Aj ja vstúpim do JRD
@ :: Poviedky ::
Apr 15 2005, 11:26 (UTC+0) | 
Niekdajšia dedina ahanovce sa v súèasnosti už na prvý poh¾ad nachádza len v akomsi tieni moderného sídliska rovnakého mena |
Miesto: ahanovce
Čas: 50-te roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Anka čakala na dvore. Tma presiakla celým okolím, takže sa aj trocha bála, aby ju chlapci neminuli. Vlastne nielen chlapci, aj Marta, spolužiačka. Ráno jej navrhla, aby večer nešla spať, nemárnila čas pod perinou, ale vybrala sa spolu s nimi na nočné dobrodružstvo.
Obloha bola zamračená, to tmu ešte násobilo. Celé ahanovce vyzerali ako vyľudnená dedina, len ona, márne sa obzerajúc na všetky strany vyzerala na ulicu, či sa už niekto neobjaví. Najskôr to znelo len tak neurčito. Nevedela, či ozaj počula, alebo si len namýšľa, no o chvíľku si bola istá, že sú to naozaj kroky a ktosi sa blíži. Až keď bola skupinka celkom blízko, rozpoznala ich. Jaro, Peter, Martin a Marta. Tá prvá zrýchlila krok, chytila ju pod pazuchu a viedla k ostatným.
„Dobre si sa obliekla? Možno budeme celú noc. Nebude ti zima?" zašeptala, ale Anka neodpovedala; sama sa prvá chcela pýtať, lenže iné veci.
„Vaši to vedia?" - kývol na ňu hlavou Jaro, len čo zastali pri chlapcoch.
„Hej."
„A?" pozrel priamo.
„Nevravela som s kým idem, na to ma už upozornila Marta. Ale aj otec povedal, že roľnícke družstvá budú dobrá vec a on tam pozemky dá," neisto zo seba vysúkala Anka, nespustiac oči z chlapcov.
Boli o niečo starší, stále si myslela, že ju berú len ako také decko. Až dnes, aspoň Marta tak tvrdila, sami navrhli, že ak chce, môže ísť s nimi.
„Dobre. Budeš dávať pozor," rázne pokynul Jaro a skupinka sa opäť pohla.
Anka kráčala vedľa Marty, stále sa držali pod pazuchami a okrem krokov, čo sa odrážali od tmavých stien domov, vládlo úplné ticho. Trochu ju to mrzelo, dúfala, že sa ešte bude čas porozprávať, opýtať sa ako na ňu prišli, prečo práve jej dali taký návrh a čo by sa im mohlo stať, keby ich nedajbože niekto chytil. Veď už celá dedina o tom hovorí. Najmä v krčme. Aj dnes, keď išla otcovi s krčahom po pivo, počula, ako sa chlapi hádajú. Jedni hovorili, že je to výtržníctvo, iní, že dobre robia. Najmä potom, ako sa na stene domu oproti cintorínu objavil veľký nápis „Kto nechce vstúpiť do JRD, nesúhlasí s naším soc. zriadením".
Imro, muž čo bol vždy proti všetkému, v krčme reptal, že keby jemu pomaľovali dom, ruky by tým neznabohom dolámal. Komunisti siahajú ľuďom na majetky, na role, kde pracovali celé generácie, a keď sa niekto nechce dať, ešte ho označia za nepriateľa. Vždy sa takto zastrájal, najmä keď sa posilnil pálenkou. Teraz však Anka kráčala tmou a očami švihala po Jarovi. Od Martina i Petra bol o pol hlavy vyšší, aj o niečo starší, ale navyše mal nejaké kúzlo, ktorým ju vždy vedel očariť, i keď mu to nikdy nedala najavo. A zdalo sa, že nielen ju. Od mala, keď sa ako deti hrali, v jeho skupinke on rozhodoval čo budú robiť, ostatní ho poslúchali. Mal vrodený vodcovský talent a bolo to zjavné i teraz.
Prechádzali dole ulicou Na hájiku a blížili sa k časti, ktorú volali Valal. Stred dediny s kostolom svätej Anny obklopovali domy, v ktorých bývali najbohatší ahanovčania. Kedysi zemania, ľudia, čo mali veľké role a nebolo im pochuti vstúpiť do družstva. Keď už došli k mostu a Jaro si bol istý, že v šume Hornádu sa ich hlasy lepšie skryjú, dal povel, aby zastavili.
„Keď prídeme na Valal a ukážem na niektorú bránu, Marta pôjde dole cestou, Anka hore a zastavíte až vtedy, keď sa vám takmer stratíme v tme. Keby ste zbadali niekoho cudzieho, zahvízdajte a bežte kade ľahšie. Ak by ste počuli, že niekto zahvízdal, tiež utekajte, a potom, keď vás nikto nechytí, sa stretneme na cintoríne."
