Človek Jano
@ :: Poviedky ::
Mar 22 2007, 10:23 (UTC+0) | 
Poèas II. svetovej vojny sa niektorí Židia ukrývali celé roky v pivnici jedného zo šamudovských domov, aby sa vyhli koncentraèným táborom. Po vojne dedinu opustili, ostal len židovský cintorín na rozhraní Šamudoviec a Krásnoviec. |
Miesto: Šamudovce
Čas: november 1944 – marec 1945
Autor: Anna Domaniková
Jano čupel s otcom a bratom Andrejom na povale suseda Ïurovčíka a cez malé okienko na streche sledovali Nemcov. Bol 22. november 1944. Nemci vyhlásili mobilizáciu mužov vo veku 16 až 60 rokov. Od začiatku vojny bola toto druhá mobilizácia, ktorou mienili zvýšiť počet vojakov a chrániť svoje životy na úkor dedinčanov.
Jano bol usilovný študent gymnázia a poslušný syn, aj keď to nebolo vždy jednoduché spojiť. Sadnúť si k učebniciam mohol až večer, keď porobil okolo gazdovstva všetko ako mu otec nakázal. Otec bol hlava rodiny, autorita, slovo ktorej sa bralo s najväčšou vážnosťou: pochodil svet, zo trikrát bol v Amerike, na všetko nazeral inými očami ako ostatní.
Rokmi si vypestoval zvyk, že to, čo sa predošlý deň naučil, to si ráno ešte zopakoval. Počas školského roka si teda každé ráno privstal. V zimných mesiacoch obriadil statok v stajni, vykydal hnoj, potom sa poriadne poumýval, obliekol a vystrojil do školy; v letných mesiacoch pred učením nachystal seno, sečku, narúbal dreva. Až potom sa mohol venovať knihám. Práce okolo statku mu nevadili, bral ich ako telocvik – zmocnel z nich, spevnel, zmužnel. Ešte sa síce nemohol rovnať otcovi, ba ani svojim bratom, vyzeral pri nich ako dieťa, ale vedel, že má čas dobehnúť ich.
Ako rád by si aj teraz niečo opakoval... Namiesto toho sa musel skrývať a tàpnuť. Škola mu chýbala. Aj nedeľné popoludnia, keď maľoval. Alebo keď rysoval výkresy lenivým spolužiakom – aj ho to bavilo, aj si tým mohol prilepšiť. Za výkres mu platili päť, za rys desať korún. Doma korunky vždy chýbali, takto si zarobil na zošity a iné školské potreby. Po čom však veľmi túžil, to bolo rádio. Keď si ich sused Michal Dzeme – katolícky kňaz – v roku 1942 kúpil rádio Tatran 333, také malé, čierne, v bakelitovom obale a s polkruhovitou stupnicou, na ktorej boli vyznačené jednotlivé stanice, tak vtedy si povedal, že to musí mať aj on. Na kúpu nového nemal nikdy dosť peňazí. Ale zmontovať si vlastné... To mu napadlo na hodine fyziky.
Jasné! Urobí si vlastné rádio. Pomaličky začal znášať jednotlivé časti budúceho prijímača. Mala to byť jednolampovka, cez deň na slúchadlá a v noci aj na amplión. Kúpil teda transformátor, kondenzátory, lampy, usmerňovačku, cievky, odpory, slúchadlá, amplión a ostatné potrebné súčasti.
Keď to uvidela jeho mama, opýtala sa: „Synu, čože to znášaš? A načo ti to bude?“
„Mama, aj my budeme mať rádio. Zmontujem ho.“
„Z čoho? Z tohto tu?“ neveriacky krútila hlavou. „Z toho bude rádio ako zo mňa bude dievka,“ dodala so smiechom.
Rádio bolo. Dňa 16. júna 1944, keď Američania a Angličania v troch vlnách bombardovali rafinériu Apollo v Bratislave, presne vtedy si mohol Jano prvýkrát vypočuť z vlastnoručne zmontovaného prístroja správu o leteckom útoku. A odvtedy mali doma zdroj správ z celého sveta.
„Otec, myslíte, že odídu potichu?“
„Kdeže, synku,“ šepkal otec, „spomeň si... Ten veľký požiar vo Vinnom. Celú obec podpálili, lebo z nej vraj pochádzali mnohí partizáni a dedina im pomáhala. Teraz, keď musia utekať, myslím, že už majú strach.“
„Striedali sa u nás ako na kolotoči,“ pridal sa k rozhovoru Andrej. „Feldpoštu si zriadili v zadnej izbe a v prednej sa usalašil ten, ako sa mu hovorí... Jano, ty si iste spomenieš,“ obrátil sa na brata.
