Porubianska skaza
@ :: Poviedky ::
Apr 30 2007, 17:46 (UTC+0) | 
Kostol v obci Poruba pod Vihorlatom. Pod¾a povesti bol záhadným démonom znièený starý pôvodný drevený kostolík v pôvodnej Porube na inom mieste. |
Miesto: Poruba pod Vihorlatom
Čas: povesť nemá presnú časovú identifikáciu
Autor: Slavomír Szabó
Slnko už pomaly klesalo za obzor, aj vtáci sa tak ako vždy v taký čas rozospievali a ich trilky sa niesli celým Vihorlatským pohorím. Jano slastne prižmúril oči, a i keď sa ešte z lesa doznievali posledné údery sekier, oddal sa sladkému oddychu. Len na chvíľu, na chvíľočku si takto poležať, tuto ako končí les a začína lúka si oddýchnuť. Dnes sa už narobil dosť, viac než inokedy a zajtra ho čaká veľký deň. Takto to cítil, vnímal, tešil sa, že už sa stane uhliarom. To bol v jeho plánoch posledný krok. Potom už bude hospodáriť s chlapmi ako so seberovnými a nastane čas, aby myslel aj na to príjemnejšie, čo život ponúka.
„To je ten tvoj?“ vyrušil ho odrazu známy hlas a Jano otvoril oči.
„Veď hej, však si videl, že som staval,“ pozrel na Ïura a nijako ho netešilo, že ho vytiahol zo sladkých driemot.
„A nespadne do rána?“ uškrnul sa Ïuro a poriadne dlaňou tľapol po uhoľnom milieri, čo Jano staval už od poludnia.
„Spadnúť nespadne, to iba ak by sa našiel nejaký zlosyn, čo by mi ho v noci podkopal.“
„Žeby som skúsil?“
„No, veď vyskúšaj, aspoň bude zábava, keď ťa potom chytíme s chlapmi a zavesíme na strom dolu hlavou.“
„To si kde také videl? Kto by ma zavesil? Ty? A skúšať ťa už skúšali? Nebol som tu, tak neviem.“
Jano, ešte stále ležiac, sa už načisto prebral. Zbohom sladké snenie, veď dobre vedel, že keď sa pristavil Ïuro, bude doň v kuse vyrývať, podpichovať, či zosmiešňovať ho. Dúfal, že navečer pôjde domov, ale ostal v hore spolu s ostatnými. A keď budú chlapi skúšať, určite doň začne Ïuro zapárať, aby ho pomýlil.
„Nie, neskúšali ma ešte. Že večer, pri ohníku. Starý Andrej, že ten bude,“ povedal potichu, pomaly, akoby o niečom uvažoval.
„Veď aj ja, Janíčko, veď aj ja. A veď keď nezrobíš skúšku dnes, možno o rok, o dva. Veď čo, raz sa možno strafíš,“ zasmial sa Ïuro a spokojný sám so sebou, ako zas raz vedel podpichnúť, nechal Jana ležať a odišiel kamsi dole lúkou, azda do dediny.
Jano opäť prižmúril oči, ľahol si na bok, ale spať sa mu už nechcelo. Predsa len, dosť sa už pohovorilo to tom, či už sa môže stať uhliarom, alebo nie. Mnohí chlapi namietali, že takého mladého ešte medzi seba neprijali. Darmo už od detstva s nimi chodil, zvláčal drevo, tiež rúbal a pripravoval všetko ako si povedali. Ostať drevorubačom, ich pomocníkom, to hej. Ale vpustiť ho rovno takto medzi seba? Len starý Andrej vravel, že vojny už skántrili dosť chlapov. Sami pošli do armády, potom ich páni poslali na smrť. Že Jana si treba skôr podchytiť, kým mu v očiach nezahorí túžba po vojenskej sláve. Veď je sirota, matka zomrela pri pôrode, otca v lesoch roztrhali vlci a nebyť tetky Marči, čo ho vychovala ako svojho, kto vie, ako by skončil. Lenže aj Marča už pošla. Ona našťastie na starobu, dlhé roky jej dožičil osud, lenže každý má svoj koniec. A čo ak sa Jano teraz splaší a pokúsi sa vytrhnúť z poddanstva tak, že požiada pána, aby mu umožnil narukovať?