„Kde?" vypúlila Anka na Jara oči, ale Martin ihneď zamával rukou, akoby ho nevidela. „Na cintoríne. Čo, máš strach?"
Peter na ňu tiež akosi prísnejšie pozrel, preto neodpovedala, len kývla plecom akože nič a Jaro pokračoval: „Martin, ty budeš držať farbu, a ty, Peter, máčať štetce. Ja budem písať, keď ti podám štetec, podáš druhý a prvý namočíš do farby. Nesmieme strácať čas. Jasné?"
Všetkým to bolo jasné, len Anka sa hanbila povedať, že nevie hvízdať; ale veď môže zakričať. Pozrela na Petra. Zdal sa jej akýsi nesvoj, stále sa obzeral a sťahoval hlavu medzi ramená. Nikdy, zdalo sa jej, nevynikal smelosťou; ustráchaný v deravých nohaviciach a z chudobnej rodiny, až sa čudovala, ako sa medzi nich dostal. Času na ďalšie myšlienky však nebolo. Skupinka opäť vykročila; Martin niesol vedro s farbou, blížili sa ku kostolu. Mesiac na chvíľu vykukol spoza mrakov a osvietil okolie.
Tam!" ticho, ale dôrazne ukázal Jaro na drevenú bránu domu deda Mateja. Ten nikdy núdzou netrpel. V Anke sa niečo pohlo. Jej rodičia nemali až také veľké role a často boli dedovi Matejovi vďační, keď si mohli uňho prácou privyrobiť. Čo by povedal, keby ju teraz nachytal? Cítila k nemu skôr vďačnosť, ale nechcela sa do toho miešať.
Ticho a presne podľa pokynov vykročila hore cestou a keď už ostatných videla len veľmi slabo, čupla si ku kmeňu lipy a pozorovala okolie. Trvalo to len chvíľku. Len krátku chvíľku, čo stačila na napísanie niekoľkých slov, keď zbadala, že chlapci sa už pohli dole ulicou. Rozbehla sa za nimi. Keď prechádzala okolo bránky, čítala veľký biely nápis: „Aj ja vstúpim do JRD!"
Namiesto otázky len hodila významný pohľad, ale nikto jej neodpovedal. Až keď zastali pri moste a Martin pobehol k rieke. Nevedela prečo, ale podľa jeho postoja jej o chvíľu bolo jasné, že sa musí vyčúrať. Radšej upriamila pozornosť na ostatných.
„Tak dedo Matej vstúpi do JRD? Už sa rozhodol?" spustila takmer s úľavou, ale to všetkých rozosmialo. Boli už dosť ďaleko od domov, ich ostražitosť poľavila.
„Na to si ako prišla?" zaškeril sa Jaro, takže si teraz pripadala úplne hlúpo.„Veď som čítala, že vstúpi do JRD!"
„Anka, súdruhovia z Košíc majú dobré plány. Taktické. Vedia, čo zaberie. Predstav si, že sa ráno ujko zobudí a nájde ten nápis na bráne. Možno bude nadávať, hromžiť, bude ho zmývať. Bude všetkým na posmech. Možno si aj uvedomí, že patrí medzi posledných, čo ešte musia odvádzať kontingenty a nechá ho tam. Jasné, nechá ho tam a vstúpi do JRD."
„Keď poctivo odvádza kontingenty, je na tom niečo zlé? Kože zo zvierat, masť, vajíčka, mlieko, veď si povinnosti plní," pokúsila sa ho ešte raz zastať, ale Jaro teraz sprísnil hlas.
„Kto má veľa zeme, veľa statku, kontingenty plní. Kto má málo, veľa mu neostane z toho, čo vypestuje. Ale aký je potom rozdiel medzi kulakom a továrnikom? A prečo sa továrne znárodnili? No? A keď budú veľké družstvá, sami si ich budeme spravovať a nebudú sa mať dobre len tí, čo sa narodili v správnej posteli, majetky podedili, ale všetci. Rozumieš?!"
Anka sa zatvárila, že aj áno, ale veľmi presvedčivo to nevyzeralo. To sa už medzi nich vrátil Martin a spustil: „Nastali nové časy. Veci sa menia a bude lepšie. To, na čo boli ľudia pyšní, bude smiešne. A myšlienky, čo sa zdali smiešne, budú vyzerať ako prezieravé."
„Napríklad?" opýtala sa Marta a posunula sa bližšie k nemu.
