Zázrak rieky
@ :: Poviedky ::
May 28 2007, 10:53 (UTC+0) | 
V Palíne na jar 2007 |
Miesto: Palín, Lekárovce; okres Michalovce
Čas: prelom 19. a 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
„Neverím, nie, toto nie je možné,“ vyjachtala s priduseným hlasom Zuzka, keď Eržika rozbalila perinku. Až jej pritom trhlo kútikom úst, brada sa pokrčila ako keď začína plač, ale premohla sa. Nikomu by to na nálade nepridalo. Nakoniec, čo by teraz pridalo? Obe sestry, stojac uprostred chyže Zuzkinho domu, pozerali na dieťa, čo vyzeralo ako kostrička potiahnutá kožou.
„Vidíš? Teraz mi spinká. Aspoňže tak. Ale keď sa zobudí, spustí krik a k prsníku sa nie a nie prisať. Mlieka stále mám, ale načo mi? Načo?“ triasla sa Eržika a po líci jej stiekla veľká priezračná slza. „Už osem mesiacov mala v utorok, ale musí byť len v perinke a poriadne stiahnutá. Doktor povedal, že inak by bolo zle. Keby sa len trošku niekde buchla a tak...“
„A čo ešte povedal?“
„Už nič. Nič!“ pritúlila si Eržika dieťa k hrudi a sklonila k nemu hlavu tak, aby jej Zuzka nevidela do tváre. Bolo jasné, čo sa s ňou v tejto chvíli deje. Strach o život jej najmilšieho stvorenia na svete, o jej vlastné dieťa, ju naplnil bolesťou, akú si človek, ktorý niečo také neprežil, ani nedokáže predstaviť.
Palínske slnko vystúpilo doprostred oblohy, jeho žeravý kotúč napåňal horúcim svetlom ulice a odrážal sa v malých oknách dedinských domov. Skľúčené sestry pozerali do perinky, potom zas jedna na druhú a ťažko sa im hľadali slová. Len pred chvíľkou sa zastavila Eržička na ceste z Michaloviec, kde bola opäť navštíviť lekára. Vraj pokyvoval hlavou, tváril sa, že vážne premýšľa, ale nepovedal skoro nič. Azda že suchoty, alebo niečo iné, možno pokrútené črievka, ale čo už s takým malým dieťaťom?
Borka, ako sa dievčatko nazývalo, nebola vždy taká. To len pred dvoma týždňami prestávala jesť, stále menej a menej, až sa strácala pred očami. A teraz skoro nič. Ak jej nenalejú materinské mlieko vytlačené na lyžicu pekne rovno do hrdielka, neprežije. I tak väčšinu vždy vyvrátila, ale ostalo v nej aspoň niečo. Lenže ako ďalej? Postretne Eržičku najtvrdšia rana osudu? Bude z nej matka, čo prežije vlastné dieťa?
„Spravila by som čokoľvek. Rozumieš? Čokoľvek, ak by to pomohlo. Na, tu je moje telo! Režte do mňa, bičujte, šľahajte, nech krv steká na podlahu a sypte mi soľ do rán, ale nech Borka ozdravie!“ vysoptila naraz Eržička a Zuzka sa zľakla, že zišla z mysle. Nevdojak, azda si to ani neuvedomila, urobila krok vzad, akoby jej od sestry hrozilo nejaké nebezpečenstvo.
Eržičkine oči sa zvláštne leskli a v jej pohľade sa zračilo niečo nevídané. Alebo šialené? Tíško čičíkala malú Borku, i keď tá naďalej tuho spala a potom zasa začala.
„Toto nie je obyčajná choroba. Ja si myslím, či vlastne ja verím, že to je pomsta. Urieknutie! Už keď som tam prišla, keď som sa nasťahovala do Lekároviec, dobre som si všimla tie pohľady. Aj reči! Dievčiská si šepkali, či v Palíne nie je dosť chlapov, že som tam prišla za Miškom. Cez plot sa na teba usmejú, a keby mohli, studňu ti otrávia!“
„Hádam nie, veď...“
„Čo nie? Ty tam žiješ, či ja?! Len čakali na príležitosť, ale najkrajší mládenec si vybral mňa, hoc nejedna by ho i predtým rada prijala v stodole na slame. Hriešne duše, určite niekde schovávajú oltár s diablom, modlia sa k nemu. Smilnice, čo neznajú Boha! Uriekli mi Borku, zišlo jej z očí! Ale nie, to nemôže tak ostať! Ohnivý meč archanjela raz pretne puto ich moci, ale prosím, prosím, nech čo najskôr, lebo moje dieťa...“ roztriasla sa Eržička až sa jej chytali mdloby. Zuzka jej napochytre vzala Borku z náručia. Vtedy Eržička padla na kolená, potom si ľahla nabok, na hlinenú podlahu a strhla si šatku. Prstami vborenými do vlasov z nich vytrhávala celé chuchvalce. Bol to pohľad na človeka v agónii zúfalstva, v najhlbšej bolesti a trýzne duše.