Jano ležal, premýšľal, všetko sa mu zjavovalo za zatvorenými viečkami. Obraz otca, čo sa ešte vryl do jeho chlapčenskej mysle, keď ho objavili na jar v lesoch. Celú zimu sa o ňom nevedelo nič. Nebyť toho noža, čo ležal vedľa neho, ani by ho nespoznali. Telo obhryzené až na kosti, jednu ruku ani nenašli. Určite ju zvery niekam odtiahli. Aj to, čo ostalo, museli znášať z celej čistiny. A potom obraz Márie. Všetci ju síce volali len Marča, ale on ju oslovoval pekne, rovnako ako je i meno najsvätejšej svätice. Nikdy ju však neoslovil mama, i keď na to možno čakala. Až teraz, ani nie šesť týždňov, čo jej kopal hrob, si to začal vyčítať a predstavoval si, ako by sa tomu potešila. Na to už však bolo veľmi neskoro.
Bolo to zvláštne, ale i keď by mal Jano v tejto chvíli myslieť na uhliarstvo, na všetko, čomu sa kedy naučil, spomínal na blízkych so zvláštnym nepokojom v duši. Ak by aj nezložil skúšku, ak by voľačo nevedel, pobabral, naozaj skúsi o rok. Veď čo by to bolo oproti stratám, ktoré už nebude môcť nikdy zmeniť?
Hlavu si pokojne položil na zem a započúval sa do vlastného dychu. Zdalo sa mu, že v tom tichu, kedy už ustával vtáčí spev i údery sekier, je to jediný zvuk. Nádych a výdych. A znova, znova. Skúsil na chvíľku zatajiť dych a vtedy sa mu zazdalo, že ho i tak počuje. Azda že s ním dýcha i celý Vihorlat. Rýchlo sa nadýchol a zasa. Jasne počul i výdych, i keď on naschvál zadržal vzduch v pľúcach. Pritlačil ucho k zemi a bol si istý. Áno, počuje to presne z tej strany. Akoby rovno pod ním niekto ležal a dýchal spolu s ním. Až sa pri tej predstave striasol. Ani sám nevedel prečo, pobúchal päsťou po zemi. Vtedy sa pod ním ozval šuchot. Počul to celkom zreteľne. A potom sa zatriasla zem. Nie veľmi, len sa tak trochu zachvela, ale vyplašilo ho to dosť na to, aby sa rýchlo postavil. Zmätene sa pozrel naokolo, ale jediný človek, ktorého uvidel, bol Ïuro, čo sa práve vracal späť od lúk k lesu. Povedať to jemu? Nie, len by vyšiel na posmech. Tak si znova ľahol a tváril sa, že spí. Dlho sa pretvarovať nemusel, lebo o chvíľu naň spánok skutočne doľahol.
„Tak toto som ešte nevidel! Aha ho, namiesto toho, aby si od napätia hrýzol gamby, on si tu chrápe ako také dieťa,“ zarehotal sa starý Andrej, keď mykal Janovým plecom. Ten roztvoril oči a chvíľku sa zmätene snažil pochopiť, čo sa deje. Nad ním sa skláňalo päť chlapov, samí uhliari z Poruby.
„Zaspal som,“ vyjachtal Jano, cítiac sa previnilo, akoby mu až teraz došlo, že ide o veľa.
„Tak poď, sadni si medzi nás a hovor, lebo tma zhustla a náš čaká robota. A prečo robíme za tmy?“ spýtal sa Andrej, zatiaľ čo sa spoločne s ostatnými chlapmi usadil na zemi.
Jano si tiež sadol. Presne oproti nim. Ich tváre osvetľoval malý ohník, čo určite založili, kým ešte spal.
„Uhlie sa z miliera vyťahuje navečer. Vtedy vidieť všetky iskričky. Tie musíme udusiť, aby nám uhlie nezhorelo.“
„A čím to uhasíš?“ spýtal sa zasa starý Andrej.
„Najlepšie starým popolom. Ale rozdrveným na prach. Iba keď sú iskry veľmi silné, tak trochou vody. Ale ozaj len trochou, lebo uhlie je ešte horúce a voda ho poláme na malé kúsky. To sa potom len ťažko predá.“
„Aha ho! My o uhlí a on už o peniazoch,“ nezdržal sa Ïuro, aby nepodpichol, ale nezasmial sa nikto.
