Staré a nové časy Ely Schultzovej
@ :: Poviedky ::
Apr 25 2007, 19:00 (UTC+0) | 
Odfotené v súèasných Sliepkovciach... |
Miesto: Sliepkovce
Čas: 1942
Autor: Soňa Jakešová
Na pľaci pred domom budkovského mäsiara bolo nezvyčajne rušno. ¼udia sa hrčili okolo Weisza a Ïuriho.
„Vás Židov preto kladú do zeme tvárou dole, aby ste neboli vzkriesení, keď nastane súdny deň!“ vmietol Ïuri Weiszovi do tváre. Zjavne mal pod čapicou. Knísal sa na neistých nohách, pred starcom bojovne vypínal hruď v ufúľanej halene.
„Ba veru nie,“ oponoval pokojne Weisz. „Nás tak pochovávajú, aby sme rýchlejšie vstali, keď z neba zaznejú trúby.“
Chlapi okolo sa rozrehotali. „Aký prešibaný Žid. Ale mu dal, nafúkancovi!“
Muži, postávali s rukami zasunutými do vreciek nohavíc. Tváre mali poskladané do pobavených úsmevov. Ani Adamovi, hoci bol iba decko, zvedavosť nedala. Zastal na okraji hlúčika, vyťahoval sa na špičky, aby lepšie videl na hlavných aktérov. Darmo sa mu v prútenom košíku nepokojne mrvila sliepka Ely Schultzovej, čo niesol k mäsiarovi. Mal ju zarezať tak, ako to mala Ela rada, teda kóšer. Adam videl, ako napajedenému Ïurimu vyrazila do líc, popretkávaných bordovými žilkami, nezdravá červeň.
„Stavme sa! Vyskúšajme, kto má pravdu!“ nervózne vykríkol Ïuri. Podišiel k starcovi tak blízko, až mu dýchal do tváre. Weisz na neho hľadel pevným pohľadom.
„Tak sa teda stavme,“ privolil Žid.
„Chcem tvoj klobúk!“ ukázal Ïuri na Weiszovu hlavu.
„A ja tvoju fajku,“ privolil starec.
V dave zašumelo. Taká odvaha od vetchého mužíčka! Bez fajky si Ïuriho nik nevedel predstaviť. Buď z nej bafkal, alebo ju aspoň držal v ústach stisnutú medzi zubami. Vyberal ju iba vtedy, keď chcel niečo povedať, alebo obrátiť do seba ďalší pohárik.
Weisz sa dotkol prstami svojho čierneho klobúka a pomaly, takmer obradne, si ho sňal z hlavy. Adam, tak ako ostatní, po prvýkrát uzrel židovu obnaženú hlavu. Bez vysokého klobúka vyzeral obyčajne, ako hociktorý starší sedliak s plešinou nad čelom. Iba sivé vlasy mal o čosi dlhšie, ako iní muži.
Ïuri vybral z úst fajku a pošúchal si ňou po nohaviciach, aby ju obtrel od slín a aj on ju podal jednému z prizerajúcich chlapov.
Weisz si zobliekol dlhý čierny kabát a potom si on i Ïuri ľahli na prašnú zem. Žid dolu tvárou, kresťan horeznačky. Všetci okolo stíchli. ¼udia stáli napäto, pohľady upreté na oboch súperov. Odrazu – tľap! - ticho prerušilo hlasné tlesknutie. Stávka bola odštartovaná. Weisz rýchlo pokrčil ruky, dlaňami sa zaprel do zeme a hneď vyskočil na rovné nohy. Ïuri sa stále nemotorne trepotal v prachu. Už už stál, no v poslednej chvíli stratil rovnováhu, zavrávoral a skydol sa na zadok. Chlapi sa rozosmiali. Aj Adam sa pobavene škeril, keď vtom sliepka v jeho košíku nervózne zatrepotala krídlami. Chlapec ju dlaňou silno pritisol o prútené dno. Vedel, že teraz sa už viac nemôže zdržať. Napokon, Ela mu nakázala, aby sa ponáhľal. Hoci nerád, oddelil sa od hlúčika a vykročil k mäsiarovi.
