Šašo pojašený
@ :: Poviedky ::
May 14 2007, 09:11 (UTC+0) | 
Zemplínska výšivka |
Miesto: Palín; okres Michalovce
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Eva Hajdu
Už sa zasa predvádza – znechutene zazrela Mária na Pištu, urasteného mládenca, čo sa jej už hodný čas snažil nadbiehať. Poznali sa odmala, aj vyrastali takmer v susedstve, veď ich delil len jeden dom. Už ako deti trávili pri spoločných hrách celé dni. Koľko sa len navymýšľali kadejakých vylomenín, za ktoré ich rodičia potom neraz vyzauškovali. Už vtedy bolo zrejmé, že tí dvaja sú spriaznené dušičky a poniektoré staré kmotry v Palíne aj pokyvkávali hlavami, že veru, keď sa tak dobre vedno ráčia už ako deti, možno dôjde aj na svadbu, keď príde čas. No potom sa odrazu všetko zmenilo. Roky ubehli ako voda v Laborci, z nezbedného dievčatka sa stalo mladé žieňa, pomaly súce na vydaj a z pojašeného šarvanca vyrástol fešný mládenec. Akurát tá jeho neskrotná nátura, tá v ňom stále driemala a ani dospelosť ju nedokázala celkom schladiť. Na kúskoch, čo Pišta povyvádzal, sa zabávala celá dedina. Niežeby sa Márii nepáčil, to nie, veď za plecnatým tmavookým Pištom nejedna dievka potajme vzdychala a hádzala po ňom veľavravné pohľady, no ona akoby nie a nie si nájsť k nemu cestu. Aj sa sama na seba za to zlostila, nerozumela, čo sa to s ňou deje, akoby v nej bojovali dve protichodné bytosti, čo sa neustále medzi sebou škriepia. Raz by sa najradšej k nemu pritúlila, sklonila plavú hlavu na tú jeho širokú hruď a s privretými viečkami načúvala tlkotu jeho srdca, a inokedy by mu vedela vyškriabať oči ako divá mačka.
I teraz, keď sa osem kamarátok zišlo na priadkach u tetky Barbory Dankovej v jej drevenici so strechou pokrytou slamou, ju Pištovo správanie ktovie prečo, dráždilo. Dievčatá sa u tetky, osamelej starej dievky, schádzali pravidelne a jej chyža, plná mladistvého smiechu, spevu a prekárania, bola pre dedinských mládencov neodolateľným lákadlom.
„A na našej medzi, šivý zajac šedzi, ta už še mi stroji druhý na ohľedy“, spustila Hanuša, dievčina, čo síce krásou neoplývala, zato hlas mala ako krištáľová horská riava. Ostatné sa k nej pridali, prstami šikovne spriadajúc chumáčiky ľanovej kúdele, no pritom sa každej jednej rozbúchalo srdce, len čo sa otvorili dvere a vošiel dnu nejaký mládenec. Márii tiež nedalo, hoci sa tvárila ako nedostupná skala, aby jej pohľad nespočinul z času na čas na Pištovi, postávajúcom naschvál rovno naproti nej, akoby nemal iného miesta v izbe. No len čo sa im oči stretli, zaliala jej líca červeň a chytro šibla pohľadom nabok, akoby ju prichytil pri čomsi zakázanom.
Čo to stváraš, ty hlupaňa, načo na neho hľadíš ako sova? – hnevala sa na seba. Pišta sa len pousmial a sebavedome vypol hruď.
Páčim sa jej, veď očami po mne furt pasie, keď si myslí, že ju nevidím, potvora jedna. Len keby nebola taká tvrdohlavá – pomyslel si spokojne a začal ešte hlasnejšie rozprávať o tom, ako sa naposledy pobil v krčme s parobkami zo Sliepkoviec. Mária sklonila hlavu k svojmu vretenu, a hoci chcela vyzerať, že si ho vôbec nevšíma, snažila sa zachytiť každé jeho slovo.
„Veď nebuď taká,“ pošepla jej do ucha Terka, čo sedela na drevenej lavici vedľa nej. „Ide sa za tebou zblázniť a ty nič. Iná by na tvojom mieste...“
„Čo, čo by iná na mojom mieste...?“ prerušila ju Mária a zvraštila obočie. Zaskočilo ju, že kamarátka hneď vybadala ako sa veci majú a neotáľala sa dať jej to najavo.