„Kedy je uhlie dobre vypálené?“ pýtal sa ďalej Andrej.
„Keď veľmi nečierni ruky. Ak čierni, drevo tlelo pridlho.“
„A ešte?“
„Keď sa uhlie rozlomí, má sa lesknúť ako kov. Také je najlepšie, potom najdlhšie horí.“
Jano odpovedal, chlapi mlčali, a to bolo dobre. Určite by reptali, iba ak by trepol hlúposť, zbytočne veľa rečí nenarobili. Dokonca ani Ïuro nič nevravel, lebo pri poslednej poznámke naň starý Andrej pozrel tak, až musel od hanby skloniť oči k zemi. Jano rozprával ďalej. Že je hlúposť páliť uhlie po celý rok, treba len od mája do konca septembra. Inak sú vzduch i drevo vlhké a uhlie nestojí za nič. Že na stred miliera sa dáva najhrubší klát a ostatné okolo oprú širšími koncami nahor. Všetko treba vyplniť menším konármi a potom zasypať rozdrveným popolom a vlhkými listami. Až na ne sa ukladá zem a do miliera sa urobí niekoľko otvorov. Po zapálení treba chvíľu vyčkať a potom najvyšší otvor upchať mačinou a nechať len tlieť tak pol dňa. Kým ide biely dym, drevo tlie, ale ak sčernie, drevo horí a treba na chvíľu upchať všetky otvory, lebo má veľa vzduchu. Keď dym v lúčoch slnka chytá farbu do modra, drevo je vypálené. Vtedy je potrebné zapchať všetky otvory tak, aby v milieri zhaslo. Potom ešte ostáva milier celý deň stáť, aby schladol, až potom sa rozoberá.
Bolo toho ešte veľa na čo sa starý Andrej pýtal. Ktoré drevo ako horí a aké uhlie z neho vyjde. Ktoré otvory upchať, keď sa rozfúka silný vietor, ale Jana nič nezaskočilo. Hovoril pokojne, až sa sám čudoval. Ani by si nepomyslel, koľko toho vie, keby ho tak neskúšali. Za tých niekoľko rokov, čo pomáhal pri znášaní dreva, sa dozvedel všetko a dal to i najavo.
Keď skončil, starý Andrej sa ešte spýtal ostatných, či súhlasia, aby Jano zajtra vypálil prvé uhlie v milieri, čo si sám postavil. Prikývli všetci, dokonca aj Ïuro. Potom sa pobrali do roboty.
Prelom, v ktorom prešla noc do zlatistého rána, Jano nevidel. Spolu s ostatnými chlapmi spal na okraji hory, veď dlho vyhrabávali z vypálených milierov uhlie, hasili iskričky, aby sa nezničilo, ukladali ho na kopy, že sa odvezie do Michaloviec na trh. Spánok však netrval dlho. Buchot sekier i erdžanie koňa, čo ťahal voz hore lúkou, zobudili všetkých. Tak zatiaľ čo drevorubači sekali a prinášali drevo, uhliari triedili pripravené uhlie na kopy podľa veľkosti s tým, že ho podvečer vyložia na voz. Jano ešte najskôr poriadne pozrel na svoj milier, azda či Ïuro nenaplnil svoju hrozbu, ale potom sa už pripojil k robote. Takto prešlo dopoludnie, až slnko vystúpilo doprostred oblohy a nadišiel čas pálenia. Odteraz na päť hodín, potom milier uzatvoriť a nechať deň chladnúť.
„Pripravený? Dnes vypáliš, zajtra večer vyberieš a ukážeš, čo si vyrobil. Potom sa o tebe rozhodne,“ pozrel na Jana starý Andrej a zdalo sa, že v tóne jeho hlasu zaznieva akási podpora, že sa niet čoho báť. Bol spokojný s tým, ako včera Jano rozprával, azda sa i tešil, že bude o uhliara viac, ale nahlas to nepovedal.