Adam upieral zrak na fajku položenú na stole. Na miestach, kde sa jej dotýkali prsty náruživého fajčiara, bola vyšúchaná a drevo bolo o niečo svetlejšie ako inde. Fajka ležala medzi ostatnými predmetmi určenými na predaj. Chlapec skúmal vyhladené drevo s obhoreným otvorom. Nikdy vo svojom dvanásťročnom živote nevidel žida fajčiť fajku. A predsa ho neprekvapilo, že medzi vecami po Izraelitoch, ktoré mali o chvíľu predávať, ju uvidel. Dobre sa pamätal na slnečný deň pred dvoma rokmi, keď ju vyhral v stávke starý Weisz.
Adama pri spomienkach vyrušil kamarát Šimon. Faganisko sa k nemu prikradol a silno ho sotil plecom.
„Aj ty si prišiel očumovať?“
„Staraj sa o seba!“ odbil ho Adam.
„Alebo máš vačky napchaté peniazmi a budeš kupovať? Há? Ukáž, máš v nich mince, alebo diery?“ Šimon sa lepil na kamaráta v snahe prekutrať mu vrecká.
„Daj pokoj, somár!“ odsotil ho Adam. Šimon stratil rovnováhu, buchol do stola a s hrmotom pováľal vystavené šálky a porcelánové taniere.
„Practe sa!“ oboril sa na nich komisár, zodpovedný za predaj židovského majetku. Chlapík v sivom obleku stál až doposiaľ obďaleč. Meravým, chladným pohľadom hľadel na ľudí a trpezlivo čakal, kým si všetci poobzerajú vystavené veci.
Adam so Šimonom sa rýchlo stratili v dave. Ani jeden nechcel prísť o zážitok z licitácie. Také divadlo doteraz v Sliepkovciach nezažili. Bolo múdrejšie škriepky nechať na neskôr.
Adam si všimol, že na dražbe chýbajú mnohí dedinčania. Ani jeho rodičia neprišli. No tých, čo merali cestu ku komisárovmu domu, nebolo málo. U nich doma sa včera pri večeri o všetkom zhovárali. Mama vyhlásila, že ona nikam nepôjde, lebo si dušu nezaťaží prospechom z nešťastia blížneho. Adam nechápal, čo znamenajú slová dražba a arizácia, o ktorých rodičia hovorili. Bol zvedavý, preto si zapamätal, kedy a kde treba ísť.
¼udia stále prichádzali. Mlčky šuchotali nohami a pristavovali sa pri porozkladaných predmetoch. Ženy brali do rúk šaty, látku požmolili medzi prstami a odhadovali jej kvalitu. Zaujímali ich aj mužské obleky navàšené na kope, babské dlhé sukne, blúzky, detské šatôčky a topánky. Pozornosť venovali aj kuchynskému náčiniu. Tetky si prezerali hrnce, príbory a porcelán. Okolo mlynčekov na mäso prechádzali ľahostajne. Chlapi ohmatávali kusy dreveného nábytku, väčší gazdovia venovali najväčšiu pozornosť mláťačke.
Adama zaujalo že všetci, dokonca aj tetky, ktoré inokedy neprešli popri sebe bez toho, aby nezačali trkotať, teraz od seba odvracali zrak. Ba aj susedia úzkostlivo dbali, aby o seba nezavadili ani pohľadmi.
„Asi robia niečo, k čomu sa nebudú chcieť priznať,“ hútal Adam. Bol dosť bystrý na to, aby to vytušil. Vedel, že tak dajako sa tvári ten, kto nemá celkom čisté svedomie.
„Pozri,“ štuchol Adam Šimona lakťom. Hlavou kývol smerom ku stolíku, na ktorom bola položená fajka. Práve k nej podišiel Ïuri. Fajočku držal v hrubých zožltnutých prstoch. Pomaly si ju priblížil k tvári, privoniaval k nej a slastne pri tom žmúril oči. Potom sa nenápadne rozhliadol na všetky strany a šup – vopchal fajku do rukáva. Keď sa otočil na odchod, oči sa mu stretli s Adamovými. Ïuri s namosúreným výzorom vykročil k chlapcovi.
„Čo gániš, sopliak, há?“ oboril sa na neho.