„Teraz, keď pozerám na Valal, spomínam si, čo mi hovorila babka. Že kedysi, no, niekedy okolo prvej svetovej vojny, mal ahanovce navštíviť biskup. ¼udia stáli v radoch od mosta až po kostol a čakali. Bola tu naša suseda, čo mala prst medzi stránkami v modlitebnej knižke. Že keď príde biskup, začne predspevovať a potom celé rady za ňou. Všetko si premysleli. Ako pôjde uprostred cirkevný sprievod a ostatní mu budú spievať chválospevy. Lenže biskup nechodil a tetka knižku niekam položila. Potom, keď sa objavil, otvorila, ale na zlej strane. Zdvihla hlavu, pozrela naň priamo a zaspievala ´Nepriateľ blíži sa, duša má schovaj sa!´ A všetci to po nej opakovali. Farár bol červený od zlosti, biskup nevedel ako sa má tváriť a tetka sa tak hanbila, že celý týždeň potom nevyšla z domu. A vidíš? Keby tak urobila dnes, súdruhovia by ju pochválili," zasmial sa Martin až mu sliny vyprskli na košeľu.
Ostatní tiež, ale Jaro vztýčil hlavu, čo bol neklamný znak toho, že chce čosi povedať a vyžaduje pozornosť.
„Anka, ešte čo si hovorila o kontingentoch… Ty si naozaj myslíš, že všetci ich poctivo odvádzajú? Veď vieš, čo bolo včera Na hájiku. Tam žijú chudobnejší. Čo sa potom deje na Valale? Ty si včera nebola chytať sviňu?" - zvýšil hlas.
Bolo jej hneď jasné, o čom hovorí. Práve ich susedia sa chystali, že urobia zabíjačku načierno, aby nič nemuseli odvádzať. V noci pripravili korýtka, horúcu vodu, nože, a keď sused vchádzal do chlieva s petrolejkou, asi lúčom svetla oslepil prasa. To sa zľaklo a stalo sa, čo nik nečakal. Sviňa sa rozbehla rovno naň, zvalila ho a vybehla z chlieva. Najskôr ju vraj naháňali po dvore, ale potom už buntošili u susedov, vraj prasa zošalelo a vybehlo niekam na polia. Všetci ho boli hľadať, chytať, ale bola to riadna hanba. Potom ho aj zabili, ale každý to už vedel, takže kontingenty budú musieť odviesť.
Ešte chvíľku sa rozprávali, hlavne Jaro, že teraz robia po nociach ako zlodeji, ale ide o dobrú vec, o označenie kulakov, čo chamtivosťou škodia iným; ale potom príde čas, keď oni, agitátori, vystúpia z tmy a budú ostatným slúžiť za vzor. Všetci ho počúvali, verili mu, a keď sa zodvihli, že idú maľovať na ďalšie ploty, cítili sa už istejšie. Štreka, Sihoť, Valal, Pod záhradami, ani jednu časť ahanoviec nevynechali. Už nekráčali spolu. Vždy jeden výrazne vpredu, ostatní sa ním; posledný sa obzeral dozadu. Keď zastali, dievčatá opäť dávali pozor, či niekto nejde a chlapci maľovali. Písmená žiarili do tmy na plotoch, bránach i stenách domov. Občas, keď sa rozbrechal pes, hodili kúsok chleba. Veď tu každý poznal každého, aj psy, takže väčšinou zmåkli. Až na jedného.
Kulak Fero, muž ako hora, ktorý keď potreboval potiahnuť na pár metrov rebrinák, ani koňa nemusel zapriahať, sa motal po dvore, ako vyšiel z domu na latrínu. Zbadal ich, keď sa ozvalo štekanie, ale v tme nikoho nespoznal. Len čosi zakričal, to stačilo. Jaro, Martin, Peter, Marta i ona, Anka, bežali kade ľahšie. Cítila, ako jej tlčie srdce. Tep sa ozýval kdesi v sluchách, v ústach jej od strachu vyschlo a jazyk sa lepil na podnebie. Nepočula, že by otvoril bránku alebo vypustil psa. Nakoniec, určite bol bosý, keď vyšiel len takto na pár krokov, bola si istá, alebo sa aspoň utešovala, že ich neprenasleduje. Veď vyšiel v noci na dvor, lebo musel na záchod. A v takomto stave sa naozaj zle uteká. Keď konečne zastala takmer pod Hliníkom, v časti, kde už bývali Cigáni, obzrela sa a nevidiac nikoho ľahla si do trávy. Príjemne chladila chrbát, sukňa aj blúzka sa jej lepili na spotené telo.