„No, chlapi, ideme!“ zakričal na ostatných a postavili sa okolo Jana. Ten priložil suché raždie na pahrebu, čo ešte ostala po nočnom ohníku. Párkrát zafúkal, vetvičky vzplanuli a prestrčil oheň cez otvor do svojho miliera. Z vrchu, tam ako ihlan končil, najskôr vyšlo len trochu dymu. Máličko. Ale potom poriadny oblak a za ním ďalší a ďalší. Z miliera sa ozval praskot. Horí. Dym čierny a štipľavý postupne zbelel a Jano upchal väčšinu z dolných dier, nech drevo tlie pomaly.
„Dobre, chlapče, dobre...“ pokyvoval starý Andrej hlavou a už sa aj chystali ostatní chlapi, že zažnú svoje ohne, keď sa pohla zem.
Zaznelo to, ako taký výdych. Poriadny, hlasitý a nespokojný, vychádzal odkiaľsi spod nôh všetkých, čo stáli na kraji lesa. A potom chvenie. Chlapi po sebe vyľakane pozreli, ale keď to s nimi poriadne heglo, popadali na zem. Kto mohol, rozbehol sa na lúku, čo najďalej od stromov. Ostatní si len preložili ruky cez hlavy a od strachu ani nedýchali. Dunenie akoby vychádzalo z útrob pekla a miešalo sa s výkrikmi drevorubačov, čo práve pribehli z lesa. Aj s nimi zatriaslo. Vtáky vyplašenie kamsi odlietali v celých kàdľoch, bolo ich na stovky, ak nie na tisíce. A zem sa chvela ďalej. Kdesi v lese padol prvý strom. Isto starý, suchý, podľa zvuku sa to dalo spoznať. Potom sa ozval ten lomoz. Jano pozeral len jedným okom, ale stalo sa to, čo chcel najmenej. Zem sa nadvihla, opäť otriasla a jeho milier padol. Polená, čo boli v jeho vnútri, sa dostali na vzduch a vyšľahli plamene. A pri ďalšom otrase, silnejšom než všetky predtým, drevo rozmetalo po okolí. Les začal horieť.
„Vodu, chlapi, vodu!“ kričal starý Andrej, a muži sa pustili do hasenia.
Nadišiel večer. Súmrak padol na dedinu, kde sa pri potoku umývali hádam všetci. Chlapi, ženy, deti, každý celé popoludnie hasil les, správa o požiari nenechala nikoho ľahostajným. Obhorené vlasy, tváre začiernené od popola, ale tiež spálená koža tých, čo si nedali veľký pozor a prišli veľmi blízko k plameňom. Ktosi ťažko kašľal. Dlho, už dobrú pol hodinu. A pri potoku sedel aj Jano, tvár mal ponorenú v dlaniach. Plamene z jeho miliera sa rozšírili a zničili všetko. Aj miliere iných chlapov, aj to uhlie, čo už mali naukladané a pripravené na odvoz.
„Všetko má svoje pravidlá, a tie nehodno rušiť! To sa určite ozval Vihor! Už dávno neukázal svoju silu, ale to neznamená, že spí,“ ozval sa varovne Ïuro, ale starý Andrej ho hneď zakríkol.
„Aké pravidlá sme porušili? No, hovor!“
Ïuro chvíľku váhal, ale potom sklonil hlavu. Vravel rýchlejšie než rozmýšľal. Každému bolo jasné, že narážal na Jana, mladého chlapca, čo sa už mal stať uhliarom. Ïuro na podobnú príležitosť čakal dlho, a vlani, keď ho chlapi prijali medzi seba, mal už dávno po dvadsiatke. Ale Jano? Veď tomu len nedávno narástli prvé fúziky. Ale tiež bolo každému jasné, že ani to nie je hlavnou príčinou. Skôr Zuzka, Ïurova sestra, čo sa na Jana usmievala častejšie, ako to bolo Ïurovi po vôli. Preto doň tak vyrýval a zhadzoval ho kde len mohol. Sirotu do rodiny? To bolo proti jeho vôli.
„Vihor postavil tieto hory z ohňa a kameňa. Ale dal nám aj vodu, keď okolitú zem vysušilo. Jazero v kopcoch, čo stráži víla, jeho služobnica, je zamením, že sa na nás nehnevá. Tak vraveli predkovia a my nerobíme nič, čo je proti jeho vôli,“ zvolal starý Andrej tak nahlas, aby ho všetci počuli. ¼udia sa prestali umývať a zodvihli hlavy.
