Fiškus, a nie hocijaký
@ :: Poviedky ::
Apr 05 2007, 16:34 (UTC+0) | 
Lastomír v marci 2007 |
Miesto: Lastomír
Čas: r. 1956
Autor: Eva Hajdu
Jano sa uškrnul, len čo si všimol pred kultúrnym domom postávať primáša Františka Gujdu. Rukou si zahrabol do neposlušnej štice, čo mu ustavične poletovala hore-dolu a v duchu sa už rehlil, keď si predstavil, ako sa územčistý cigán zatvári, len čo ho zasa podpichne. Jano, šestnásťročný výrastok, nemohol odolať, aby mu zakaždým, keď sa niekde stretli, nepripomenul dlžobu. On, gymnazista, čo organizoval mládežnícke zábavy v dedine, dobehol skúseného muzikanta, ktorého poznal každý v Lastomíri, ba i v okolí. Veď Fenčo – taká prezývka tu prischla jemu i celej jeho kapele – hrával vari na každej svadbe, zábave, či pri inej príležitosti v dedine.
Päťdesiatnik Fenčo nohou zašľapol ohorok z cigarety a práve sa zberal na odchod, keď sa mu za chrbtom ozval až nepríjemne známy hlas.
„Dobrý deň. Tak ako? Vraj sa chystáte zahrať na svadbe našim susedom Janošovcom,“ zatiahol potmehúdsky Jano a prižmúril oči.
Fenčo sa zvrtol, ani čo by ho čosi uštiplo a zagánil na vysokého mládenca.
„Hej, a čo?“
„Nóó, nič, ja len, že či aj nám neprídete zahrať na zábavu, keď sa tak dobre dojednáme ako minule,“ pohotovo odvetil Jano a v očiach mu až iskrilo od potláčaného smiechu.
Cigán skrivil ústa do úškľabku.
„Len mi ty daj pokoj aj s vašou zábavou!“ hodil rukou, no Jano už vedel, že primáš sa na tom, čo mu nedávno vyviedol, potajme zabáva rovnako dobre ako on. To sa len tak tváril, že s ním nadobro skončil.
Jano sa nadýchol a hneď začal kuť železo zahorúca.
„Takže sa predsa len nejako dohodneme?“ začal priamo a vrhol na primáša skúmavý pohľad. „O týždeň by som rád...“
„Nechaj tak. Uvidíme, dajako bude, do týždňa treba ešte dožiť,“ skočil mu do reči Fenčo.
Jano pokrčil plecami, že teda dobre. Mal už všetko pekne naplánované, aj miestnosť v kultúrnom dome si bol zahovoriť ešte predvčerom. Taká nedeľná zábava, to bola v dedine udalosť. ¼udia sa vždy na ňu tešili, každý prišiel vyštafírovaný vo sviatočnom, aby sa tu mohol príjemne uvoľniť medzi svojimi, vypiť si, pozhovárať sa a pri dobrej cigánskej muzike si zatancovať. Siedmi Fenčovci, tí to veru vedeli parádne roztočiť. Keď spustili čardáš, frišku, valčík či polku, nezostala sedieť za stolom ani noha. Mládež i tí starší si ich nevedeli vynachváliť. Keď sa niekde rozchýrilo, že prídu zahrať, každý si mohol byť istý, že zábava bude stáť za to.
Primáš ukázal Janovi chrbát a pobral sa po svojom. Po pár krokoch však predsa len zastal a prehodil ponad plece smerom k nemu: „Zastav sa zajtra u mňa doma, veď vieš kde bývam.“
Jano sa spokojne usmial, dosiahol, čo chcel. S Fenčom sa už dajako dojedná, aby im prišli zahrať, i keď nie tak ako naposledy. To bolo dačo celkom iné. No aj tak sa zakaždým schuti zasmial, keď si spomenul na ten kúsok, čo primášovi vyviedol pred troma týždňami. Aj teraz mu šklbalo kútikmi úst, keď sa díval na vzďaľujúcu sa chlapskú postavu.
