Zvony od Čendešovej džury
@ :: Poviedky ::
May 17 2007, 18:40 (UTC+0) | 
Farský kostol Navštívenia Panny Márie. V roku 1908 ho zasiahol blesk a vyhorel. Peniaze na jeho opravu dal Alexander Sztáray a v roku 1911 ho zrekonštruovali. |
Miesto: Senné; okres Michalovce
Čas: 1911
Autor: Slavomír Szabó
Bolo by to čudo neslýchané, keby sa to nestalo viackrát do roka. Aj dnes zrána to všetci videli, že voda v Laborci tiekla naopak, hore korytom. Domy Senného vytàčali z hladiny ako malý ostrov na zaplavenom území. Potopa sa tiahla do šírky hádam i pätnásť kilometrov. Nikto nevolal, nekričal o ratu, nikto sa ani neprežehnával, že sú to jasné znamenia o konci sveta. Každý už vedel, že keď sa zdvihne Laborec, Uh i Latorica a ich vody sa stretnú v Bodrogu, ba i keď sa Tisa naplní tak, že už nie je schopná prijať Bodrog, rieky začnú prúdiť opačným smerom. Hneď nato sa vylejú. Nie však naraz. Voda prichádza pomaly, nebadane stúpa, až sa dostane do všetkých domov.
„Otec dnes ráno, ako schádzal z postele, nekukal na zem. A naraz, že čľup. Tak nadával, až sa mama začala žehnať. Ale ja som hneď išiel za svojím. Čumel som na vodu, čo sa nazbierala do pol lýtok a uvidel som pohyb. Veríš-neveríš, priamo v izbe som chytil úhora. Klzký bol, metal sa, ale som ho zdrapil a už bolo čo na raňajky,“ nadchýnal sa Ïuro.
Mladý devätnásťročný muž sedel s rozkročenými nohami pri kostole a hľadel kamsi neurčito do tmy. Nepozeral na Jana, nepovažoval to za nutné. Jednoducho len hovoril, neustále od rána do večera, ústa sa mu nikdy nezastavili.
„Úhor je dobrá ryba, lepšia ako plotica, čo ti len zabiehajú kosti. Aj minule som chytil úhora, a pekne za bieleho dňa, nie ako niektorí hovoria, že to je ryba, čo cez deň spí. Nie je tak? Veď aj ty si počul, nie? To neviem, kto kedy vymyslel takú sprostosť, že až. Asi dá úhor hlavu na vankúš, alebo čo. Však by mu v ňom zmoklo perie! Možno aj ten zrána sa prišiel ku nám vyspať, keď som ho vytiahol spod postele, no nie? Vidíš, a bolo mu to treba? Už spí spánkom večným. Dobré nie?“ zaškeril sa Ïuro, vytrčiac svoje krivé zubiská a teraz pohľad nasmeroval z tmy na Jana.
„No...“ ten namiesto odpovede len takto zatiahol a mal pritom čo robiť, aby potlačil rastúcu zlosť.
„Hej, ryby, ryby. Zajtra pôjdem loviť. Už mám také miesta, kde sú jamy. Ryby sú tam v pasci. Vplávajú dnu a potom, keď klesne voda, vonku nemôžu. Len mne do brucha, alebo na trh. Však aj peniaze treba a z ryby i tak dlho sýty neostaneš. Ešteže tí Michalovčania na to neprišli, alebo čo, keď ich tak kupujú. Predáš rybu a nakúpiš slaninu. Takže keď nám ryba vpláva do chyže, to akoby nám tak prišla rovno slanina, alebo klobása. No nie? Čo povieš?“ rozvíjal Ïuro svoje predstavy naďalej a Janovi už poriadne stvrdli črty. Zhlboka sa nadýchol a potom prikázal: „Zdvihni sa a choď radšej pozrieť, či už voda trochu opadla. O polnoci prídu kováči, tak nech viem, ako pôjdem domov!“
„A načo? Však do polnoci sa to môže ešte tri razy zmeniť,“ oponoval Ïuro, ale Janove prísne „choď!“ ho postavilo na nohy.