„Ja...“ vyjachtal Adam. Roztriasol sa, ako sa bál, že mu statný chlap jednu zavesí. No Ïurimu na upokojenie stačil iba jeho strach. Fagana zastrašil a to mu stačilo. Vedel, že teraz už tento malý sraľo nič nevytára.
„Začíname licitovať!“ hlasno zvolal rázny hlas. Muž v sivom obleku sa postavil za stôl. V jednej ruke držal smiešne drevené kladivko, v druhej zápisník.
„Tetka, čo sa tu bude diať?“ opýtal sa Šimon najbližšie stojacej ženy.
„Ide sa predávať židovský majetok.“
„A keď sa oni vrátia?“ nedalo Adamovi.
„Keď tomu nerozumieš, radšej čuš!“ zahriakla ho žena.
Chlapci stíchli. Počuli, že Židia od nich zo Sliepkoviec a susedných dedín niekam odcestovali. Odišli vlakmi, no ani ich susedia nevedeli kam. Na ich domoch boli už niekoľko dní pozaťahované závesy. Ale prečo idú predávať ich majetok? To fagani nechápali. Adam vedel, že jemu by sa nepáčilo, keby sa vybral na cestu a kým by sa vrátil, popredali by mu všetko, čo sa ešte zíde.
„Kto chce tento riad?“ opýtal sa licitátor. Do vzduchu vyletelo niekoľko rúk. Adam uprel zrak na sadu porcelánových tanierov s maľovanými červenými kvetmi. Spomenul si na Elu Schultzovú, susedku, ktorej riady patrili.
„Ale si krásne napísal tie mená na obálky, Adamko,“ chválila vtedy Ela jeho úhľadný krasopis. To sedeli spolu za stolom v Elinej záhrade. Pred letnou páľavou ich chránili stromy a tieň dreveného altánku. Záhrada bzučala včelami. Kým Adam písal a v sústredení vytàčal jazyk, Ela rátala peniaze pre robotníkov, ktorí stavali hrádzu na Laborci. Jej muž bol stavbyvedúcim, ona mu pomáhala ako účtovníčka. Adam rád chodieval pomáhať pani Schultzovej, lebo mu vždy dala odmenu. Zvyčajne zopár drobných na cukríky.
Okná na Elinom dome boli pootvárané dokorán. Jemný vánok sa pohrával s bielymi háčkovanými záclonami. Až do záhrady bolo počuť hlasné údery nástenných hodín.
„To už sú tri hodiny!“ zvolala Ela. „Musíš byť hladný, Adamko,“ vyskočila z lavice a vošla do domu, nečakajúc na chlapcovu odpoveď. O chvíľu prišla s tanierom, na ktorom bol položený kus koláča posypaný kryštálovým cukrom. Pre Adama, zvyknutého iba na skromnú stravu, to bola pochúťka. Aj keď mu v bruchu škvàkalo, na jedlo sa nevrhol hneď. Najskôr odložil nabok pero, ktoré namáčal do atramentu a potom odsunul aj obálky, aby ich nezamastil. Až tak vzal do ruky sladkosť a s chuťou sa do nej zahryzol. Kryštáliky cukru drvil medzi zubami a vychutnával lahodnú chuť, čo sa mu šírila po jazyku.
„Raz budeš dobrý, starostlivý gazda, Adamko. Vieš si vážiť svoju robotu,“ uznanlivo pokývala hlavou Ela, ktorá s úsmevom hľadela na malého hladoša.
Adam robil pre Elu aj iné drobnosti. Napríklad nosil jej sliepky k budkovskému mäsiarovi. Nechápal, prečo si ich Ela nepodreže sama tak, ako ostatné gazdinky. Veď aj tak skončia v hrnci, či už odišli z tohto sveta kóšer, alebo nie. Adamovi aj tieto maniere pani Ely Schultzovej prišli vhod, lebo za každý takýto výlet so sliepkou mu nechávala drobniaky. Iba raz ho kvôli sliepke trocha hrýzlo svedomie. Vtedy, keď po ceste do Budkoviec stretol Šimona.