Jano mal aj vtedy všetko zorganizované ako zvyčajne. Na všeličo myslel: miestnosť so stolmi a stoličkami, vstupné, občerstvenie, pijatiku, obsluhu, tanečný parket a samozrejme, hudbu. Ani vo sne by mu nenapadlo, že Fenčovci by mohli odmietnuť. Veď doteraz sa to ani raz nestalo. Jano si dokázal aj teraz v duchu celkom dobre predstaviť sám seba, ako musel vtedy vyzerať. Stál tam pred Fenčom v pomykove a nechápavo na neho vyvaľoval oči. Možno aj ústa zabudol od nečakaného prekvapenia zavrieť. Isto sa musel v tej chvíli tváriť ako dokonalý truľo. Nie div, veď primáš mu nabúral celý program. V Lastomíri už každý rátal so zábavou, ktorú mal na starosti ako s hotovou vecou a on aj všetkých uisťoval, že v nedeľu bude na sto percent tancovačka ako sa patrí. A teraz toto! Fenčo mu len tak medzi rečou oznámi, že oni sú už veru na nedeľu zadaní. Dostali vraj lepšiu ponuku, hrať za deväťsto korún v susedných Laškovciach, tak prečo by to mali zrušiť a prísť hrať k nim len za päťsto?
Jana akoby niekto udrel drúkom. Ako to vysvetlí ľuďom? Najprv dá s veľkou slávou roztrúbiť po celom Lastomíri aj okolí, že každého srdečne pozýva, a potom to jednoducho odvolá? Nie Fenčovcov budú za to viniť, ale jeho, že nedojednal veci ako treba. A možno si nabudúce len povedia: „No pravdaže, Jano, veď je to len taký sopliak, čo sa hrá na veľkého organizátora a pritom si z ľudí robí bláznov!“
Na okamih sa mu až zatočila hlava. To teda nie, také niečo predsa nemôže dopustiť! Sústredene vraštil čelo, čo sa tak úporne snažil voľačo vyhútať. Veď on už na niečo príde, no musí to byť čosi, na čo sa primáš chytí. Myšlienky sa mu preháňali hlavou jedna cez druhú, nápady sa vynárali a zasa mizli ako lanský sneh. Odrazu mu uprostred celej tej mäteže svitlo; riešenie bolo také prosté, až v Janovi hrklo, že na to neprišiel už dávno.
„Takže deväťsto korún, vravíte?“ opýtal sa ešte raz, akoby sa chcel uistiť, že rozumel dobre. Zapichol pohľad do Fenča a v hlase sa mu zachvel nádych istej rafinovanosti. Áno, vymyslel to tak, aby aj vlk zostal sýty, aj baran celý, a teraz tajne dúfal, že primáš bude súhlasiť.
„Hej, presne tak,“ odbil ho Fenčo. Deväťsto korún je deväťsto korún, nebude sa tu predsa dohadovať s nejakým faganom, keď má sľúbený toľký peniaz.
„A... čo by ste povedali na to, keby sme vám aj my zaplatili takisto?“ opáčil Jano. „Prišli by ste potom hrať sem ku nám?“ Napäto striehol ako cigán zareaguje. Už ho síce natoľko poznal, aby vedel, že rozhodujúca je pre neho výška sumy, no čo ak dá radšej prednosť cudzím?
„Tak ako?“ dobiedzal ako neodbytná osa.
Primáš sa rozosmial a pošúchal si široký nos. „No dobre, keď dostaneme od vás deväťsto korún, dojednáme sa.“
„Tak teda platí!“ Jano sebavedome vystrčil bradu. „Deväťsto korún bude vašich, ale dačo za dačo,“ rýchlo dodal a šibol očami po primášovi.
„No vrav, ty koťuha,“ uškrnul sa Fenčo. Vari si len tento mládenček nenamýšľa, že ho nejako prekabáti? – zabával sa na Janovom počínaní, no predsa zbystril pozornosť.
Jano narovnal plecia a nasadil výraz ostrieľaného vyjednávača.
„Teda, ako som povedal, zaplatíme vám za hranie tých deväť stovák, no nebude tam pre vás žiadne jedlo, ani pijatika. A ani dlhé prestávky medzi kolami a aj na pódiu vás stále musí byť najmenej päť,“ vysypal Jano jedným dychom. „Ináč vám za všetko budem účtovať po sto korún,“ zdôraznil a hodil zvedavý pohľad na primáša. Fenčo len mykol plecom, akože v poriadku a pripálil si ďalšiu cigaretu.