Schladilo sa. To bol večer ďalšieho dňa, pomerne neskorý, lebo už padol súmrak. Nebyť žatvy, aj Andrej, Zuzkin muž, by už sedel doma, alebo možno i spal. Teraz ho však vyzerala kedy príde, ale myšlienkami blúdila skôr inam. K Erižičke a jej Borke. Ako včera odchádzali. Ako vyliezali na ten voz, čo ich čakal pred domom. A na ňom Michal, jej švagor. Naozaj pekný muž, dievčenské srdcia v Lekárovciach museli pukať od žiaľu, keď si bral Eržičku, ale toto, čo ona narozprávala? Michal na ňu v tej chvíli ani poriadne nepozrel. Jednoducho popohnal kone a odišli. V dome ostal len smútok a obavy.
Zuzka nečinne stála, v hlave sa jej zas a znova premietali obrazy prežitého, keď zrazu pred domom zaerdžal kôň. Zastal aj voz, dobre počula tie známe zvuky a vybehla na dvor. Na jej prekvapenie to nebol Andrej, ale švagor Michal.
„Zuzka, zober veci a prosím ťa, príď nám pomôcť. Potrebujeme ťa, Eržička ťa potrebuje,“ náhlivo zo seba súkal, ešte ani nezoskočil na zem.
„Čo treba? Ihneď? Ale Andrej...“ jachtala prekvapená Michalovým naliehaním.
„S Andrejom som teraz hovoril, je ešte na poli. Prosím ťa, tak na dva dni, len nasadni, muž ti o všetkom vie.“
Michalov hlas znel tak, akoby prosil i rozkazoval zároveň. Bol plný zmätku, možno prekvapený Zuzkiným váhaním. Ako by mohla odmietnuť, keď ju sestra žiada? Nie, neodmietla. Viac sa ani nepýtala. Až potom, keď vzala zopár vecí, sadla vedľa Michala na kozlík a on popohnal kone, sám začal.
„Eržička je taká... Veď vieš, videla si včera. A Borka sa dnes dusila. Eržička stále, že to bosoráctvo. Lekár kázal prísť o týždeň, ale čo bude dovtedy? A Eržička dnes začala, neviem kto jej to poradil, že musíme do Užhorodu. Vraj akýsi mág, liečiteľ tam odoberá, keď niekoho urieknu. Ešte v noci pôjdeme. Eržička, Borka i ja.“
„A mňa načo? Vlastne, ty tomu veríš?“
Michal si vzdychol. Pozeral na chrbát koní, čo za Palínom popohnal do mierneho klusu. Hľadal správne slová, vravelo sa mu ťažko.
„Ak sa stane najhoršie, ak Borka zomrie, nechcem, aby mi za ňou odišla i žena. Verím, neverím, čo po tom? Viem len toľko, že ak by sme do Užhorodu nešli, do konca života by mi Eržička vyčítala, že som pre Borku neurobil všetko. Boh pozná cesty, vie ktorá je správna, my len skúšame.“
„A ja?“
„Eržička sa bojí, aj v noci párkrát vyjde von, je posadnutá myšlienkou, že nám niekto otrávi studňu. I kadečo iné. Ráno našla na dvore za bránkou ohryzok. Hneď utekala, či to som tam odhodil ja. A keď som povedal, že nie, ani sa ho nedotkla. Vraj bosorky tak čarujú, že hryznú do jablka, hodia pred dom a kto sa ho dotkne, ochorie. Len cez neho prehádzala štiepky a zapálila ich, nech ho zničí oheň. Stála tam a modlila sa. Bojí sa diabla. Bojí sa všetkého.“
Zuzka mlčala. Čo povedať v takú chvíľu? Dobre vedela, že Michal vraví pravdu. Mlčal už aj on. Pozrela na jeho tvár zboku. Zdalo sa, akoby mal kamenné črty. Bolo jej jasné, že to len takto maskuje všetky tie búrky a hrmavice, čo sa práve odohrávajú v jeho duši. Ešte vlani s ním tancovala na svadbe. Na jeho a Eržičkinej. Vzali sa o pol roka po tom, ako sa ona vydala, ale Boh im doprial potomka skôr. Ako sa naň tešili. A teraz? Dieťa môže každú chvíľu umrieť. Jeho matka verí, že naň zoslali zlé sily, čo oberajú o život. A Michal? Michal len popoháňal kone. Viac nemohol, než vyjsť žene v ústrety, nech by jej prianie bolo akokoľvek pochybné.