„Rob ako myslíš,“ pokrčila Terka plecami. „Len aby si potom neľutovala, keď ho to omrzí a pôjde tam, kde nájde odozvu,“ zaprorokovala a venovala sa ďalej pradeniu.
Máriu pri jej slovách pichlo čosi v hrudi a nespokojne sa zavrtela na mieste. Či sa jej to páčilo alebo nie, musela uznať, že Terka má pravdu. Pišta bol fešák na pohľadanie, šikovný, robotný, vedel sa obracať okolo gazdovstva a aj vojenčinu mal už odkrútenú. Tak čo ešte viac chce? Iná by sa len o to starala, aby si ho nadobro omotala okolo prsta a čím skôr sa stala v jeho dome gazdinou, ale ona? Nie je mu ochotná ani slovkom naznačiť, že jej nie je ľahostajný. Terka, jej najlepšia kamarátka to však dobre vedela, jej také niečo uniknúť nemohlo. Máriina tvrdohlavosť ju trápila o to viac, že si bola istá, že s Pištom sú si súdení. Ak to Pánboh tak chce, nemá cenu vzpierať sa jeho vôli. To len Mária nie a nie pochopiť.
„Spadol som do studne, ktorá ma zachráni?“ zvolal odrazu Ïuro Virčík od dverí. Naširoko sa usmieval a oči mu beťársky iskrili. Všetky hlavy sa razom otočili k nemu.
„Tá, ktorej vretienko mám v ruke!“ víťazoslávne skríkol a zdvihol vreteno, čo šikovne potiahol ktorejsi dievke, nad hlavu.
Všetci v izbe sa rozosmiali nad jeho huncútstvom a dievčatá začali rýchlo zháňať svoje vretienka.
„Kde som ho dala? Veď ešte pred chvíľou bolo tu,“ červenala sa Terka. Kým dohovárala Márii, Ïuro jej ho nenápadne potiahol. Vedela, čo ju teraz čaká: dievča, čo prišlo takto o vreteno, musí zlodeja pred všetkými pobozkať, aby ho dostalo späť.
Dievčence, sediace naokolo stola, vyprskli smiechom a hneď si ju začali doberať.
„Tak, tak, moja zlatá, keď si to necháš vziať, musíš aj vykúpiť,“ pridala sa aj tetka Barbora a od smiechu sa až zakláňala na širokej šafárni, kde sedela.
Smiala sa aj Mária a pohľad sa jej opäť skrížil s Pištovým. Uprene sa jej vpíjal do nezábudkových očí a na perách mu pohrával pobavený úsmev. Rýchlo odvrátila tvár, akoby sa bála, že jej vidí až na samé dno duše. Čo keby jej to isté vyviedol on? Potom by ho musela pobozkať, tak ako teraz Terka Ïura, už by sa tomu veru nevyhla ako minule – preblesklo jej mysľou a telom jej vzápätí prebehlo príjemné mrazenie. Nie, vôbec jej taká predstava nebola proti srsti, aj keď len pred týždňom jej vyparatil kúsok, ktorý bol na príčine, že mu odvtedy iba odvrkovala a nevšímavo prechádzalo popri ňom, ani čo by bol kôl v plote. Ona sama by sa azda na neho nebola nazlostila, keď ju vtlačil do tetkinej postele medzi periny a na dôvažok tam predtým strčil aj jej mačku. To za to, že mu odmietla dať božtek, čo od nej drankal. Úbohé zviera spustilo zúfalý mraukot, keď ho pridlávila váha dievčenského tela a oheň bol na streche. Tetka Barbora sa hneď priknísala vo svojich širokých sukniach a obom im pred všetkými vynadala, vraj keď chcú stvárať hlúposti, tak nech idú inde. Ona pod svojou strechou takéto móresy trpieť nebude! Mária sa zapýrila od hanby, že ich pristihla i od potláčanej zlosti na Pištu. Líca jej horeli a mala sto chutí mu jednu poriadnu vylepiť. No to sa predsa len neodvážila, a tak pokorne sklopila pred tetkou zrak, zahryzla si do pier a šla si sadnúť na lavicu k ostatným dievčatám. Len keď prechádzala popri Pištovi, vrhla na neho pohľad, aký by iného namieste zmrazil. Nie však Pištu, ten si z tetkiných výčitiek ťažkú hlavu nerobil, iba čo sa chichúňal a voľačo jej šeptal, dôverne sa nakláňajúc k jej tmavej šatke. A na Máriu len potmehúdsky žmurkol. Veď si ju už len voľajako udobrí...