„Ale aby ste nepovedali, že mám voľačo nekalé za lubom, napíšem zmluvu, vy mi ju podpíšete a bude to čierne na bielom. Čo vy na to?“ opäť sa spýtavo zahľadel na počerného muzikanta.
Fenčo si zasa pošúchal nos, ako mával vo zvyku, zdalo sa, že o mládencovom návrhu naozaj premýšľa. Jano aj trochu tàpol, nebol si istý, či bude súhlasiť, a čo potom? Chcel sa ňou poistiť, veď preto to všetko tak dômyselne vyhútal.
Primáš akoby nie a nie sa rozhýbať k nejakej odpovedi, zasa si šúchal nos, poťahoval z cigarety, odkašľával si. Jano na ňom visel pohľadom, chcel to mať čím skôr z krku.
„Si ty fiškus, Jano, a nie hocijaký,“ zasmial sa nakoniec cigán a plesol ho po chrbte. „Dobre, no, napíš teda tú zmluvu, podpíšeme ju a hotovo. Aj ja budem mať takto istotu, že peniaze dostaneme.“
Janovi nebolo viac treba, veď čakal len na to.
„Dobehnem za vami ešte dnes aj so zmluvou,“ horlivo sľuboval a už aj spätkoval k dverám, aby si to primáš nebodaj nerozmyslel. No ten sa len škeril a krútil hlavou.
Cimbal vybrnkával chytľavú melódiu, pri ktorej sa nedalo obsedieť, struny huslí i violy sa chveli pod mihajúcimi sa slákmi, pridal sa i saxofón a hlboké tóny basy tvrdili rytmus. Hudba sa rinula do všetkých kútov, vírila v sále praskajúcej vo švíkoch, a potom vylietavala otvorenými oknami von, pod šíru klenbu neba. Tancujúce páry sa pred Janovými očami striedali ako na kolotoči. Množstvo tiel mu v ťažkom hustom vzduchu, naplnenom výparmi od vína i pálenky, zmiešanými s pachom potu i vyprchanej kolínskej, pomaly začalo splývať do pestrofarebnej masy. Prichádzala na neho kríza, bol ako oťapený, no prinútil sa vydržať.
„A ty tu čo toľko sedíš ako taká lokša, to vari ani tancovať za celý čas nepôjdeš?“ zaznel mu pri uchu vyčítavý dievčenský hlas. Blonďavá Zuzka s vrkočom až takmer po pás sa naklonila k nemu čo najbližšie, aby prehlušila trilkujúce husle.
Jano zdvihol oči od popísaného hárku papiera, kam si čosi pozorne zaznamenával. Chytro ho otočil naopak a prikryl dlaňou. Tvár mu zaliala červeň, akoby ho prichytila pri nejakej nečestnosti. Nerozhodne pokrčil plecami, nevedel, čo jej má povedať. Zuzka, tá sa mu už dávno páčila, aj jej sem-tam nesmelo pokurizoval, a teraz bola priam ideálna príležitosť, aby si s ňou zatancoval, objal okolo pása, ba možno, ak by sa nebránila, si ju aj pritúlil. No on má namiesto toho zadok prilepený na stoličke a očami jastrí po Fenčovcoch. Ibaže ako by jej mal vysvetliť, čo tu stvára? Možno by ho aj vysmiala za jeho špicľovanie, nemala by porozumenie pre úlohu, na ktorú sa dobrovoľne podujal. Všetci sa dobre bavia, veď na to sem prišli, iba on sedí a čumí ako sova. Hotový trubiroh!
Zuzka pri ňom ešte chvíľku postála, nohou si podupkávajúc do rytmu, no keď sa Jano nemal k činu, urazene našpúlila pery, pohodila hlavou a odmerane odkráčala preč. Vnucovať sa mu predsa nebude, keď je také drevo, tak nech si tam sedí hoc aj do rána! Ona veru o mládencov, čo sú ochotní kedykoľvek ju vyzvàtať, núdzu nemá.