„Nebuď sprostý, merať takú cestu. Laborec sa vylial, poďme radšej k rieke. Sliepke odfikneme hlavu sekerou a uvidíš, Ela na to nepríde,“ lákal ho kamarát. Veľký Laborec na breh prinášal kadečo hodné preskúmania. To bolo oveľa zábavnejšie, ako sa trepať kus cesty s nejakou sliepkou.
„Dobre,“ súhlasil Adam. Kvokaňa teda skonala na klátiku u Šimona vo dvore a Adam vyinkasoval od Ely zopár nezaslúžených drobných. Chvíľu sa obával, či niekto v Schultzovej rodine pre jeho klamstvo neochorie, keď už sú raz zvyknutí na to kóšer, no našťastie sa neudialo nič zvláštne. Ukázalo sa, že táto slepačia polievka nikomu neublížila.
Ruch na hrádzi pri Laborci, ktorá mala skrotiť rieku a zamedziť jej záplavám, ustával až pred zotmením. Robotníci odkladali lopaty a krompáče až keď prišiel stavbyvedúci. Schultz kontroloval stavbu nielen cez deň, ale aj pred koncom šichty. Niekedy s ním chodievala aj jeho pekná manželka. Ela bola iná, ako ostatné ženy v dedine. Ona nemala uviazanú šatku, ale nosila sa s nepokrytou hlavou. Odlišovala sa aj šatami. Kým nariasené sukne dedinčaniek boli krátke a sotva im zakrývali kolená, Elina čierna sukňa bola rovná a siahala jej až ku členkom. Židovkina postava tak pôsobila vyššia a štíhlejšia. Punťo, neodmysliteľný spoločník stavbyvedúceho, trielil pred svojim pánom a ako prvý pribiehal k robotníkom. Vrtel chvostom, radostne brechal a očakával od nich svoj prídel maškàt. Chlapi ho radi rozmaznávali. Dostával od nich kúsky chleba a slaninky. Náklonnosť to bola obojstranne prospešná. Psík mal rád ľudí, ktorí ho kàmili a muži zasa vedeli, že keď k nim zavíta Punťo, onedlho príde aj šéf. Vždy bolo istejšie vedieť to dopredu a do roboty sa pustiť ešte horlivejšie.
Licitátor buchol kladivkom o stôl. „Súprava tanierov predaná!“ vyhlásil.
Adam pocítil, ako sa mu niečo mäkko obtrelo o nohavice. Sklonil hlavu a uzrel malého psa.
„Punťo!“ zohol sa k ufúľanému chlpáčovi. Prstami ho škrabkal medzi ušami. Psíča vrtelo chvostom a natešene vyskakovalo. Prednými labkami sa odrážalo od Adamových nohavíc, párkrát sa mu podarilo oliznúť mu líce.
„Kde máš paničku?“ šepkal Adam k chlpatým uškám. Vzápätí mu došlo, aká je táto otázka hlúpa, lebo Punťo bol pes Ely Schultzovej.
„Fuj, aký je špinavý,“ ohrnul nos Šimon. Punťo nebol zafúľanejší, ako ostatní dedinskí havkáči. No on nebol len taký hocijaký pes. On bol Elin miláčik. Panička ho kúpavala, vyčesávala, kàmila ho iba dobrotami. Možno preto na ňom tak lipla, lebo nemala deti.
„Asi je hladný. Pozri, ako mu trčia kosti,“ ukazoval Adam kamarátovi.
„Je čudné, že ho nevzali so sebou,“ krútil hlavou Šimon.
„Možno nemohli. Tam, kam išli, asi psy nepúšťajú,“ zamyslel sa Adam. „Poď, dáme mu aspoň mlieko,“ obrátil sa na kamaráta.
Chlapci vyšli zo dvora, prenasledovaní psíkom. Motal sa im pri nohách a netrpezlivo pri tom poštekával. Adam podchvíľou pohladil vychudnuté telíčko. Pod prstami cítil, akú má Punťo zauzlenú srsť.
„Pamätáš aj lepšie časy, čo?“ čupol si k psíkovi. Oboma rukami ho pridržal za ušká a na chvíľu sa zahľadel do tmavých očí nepokojného zvieratka. Psík si oblizol čierny ňufák, malý a lesklý ako gombička..