„Dobre vravíte, tak veru!“ skríkol z kúta voľaktorý mládenec.
„Pobozkať, pobozkať!“ ozvali sa vzápätí viaceré hlasy, prehlušované výbuchmi smiechu.
Terka pristúpila k Ïurovi a odhodlane mu pozrela do tváre. Bola si istá, že to nespravil len tak, jej ženský zmysel jej už dlhší čas našeptával, že Ïuro si ju zrejme vyhliadol spomedzi ostatných dievok. Vypla sa na špičky a na kútik pier mu vtisla trochu hanblivý bozk. Konečne boli všetci spokojní a v izbe zavládla bujará nálada.
„Joj, veď sme skoro aj na sladkú kukuricu zabudli!“ naoko zahovárala Mária a svižne vyskočila z lavice, len čo Pišta využil príležitosť a všuchol sa na uvoľnené miesto vedľa nej. Hnala sa k peci, čo stál v rohu, ani čo by ju boli poštípali včely.
„Nože, dajte sem, každá čo máte!“ zavelila a vzala do rúk veľký hrniec. „Parobci, a vy podonášajte dreva, keď chcete kukuricu koštovať!“
Dievčatá jedna po druhej vsypali do hrnca umyté vylúpané kukuričné zrnká a Mária ich zaliala vodou.
„Kam pôjdeme po drevo?“ otočil sa Ïuro k Pištovi.
Ten našpúlil ústa, chvíľku tuho premýšľal, ktorému gazdovi sa oplatí potiahnuť pár pekných polienok.
„Hádam k Ignátovi by sme mohli... Hej, tam sme už dávno neboli. Nuž poďme,“ vyškeril sa a vstal od stola. „A že tá kukurica bude stáť za to,“ zľahka štipol Máriu do ramena, keď stôl naschvál obišiel tak, aby musel prejsť popri nej.
„Šašo jeden!“ sykla naň a pokrútila hlavou.
Dvere sa zabuchli a dupot čižiem zanikol na dvore. Tetka Barbora sa premiestnila na ďalšiu z troch šafární, čo stáli v izbe a spokojne si šúchala ruky.
„Podarený parobok, ten Pišta,“ pokývala hlavou. „Rada ho vidím, toľko sa vždy nasmejem, keď príde. A furt bol taký, čo si ho pamätám, už odmala,“ napravila si šatku na hlave a šibla očami po Márii. „S veselou náturou je život veru omnoho ľahší,“ dodala nenápadne.
Mária vycítila kam mieri. Čo sa dnes vari všetky proti mne spriahli? – pomyslela si nespokojne. Najprv do mňa hučí Terka a teraz ešte aj tetka Danková.
„Hej, hlúposti stvárať, na to je on stavaný!“ odvrkla azda i o byľku ostrejšie než chcela.
„Ale no, veď nič také strašné zasa nerobí,“ dohovárala jej tetka. „To ti len chce takto ukázať, že ťa má rád.“
Mária mykla plecom.
„Rád-nerád, nemusel by zo seba stále robiť pojašeného pajáca. Vari ste už zabudli, ako nám sem na Luciu vhodil ten velikánsky hrniec s popolom? Rovno doprostred izby! Veď sme sa tu všetky skoro podusili a on sa spolu s ostatnými mládencami len rehotal pod oknami ako blázon! A minule...“ vyratúvala Mária Pištove prečiny, keď sa na prahu ozval rázny dupot. Dvere sa rozleteli a chlapci s plnou náručou polien vošli dovnútra.
„Tak, dreva máte neúrekom, teraz už len uvarte fajnú kukuricu,“ zasmial sa Ïuro, keď skladal polienka. „Ešte vám aj priložím na oheň, aby ste nepovedali,“ uškrnul sa a otvoril pecné dvierka, za ktorými blkotali plamene.