Jano sa cítil neskutočne trápne, zdalo sa mu, že sa odrazu všetci v miestnosti dívajú len naňho, ukazujú prstom, a dokonca sa mu smejú rovno do tváre. Vraj aha, pozrite na pána dôležitého, ako práve dostal košom! Striasol sa, akoby ho oliali vedrom ľadovej vody a chytro odhnal tú nepríjemnú predstavu preč. Otočil hlavou, ba aj sa už-už zdvíhal zo stoličky, že sa rozbehne za Zuzkou a všetko jej vysvetlí. Veď čo tam po dákej zmluve, papier ako papier, keď sa chvíľu zabaví aj on, nič sa nestane. Odhodlane vstal, no práve vtedy si Hluchý, ako tu všetci prezývali Karola Gujdu, primášovho brata, zasa štedro ulial z fľaše borovičky. A ďalší dvaja z kapely, s husľami pod bradou, sa nebadane vytratili do vedľajšej miestnosti, zahrať do uška potrundženým hosťom, aby sa im lepšie pilo.
Aha ich, špekulantov, vraj len zaplať deväť stoviek, a my dodržíme podmienky, ako sme sa dojednali, pripomenul si v duchu primášov sľub. Jano ani okom nemihol, len sa popod nos zachechtal a pripísal na hárok o dve stovky navyše. Zrakom prebehol po ståpčeku a narýchlo si ho v hlave zrátal. Ojoj, pekne vám to narastá, pomyslel si škodoradostne. Už ste sa aj najesť stihli, nejakú tú fľašu vyprázdnili, a ani hrať nehráte ako treba. Spokojne zložil hárok vo dvoje a obzeral sa po Zuzke. Zakrátko ju zbadal, v lahodnom rytme valčíka zakrúžila s Ondrom, Janovým spolužiakom neďaleko jeho stola, no ani oň nezavadila pohľadom. Jano bol pre ňu v tej chvíli proste vzduch. Plný trpkého sklamania prežrel slinu, čo mu zhorkla v ústach a opäť si sadol. Čo už, keď je raz zodpovedný za celú zábavu, musí vydržať do konca. Ako vojak na vojne.
Čas pokročil, väčšina ľudí, najmä tých starších, už len posedávala pri stoloch a unavene odfukovala v horúčave, čo vládla v sále. Ani vonku, pred kultúrnym domom však nebolo oveľa príjemnejšie, prehriaty vzduch nehybne stál a neposkytol úľavu ani tým, čo sa v nádeji vybrali von prevetrať. Únavu už bolo badať aj na muzikantoch, dokonca ani primáš už nevládal fidlikať tak ako na začiatku. Bielou vreckovkou si každú chvíľu utieral spotené čelo a s námahou fučal.
Rozjarení tanečníci sa konečne začínali pomaly vytrácať domov a každému sa v tvári zračila spokojnosť s vydarenou zábavou. Ani Jano nebol výnimkou, lišiacky sa usmieval a v očiach mu poskakovali rozjasané ohníčky. Veď aj mali prečo keď si zrátal všetko čo mal na papieri, vyšlo mu, že Fenčovcom nielenže nebude musieť podľa spísanej zmluvy zaplatiť za hranie, ale dokonca... – a tu sa Jano zaškľabil akoby mu patril celý svet. Veru si dal záležať, aby mal všetko starostlivo zaznamenané, každé jedno porušenie dohody, keď príde na záverečné vyúčtovanie.
„Tak ako, mladý, hádam by sme sa už aj mohli vyrovnať, čo?“ prisunul si Fenčo so širokým úsmevom stoličku k Janovi, len čo sa sála celkom vyprázdnila. „Dobre sme hrali, čo povieš, tých devästo korún si veru zaslúžime, hm?“ sprisahanecky mrkol na Jana.
„Hej, hrali ste naozaj dobre, to nik nemôže poprieť,“ Jano súhlasne pokýval hlavou. „Akurát to má jeden háčik,“ dodal klopkajúc perom po účtenke.
„Čo za háčik, aký háčik, čo mi to tu rozprávaš?“ zachmúril sa Fenčo, šípiac nejakú neplechu.
„Nóó,“ zatiahol svojím typickým spôsobom Jano, „podľa môjho zúčtovania, teda presne tak, ako sme sa dojednali, vám nemusíme zaplatiť ani halier, ale naopak, vy ste nám ostali dlžní rovných sedemsto korún.“
Fenčo zalapal po vzduchu a tvár mu od rumenca stmavla ešte viac. Vytriešťal oči a nevedel zo seba vysúkať ani slovo.
