Cval màtvych koní
@ :: Poviedky ::
Jul 02 2007, 18:01 (UTC+0) | 
Odfotené v obci Miková v júni 2007 |
Miesto: Miková ; okres Stropkov
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Iľa milovala kone. Bolo jedno aké. Malé, veľké, krásne žrebce s bujnou hrivou a lesklou srsťou, alebo staré mrciny, čo ledva dokázali utiahnuť prázdny voz. Jednoducho ich milovala a nebolo podstatné prečo. Nakoniec, ak má človek k čomusi naozaj vzťah, pokiaľ niekoho či niečo skutočne miluje, len ťažko to dokáže zdôvodniť. Môže hovoriť o čomkoľvek, nadchýnať sa krásou i bystrosťou, ale sám pritom cíti, že nevie vyjadriť to podstatné. Nemôže vysvetliť, ako sa zrodil cit a prečo stále pretrváva. Možno, ak by to vyjadriť vedel, cit by zanikol. Už by to boli slová z rozumu, jasné a zreteľné, čo dokážu odkryť príčiny i súvislosti. Ale slová prameniace zo srdca sa týmto neriadia. Iným azda vyznievajú ako nesúrodé táraniny, ktoré nemajú žiadne opodstatnenie, ale ono to tak nie je. To iba slová srdca ťažko pochopí ten, kto sa riadi len rozumom.
Tak aj Iľa dokázala celé hodiny rozprávať o veciach, ktoré boli iným všedné, nehodné povšimnutia. Napríklad ako žrebcom chutila jarná tráva, s akou radosťou pili z potoka po celodennej drine, alebo ako sa tešili tieňu, keď ťahajúc voz so senom prešli z prehriatych lúk do chládku lesa. Poznala po mene každého koňa z Mikovej, ba aj z okolitých dedín. A chovali ich takmer v každom dome. ¼udia na Iľu často pozerali s potláčaným úškrnom, keď sa pri niekom zastavila, rozprávala s ním, ale viac než na neho hľadela na zvieratá, čo mal zapriahnuté vo voze. A zdalo sa, že kone jej lásku cítia.
Keď sa niekde narodilo žriebä, nemohla tam chýbať. Priam sa triasla od napätia, kedy ho už konečne uvidí. A kobyly, čo inokedy v takej chvíli vedeli kdekomu uštedriť tvrdý kopanec, ju nechali pokojne pristúpiť až k mláďaťu.
Ak niektorý kôň v dedine zdochol, Iľa plakala. Snažila sa, aby to ľudia nevideli a utekala dole Mikovou až do svojej chalupy. Tam sa zavrela a hodila na posteľ. Vedel to však o nej každý. Iľa bola čudáčka, ktorá milovala kone po celý svoj život. Aj ako starene jej oči priam detsky svietili, keď sa mohla pri niektorom zastaviť, pohladiť ho a prihovoriť sa mu. Ako žene, o ktorej sa šuškalo, že je už jednou nohou v hrobe, jej bolo jedno, ako na ňu ostatní pozerajú. Že sa s koňmi rozpráva ako s ľuďmi, ba oveľa viac, pretože už hovorila takmer len k nim.
Iľa zomrela. Pochovali ju do jedného hrobu hneď vedľa jej manžela, kostolný zvon zahlaholil nad dedinou a ľudia sa rozišli domov. Aj Eva, ktorá sa o Iľu v posledné roky jej života starala, ako bývalo medzi dobrými susedmi zvykom. Vedela, že dnes jej už neprinesie večeru, neponúkne ju, ani ju viac neuvidí. Jej telo ostalo na mieste označenom jednoduchým dreveným krížom a Ilin zvláštny vzťah ku koňom sa stal spomienkou na minulosť, ktorú nemožno vrátiť.
„Pôjdeš večer za mužom?“ spýtala sa Mária Evy, keď sa už popoludňajšie slnko sklonilo nižšie nad hory a blížil sa večer. Obe takmer rovnako staré sestry, ktorým len nedávno minulo cez tridsať, sedeli v kuchyni Evinho domu.
„Nie, dnes nie. Načo aj? Pasú až za Polomom, kým by som tam došla... Veď jedla má dosť aj pre deti, prespia spolu na lúkach pri jaloviciach a ja tu.“
„Išiel tam aj s deťmi? Tak? Aspoň ich uvidím, lebo ráno tam ženiem naše kravky.“
„Ja dnes ostanem sama. Aspoň si uložím všetko v hlave. Veď vieš, že Iľa mi bude chýbať,“ posmutnela Eva hľadiac na sestru.