„Keby Vihor chcel,“ pokračoval starý Andrej, „zmietol by nás zo sveta, ani by sme nezbadali. Nie, to nie on,“ pokýval hlavou.
„A kto teda?“ ozvala sa akási žena.
„Nechcem a nebudem strašiť. Ale viete, že Vihor vo svojich horách hubí zbojníkov. Tým sa proti nemu stavajú všetci tí, čo sa tešia ľudskej zlobe. Veď každý počul, ako bojoval s diablom, čo chcel skalou zakryť jazero! Tam hore, až pri oblakoch obaja lietali a ruvali sa, až diablovi nakoniec upadla skala neďaleko Sniny. Vihor nám nemá prečo ubližovať, ale čosi sa deje!“
¼udia zmåkli. Čosi sa deje – tieto slová, čo vyslovil oveľa vyšším hlasom, než mal vo zvyku, sa zarezali do ich duší a prebudili strach. Strach z neznámeho, čo radšej nikdy nespoznať, nestretnúť, ale predsa jestvujúceho, o čom nemal nikto žiadnej pochyby. A večer, keď slnko skláňalo hlavu za obzor, sa k drevenému kostolíku vybralo viac ľudí než zvyčajne. Pomodliť, poprosiť o ochranu. Šli tam vlastne všetci, až na Jana.
Okraj lesa páchol spáleniskom. ¼udia ešte večer nanosili celé sudy vody, všetko pripravené, ak by opäť vyšľahli plamene. Niekoľko chlapov sa tam vybralo strážiť, Jana nevolal nikto. I tak šiel, sadol si ďalej na lúku, aby ho nezbadali. V jeho duši sa miešali pocity viny a bezmocnosti. Čo by mu asi v tejto chvíli povedala Mária? A otec? Nakoniec, nemohol sa vyhnúť ani tomu pohľadu, čo naň hodila Zuzka, keď Ïuro rozprával o Vihorovej pomste. Hľadela naň inak ako doposiaľ. Žiadne iskričky v očiach, žiaden úsmev. Bolo mu zle, nanič a najradšej by sa nevidel. ¼ahol si a položil ucho na zem. Počúval. Opäť začul dych. Nie vlastný, o tom už bol presvedčený. Tam pod zemou čosi vydávalo jemný šuchot a hlasito fučalo. Tma už načisto zhustla, z dymu, čo sa nahltal, sa mu trochu motala hlava, ale i tak si bol istý, že v útrobách zeme ktosi dýcha.
Postavil sa, zmätene sa rozhliadal, ale do všetkých strán civel len do tmy. Čo teraz? Ísť za chlapmi a povedať im to? Alebo dole do dediny a schovať sa v chalupe? Ako narýchlo zvažoval, hľadal správne rozhodnutie, zdalo sa mu, že tma sa pohla. Hlúposť, tma sa predsa nemôže hýbať, ale i tak sa to stalo. A zrazu, celkom znenazdania sa v tej tme rozsvietili dve veľké žlté oči. Jano prehltol naprázdno a urobil dva kroky vzad. Oči naň hľadeli bez pohnutia, akoby sa ho pokúšali pohľadom opantať, zmocniť sa jeho vôle. Jano tušil, že mu udrela posledná hodina. Ale zomrieť ako zbabelec? Zozbieral zvyšky svojej odvahy a prikročil bližšie. Na lúke, rovno pred ním ležal had. Skôr hadisko, obluda, celá čierna a hrubá ako mohutný buk. Lenže oveľa dlhšia. Koniec jej chvosta nevidel, strácal sa mu v tme, ale i z toho, čo zazrel mu bolo jasné, že je dlhší než štyri vozy dohromady. Had naň hľadel nepohnuto a zdalo sa, že nechce bojovať. Určite by proti oblude nemal žiadnu šancu, ale ak zápas nie, čo potom?
Jano zasa ustúpil pár krokov späť, potom nabok, ďalej, čo najďalej, až sa rozbehol do dediny. Na krik, čo spustil ako došiel k prvým domom, sa zbehla celá dedina. ¼udia najskôr mysleli, že opäť horí, ale Jano len kričal, že obluda, netvor vyšiel z podzemia a nech sa každý ratuje.