„No dobre, však čo. Ty budeš musieť dávať pozor na pahrebu. Keď ochladne, ostane na tebe dvíhať mechy a sypať uhlie. Ja si budem pozorovať vodu a vôbec sa nepoponáhľam nazad. Tak sa potom nesťažuj, alebo čo, keď prídem, že som nerobil, hej?“
„Prosím ťa, už mlč a choď!“ zalomil Jano rukami a povedal to dôrazne, i keď cez zaťaté zuby.
Ïuro sa teda vybral, hoc len pár krokov nadol, kam siahala hladina, ale rozprávať neprestával. I tak to bola úľava, že jeho krikľavý hlas na chvíľku neznel tak zblízka.
Jano sa vyvalil na zem a zapozeral sa do hviezdnatého neba. Už od rána trávil čas pri kostole, čo bola i jeho robota. Aspoň odkedy pán Alexander Sztáray nakázal, že peniaze chlapom dá, ale chrám treba opraviť, či skôr nanovo postaviť. Veď už prešli tri roky, čo doň udrel blesk a vyhorel skoro do základov. Veľkomožný Sztáray sa rozhodol pre stavbu pevnú, nevídanú. Do stien sa musia vmurovať železné tyče hrubé ako chlapská ruka. Každá tyč sa nahrieva na stanovenom mieste, aby sa dala podľa potreby ohnúť. Oheň z obyčajného dreva ju tak nerozžeraví. Musí byť z dreveného uhlia. Poriadne hrubá vrstva, čo vyžaruje teplo na diaľku. Preto i obaja mládenci doposiaľ oddychovali obďaleč, zatiaľ čo kusiská železa ležali preložené cez pahrebu. Do polnoci sa vraj dostatočne rozžeravia, potom prídu kováči a začnú ich ohýbať ako treba. Vo dne, v noci, práca nikdy nestála.
Ale prečo, preboha, Ïuro! Prečo tu so mnou nechali práve jeho?! – dumal Jano, hrýzol si spodnú peru a najradšej by ihneď utiekol. Obaja boli skoro rovnako starí. Jano fešák, čoho si bol i vedomý, ale Ïuro akoby od dvanástich rokov rástol len telom, nie mysľou. To, že sa mu ani na chvíľu nezatvoria ústa, bolo každému známe a kto mohol, radšej sa mu vyhol. Ale hlúpe bolo i to, o čom rozprával, čo ho zaujímalo. Jednoducho, decko v mladom mužskom tele. Nie, s ním sa nedalo hovoriť o ničom normálnom. O dievčatách už vôbec nie. A práve teraz, taký dobrý týždeň Jano prežíval svoje najkrajšie dni. Borka... Keby mohol, hneď by bol pri nej. Ako včera, keď mu celkom neskrývane hovorila, ako ho ľúbi, len jeho jediného; držal ju pritom v náručí a jasne cítil ako pulzuje jej mladé telo. Tam, sami potme v stodole za dedinou mali svoj vlastný raj. Iný než ten, čo sľubuje farár. Skutočný, tu na zemi, ku ktorému netreba žiadnych svätcov ani modlitieb. Až nadránom, keď obloha začala blednúť, sa od nej dokázal odlúčiť. Odviedol ju až pred dom jej rodičov, ona hneď liezla cez okienko do izby, a on? Ku kostolu vláčiť železné žrde. Aj dnes v noci za ňou pôjde. A dal by čokoľvek zato, keby mohol ihneď.
„Si zaspal, alebo čo? Dokedy to mám pozerať na vodu? Však ani nič nevidieť takto potme. Na to si nemyslel, alebo čo? Ale počul si, že mačka vidí aj potme? Mama hovorila, že dakedy aj v noci chytá myši, ale ja neviem. Čo povieš? Môže vidieť mačka potme? Vidíš, mačku si mal poslať, nech sleduje vodu!“ ozval sa známy hlas a Jano si plesol po čele.