„Stará Iľa? Možno to bolo pre ňu vykúpenie. Veď nebyť jej synov a teba, asi by pošla od hladu. Ani narúbať drevo, ani zabiť zajačika a stiahnuť z kože, nič už nevládala. Vonku vyšla, len keď hrkotali vozy, aby si pozrela kone.“
„Veď práve to,“ vzdychla Eva. „Nikto s ňou nebol posledné dni toľko čo ja. Niekedy už len sedela, hlava i ruky sa jej triasli starobou a pozerala kamsi cez okno. Ani si poriadne nevšimla, kedy som prišla dnu. Nechcela jesť, len troška, ani za pol taniera. Ale keď som spomenula, kde som videla akého žrebca, hneď akoby obživla. Ako malé decko, čo chce rozprávku, chytala ma za ruky, nech jej poviem, čo ten kôň robil, či vyzeral k svetu, aký bol mocný. A potom začali jej večné spomienky. Ale zasa len o tých zvieratách.“
„Čudáčka to bola. Neublížila by nikomu, ale ľudia ju nezaujímali. A keď, tak ich súdila len podľa toho, kto čo a ako chová. Aj pohreb sa mi zdal taký nijaký, krátky. Pop jej neraz povedal, že má radšej kone ako kostol, tak sa s tým toľko nebabral, “ mykla Mária plecom.
„Nech je jej zem ľahká, ale bude mi chýbať. Čo už? Všetci tam raz pôjdeme,“ zahľadela sa Eva na Máriu a tá len súhlasne pokývala hlavou, že áno, presne tak.
Obe ženy, čo inokedy nezavreli ústa ani na chvíľočku, teraz stíchli. Akoby si nemali čo povedať. S Iľou odišlo čosi z ich života, isto aj zo života celej Mikovej. V tej chvíli mlčanie vypovedalo viac než všetky slová. Bolo prejavom zamyslenia nad životom, pominuteľnosťou a smrťou. Nech sme akokoľvek čudní, iní, odlišní, koniec máme rovnaký.
„Hádam by som už aj mala ísť,“ prevravela Mária až po hodnej chvíli a zvrtla sa. Na dome buchli dvere a Eva osamela.
Prázdna kuchyňa, prázdna izba, muž aj deťmi pásol ďaleko, dnes obom chlapcom sľúbil, že s ním môžu prespať pri stáde. Vzácna chvíľa, či aspoň výnimočná, keď sa Eva zamýšľala, čo vlastne robiť. Nikomu nebolo treba navariť, ba ani inej roboty čo nepočká, sa nemusela chytať. Ostal priestor na myšlienky, spomienky a pocity. Takto zadumaná sa len trochu opláchla nad dreveným vedrom a potom si vliezla pod perinu. Skôr pôjde spať, skôr vstane. Aj súmrak už zhustol, škoda by bolo páliť petrolejku. ¼ahla si a o chvíľu sa jej na viečka tisol spánok.
„Kone!“ otvorila odrazu Eva oči. Zbytočne, nič nevidela, lebo vonku bola hustá tma a noc sa blížila k svojej vrcholnej hodine. Ale predsa, nie očami, lež sluchom zistila, že sa na dvore čosi deje. Odfrknutie, také ako od statného žrebca a dupot kopýt. Jasne to počula! Bosými nohami skåzla na hlinenú dlážku a prešla k oknu. Hlavu pritlačila na sklo ako sa len dalo, ale zbytočne. Obloha bola určite zatiahnutá, nikde ani hviezdy, nieto ešte mesačného svitu. I tak stála bez pohybu, akoby voľačo sledovala a nechcela byť videná.
Znova! Hej, hneď pod oknom čosi zaklopotalo a potom aj vedľa, pred dverami. Pomaly, potichu ako bez dychu prešla do kuchyne. Prečo len nie je Jano teraz doma? Cítila by sa lepšie. Myslela na muža, lenže bola sama a to ju robilo neistou. Oveľa viac než inokedy. Ale kto to kedy počul, zľaknúť sa koňa? Možno len voľakomu vybehol zo stajne, zatúlal sa, alebo ktovie čo. Alebo voľakto prišiel na koni vediac, že je sama doma!
Eve bolo naraz úzko. Rozmýšľala, váhala, či sa ozvať. Ale kto a prečo by tu prišiel? Veď čo by už len odtiaľ mohol vziať? Tú polovicu vreca múky, čo i tak radšej mieša s otrubami, aby bolo z čoho napiecť? Nech si to v hlave ukladala tak či onak, ďalšie odfrknutie zvieraťa ju presvedčilo, že dvor naozaj nie je prázdny.