„Šéfredaktor poľných novín Graben Zeitung. A jeho meno Hans Jürgen Krüger.“
Jano si ho pamätal veľmi dobre. Krüger bol tiež všímavý a trochu aj podozrievavý - neraz sa Janovi zdalo, že ho redaktor pozoruje na každom kroku. Vedeli sa s ním v rodine dorozumieť - Jano hovoril lámanou nemčinou, jeho otec rozprával plynule po anglicky.
Andrej len zamrmlal: „Ty si pamätáš aj to, koľko mal košieľ?“
„Nie, to neviem. Verím však, že nebude pomstychtivý. Ani ostatní nie. Raz spozoroval, že mám v rukách knihu. Vzal mi ju a slabikoval – slofnik slofensko nemekko rusky - a potom sa na mňa čudne pozrel.“
„Jano!“ okríkol ho otec. „Ty si ho provokoval! Čo si chcel? Aby ťa na mieste zastrelil?!“
„Otec, som nažive. Len som mu povedal, že nezáleží odo mňa, či prídu. Rusov som myslel. A ešte, že ak prídu, budú tu. A on mi na to odpovedal – Hans, alles kaput.“
„Preto si myslím, že sa iba pozbierajú a odídu,“ pokračoval Jano po chvíli, „že nebudú nič podpaľovať, nebudú nikoho zabíjať. Budú radi, že pôjdu po svojich. Hanbia sa.“
Ich šepot prerušil Andrejov tlmený smiech. „Ty mudrlant. Vraj odídu. Len tak. Tam, aha, pozri sa. Už ustupujú... Heh... Ale nezabudli podmínovať železnicu.“
Vzdialený, no predsa silný výbuch len dokazoval pravdivosť jeho slov. Vojaci ničili železničnú trať v smere Michalovce – Bánovce nad Ondavou.
Janovi prebehol mráz po chrbte. Veril v ľudské dobro, že každý ostane človekom aj vo vypätých situáciách, že vedome nebude nikomu ubližovať. Bol však trochu zmätený. Najradšej by rysoval, maľoval, chystal sa do školy, a namiesto toho sa musel schovávať na cudzom pôjde a potajomky sledovať to zbytočné pustošenie. Nechápal nič, veď zopár nemeckých vojakov poznal aj osobne. Bývali u nich, rozprávali sa spolu, spolu aj jedli. Nepovažovali sa za kamarátov, to nie – ale všetci boli predsa ľudia.
„Chlapi, hej,“ ozvalo sa od dvierok povaly, „ to som ja, idem po vás.“ Na povalu vyliezol sused, u ktorého sa schovávali.
„Počujte, front sa blíži. Povala je nebezpečná skrýša. Poďte, zavediem vás do pivnice k Paľovi Smirgovi. Už vie, že prídete.“
„Z nebeských výšin do čierňavy podzemia,“ zabásnil si Jano.
„Kedy už pochopíš, že vojna nie je výmena vojakov a uniforiem?“ hneval sa Andrej na brata. „Ty si ako také decko! Veríš, že všetci ľudia sú dobrí a len omylom si ubližujú...“
Nedokončil, lebo ho otec sotil pred seba so slovami: „Nemudruj. Bol si pri partizánoch, chytili ťa, utiekol si z nemeckého transportu, vrátil si sa domov – za čo Bohu vďaka – ako zbitý pes a ty chceš poučovať svojho brata? O čom?“
„Ale, otec,“ nedal sa Andrej, „Hitler sa cítil taký silný, že si chcel podrobiť celý svet a tento tu,“ ukázal bradou na brata, „si myslí, že sa hráme na schovávačku. Nestačilo mu ani to, že sme museli kopať zákopy pre Germánov? Nad nami hučali ruské lietadlá a oni na ne strieľali. Ani vtedy nemal strach?“
„Mlč. Hitler si už nepodrobí nikoho. Už je mu koniec,“ hundral otec, lezúc po rebríku z povaly.
Pivnica horného suseda nebola prázdna. Maličký tmavý priestor podzemnej skrýše sa stal obydlím Jana, Andreja, ich otca a po bratsky sa s ním delili so Židom Adolfom Šimonovičom, jeho synkom Igorom a Adolfom Grossmanom. Jano si uvedomil, že tí, ktorých tam stretáva, sa kedysi ukrývali v ich stodole. Bolo to pred dvomi, tromi rokmi, po tom, ako Slovenský snem schválil prvý zákon týkajúci sa židovskej otázky, takzvaný arizačný zákon a nariadenie o súpise židovského majetku. Takto obmedzovali podnikanie Židov; a potom prišiel na nich ešte poslali transport do pracovných táborov. Neskôr ich deportácia zo slovenského územia.