„Čó?!“ zrúkol nakoniec na celú sálu. Ostatní z kapely zvedavo zdvihli hlavy od nástrojov, ktoré si balili a poniektorí sa hneď prihrnuli k ich stolu.
„Čo, akých sedemsto korún sme my dlžní?!“ zachrčal Fenčo, lebo od rozčúlenia takmer strácal hlas.
„Nuž, tu to máte všetko popísané, čierne na bielom,“ strčil mu Jano pred nos svoj hárok. „Aha, tu, počítajte: jedlo čo ste si objednali a neplatili, tu je zasa pitie, dve dlhé prestávky, na pódiu ste neboli piati celkovo trikrát…“
„Dobre, dobre,“ prerušil ho primáš a netrpezlivo mávol rukou, akoby odháňal dotieravého komára. „Nože to daj sem!“ vykmasol mu hárok z ruky. Pozorne študoval položku po položke, krútil hlavou a mrmlal si popod nos. Aj chcel protestovať, dohadovať sa, no nakoniec len spustil plecia. Zmluva je zmluva a musel dať Janovi za pravdu.
„A to ako? Vraj nedostaneme zaplatené, ale ešte my máme platiť?!“ zahrmel odrazu zboku Hluchý, čo práve prišiel zvonka, kde mu už ktosi zvestoval tú novinu. „To ako si dojednal, čo?“ prevàtal brata očami.
„Tak vidíš, čo tento fiškus s nami spravil,“ stále krútil hlavou Fenčo. „Ešte my sme mu nakoniec zostali dlžní. Ale tak je, aha, čítaj,“ ďobal ukazovákom po papieri. „Tak sme sa dojednali, aj som mu to podpísal, veď sám vidíš, nie?“
„Ako?! To sme vari hrali zadarmo?“ ozvali aj ostatní Fenčovci, ani jednému zmluva medzi Janom a primášom odrazu nevoňala. Motali sa okolo stola, nervózne nazerali do papiera, točili nad ním hlavami a hundrali.
Jano sa potajme zabával na ich ohúrení z konečného vyúčtovania, no jeho samého to ani najmenej neprekvapilo. On si bol od začiatku istý, že to ani inak dopadnúť nemohlo. Dobre ich už poznal, celú kapelu, a preto vedel, že len čo sa zábava rozbehne, ani jeden z nich nebude viac hľadieť na dajakú zmluvu. Veď ako by to bolo, na poriadnej dedinskej zábave si za celý čas si ani nevypiť, ani dačo dobré neokoštovať, ba ani trocha viac odpočinku medzi hraním si nedopriať?
„No čo teraz, keď sme takto dobačovali, ha? Azda by sme sa mohli… to oné… no, dajako dohodnúť,“ habkal Fenčo, ustavične si šúchajúc nos, až sa Jano obával, aby si z neho nezodrel kožu. Spod ťažkých viečok upieral na Jana takmer prosebný pohľad. „Hej, viem, zmluvu sme nedodržali, ale… no, aby sme zasa celkom zadarmo… to…“
„Nehrali,“ dokončil za neho Jano. Musel sa veľmi premáhať, aby sa tváril vážne, no v duchu sa až zvíjal od smiechu. „Dobre teda, dohodneme sa, aby ste neboli celkom škodní,“ začal opäť vyjednávať.
Všetci siedmi Fenčovci s napätím očakávali, čo im navrhne. Hluchý prešľapoval na mieste a od nervozity mu až pomykávalo ľavou obrvou.
„Dostanete od nás päťsto korún, dlžoba sa vám zruší a sme si kvit, čo vy na to?“ riekol Jano s vážnou tvárou, ako dajaký sudca a mecenáš zároveň.
Napätie razom opadlo a cigánski muzikanti si takmer jednohlasne vydýchli, že nakoniec predsa len neobídu celkom naprázdno. Spokojne pokyvovali hlavami, aj sa začali zasa usmievať, pochvaľujúc si Janov návrh.
„Súhlasím, to je už iná reč,“ zazubil sa primáš a buchol dlaňou po stole. „Veď nie nadarmo vravím, že si ty fiškus, Jano, a nie hocijaký,“ uľahčene sa rozosmial a plesol ho po chrbte.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
