Modlite sa ďalej!
@ :: Poviedky ::
Apr 15 2005, 14:15 (UTC+0) | 
Aj keï dedina Šebastovce splynula s mestom Košice do jedného celku, svoj vidiecky charakter si zachovala doposia¾ |
Miesto: Šebastovce
Čas: Medzivojnové obdobie
Autor: Jana Hajduová
Tak ako každý boží deň, aj dnes sa vracala Magdaléna, najväčšia krásavica v celom chotári, nenáhlivo z Košíc. Na toto obdobie nezvyčajne chladný ranný vietor strapatil jej plavé vlasy, čo sa uvoľnili z vrkoča a do okrúhlych líc vháňal prebytok červene. Nevadilo jej to, naopak, uvedomovala si, že dievčatám zdravá farba len pridáva na príťažlivosti. Ešte neodbilo osem a ona už v diaľke videla žlté šebastovské polia obsypané pšeničnými klasmi. Košické slečinky iste len teraz oči rozliepali! Na podnose ich čakalo teplé mlieko, kvôli ktorému Magda vstávala zavše o štvrtej ráno, dojila a dojila i celú hodinu, merala dlhú cestu do mesta, zjednávala cenu na trhu pri Schalkháze, ale stálo to za to.
Kuchárky z panských rodín sa predbiehali jedna pred druhú, len aby sa aj im ušlo z veľkých kánt plných teplého kravského mlieka. ažké bolo dohovoriť sa s takými prešibanými slúžkami, ale Magda sa vykrúcala tak šikovne, že si ani nevšimli a neraz jej prihodili i pár korún navyše. Za dve veľké kanvy, čo nosila v koši na chrbte, dostávala po desať korún, za malú, čo jej visela na krku, mala päťku a bokom do vrecka ešte zo dve koruny za pekný úsmev.
- No na trhu si treba dávať dobrý pozor - zamračila sa odrazu. Naletela už raz akémusi kočišovi a kúpila fľašu. Vraj petrolej! Vážený pán zubami blýskal, vrchnák dával ovoniavať, sťaby predával víno. Nakoniec pustila peniaze, no namiesto petroleja mala vo fľaši čistú vodu! Darmo jej srdce horelo len pre kočišove modré oči, ten ´petrolej´ doma nič, iba kopu kriku zapálil.
Cesta ubiehala rýchlejšie než inokedy, minula už bielu chalupu značiacu začiatok Šebastoviec a zabočila k domu na kopci. Na tráve pred vrátkami stál rozheganý hrdzavý fúrik vrchovato naložený akýmisi plachtami. Prešla len kúsok ďalej, aby sa presvedčila, či tuší správne. Áno. Sedela tam známa žobráčka z Veľkej Idy. Bezvládne, zvláštne skrútené vetché telo sa vo fúriku krčilo pod vrstvami zablšených diek; bolo nepríjemné priblížiť sa k nej čo len na tri metre. Čo ako milo cerila žlté štrbavé zuby, závan, čo ju obklopoval, od nej zaručene odplašil každú ľudskú bytosť. Znechutená Magda radšej roztržito prehliadla zoschnutú ruku nastrčenú na almužnu a vbehla do dvora. Hľadela odkiaľ vylezie žobráčkin muž. Zatiaľ o ňom iba počula, že je vysokánsky ani jedľa, sivý a zarastený. Čakala obrovité strašidlo, no napodiv stretla celkom milého statného chlapa. Hrdo rovnal chrbát tak, že tesný kabátec na ňom vyzeral ako na mieru ušitý mestský plášť. Akoby sem zaskočil na návštevu k rodine a vôbec nepatril k mrzáčke vo fúriku. Pritom ju vláčil deň za dňom hore-dole po kraji; pristavili sa tu i tam, pýtali dačo pod zub i na seba. Odniekiaľ ich vyhnali, inde hodili staré kapce či košeľu. Teraz im dobrá Irena, Magdalénina matka, nabalila do kapsy jedla vari na týždeň. Chlap, žmoliac pestré, často plátané nohavice, si potiahol do čela hrubú deravú baranicu. Chcel sa poďakovať. A milá Magda div nepukla od smiechu.
„Či sa už na metelicu strojíte? Veď ledva žatva začala," vyhàkla, ale materin prísny pohľad ju zaraz vohnal do chalupy.