„Ïuro! Preboha, nebolo ti tam dobre? Veď si si ešte mohol oddýchnuť, keď treba, uhlia z vriec prisypem aj sám.“
„Však hej, ale ja len, aby ti nebolo smutno, ako sa hovorí, no nie? Vieš, keď ty budeš tu a ja tam, ťažko sa porozprávame a v rozhovore vraj aj cesta rýchlejšie ubehne. Ale cestu neskrátiš. Môžeš ju veľa ráz merať, ale vždy nameriaš rovnako. A vieš ty potom, prečo sa tak hovorí? Lebo keď sa dvaja rozprávajú a idú po ceste, nemyslia na to, koľko ešte treba ísť, a keď dorozprávajú, už sú tam. Na to si asi nikdy nemyslel, že to je takto, čo?“
„Ïuro, a ty kedy dorozprávaš?“ zaúpel Jano.
„Čo ti mám dorozprávať?“
„Že kedy už prestaneš!“
Ïurovi to bolo jasné. Zavrtel hlavou a pustil sa do vysvetľovania, že ľudia musia spolu hovoriť, lebo keby sa nerozprávali, nikdy by sa nikto nič nedozvedel a všetci by ostali sprostí.
Jano radšej prižmúril oči. Za zavretými viečkami sa mu rozvinul obraz, celá scéna, v ktorej sa k nemu túlila Borka; mocno, silne, až mu zatínala nechty do chrbta. Ale keď zasa začul zvýšený Ïurov hlas, v duchu videl čosi iné. Svoje ruky, ako zvierajú Ïurove hrdlo a tlačia mu hlavu pod vodu. Pri oboch týchto predstavách mu na tvári pohrával blažený úsmev.
„A už by sme mohli aj prisypať,“ potľapkal Ïuro Jana po ramene, mysliac si, že asi spí.
Jano sa zodvihol a podišiel bližšie. Naozaj, Ïuro mal tentoraz pravdu. Uhlie síce ešte celkom neprehorelo, ale jeho žiara viditeľne zoslabla. Dlho doň nefúkali kováčskym dúchadlom, možno i preto. Pozrel i na štyri železné tyče. Miesta, ktoré mali rozžeraviť, už mali tú správnu farbu, takže by sa hádam aj dalo začať s ohýbaním. Ale na to sú predsa len kováči, ktorí vedia čo a ako. Škoda by bolo nechať železo schladnúť.
„Podaj vrece!“ nakázal Ïurovi a potom začali spoločne sypať. Uhlie pri dopade poriadne rozvírilo pahrebu a červené iskry v sálavej žiare lietali až nad ich hlavy. Rýchlo odstúpili dozadu.
„Aha, zememerači,“ ukázal Ïuro prstom do vzduchu.
