plácal ostatných po ramenách, vyzeral ako priateľ, čo sa nevie nabažiť starých kamarátov.
Keď už prešiel nejaký čas, večer ustúpil do noci a svaly na predlaktiach od toľkého krájania boleli, Sergej dal repu zaliať vodou a dohodol sa, že príde až po Vianociach a potom uvidia čudo.
„Zdes! Pasmatrí!“ vytiahol Sergej spod kabáta akúsi rúrku stočenú do špirály a tváril sa víťazoslávne. Bolo to tesne pred príchodom nového roku. Chlapi opäť presedeli popoludnie čistením repy, ale s tým, že z tej, čo pripravili predtým, sa začne dnes páliť.
„Čo je to?“ pozrel Michal nechápavo.
„Što éto?“ snažil sa dať Sergej najavo, že pochopil, ale namiesto dlhého vysvetľovania sa pustil radšej do roboty. Veľký hrniec, ten najväčší, aký mal Ïuri doma, už stál na peci a v ňom dvojtýždňová zmes cukrovej repy s vodou. Poriadne ho prikryli, celkom nepriedušne, ak nepočítame tu špirálovú rúrku, ktorú pred chvíľkou ukazoval Sergej s neskrývanou hrdosťou. Len cez ňu mohla prechádzať para, chladiť sa, skvapalňovať a kvapkať do nastaveného krčahu.
Michal, Ïuri aj mladý Andrej sedeli a hľadeli, čo sa bude diať. Išlo o pálenku, ale napriek tomu mala táto chvíľa v sebe čosi výnimočné. Ak by sa človek nebál rúhania, možno by povedal, že i posvätné. Čakali kým začne celá zmes vrieť, bublať, odparovať sa. Napätie sa zračilo vo všetkých tvárach a po prvých kvapkách Andrej, hoci tu bol najmladší a nemal dôvod vo veciach rozhodovať, natiahol ruku, že vezme krčah a ochutná. Aspoň na špičku jazyka.
„Jiščó net!“ silne ho schmatol za zápästie Sergej a ruku mu odtiahol preč. Potom sám schytil krčah a to, čo sa už zozbieralo na jeho dne, vylial na zem.
Tá vôňa! Chlap, čo by bol i aký svätuškár, musel pri tom aspoň mľasnúť jazykom a naprázdno prehltnúť. Ïuri začal nepokojne klepkať prstami po stole, Andrej si šúchal zápästie, lebo Sergej mu ho stlačil silou, ktorá dala jasne vedieť, že je zvyknutý pracovať s dobytkom. Michal sa len zamrvil, zmáhaný nepokojnými túžbami. Ich prvá pálenka! Áno, naučia sa to a možno im aj do budúcna svitnú nové časy. Aké? Isto veselšie, súdiac aspoň podľa výrazu Sergeja, ktorého úsmev v kuse odhaľoval oba rady žltkastých zubov.
Muži sedeli, čakali a kvapka po kvapke stekala na dno džbánu.
„Nu, pasmatrím,“ rozložil Sergej rukami akoby chcel čarovať. Potom otvoril dvierka na peci a o uhlík pripálil triesku. Trochu z džbánu vylial na stôl a priložil horiacu triesku. Tá malá mláčka, čo sa vytvorila a hľadala si cestičku ako sa vpiť do dreva, naraz vzbåkla malým modrým plameňom.
„Charašó, charašó,“ natešene prešľapoval Sergej na mieste a krčah hneď položil naspäť pod špirálu, aby neunikla ani kvapka.