Jedinú dcéru si Irena zaumienila vychovať poriadne a verila, že to poľahky zvládne ostrým slovom a tvrdou rukou. Tak, ako všetko ostatné. Občas rozdávala facky a rada kázala, ale i to neodmysliteľne patrilo k jej ohnivej povahe. Mala už dvadsaťsedem, keď sa rozhodla vydať a dedinou riadne otriaslo, že na samotu odsúdená stará dievka zrazu našla muža. No Irena nikdy nič nedbala. Ani na ľudí a tobôž nie na susedské ohováračky.
„Nech vás Dobrotivý žehná, gazdiná," zašomral žobrák a dotknutý Magdinou poznámkou sa terigal preč. Irena mávla rukou, ale potom, zazrúc na Magdu, sťaby do dej vošlo sto čertov: „Či ti jazyk narástol! Odkedy chodíš do Košíc, bezočivá si až strach."
Toto bolo už tretíkrát v mesiaci, čo jej dcéra bez hanby do očí odvrávala.
„A veď si zaslúžil, pohan starý," vystúpil dcére rumenec do líc, „či vy neviete, prečo ho postihlo toľké nešťastie? Celá dedina si šušká! Že býval kováčom, kým sa mu tá mníška nepriplietla do cesty. Zobrali sa a vidíte; Boh ich potrestal! Jej vzal nohy, jemu majetky. Teraz si ženu po kraji tlačí, pýta almužnu a za tú nosí len zlo," vyhàkla Magda bez dychu.
Irena v hneve schytila varechu a zahnala sa: „Nemáš inej roboty, len po ľuďoch reči zbierať? Bodaj ti odpadlo to jazyčisko, klebetnica jedna! Ešte slovo a praceš sa z domu! Veď ty uvidíš, potvora," lapala vzduch, ale mäsité telo jej nedovolilo odbehnúť ďalej než do kuchyne. Zastavila sa, zlostne hodila varechu na dlážku. Potom sa už pokojnejšia pobrala von, do maštale, len aby ju nemala na očiach.
Dievča vybehlo svižne na dvor. Chvíľu počkalo. Nemrzel ju ten hnev, akurát sa teraz mame nemohla ukázať na oči. Zašla radšej ku krstnej - Hudáčke. Musí sa prezvedieť, čo je s ich apom. Dobre vedela, že mal k nim halota naponáhlo. A ten za živými nechodieva, len vypisuje doklady, aby pán farár mohol nebožtíka vyprevadiť do zeme.
Màtvy mal byť vypasený gazda Hudák, príkladný kresťan, vážený občan Šebastoviec a Magdin krstný. Zdravý bol, na smrť sa nechystal, ale Magda vedela, že dačo nebolo v poriadku. Vedela, všetko vedela, nie nadarmo sa každú nedeľu na omši na halotovho Paľa usmievala.
- Hlupák je, ale prvý sa podozvedá noviny od otca - špúlila plné pery ako na bozk. Hej, tak lákala z naivných mužov, čo práve potrebovala. Odkukala to od slečien z Košíc. Gúľala očami, obočie a bradu nadvihovala ako i teraz.
Oproti si vypiskoval do kroku čierny Jano, chlap driečny až strach. Daktorá by do potoka skočila, aby sa vyhla jeho uhrančivému pohľadu, no Magdaléna každým krokom len viac a viac prekrúcala boky. Keď boli už celkom blízko, ramená sa im šuchli. Ani jeden neotočil hlavu. Nesmeli sa prezradiť. Ona kvôli Paľovi, Jano sa ženby bál. Magda sa mu páčila zato, že bola potvora. Ale či mu bolo takú treba?
Pri Hudákovom plote dievčina spomalila, robila sa akože je na prechádzke. Na malom dvore s obsypanou slivkou teta práve rúbala drevo. Zľahka jej kývla hlavou na pozdrav, naoko sa poberala ďalej.
„Postoj, dieťa," plačlivo poprosila gazdiná. „Utekaj domov, že mi umrel muž. Ešte ráno. Na poludnie mu budú zvoniť, nech prídu potom mať na modlitby!"
Magda sa zatvárila ľútostivo, zronená sa ťahala preč. No za rohom si vysoko poskočila.