Voz sa priam rútil, spomalil až v Pavlovciach nad Uhom. Predsa len väčšia dedina, medzi domami sa tak rýchlo nedalo. Ktosi naň z ulice zavolal, ale Michal sa ani neobzrel. Azda ho ani nepočul. Jeho duša kvílila hlasnejšie, nemohol vnímať hlasy okolia.
Ráno sa Zuzka zobudila v Eržičkinej a Michalovej posteli. Za oknom hlasito začvirikal akýsi vták, svetlo malo ešte neostrú mliečnu farbu a jej sa nechcelo vstať. Ako to bolo? Keď s Michalom konečne došli do Lekároviec, jej sestra s dieťaťom na rukách už čakala na dvore. Vedľa nej trávnica, v nej určite len zopár najnutnejších vecí. Ani poriadne nepozdravila, iba oblúkom obišla pahrebu, čo bola za bránkou. Miesto, kde nad vyhodeným ohryzkom založila oheň. Uhlíky nespratala, určite by sa ich nedotkla. Vraj, že to zmyje dážď. Michal z voza ani nezliezol. Len pomohol Eržičke s Borkou hore a zasa popohnal kone. Vyšli v noci, priamo do Užhorodu.
Deň sa vliekol, samota Zuzke neprospievala. Čo v takú chvíľu? Párkrát skutočne vyšla na dvor a pozrela na studňu. Kto by ich chcel otráviť? Ale i tak ju kontrolovala. Veď to sľúbila. Lenže viac než na studňu vyzerala na cestu. Najmä popoludní čakala, kedy sa objavia. Bude ešte Borka žiť? Uvidí niekedy Eržičku tak, ako ju poznala predtým? Usmiatu, veselú a stále uhovorenú?
Zuzka vyložila periny na slnko, nech sa prehrejú. Pustila sa i do štiepania dreva, hoc nebolo treba. Nečinnosť a samota jej nepridávali na pokoji. Až v podvečer, slnko sotva sčervenalo, aby sa sklonilo k obzoru, pred domom zastal voz. Michal i Eržička s Borkou v náručí zišli dole a v očiach sa im zračila únava. Ba ešte niečo viac? To Zuzka zatiaľ nevedela. Nik sa neusmieval, ale ani neplakal. Až neskôr, keď si všetci sadli v kuchyni, vytiahla Eržička z trávnice akési vrecko z plátna a otvorila ho.
„Bylinky,“ ukázala Zuzke a potom začala. „Dobre že sme išli. Skôr sme mali. Aj ten liečiteľ tak povedal. Čudný človek, mala si vidieť jeho oči...“
„A?“ spýtala sa Zuzka.
„Dal toto,“ ukázala Eržička na vrecúško. „Povedal aj čo a ako. Nadránom musíme ísť k rieke. K Uhu. Pri východe slnka máme nabrať vodu a v tej zvariť byliny. Potom v tom vykúpať Borku. Ešte hovoril, a to je veľmi dôležité, že po ceste, ak kohokoľvek stretneme, musíme sa mu prihovoriť ako prví. Inak to nepomôže.“
Zuzka sa zatvárila akosi čudne, ale videla, že jej sestra tomu verí. Michal si len prisadol, mlčal, jeho kamenná tvár ostávala nemenná.
„A keď sa stane ako nakázal, potom sľúbil, že bylinky zaberú? Nič iné, len okúpať?“ zapochybovala Zuzka, ale nie tak, aby sestru rozhnevala.