Táto noc skončila až na poludnie. Keď ulice naplnila najhustejšia hmla, cez ktorú si našlo cestu len svetlo niekoľkých hviezd, i keď už obloha bledla a neskôr i vyšlo zimné slnko, ktorého lúče sa odrážali od snehu do očí, v kuchyni u Ïuriho sa pálila samohonka. Páchlo to, či skôr voňalo na celý dvor. Chlapi pili a Segrej priam žiaril. Rozprával o svojej ceste sem. Aj o Rusoch, ako išli z Bracoviec do Ložína, kde bol v kostolnej veži nemecký ostreľovač. Vraj tri dni sa tam schovával, potom pálil na každého, koho videl. Nakoniec ho však dostali. Aj o bojoch, čo boli pri Ondave, pretože na druhej strane rieky sa rozostavili Nemci. Andrej hneď pritakal, že hej, tak to bolo, veď im tam nosil v bandaskách jedlo. Že neraz mu Rusi ukázali, nech len ľahne, lebo sa strieľa. Potom k nemu sami pribehli, aby mu vzali, čo priniesol. A raz, keď mu nejaký vojak bežal oproti, zaznela streľba. Rus sa mu rozvalil priamo jeho pred nohami. Dostal to odzadu, asi rovno do pľúc, lebo chvíľu strašne chrčal než skonal.
Keď si chlapi napoludnie delili pálenku, Sergej trval na tom, že to musí byť spravodlivo. Polovicu Rusom a polovicu Slovákom. Teda jednu polovicu pre Michala, Ïuriho a Andreja a druhú preň. Súhlasili, ešte si padli do náručia, tľapkali si po ramenách, lúčili sa, akoby sa videli naposledy. Že sa opäť stretnú, tak o dva, o tri týždne, keď pálenka dôjde a urobia ďalšiu. Jazyky sa im síce trochu motali, Sergej hovoril, že oni sú na tom dobre, pôjdu za svojimi Slovenkami a on zasa len za Rumunkami. Ale oni majú každú jednu a on vyše sto! Smiali sa, opäť sa lúčili a potom už naozaj išiel každý po svojom. Či inak, každý išiel do svojej postele dospať prebdenú noc.
Prešli necelé tri týždne, písal sa už rok 1945. Michal zabúchal na Ïuriho dvere, opäť večer o siedmej, presne tak ako mu to kázal Andrej, keď sa uňho zastavil. Dvere zavàzgali, otvorili sa a za nimi stál Ïuri.
„Som prvý?“ začudoval sa Michal. Iba si zložil klobúk, z kabáta oprášil sneh, čo mu cestou naň napadol a pozrel na prázdne stoličky.
„Sergej nepríde. Vlastne ani Andrej. Ten tu už bol, ale keď sa dozvedel, ako sa veci majú, išiel domov.“
„A ako sa veci majú? Čo sa stalo?“ prekvapil sa Michal, tušil nejakú zmenu; možno i strach, lebo Ïuri sa tváril vážne.
„Tesne popoludní došiel Sergej. Ale už sa tak nesmial. Vraj, že sa len rozlúči. Ale potom, keď videl plné koryto s tým nakvaseným roztokom, sadol si k nemu, načrel hrnčekom a pil len tak, nevypálené. Vraj aj keď kvasí, tak je v tom kus slasti. Ochutnal som aj ja, ale tebe neradím.“
„Ale nie toto mi hovor! Čo je so Sergejom, prečo sa lúčil?“
„Rusi dobyli Dargovský priesmyk. Ale že to bolo veľmi zlé. Dvadsaťtisíc ich tam našlo smrť! Ani ich nepochovávajú, len vyhadzujú na nákladiaky, že potom sa uvidí. Aj to len tých, čo sú na ceste. Že čistiť lesy teraz niet času a medzi stromami ostávajú tisícky màtvol. Ale otvorila sa cesta na Košice. Front postúpil a potrebuje každého muža. Dnes za nimi išiel Sergej. Má prejsť dediny, čo sú už slobodné a nájsť nové miesto pre svoje Rumunky. Tie mu tam potom zaženú. Nič zlé sa mu nestalo, ani nejde do boja. Len už si spolu neposedíme, nebudeme páliť. Jednoducho, dnes odišiel a čochvíľa asi odídu aj ostatní z Pátayovho kaštieľa. Bracovce už ostanú bez vojakov.“
„Bracovce už ostanú bez vojakov,“ pomaly, akoby zasnene opakoval Michal. Bez nemeckých, bez ruských, jednoducho tu už nebudú žiadni. Zdalo sa mu to neskutočné. Po všetkom, čo prežili za posledné roky, priam neuveriteľné.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