- Do obeda času dosť, slnko počká zo dve hodiny, kým vystúpi najvyššie, zájdem na chvíľu rozveseliť Paľa na pole - pozrela na oblohu.
Čas významných pohľadov a náhodných letmých dotykov bežal neuveriteľne rýchlo. Spamätali sa, až keď im Paľova sestra núkala polievku s chlebom.
„Jaj, obed, mama, modlitby," zvýskla Magda.
Bola by nadobro zabudla na màtveho krstného. Akoby smrť bola ničím; nakoniec, nikdy si neboli veľmi blízki. Zdvihla sa chytro a razom bola doma. Vážnym hlasom zašeptala, že krstný je už na onom svete.
„Čo budem robiť, žatvu sme nedokončili, zima príde. Ako dožijeme do leta? Nešťastie nás zastihlo v najnevhodnejšej chvíli..." bedákala čerstvá vdova, keď už Magda prišla s mamou medzi plačky, čo sedeli u Hudákovcov v kuchyni zvierajúc v dlaniach ružence.
- Rada by som vedela, kedy je na smrť vhodná doba - uškrnulo sa dievča iba pre seba. Hoci vlastnému slovu neverilo, vysúkalo cez zuby: „Úplne vás chápem."
Úctivý výraz sústrasti špatil jej mladú tvár. Z rodiny dovtedy nik neumrel, okrem sesternice z Nováčan, ale tú videla prvý i poslednýkrát na pohrebe. Vyronila za ňu tri poctivé slzy. Inak plakala z trucu, keď ju Jano urazil, aj keď Paľo nechcel vyzradiť dáku novinu.
- Nešťastné ženské sú na figu. Veru, protivné - pritakávala Magda sama sebe. - Ako tieto babizne, čo pília uši kvílivým nárekom.
„Bol to dobrý človek."
„Hej, veru bol."
„Pomocnú ruku vedel podať."
„Hej, to veru vedel."
„A aký to bol manžel!"
„Krčmy zoširoka obchádzal, ženám dal pokoj."
Ženy poťahovali nosmi, mračili čelá, hlavy skláňali nabok.
V Magdaléniných spomienkach prebleskol krstného zverský pohľad, keď ju nachytal s Janom v obilí pri kríži.
„Modlite sa ďalej," zabručal vtedy odporným zlomyseľným hlasom. Mala byť v meste na omši a on to vedel dobre. Neskôr Magdušku kadejako trápil, že vyvolá čo videl.
- Hnusný chlap. Horší než čert i zlé svedomie dohromady - takmer si odpľula. - A teraz tu ležíš v izbe na tvrdej doske, pod tebou nič, len biela plachta. Vieme, že si tu, lebo na teba padá svetlo sviečky. Inak žiaden pohyb. Čušíš. Stará má smútok a ja pokoj. Naveky.
Pomaly sa poschádzali všetky príbuzné. Baby, tetky, mladuchy. Zaradom navštívili izbu, kde nebožtík s ľahko odutými perami a privretými očami ležal vystretý; potom spolu v kuchyni omieľali prvý Otčenáš. Podlaha vàzgala, petrolejka blikotala. Podchvíľou zaujala Magdu viac než opakované amen. Tlmené hlasy, mihotanie, pravidelný nádych, výdych, nádych, výdych privolávali nepríjemné, potlačené bolesti.
- Už nikdy sklopené viečka, nikdy beztrestné plesknutie po zadku. Nikdy. Chcela sa pomstiť, ale choroba ju predbehla. Nevadí. Pomstí sa inému, iným, pomstí sa všetkým!... a neuveď nás do pokušenia... Muži... Zberba! ...ale zbav nás zlého... Muži... Dobytok!
Zborové amen sa nieslo dusnou, prehriatou kuchyňou. Ženy sa zdvihli na odchod. Odrazu sa z izby, kde ležal nebohý, ozvalo mohutné: „Modlite sa ďalej!"
Magdaléne stuhla krv v žilách. Zbledla, nedýchala. Rozčuľovali ju vystrašené stareny naokolo.
„Vstal z màtvych!"
„Iste zas fígeľ môjho starého. Ja ho zahluším!"
„Otče, pomôž!"
„Už je s nami koniec!"