Jano si Židov pamätal z čias, keď ešte boli obchodníkmi s dobytkom a vlastnili veľkomäsiarstvo. Grossmanovci boli v Šamudovciach traja. Všetko zruční, bohatí obchodníci, ktorí vedeli ako zveľadiť majetok. Na dôvažok si spomenul aj na tretieho Grossmana, Dávida, najbohatšieho z trojice, čo bol aj veľkým vtipkárom. Židia neboli zlí. S nikým sa nekamarátili, ale tiež nikomu neubližovali. Vedeli pomôcť a často počkali s platením. Keď ich brali na práce, tak Dávid prišiel za Janovou mamou a prosil ju o pomoc. Veľký Grossman prosil jeho mamu! Chcel, aby mu vymenila jeho tenkú košeľu a spodky za otcove ľanové nohavice a košeľu: „Neviem, aké práce budeme musieť robiť. No moja jemná košeľa a tenké nohavice isto nevydržia toľko ako vaše domáce ľanové plátno. Prosím, vymeňte mi to.“
Rovnako dobre si však pamätal aj pohľad z okna gymnázia; tam v Michalovciach, keď na školskom dvore stáli v rade ako húsky Židia zo Šamudoviec a okolitých dedín, samí muži, ktorým príslušníci Hlinkovej gardy ostrihali brady i fúzy, odviedli na železničnú stanicu, nahnali ich do vozňov pre dobytok a odviezli do pracovných táborov.
Skrýša v pivnici spolu so Židmi bolo pre Jana čosi zaujímavé. Siahodlhé rozhovory dospelých o vzťahu Izraelitov a kresťanov, o Biblii a Talmude, o budúcnosti a viere v lepší život, boli pre neho dobrou školou života.
Po troch dňoch a nociach, 26. novembra večer, keď im mali doniesť jedlo, všetci stíchli, ako vždy v očakávaní posla s poživňou. Zvonku k nim doliehala streľba, výbuchy, bombardovanie. Sedeli ako päť peňazí, každý zahåbený do svojich myšlienok. Čakali na trojité zaklopanie a pomalé otváranie pivničných dverí, nasledované šušťaním ženskej sukne a vôňou čerstvého jedla. Dnes to ale bolo inak - už z diaľky počuli dupot čižmičiek a nepokojnú vravu. Všetci si predstavovali ako sa sťahujú do novej skrýše, lebo sa niečo popsulo. Ženy im však zvestovali: „Chlapi, poďte von. Už sú tu Rusi!“
Vojaci Červenej armády sa striedali v dedine tak ako predtým Nemci. Boli to ukážkoví frontoví vojaci - uzimení, ušpinení, unavení a hladní, ale odhodlaní za každú cenu dosiahnuť víťazstvo. Boli rozhodnutí „ubíť vraga“. Dedinčania im vyvárali a vypekali. Neboli prieberčiví, nemali panské móresy - najviac im chutil doma pečený chlebík a teplá polievka. Jano si všimol aj to, že kým vyšší dôstojníci sa ubytovali v ich prednej, parádnej izbe, tí s nižšou hodnosťou sa uspokojili s nocovaním v stodole. Spali na sene a slame a hoci im nebolo teplo, nešomrali. S domácimi si rozumeli od začiatku.
Kapitán z prednej izby to vystihol najlepšie: „Da, my vmeste bisidujem patomu, što my bratja, slavjani.“
Janovmu otcovi sa to veľmi páčilo. Kapitán ich nespájal politickou stranou, zahral na slovanskú nôtu.
Ivan Jeremenko zo stodoly, pred vojnou obuvník, verboval Jana do armády. Vraj budú spolu bojovať proti nepriateľovi a dôjdu až do Berlína. Myšlienka to bola pekná, Jano by sa aj bol dal nahovoriť, nebyť jeho mamy. Jednoducho povedala: „Nepustím ťa,“ a bolo po boji. Hlavou mu prešli všelijaké myšlienky. Aj tá, že by mohol odísť bez dovolenia, pridať sa k Rusom a...