„Čože?“
„Zememerači.“
„Akí zememerači? Môžeš mi to vysvetliť?“
V tej chvíli Ïuro akoby vyrástol. Konečne nehovorí sám od seba, ale niekto sa ho na niečo spýtal. Poškrabal sa rukami vo vlasoch, pre istotu hneď oboma naraz a spustil:
„Už si videl niekedy tie svetlá, čo po nociach lietajú okolo dediny? To nie je len tak. To sú duše zememeračov! Takých, čo keď merali zem, alebo čo, tak klamali. Oklamali chudákov, obrali ich o ich pôdu, bo naschvál zle namerali. To aby pridali pánom, čo im dávali prácu. A potom, keď nadišiel ich čas, alebo čo, nenašli pokoj ani po smrti. Teraz tu lietajú ich duše, ale nikto nevie, ako im pomôcť, a či im vôbec treba pomôcť, alebo či im nepomáhať, alebo čo. Preto nikdy nikto nesmie nikoho obrať o pôdu, ani o toľko čo len pod jednu nohu, lebo už nikdy nenájde pokoja.“
Jano sa musel usmiať. „Ïuro, a ty tomu veríš?“
„A ty nie? Veď prečo by to ľudia potom tak hovorili? A ešte aj to, že keď ideš sám po noci a obkľúčia ťa zememerači, tak ťa môžu odviesť úplne inde ako si chcel ísť. Potom budeš blúdiť, až kým nepríde ráno, alebo svetlo, alebo čo, že až potom môžeš nájsť cestu domov, alebo kam ideš. Vieš o tom?“
„No, pán veľkomožný Sztáray, keby ťa počul, ten by ti dal. Že iskry sú duše jeho služobníkov, čo nemajú pokoj, lebo preňho kradli pozemky.“
„A to ti kto povedal?“
„Ty“
„Ja som povedal, že to bol náš pán? Nikdy! Však to sú takí zememerači, čo zomreli ešte skôr, než sa ti narodila baba, alebo dedo, alebo kto,“ rozohnil sa Ïuro a hneď pokračoval: „Ja mám v tom celkom jasno, však viem, že čo hovorím, no nie? Však tu nebol vždy len Sztáray. Predtým tu bol Vécsey, a to bol barón! A ten Vécsey, že sa volal Mikuláš a vzal si tiež barónku a narodila sa im dcéra, čo mala hneď dve mená. Že Judita Leopoldína. A potom sa im narodil aj syn, čo tiež bol Mikuláš, toho ešte pamätá môj dedo. Tak sa ku nám dostali naši páni, čo zbudovali kaštieľ. Potom ešte boli dajakí ďalší, že dedina išla z ruky do ruky, alebo čo, môj otec to vie lepšie, ale Sztárayovci tu prišli tak, že sa priženili. Tak tí zememerači môžu byť aj Vécseyovi, keď tak rozmýšľam, no nie?“
„Ïuro, ty tomu naozaj veríš?“
Ïuro sa zatváril nechápavo, ba zdalo sa, že aj na chvíľku rozmýšľa. Medzitým sa trošku zdvihol vietor a pahreba zažiarila jasnou červenou. Jano hodil dva prázdne mechy ďalej, aby na ne nepadli iskry. Odkiaľsi z diaľky zahúkala sova a steny opravovaného kostola, čo doposiaľ tvorili len čiernu siluetu, osvietil mesiac, ktorý práve vyšiel spoza malého mraku. Jano si opäť sadol obďaleč, predstavou zabehol k Borke. Už si celkom dobre vybavil jej tváričku s jemnými črtami, ale ten obraz mu z mysle ihneď vytrel Ïuro, ktorý opäť začal.
„No, zasa musím toto, že povedať, aby nebolo tak zle, že hovorím proti barónovi, tak to on nebol zlý človek, to nie. Ja neviem, však keď tu bol, tak my sme ešte neboli, alebo čo, vlastne hej, tak, neboli sme ešte. Ale aj dedo, aj otec, aj baba, aj každý tak hovorí, že to Vécsey vrátil kostol tam kde treba. No nie že vrátil, že by sa predtým niekam odsťahoval, bo kostol neodsťahuješ za kopec alebo kde, lebo má základy v zemi, nie? Ale že tak myslím, že Vécsey urobil tak, aby bol ten kostol zasa náš, katolícky.“
„Hej? To som nevedel,“ prejavil Jano naoko záujem.
„Hej, však tak hovorím, no nie? Lebo tu taká vec bola, že keď ešte dávno, čo len protestanti, čo tu chodili, zobrali kostol, tak odviezli preč zvony. Ale to už dávno, to tu možno ešte barón nebol. A to je zaujímavé, aj starí ľudia to hovoria, že zobrali tie zvony akurát, keď bola záplava, ako je i teraz a viezli ich dakde na loďke. A keď boli pri Moľve, tam jak je Čendešova džura, že sa loďka vyvrátila a zvony padli dole. No však hore nemohli, no nie? A potom, keď ich išli hľadať, ako už voda odišla, alebo čo, tak ich nenašli. Že také ťažké museli byť, že zapadli do blata, až ich celé zalialo. No a teraz, že dakedy v noci zvonia. Ja neviem prečo. A ty nevieš?“
Janovi sa zo všetkého krútila hlava. Zdalo sa mu nezrozumiteľné, pomotané a hlúpe všetko, čo z Ïura liezlo. Túžil len po jednom. Odísť. Borka ho možno už čaká, pôjdu spolu, bude im nádherne. A dnes sa k ich stodole dostanú na člne, ako je v čase povodní bežné. Z lúk je predsa jedno veľké a pokojné jazero. Len sa zbaviť toho hlupáka, keby sa dalo, čo najskôr.