„Vodu, v ktorej sa bude Borka kúpať, máme potom o polnoci odniesť vyliať na krížne cesty. Tam, kde sa schádzajú bosorky. Veď vieš, počula si, že vždy na krížnych.“
„Hej, veď hej, ale to je všetko?“
„Všetko. Lenže nie tak, ako myslíš. Ten muž vravel, že alebo potom do dňa Borka vyzdravie, alebo...“ Eržička zavzlykala. Chcela potlačiť plač, ale nedalo sa. Opäť sa roztriasla, pritúlila si perinku s Borkou tuhšie k hrudi, lenže tým ju prebudila. Dieťa spustilo krik. Krik batoľaťa, inak zvyčajne milý a oznamujúci svetu, že potrebuje jesť, znel v tejto chvíli príšerne. Miesila sa v ňom bolesť, priam hmatateľne vystreľovala z hrdielka, zaplnila celú miestnosť, celý svet troch ľudí prizerajúcich sa trápeniu nevinného. Darmo ju Eržička prikladala k prsníku, dieťa odvracalo hlavičku, napínalo tvár i krk, až celkom očervenelo a začalo sa zadúšať. Potom len rýchlo, vytlačiť matkine mlieko na lyžičku. Michal už nacvičenými pohybmi otvoril Borke ústa. Prsty jeho chlapských rúk boli v tejto chvíli až obdivuhodne jemné, ale i pevné zároveň. Viac než hodinu, možno i dve takto pomaly, skoro po kvapkách kàmili dieťa, ktoré ihneď všetko vypľúvalo. Nakoniec zaspalo. Nie preto, že s plným bruškom sa dobre spí. To od únavy, od vysilenia.
Bola ešte tma, obloha sotva začala blednúť, keď dole Lekárovcami kráčali dve postavy nesúce vedrá. Michal a Zuzka. Nerozprávali, bolo by to hlúpe. Myšlienky oboch však prúdili rovnakým smerom. Nikto z nich by v živote nebol ani pomyslel na to, že sa raz vydá na takúto cestu. I keby to len počuli o komsi inom, krútili by neveriacky hlavami. Ale puto, čo ich oboch viazalo k Eržičke, bolo silnejšie než akýkoľvek odpor robiť hocičo nevídané.
„Tam niekto ide,“ hlesol odrazu Michal a ukázal prstom kamsi pred seba.
Zuzka zamerala zrak. Naozaj, už ho videla aj ona a nečakala: „Dobré ránko, kamže tak skoro? Na žatvu, na žatvu?“
„Dobré ráno aj vám,“ odpovedal mužský hlas z diaľky a i keď Zuzka tušila, že toho chlapa nepozná, bola rada, že sa ozvala prvá. Musela. Tak liečiteľ prikázal.
Minuli už aj posledný dom, keď uvideli ďalších dvoch mužov. Boli k nim otočení chrbtom, kráčali do poľa, ale Michal radšej zavolal na pozdrav. Otočili sa a zamávali. Potom išli ďalej po svojom.
„Dobré ránko! Kamže...“ spustila zasa nahlas Zuzka, len čo sa na druhej strane pohlo krovie, ale to len vybehol na cestu pes.
Michal sa pousmial. Konečne, po dlhých dňoch ho takto uvidela a i jej sa tým zlepšila nálada. Na ostražitosti im to však neubralo. Obracali hlavami, očami prekutrávali okolie, aby im nič neušlo. Konečne si sadli na breh Uhu. Jeho hladina tiekla pokojne, začal sa dvíhať slabý vietor. Teraz už pohľad oboch spočíval na východe, tam, kde sa každé ráno zjavovalo slnko.
Obloha už takmer celkom vybledla, videli dobre i do diaľky. Spoza obzoru sa na povrch pretláčala žeravá guľa. Teraz! Zuzka i Michal vstali ako na povel. Spolu so slnkom, čo rozlievalo svoj jas, sa však čosi vynorilo aj v ich vnútri. Pocit, aký doposiaľ nepoznali. ažko hľadať slová na niečo, čo človek prežíva po prvýkrát. Vyjadriť to presne nevedeli, ale bola to úzkosť spojená s nádejou. Možno práve teraz, v tejto chvíli, začali obaja podvedome cítiť, že tu nie sú zbytočne. Nahlas by to nepriznali, nechceli tvoriť nádeje, po ktorých má porážka ešte horkejšiu príchuť. Lenže slnečný jas, pred ktorým už museli prižmúriť viečka, vydával čosi viac než svetlo a teplo. Ako jemné chvenie struny, ktorej tichý tón viac cítiť než počuť, v nich vyrastalo poznanie, že tento moment v sebe ukrýva čarovnú moc.
„Podaj vedro!“ zohol sa Michal nad hladinu a natiahol ruku. O krátku chvíľu už obaja kráčali naspäť do Lekároviec aj s vodou, čo pohladili najrannejšie lúče.