Ako vravel Jaro? Na cintorín? Chvíľku ešte dýchala otvorenými ústami, potom sa posadila, očami prepichovala tmu a keď nikoho nevidela, postavila sa a pomaly kráčala na známe miesto.
Kríže i veľká kaplnka s kostnicou vytvárali scénu, ktorá ju ničím nelákala. Teraz, keď zadul vietor a zašumelo lístie, znel každý zvuk strašidelne, priam desivo. S prstami zovretými do pästí kráčala medzi prvými hrobmi sledujúc, či sa spoza niektorého kríža nevystrčí umrlčia hlava. Mala pocit, že je tam sama. Teda aspoň ako samotná živá duša. Ostatných možno chytili, alebo… nevedela.
„Anka, tu sme," pološeptom, polokrikom zaznelo od kaplnky a skôr tušila ako videla, že sa tam niečo, niekto hýbe. Ešte zopár krokov do vàšku a už sedela v kruhu medzi ostatnými.
„Spoznal ťa?" opýtal sa Jaro.
„Ujo Fero? Nie, určite nie. Veď som už bola ďalej ako vy; akurát som išla dávať pozor a keď zakričal, bola som k nemu otočená chrbtom. A vás?"
Jaro pokýval záporne hlavou, ale potom dodal: „Od neho nevedno čo čakať. Možno sa šiel obuť a teraz snorí po dedine. Dúfajme, že ak nás hľadá, tak sám a nevybral sa nikoho verbovať. Musíme tu posedieť aspoň chvíľu, skryť farbu a potom sa rozdeliť."
„Veď sme dnes urobili osem nápisov," veselo zaštebotala Marta.
„Ale mali sme urobiť desať! Ak treba, pomaľovať celú dedinu! Sovieti už majú kolchozy, kde všetci pracujú pre spoločné blaho a my sa tu po nociach ukrývame pred kulakom. Viem, zmení sa to, ale mrzí ma, že oni nám pomohli, ukázali cestu a my sedíme na cintoríne," vysúkal Jaro, ako keď sa vrece pretrhne a zrno vysype. Zdalo sa, že má v očiach zvláštny jas.
Anka, nevediac prečo, len tak jej prišlo na jazyk, vyhàkla: „Otec vravel, že teraz sa hovorí len o sovietoch, ale každý zabudol, ako sa nám snažili pomôcť Američania."
Pohľad, čo po nej hodil Jaro, dal jasne najavo, že neurobila múdro.
„Anka?" spýtavo zvýšil hlas, azda i sám pozabudol, že sa skrývajú. „Aká to bola pomoc? Tak pár dní po vojne a dosť. A čo nám dali? Tie topánky? Áno, ľudia vybehovali do ulíc, ženy bežali ako najaté, keď sa rozšírila správa, že na úrad došlo auto plné krabíc z Ameriky. Krásne škatule. Ako boli označené? U-N-R-A? A aké topánky to poslali? To bolo smiechu, keď ich rozbaľovali! Také vysoké na tenkých podpätkoch. Že lodičky. Ani na pole, ani do stajne. Aj moja mamka tam boli a hovorili, aké boli úzke; že žiadna žena si ich nevedela obuť."
„A v polovici krabíc nebol pár, ale po dve ľavé topánky," zachichotal sa Peter. „No a potom, ale veď to musíš vedieť, potom ich ženy rúbali a pálili v peci, aby z nich bol aspoň nejaký osoh," skončil Jaro a oprel sa rukami o zem. Zahol chrbát, hľadel na oblohu, ale hviezd nebolo. Naopak, vietor sa opäť dvíhal, vyzeralo, že možno bude i pršať.
„Dobre, ďakujem, že ste prišli, a teraz domov. Včas sa dozviete, kedy pôjdeme zas. Anka, bola si prvý raz, pamätaj si, že všetko, čo sa stalo, sa zatiaľ nikto nesmie dozvedieť. Pomáhame vlasti. Keď sa raz družstvá rozbehnú, bude nám oveľa lepšie. Dokážeme viac, ako keď sa každý hrabe vo svojej hline. To je jediná možnosť. Spojiť sa, nakúpiť traktory, kombajny, spoločne siať, žať a deliť úrodu. Lebo keby sa to nepodarilo, alebo keby sa našiel nejaký somár, čo by potom družstvá zrušil, to by nás vrátilo späť. Celé poľnohospodárstvo by padlo na kolená. ¼udia už nie sú poddaní, že by robili na iných, zem by ostala ladom a žilo by sa horšie," dodal Jaro a postavil sa. Zrakom preletel cez trčiace kríže, pozeral po okolí, a potom cítiac, že nič nehrozí, vykročil na cestu domov.
|
|