„No čo myslíš, prečo tie zvony po nociach samy zvonia?“ zopakoval Ïuro otázku.
„Prosím ťa, ja ťa prosím, prestaň na chvíľu. Aspoň chvíľku buď ticho. Vieš,“ skúšal to Jano trikom, „ja si musím niečo premyslieť, a keď stále rozprávaš, nemám kedy.“
„Hej? A čo si hneď nepovedal? Však hovor, aký máš problém. Ja ti určite poradím!“ nedal sa Ïuro. Na dôvažok sa ešte doširoka usmial, až Jana celkom premkla zlosť a bol by od nej aj vybuchol, ale tu ich náhle vyrušil nečakaný zvuk. Kroky.
„Kto je?“ ozval sa prvý Jano.
Z tmy začul známy hlas. To Andrej, jeden z kováčov, na ktorých čakali, sa dostavil.
„Už je polnoc?“ prekvapil sa Ïuro.
„Skoro. Možno nie celkom, ale o chvíľu,“ odpovedal Andrej, muž postarší so silnými fúzami a čiernym klobúkom, pre ktorý mu nevideli do očí, aj keď ho zalial jas z pahreby.
„Dobre, že idete, ujo,“ spustil zasa Ïuro a zaškľabil sa. „Jano má dajaký problém, alebo čo, tak možno, že keď teraz povie, tak mu dvaja lepšie poradíme, no nie?“
„Ja hádam radšej pôjdem. Teda ak môžem, keď ma už nepotrebujete,“ obrátil sa na Andreja aj Jano, a kováč prikývol, že dobre, ak chce, že už môže odísť.
Konečne ticho! Jano ho priam nasával a tešil sa, ako ním preniká. Neďaleko mal o stromček uviazaný čln. Voda neopadla, naopak, ako zišiel dolu dedinou od kostola, teraz sa k nemu brodil tak, že mu siahala vyše kolien. Ale tam za Senným je v stajni seno naložené až navrch. Už len chvíľku, chvíľočku, tam vyjde s Borkou a život dostane nový zmysel. To bude zmena!
Išiel ďalej a čln už ťahal za sebou. V hlave mu trochu hučalo, mal pocit, akoby Ïuro z neho s tými rečami vysal všetku silu. Zazdalo sa mu, že oproti niekto kráča. Určite ďalší kováč, veď majú stretnutie. Alebo nie? Prizrel sa znovu, zaboril zrak do tmy, ale už nevidel nikoho. Aj siluety domov splynuli s čerňou noci, lebo obloha sa začala zaťahovať mrakmi. Len akási iskrička zablikala a zmizla. Šiel teda ďalej, ale odrazu pocítil, akoby niekto kráčal rovno za ním a pozeral mu na chrbát. Obzrel sa a opäť nikoho. Zastal. Pomaly otáčal krkom, prezeral si okolie a už mu aj napadla tá najhoršia vec. Čo ak ho sleduje Ïuro? Rýchlo zasa vykročil, tak rýchlo, až mu voda špliechala okolo nôh. Čln bol ľahký, neveľký, rybársky, ťahal sa dobre. Ale hučanie v hlave sa stupňovalo. Dokonca natoľko, že na chvíľku ho opantalo tak, až zabudol i na Borku. Načo vlastne v tej chvíli myslel? To nevedel ani sám. Len odrazu si všimol, že nie jedna, ale hádam celý tucet malých žiarivých svetielok tancuje všade navôkol, z každej strany. Zememerači – usmial sa v duchu, aspoň tak, ako mu to jeho stav dovolil. V tej chvíli však pocítil podivné mámenie. Nie, nikto ho nevolal, žiadne hlasy, ale bol to akýsi príkaz, čo našiel odozvu v jeho vnútri. Nedal sa odmietnuť, ba ani vyjadriť slovami. Ulica strácala tvar, a to už nielen kvôli tme. Strácalo sa vlastne všetko. Obraz, zvuky noci, myšlienky. Lenivým pohybom si ľahol do člna a privrel oči. Čas nemal význam. Možno ani neplynul. Teplo ani zima neexistovali. Ostal len nekonečný priestor vyplnený prázdnotou a pocit, že musí ísť. Že sa ide.