„Spí. Stále spinká, už by mala byť hore, ale nič,“ skláňala sa Eržička nad kolískou, keď domy v dedine vrhali už popoludňajšie tiene. Ráno, hneď pri návrate, už z diaľky počuli Borkin plač. Zúrivý a nemohúci zároveň. Ako však zvarili vodu s bylinami a ponorili ju do kúpeľa, stíchla. Okúpali ju poriadne, nikdy predtým tak dlho nie. Potom nastalo opäť trápenie. Matkine mlieko na lyžičku a nasilu do hrdla. A zas a znovu. Eržička zúfala, že všetko bolo zbytočné, nič nepomohlo. Michal, a ktovie či tomu sám veril, ju však chlácholil, že ešte treba počkať, veď vodu musia o polnoci vyliať na krížne cesty. Potom však Borka zaspala a takto ostala už azda i sedem hodín. Strach opäť rozprestrel svoje krídla. Azda žiaden deň nebol taký dlhý ako tento. Keď sa Borka zobudila, všetko sa zopakovalo. Dieťa vychudnuté, s detskými očkami bez jasu len vrešťalo ako na ratu.
Čas ďalej kráčal svojím vyrovnaným krokom. Slnko zašlo na druhom konci obzoru, potemnelo, ba viac ako inokedy, lebo oblohu zatiahli mračná. Možno príde i nočná búrka, takto dumal Michal, ale nebol dôvod s čímkoľvek čakať. Najskôr sa síce ponúkal, že to zvládne sám, ale nakoniec privolil. Všetko si presne dohodli. Jedno vedro vezme Michal, druhé Zuzka. Človek na to miesto, kde sa krížia poľné cesty, nemôže ísť o polnoci sám. Nech si každý myslí, nech hovorí ako chce, noc má moc a príbehy z krížnych ciest mátajú celé dediny už po stáročia.
Zuzka vedľa jeho boku kráčala s pocitom zbytočnosti. To, čo videla popoludní, jej bralo posledné zvyšky nádeje. Všetko má však svoj koniec. Aj príkazy akéhosi muža z Podkarpatskej Rusi, čo dal i nedal nádej. Ako povedal? Že do dňa dieťa vyzdravie, alebo umrie. Kiež by radšej nehovoril nič! Zuzka si hrýzla peru, mlčala a kráčala, rovnako ako Michal. Bolo by to až všedné, keby sa tak nestalo o polnoci a na mieste, ktorému sa v taký čas vraj radšej vyhýbať. Obaja zastali, vyliali vodu z vedier a pobrali sa späť.
„A teraz?“ pozrela Zuzka na Michala. Ten len kývol ramenami.
„Pije! Ona papká! Aha!“ vstala z lavice Eržička, len čo sa otvorili dvere do domu. Michal so Zuzkou zastali na prahu a pozerali ako na zázrak. Borka, prisatá na prsník, hltala ako nikdy predtým. Jej drobné pery sa neustále hýbali, kvapka materinského mlieka jej stiekla po brade.
Prvá sa pohla Zuzka. Tam, rýchlo k obom, objala ich a pozerala zblízka sestre do tváre. Smiali sa. Pristúpil k nim aj Michal. On však teraz plakal. Nie z bolesti, ale ani z čistej radosti. Bol to plač, v ktorom vyšlo na povrch všetko, čo doposiaľ ukrýval za nehybnou tvárou. Vďaka, čo odrazu pocítil voči mužovi z Užhorodu, o ktorom pochyboval. Strach, že ktosi mocný a zlý naozaj usiloval o život jeho dieťaťa. Bôľ, keď sa bál, že príde o dcéru i ženu. Nádej, v ktorú takmer nedúfal, a predsa prišla.
Keď Borka dopila a už sa jej aj zatvárali viečka, Michal ju vzal na ruky. Prikladal svoje líce k jej, túlil si ju. A vtedy, keď si odgrgla, znelo to všetkým ako rajská hudba.
Bolo ráno. Z Lekároviec do Palína išiel voz a na ňom dvaja mladí ľudia. To Michal viezol Zuzku domov. Rozprávali nadšene, najmä po tom, keď tesne pred odchodom videli Borku ako opäť pije, nasáva, vťahuje do seba, akoby chcela dobehnúť všetko zameškané. A namiesto zúfalého kriku sa nakoniec usmievala. Nežne a nevinne, ako vedia len deti.
Kto tomu všetkému uverí? Čary, bosorky, urieknutie, čo padlo na ich rodinu? Nie, na tom sa zhodli, nebudú o tom zbytočne rozprávať. Len deťom, svojim deťom, keď bude mať aj Zuzka, povedia o zázraku rieky, čo prijala ranné lúče a s bylinami poskytla liečivú moc. Ten príbeh nesmie zaniknúť. A možno raz, keď ich deti, či vnuci sami usúdia, že už ho možno povedať, vyložia všetko niekomu, aby to zapísal...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