Za oknami sa začínal spúšťať súmrak marcového podvečera. Tetka zapálila knôt petrolejky a izbu zalialo príjemné tlmené svetlo. V sporáku veselo pukotal oheň a voda v hrnci onedlo začala vrieť. Aj v Márii, dohliadajúcej na kukuricu, vrela vlastná krv, rozbúrená slovami tetky Barbory i kamarátky Terky. Každú chvíľku skláňala hlavu nad hrniec, no to len zato, aby skryla rozpaky a vnútorný oheň, čo jej spaľoval srdce. Cítila, že majú pravdu, ani jej dohovárať nemuseli, podvedome už dávno vedela, že s Pištom patria k sebe. To len možno kvôli tým knižkám s romantickými príbehmi, čo tak rada čítavala, si urobila vlastnú predstavu o tom, ako by mal muž dvoriť žene. Našťastie, Mária mala dosť zdravého rozumu na to, aby vedela, že život románových hrdinov a ten jej, život prostého dedinského dievčaťa, sú dve celkom odlišné veci. A aj to, že by už konečne mala prestať snívať a namiesto toho sa postaviť skutočnému životu zoči-voči. Veď už roky na to mala, pred Vianocami jej minulo devätnásť a aj rodičia čoraz častejšie prehodili medzi rečou, či ešte nepomýšľa na sobáš. A čo im mala povedať? Vari to, že kým sa ten šašo Pišta neumúdri, o svadbe nemôže byť ani reči? Veď to by museli azda čakať až do súdneho dňa.
„Hotovo, doneste voľaktorá misu!“ obrátila sa Mária na dievčatá.
Terka, celá zrumenená v tvári, nechala Ïura Ïurom a šla pomôcť kamarátke. Vzala z šafárne najväčšiu hlinenú misu a podržala ju, kým Mária do nej presypala uvarenú zlatožltú kukuricu. Potom ju postavila doprostred stola, aby si každý mohol nabrať do hrnčeka.
„Veď vyčkaj, nech ti naberiem!“ plesla Mária Pištu po ruke.
„Nože mi pridaj ešte z toho cukru, nešanuj ho. Aspoň tú kukuricu mi oslaď, keď iné nechceš,“ vrátil jej hneď, keď mu posýpala cukrom jeho dávku. Zubil sa od ucha k uchu a nespúšťal z nej oči. Mária vystrúhala kyslú grimasu, no bez slova mu pridala, hoci jej samej veľa nezvýšilo.
Večer príjemne plynul v družnej zábave. Páriky sa mali k sebe, a dievčatá, čo ešte nemali mládenca, s nádejou očakávali, že sa konečne pošťastí aj im. Pišta sa neokúňal, usalašil sa na lavici vedľa Márie a dobiedzal, ako len on vedel. Žartoval, smial sa, doberal si ju. Aj sa sem-tam nenápadne obtrel o jej rameno, prstami sa zľahka dotkol okraja sukne, či ruky, keď jej ochotne podával čo práve potrebovala. Pod jeho nespútanou veselosťou sa pomaly roztápali aj ľady Máriinej neprístupnosti. Už sa nebránila úsmevu, neodsekávala stroho slová ako predtým a aj jej ruka začala akoby sama od seba vyhľadávať dotyk tej jeho. Akoby v nej odrazu nastala nejaká zázračná zmena, až sa sama čudovala, čo sa to s ňou za jeden večer porobilo. Vari mi len voľačím nepočaroval, nesypol do kukurice dáku bosorácku bylinu? Veď keď tak robia poniektoré ženy, ako už neraz počula, pokojne môžu aj mládenci, preletelo jej mysľou. Ale žeby Pišta? Pokrútila hlavou a len sa nad tým nápadom tíško zachichotala. Konečne sa cítila príjemne, tak prečo si to kaziť planými poverami? V duchu mu už aj odpustila všetky tie neplechy, veď beztak vyvádzal, len aby upútal jej pozornosť. Čo narobí, iný už asi nebude. Otočila k nemu tvár, hlboko sa mu zahľadela do očí a milo sa na neho usmiala.