„Osprostel si? Aká obluda? Potme si ju videl?“ zarehotal sa Ïuro ako prvý, ba pridalo sa i zopár dedinčanov. Ale len na chvíľku. Ich pozornosť upútal ďalší vreskot. To chlapi, čo už v lese zažili kadečo, bežali ozlomkrky dole lúkou a volali na ratu.
„Had, ide sem had!“
„To sa jednej zmije tak boja?“ vyprskol znova do smiechu Ïuro a v tej chvíli sa pohla zem. Zachvela sa oveľa viac ako na poludnie a zaznel akýsi praskot. ¼udia sa splašili. Aj zo stajní zaznelo vyľakané bučanie, erdžanie a v tom zmätku, v tej čiernočiernej tme, na lúke nad Porubou zasvietili dve veľké žlté oči. Zmätok, čo v tej chvíli nastal, pretkala niť šťastia, teda ak za šťastie považujeme to, že nikto nikoho neušliapal. ¼udia bežali dolu ulicou, preskakovali potok, utekali neznámo kam, len preč z toho miesta, kde sa zem chvela a číhal netvor temnôt.
Už nevedno, ktorý dom padol ako prvý. Trámy drevenice sa rozkotúľali dolu dedinou, stavali sa do cesty. Matky zúfalo vykrikovali mená svojich detí, ktosi bolestne zareval. To Ïuro. Práve vo chvíli, keď si myslel, že je už skoro za dedinou, potkol sa o drevené brvno a hlavou narazil na kameň. Teplá krv mu stekala zvrchu hlavy a miešala sa do vlasov s prachom a potom. Strácal vedomie, keď ho niekto zozadu chytil popod pazuchy a pomohol mu na nohy. Zbytočne. Krv tiekla cícerkom, odpadol.
Sotva začala blednúť obloha, ešte ani slnko nevyšlo spoza hôr, k dedine prichádzala skupina mužov a žien. Z ich tvárí, vráskami preoranými hlbšie než inokedy, pozerali na svet oči plné strachu a bolesti. Prvé, čo si vôbec všimli, bolo suché koryto. Ich potok počas noci vyschol. A potom o niečo vyššie, keď už uvideli na ulicu, sa mnohí neubránili slzám. Domy, v ktorých prebývali ich predkovia, kde aj oni prežili všetky radosti a bolesti, a kde sa rodili ich deti, ležali pováľané po zemi. Stajne, chlievy, stodoly, tiež všetko spadnuté a dobytok sa rozutekal ktoviekam po okolí. Ale najhorší bol pohľad na zničený kostol. Kríž ležal naznak pred zrútenou stavbou a drevená maľba Spasiteľa sa rozlomila na dvoje.
„Tu už niet miesto pre človeka,“ ozval sa ako prvý starý Andrej, ruky mu bezvládne viseli vedľa tela. Teraz vyzeral slabý, zdrvený. Chvíľu ešte rozmýšľal, možno hľadal správne slová.
„Azda Vihor vyhnal z hôr ďalšieho démona, nikdy sa pravdu nedozvieme. Ale my nie sme Vihor ani žiadni bojovníci. My len musíme páliť uhlie, a či tu, alebo inde... Veď jeden dom neostal celý. Nájdeme si nový domov.“
Dav ľudí sa pohol späť. Klesal od dediny a v jeho prostriedku kráčal aj Ïuro s obviazanou hlavou. Z jednej strany ho podopieral Jano, z druhej Zuzka. Chvíľami sa im zdalo, a to nielen im, že zem pod ich nohami duní. Akoby prechádzali po veľkej dutine, či klopali sa sud. Starý Andrej vedel, kam všetkých vedie. Nižšie, viac na východ od Jovsianskej hrabiny, kde tečie iný potok lúkami, čo voňajú medom. A opäť hneď pod les, pretože uhliarske dediny vždy takto stávajú. Ešte v ten deň sa ozvali údery sekier, padli prvé stromy a tesali sa trámy pre nové domy. Domy dediny rovnakého mena. Poruba ostala Porubou, len zmenila svoje miesto. To staré, neďaleko vrchu Dziľik, i dnes spoznáte podľa toho, že tam zem duní pod nohami, akoby hneď pod povrchom začínali siene a celé podzemné kráľovstvo tajomného obrovského hada, čo zničil pôvodnú dedinu.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