Ïalej nedomyslel. On predsa nevedel zabiť ani muchu, nieto človeka. A keď až do Berlína, tak sa dá len s nabitou puškou a zabíjaním. Nie, to nebolo pre neho. Radšej sa dal zverbovať na pomocné verejné práce, ktoré riadili ruskí vojaci. Išlo o upratovanie, úpravy a opravy bombardovaním poškodených domov, rekonštrukciu Nemcami zničenej železničnej trate, prípravu provizórneho letiska v časti chotára zvanej Karčeha. Janovi prišlo ľúto, že sa tam dosť narobili a nakoniec sa letisko zriadilo niekoľko desiatok kilometrov od pôvodného miesta, pri Hatalove a Žbinciach. Komandir Ivan Jeremenko mu pri odchode z dediny podaroval kožušinovú čapicu – ušianku. Bola teplá, pohodlná, mala na čele červenú hviezdu. Tú Jano odpojil, aby ho nebodaj Rusi so sebou nevzali, že vyzerá ako oni. Čiapku potom nosil ešte dlhé roky.
Už na vlastnej koži zistil, že vojna nie je špás, veci v nej sa dejú na povel, existujú príkazy, ktorým sa nedá odporovať, ale stále veril, že človek ostane človekom v každej situácii. Netrpezlivo čakal na oznam, že sa opäť začne vyučovanie. Chcel sedieť v školskej lavici a zapratať si hlavu dôležitejšími vecami ako zoznamom ľudí, ktorí tu ešte pred pár dňami boli a dnes sú už na onom svete. Už nechcel mať strach o životy svojich blízkych. Nechcel sa tváriť, že nepočuje poučovania od brata Andreja, nech boli mienené akokoľvek úprimne a pre jeho dobro.
Po čom tak veľmi túžil, stalo sa. Už v januári 1945 chodil deň čo deň do Michaloviec upratovať budovu bývalého Učiteľského ústavu a prichystať ju na ďalšie vyučovanie, ktoré malo začať prvého marca. V jeho bývalom gymnáziu bola totiž ešte stále provizórna poľná nemocnica Červenej armády. Mnohí jeho spolužiaci pracovali s ním.
„Pozri na to, sú temer celkom zničené,“ bedákal nad prasknutými a polámanými lavicami.
„To je dobré,“ upokojovala ho spolužiačka Táňa, „keby si videl, čo je v našom gymnáziu...“
Spod okien k nim doliehal buchot kolies voza a žalostivé kvílenie: „Nevidím, nevidím... Pomôžte mi... Nevidím.“ Obaja pribehli k oknu.
Do nemocnice privážali ďalšieho povojnového bojovníka, mladého muža ležiaceho na voze, s kopajúcimi nohami a kričiaceho, že je slepý.
„Zase jeden z tých, ktorým sa zapáčili granáty,“ hmkal Jano. „Už ich ani nerátam.“
Všade na okolí ostalo plno zbraní, pušiek, nábojov, nevybuchnutých granátov. Tí, čo mali to šťastie a nemuseli bojovať na fronte, sa teraz hrdili počtom striel na kmene stromov a počtom nájdených granátov. Strkali si ich do vrecák, alebo ich len tak odistili a ledabolo odhodili, neuvedomujúc si ich ničiacu silu, a prišli pritom o ruky, nohy, či oči ako teraz.
„Teba to neláka?“
„Nie. Mal som v rukách pušku, ale nestrieľal som z nej. Chlap je chlapom aj bez pušky.“
Usmiali sa na seba a pokračovali v začatej práci.
Prvého marca sa vyučovanie skutočne začalo. Došlo však na niekoľko zmien - vari najhlavnejšou bolo to, že sa už neučila nemčina, ale ruština. Okrem toho si gymnazisti mohli zvoliť ďalší cudzí jazyk a to angličtinu alebo francúzštinu.
Jano bol spokojný. Doma bol pokoj, v dedine tiež, v škole sa cítil dobre ako ryba vo vode. Začal sa nový život, bez strachu z vojny, slobodný, demokratický. Tešilo ho, že medzi spolužiakmi neboli rozpory a zvady, aj keď mali medzi sebou deti ruských emigrantov. Tí nezdieľali nadšenie domácich z novej situácie. Na slogan „Budúcnosť bude taká, akú si ju urobíme“ odpovedali, že budúcnosť bude taká, ako nám ju určia a urobia tí, čo budú mať moc.
Jano celkom nechápal, ale nechcel sa tým zaoberať. Nechcel deliť ľudí na dobrých a zlých. Na tých, ktorých treba milovať a na tých, ktorých treba nenávidieť. Človek ako človek.
Jano mal ľudí rád.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