Tetke Dankovej poklipkávali oči, aj hlava jej z času na čas klesla na prsia. Dievčatá osameli, v dome zavládlo po predošlej hlučnej zábave ticho. Bodaj by nie, keď mládenci sa odrazu začali čosi pred desiatou jeden po druhom vytrácať, vraj ešte majú dáke chlapské povinnosti. Darmo ich prehovárali, nech ešte chvíľu s nimi pobudnú, veď už nebudú dlho priasť, nedali si povedať.
„Tak si choďte, keď myslíte!“ pohodila hlavou Terka a sklamane odula ústa.
Ïuro by sa možno už-už zvrtol na prahu dverí, no Pišta na neho sykol a zvraštil obočie. Veď sa predsa jasne dohodli, skôr než prišli na priadky, vari snáď nevyhutoval ďalšie huncútstvo len tak pre nič za nič? Ïuro sa pokorne podvolil, nechcel si Pištu pohnevať a vyšiel do tmy za ostatnými mládencami.
„No, hádam už i my pôjdeme,“ prehodila po chvíli Hanuša a pozrela na ostatné.
Prikývli, akoby čakali len na to. Každá si pozberala svoje veci, poďakovali tetke Barbore, že ich prichýlila pod svojou strechou a ako húsky sa zoradili pred dvere. Vonku bola tma čierna sťa smola, ešte aj mesiac sa skryl za mraky. Hanuša vzala do ruky svoju petrolejku, aby im posvietila na cestu. Stisla kľučku a prvá vykročila do vlahej noci. Odrazu sa jej zamarilo, že po jej ľavici sa mihol akýsi tieň. Od ľaku sa jej až dych zasekol v hrudi, keď k nej zboku ktosi priskočil a v mihu jej sfúkol plameň. Hanuša tápavo ukročila, no stratila rovnováhu a spadla do akejsi tànistej húšťavy pred sebou. Skríkla, nevediac, či od hrôzy, či od bolesti. Pichľavé ostne sa jej zabárali do tela a driapali šaty i pokožku. A dievky, čo sa jej predtým tlačili na chrbát, s vreskom a pišťaním zakopávali jedna o druhú a padali na seba do tània ako stromy vo víchrici. Tetku ten hurhaj ihneď prebral z driemot. Hoci už šípila, že to budú mať na svedomí parobci, schytila svoju lampu a držiac ju vysoko nad hlavou, náhlila sa im na pomoc.
„Matička svätá, a toto je zas čo za čudo?“ vyvalila oči na obrovskú kopu pichľavého kriačia, čo mládenci nazvláčali rovno pred jej dvere. Dievčatá kričali, výskali, hromžili, prskali od zlosti ako mačky, nevediac čo skôr. Každá sa chcela stoj čo stoj vyslobodiť. A do toho rámusu sa ozval dupot čižiem a rehot mládencov, ktorí sa behom hnali z dvora, aby dievky nestačili zistiť, ktorí z nich to majú na rováši.
No Mária aj v tom zmätku neomylne spoznala Pištov hlas. Zlosť sa zmenila na zúrivosť, išlo ju od jedu rozdrapiť. Keby mohla, zaraz by mu vyšklbala všetky vlasy, ibaže z jednej strany ju dlávila ktorási kamarátka a z druhej ju bolestivo pichalo chrastie. Horko-ťažko sa jej napokon podarilo vstať. Obrátila sa k bránke a skríkla čo jej pľúca stačili.
„Ty blázon jeden, šašo pojašený! Vari si myslíš, že neviem, že to máš na svedomí ty?! Veď takúto sprostosť by ani nik iný vymyslieť nedokázal! Už mám toho akurát dosť! Počuješ?! Dosť! Nechcem ťa viac ani vidieť, ani počuť, dokonca ani vedieť, či žiješ! A to až do konca svojho života, rozumieš, ty pajác?!“
Mária s Pištom chodili spolu ešte takmer dva roky. Boli popretkávané huncútstvami, čo Pišta napáchal, no Mária sa s nimi zmierila a aj sa na nich zabávala, ako ostatní v dedine. Nezmenil sa ani po svadbe, ani po narodení detí a aj keď mu to nikdy priamo nepovedala, v duchu si sama pred sebou priznala, že je tomu rada.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