Kotkodákali ani sliepky v kurníku, keď medzi ne skočí líška.
„Ticho, ženy! Nech je ako chce, ja sa ešte pomodlím," rozhodla Irena.
„I ja. I ja," šum vystriedal nový Otčenáš.
- Hlupane, keby ste vedeli - triasla sa Magda čoraz viac. - Po mňa si prišiel, hej, hej. Viac mater nenazlostím, Jana neuvidím, Paľa nepočujem.
Zmocnil sa jej strach. V pamäti sa vynárali najčernejšie spomienky, žalúdok zovrel hrozitánsky kàč. Oči jej behali z jednej ženy na druhú. Všetky si pokorne so sklopenými viečkami húdli pod nosom. Bože, ako ju rozčuľovali! Pevne zopäla ruky, nech sa tak netrasú. Naslúchala tichému hrmotu prichádzajúcemu spoza steny.
- Ach, čo som to vykonala, vedela som, že starý je čert. Všetko vedel. O Janovi, o mladom halotovi. Využíval to. Mala som ho vtedy poslúchnuť, poddať sa. Nie, nie, načo som naňho zdvihla ruku, bol by ešte žil! Pre ten kameň, to preň! Odkiaľ som mala vedieť, čo sa stane? Len som sa bránila! Ale keď som utekala ešte žil, kričal, preklínal ma! Domov prišiel po svojich. Viem! Paľo povedal! Na chorobu zomrel, na chorobu, pre nič iné. Netušila som, že ten kameň je taký tvrdý, taký ostrý. Ani kvapku krvi nebolo vidno. Paľo povedal, že ho porazilo, porazilo. A teraz ide po mňa, myslí, že som ho zabila, ale ja nie, ja nie! Paľo povedal, že ho porazilo...
„Amen."
Ïalej domyslieť nestačila. Mama ju potiahla za rukáv: „Poď, dieťa, ideme domov. Neboj sa duchov! Po čierne duše chodia, nie po mladuchy!"
Priškrtené „ach" sa jej vydralo z hrdla. Poslúchla matku, rozlúčila sa s krstnou, s Paľovou milou, s Janovou mamou, no do očí nepozrela ani jednej.
- Na hranici ma upália, že som bosorka, keď zistia... - hrýzlo si dievča spodnú peru do krvi. Zavesená do matky ledva kládla nohu pred nohu.
Sotva sa pohli pár metrov, zvolala Hudáčka na ratu: „¼udia, pomoc, ľudia!"
Magde viac nebolo treba, rozbehla sa. Ako, kadiaľ, o tom nepremýšľala, nohy ju niesli samé, až sa našla doma pod perinou.
„Aj ja chcem zomrieť! Chcem! Počuješ? Ber si ma!"
„Vari sa ti načisto rozum pomútil?!" divila sa matka, keď ju takto našla, ale keď jej neodpovedala, nechala dievča, nech si kričí, robí čo chce. Náhlivo sa vrátila späť ku Hudákovcom.
„Čože, kmotra, duch ťa straší?" chytila suchú Hudáčkinu ruku.
„Keby duch. Zlodej! Kým sme sa my hlupane v kuchyni modlili, on vykrádal izbu! Okolo môjho nebohého sa obšmietal a vyberal vecí zo skríň. To on zakričal, aby sme sa ďalej modlili! A my sme ho poslúchli ani farára!"
Irena len spľasla rukami.
„Ešte aj spod muža mi plachtu vytiahol, odniesol sviece, našiel peniaze a na náhradu mi tu zanechal napoly rozdratú kožušinovú baranicu!"
Irena trpezlivo upokojovala kmotru temer do zotmenia. Bezradné otázky striedali prázdne odpovede. Hudáčka hľadela na svet cez slzy.
„Dáko bolo, dáko bude," pohladila ju Irena s výrazom ozajstného smútku. Neprezradila však, že dobre vie, komu čiapka patrí. Len by narobila zbytočné problémy. Čo by si mrzáčka, bývalá mníška, ako ju Magda nazvala, počala bez muža? Áno, tú baranicu mal ráno na hlave, keď mu dávala almužnu. Jedla už od nej tí dvaja nešťastníci viac nedostanú! Magda mala veru pravdu, keď ju pred nimi varovala...
|
|