Jano otvoril oči. To zvláštne mámenie, čo ho dočista opantalo, bolo náhle preč a začal myslieť naplno. Jasné, jedna premilovaná noc, tvrdá robota po celý deň, nečudo, že to naň doľahlo. Pozrel na oblohu. Bola potiahnutá čiernymi mrakmi tak, že nevidel ani jedinú hviezdu. Dozaista začne pršať. Čo potom? Neuvidia ráno doma na Borke, že zmokla? Rýchlo sa posadil a skúsil sa rozhliadnuť. Zo všetkých strán naň však doliehala len nočná čerň. Až po chvíli, keď si oči trošku privykli, rozoznal akési stromy. A domy? Kde sú? Rozhodol sa vystúpiť z člna, ale to bola chyba. Namiesto zeme nemal pod nohami nič. Na dno nedočiahol a padol celý do vody. Nečakal to, v prekvapení vykríkol, zamával rukami a bol rád, že sa chytil okraja loďky. Nacvičeným pohybom z rybačiek na ňu vyliezol rýchlo naspäť tak, aby sa do nej nenabrala voda. Teraz sa už prebral načisto. I tak sa mu to však zdalo všetko veľmi čudesné. Veď predsa čln nemohol vyplávať z dediny sám! Narýchlo stiahol mokrú košeľu, čo ho začala chladiť, keď si povedľa všimol akýsi bod. Neveľký, skôr iskričku, ale zato jasnú. Poletovala vzduchom, a potom, akoby si bola vedomá, že ju sleduje, vyletela kamsi do výšky, kde sa stratila. Jano sa striasol. Tie stromy, nebude to hádam Moľva? To je kde? Pri Čendešovej džure?
Myšlienka, čo mu v tej chvíli preletela hlavou, nebola rýchlejšia ako celý roj jasných svetielok, čo zlietli zo všetkých strán a on ostal v ich strede ako v obkľúčení. Zbohom triezva myseľ, chytila sa ho panika, strach, aký doposiaľ nepoznal. Schmatol veslo a zaboril ho do vody. Vesloval, a to z plných síl. Nevedel, či ide správnym smerom, rozhodol inštinkt. Svetielka nezmizli, naopak, akoby ich bolo stále viac a viac. A vtedy sa to ozvalo. Z håbky vody, azda priamo spod člna a poriadne hlasito. Bol to úder zvona. Najskôr jedného, potom hneď dvoch. Ohlušujúco, až zaliehalo v sluchách. Zvuk, čo prechádzal až do bolesti. Jeho strach sa stal neovládateľný. Jano začal kričať, no hlas mu zanikal v hlaholení rozochveného kovu. Horúčkovito vesloval, no zdalo sa mu, akoby stál na mieste. Svetielka poletovali a po nich prišlo nič. Veľké nič, spojené s tichom a pokojom, aký prináša len spánok. Nevedno, ako doň upadol. Len ráno, keď otvoril oči, stále ležal v člne. Zodvihol hlavu a pozrel po okolí. Konečne všetko spoznával. I smer, ktorým veslovať späť do Senného.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