Adam nalial Punťovi mlieko a nalámal do neho kúsky chleba. Pes sa na jedlo nedočkalo vrhol. S hlasným mľaskaním ho rýchlo vychlípal až do dna. Oblizol si mokré fúzy, z ktorých mu kvapkalo mlieko a žiadostivo gánil do misky. Prosebným pohľadom mámil ďalší prídel.
„Viac ti nedám, kamarát, aby si nepraskol,“ pohladil ho Adam.
„Čo s ním urobíme?“ zaujímalo Šimona.
„Neviem. Ale ak mama dovolí, nechám si ho. Dovtedy, kým sa Ela nevráti. Isto bude rada, že sa o Punťa niekto postaral.“
„Chceš, aby ti zohrieval nohy v sýpke, čo?“ zaškeril sa Šimon. Vedel, že Adam od svojich desiatich rokov nespáva v rodičovskom dome, ale hlavu na noc skláňa v sýpke alebo stodole. Aj on by to tak urobil, keby mal sedem menších súrodencov a bol s tými krikľúňmi v jednej chyži. To by sa aj on chodieval domov iba najesť.
Adam sa robil, akoby nepočul Šimonovu uštipačnú poznámku. Ale bol radšej, keď ho kamarát provokoval, ako keby ho ľutoval.
„Poď, vrátime sa. Možno všetko nepredali a nájdeme tam veci, ktoré nik nechcel. Vezmeme si ich,“ navrhol Šimon. Adam prikývol.
V trojici s Punťom, ktorý sa od nich nepohol, vybrali sa späť do komisárovho domu. Míňali ľudí s napchatými nošami a vrecami. Niektorým v nich hrkotali riady. Jeden ujko s fučaním vliekol nástenné hodiny pondusovky, ďalšia skupinka sa terigala s čalúneným gaučom.
„Zdá sa, že všetci nakúpili,“ zašomral Šimon.
Keď chlapci prechádzali popred dom starého Weisza, náročky spomalili krok. Chceli si obzrieť Hlinkových gardistov, ktorí strážili Žida, aby vraj nikam neubzikol. Nevedeli síce, prečo a kam by mal taký starec utiecť – iba ak do neba, lebo odkedy sa mu stratil syn, prirýchlo mu ubúdali sily. Ani chodiť nevládal. Asi preto neodcestoval s ostatnými Izraelitmi. Pritom donedávna úctivo zdravkal zákazníkov vo svojom obchode. Mladíci, takmer holobriadkovia, ktorí boli pred Weiszovým domom, nemali zbrane. Posedávali na schodoch, postávali opretí o stenu. Na hlavách malé modré čiapočky - kitajky, posadené na vlasoch ako loďky. Na dačom sa smiali. Adam si všimol, ako sa v okne na dome pohla záclona. Na malú chvíľu zazrel popolavú tvár starého Weisza.
Pred komisárovým domom už bolo pusto. Zostal iba komisár, sedel na stoličke za stolom a dačo čmáral do zápisníka. Všetky veci zmizli. Po šatách, tanieroch, ani nábytku nezostalo ani stopy. Adam so Šimonom sa tvárili, akoby iba išli okolo a tu prišli len tak, náhodou. Muž zodvihol hlavu od papiera, premeral si chlapcov prísnym pohľadom a potom sa opäť sústredene venoval iba svojim číslam.
„Aha, čo tu je,“ Šimon sa zohol a zo zeme zodvihol sčasti zadupaný plochý predmet s čudnými ornamentami. Zaujímavú vecičku zvedavo prevracal v dlaniach.
„Ukáž,“ zobral mu ju Adam z ruky. „To je mezuza, schránka domáceho požehnania. Schultzová ju mala na dverách. Raz som sa jej na tú vec opýtal, od nej to viem.“
Chlapec prechádzal prstom po šesťcípej hviezde a hebrejských písmenách. Pri jemnom dotyku si všimol, že schránka je rozštiepená. Napadlo mu, že asi pukla, keď po nej ľudia postúpali. Adam nevedel celkom presne, čo to je to domáce požehnanie. No keď sa mu poškodená mezuza v dlani rozlomila, pocítil ťaživú istotu, že so Židmi sa niečo deje. Od tejto chvíle vedel, že lepšie časy Ely Schultzovej zostanú iba v jeho spomienkach.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