Čo sa má stať, nech sa stane! Pomaly, pomaličky otvorila dvere a vystrčila von hlavu. Tvár jej ovanul nočný vietor, ale inak nič. Roztvárala oči, snažila sa prebodnúť tmu, vyčkávala, či azda nezbadá voľajaký pohyb, ale teraz sa všetko zdalo pokojné. Vyšla von a pozerala po voľajakej palici, akoby jej to malo pomôcť. Tam pri bránke jednu pohodila ráno, vezme ju. Rýchlo prebehla ku plotu, ale v tej chvíli sa jej srdce rozbúšilo ako nikdy predtým. Stačilo tých niekoľko krokov po chladnej zemi a jasne cítila, že je niekto, či azda niečo v jej blízkosti, čo sa rýchlo uhlo, aby sa nezrazili. Ale čo? Nevidela nič. Stála tam sama s palicou, čo bola akurát tak dobrá naložiť decku na zadok. Nie na viac. Keď si to uvedomila, chytila ju triaška.
„...a zbav nás všetkého zlého! Amen!“ vykríkla odrazu, ani sama nevedela, ako jej tie slová vyšli z hrdla a hodila palicu pre seba na dvor. Zrazu sa ozvalo erdžanie. Jasné, hlučné, ale nie od jedného koňa. To hádam tri kone zaerdžali naraz, hej, presne tam ako dopadla palica. Lenže miesto, odkiaľ išiel hlas bolo prázdne. Oči už na tmu privykli, videla to dobre. V zmätku, čo ju odrazu pochytil, otvárala bránku. Zatlačila rukou, len rýchlo preč, utiecť, lebo tu mátoží. Ale ako zatlačila, pri plote sa ozval konský dupot. Nie jedno, no desiatky kopýt, ako keď sa vyplaší stádo, čo prebehlo tesne vedľa nej. Určite, cítila to! Ten závan vzduchu i pach konského potu, čo sa jej vtlačil do nosa. A opäť fàkanie a erdžanie.
„Pomoc!“ skríkla Eva, zaprela sa poriadne do bráničky a vybehla von. Klopotanie konských nôh na dvore neustávalo, práve naopak. Akoby ich svojím hlasom ešte viac podráždila. Cítila, že sa na jej chrbát pozerá rad zvieracích očí, ale to už len bežala, tam hore ku kostolu a potom... A potom? Na to teraz nemyslela. Len preč, rýchlo preč!
Srdce bilo, jeho tlkot sa ozýval v spánkoch, hučal v hlave spolu so šumom prúdiacej krvi v žilách. Oči sa naplnili slzami, a nohy, i keď by sa mali skôr podlomiť, ju niesli rýchlo hore do kopca. Už sa jej i odkryla čierna silueta vysokej kostolnej veže, keď jej v mysli preletela myšlienka. Kostol hej, ale hneď vedľa je cintorín! A na ňom jeden hrob, čo pokrýva ešte čerstvá hlina z dnešného pohrebu. Iľa a kone! K nej prišli, do domu, však ich nedelí ani plot! To ona a jej zvery sa vrátili, aby... Aby čo? Netušila, nevedela si dať odpoveď. Len zastala, strnulo a bez pohybu, azda aby ju niekto nezbadal. Ale kto? Kto by ju sledoval teraz, možno okolo polnoci a pri kostole na cintoríne? Ani nedýchala, len očami prebehovala po krížoch čiernych až hrôza. Snažila sa upokojiť, nebáť. Aj sa jej to trochu podarilo, to najmä keď zafúkal vietor. Prebral ju, vytrhol z ošiaľu, čo sa jej chytal. Dokonca natoľko, že začala premýšľať.
Čo to bolo na dvore? Naozaj kone? Prečo by tam boli? Aké by boli, keď ich nevidela, len počula a cítila? Ale bolo to naozaj tak? Nepodľahla len voľajakému klamu? Veď sa aj zobudila s myšlienkou na kone. To bolo prvé, čo jej napadlo, keď otvorila oči. Čo sa jej vlastne snívalo? Na to si nevedela spomenúť. Keď sa človek zobudí tak, že sa strhne, sen si nikdy nezapamätá. Ale možno, a tým sa sama presviedčala, niektoré sny sú také silné, že i keď na ne človek zabudne, ešte dlho v sebe nosí pocit, čo v ňom zanechali. Iľa zomrela, to hej, čudáčka s láskou ku žrebcom opustila svet. Veď len to sa jej mohlo snívať, na ňu myslela, keď si ľahla do postele. Čo teraz? Vrátiť sa?
Odpoveď si Eva nedala. Len tak, akoby bez rozmýšľania, s hlavou, čo sa naschvál bránila ďalším dumkám, pomaly vykročila späť. Bol to len sen. Sen, čo neprestal po prebudení, len doznieval a všetko vyšlo z neho. Len tak to mohlo byť! Je predsa dospelá žena, nebude veriť kadejakým poverám!
Bránka do dvora bola otvorená presne tak, ako ju po sebe zanechala. Aj palica ležala uprostred dvora, kam dopadla. Inak nič. Len tma a ticho. Eva prešla dvorom do domu, privrela dvere a ľahla si na posteľ. Bola silná, myšlienkam čo plodia strach, sa jej podarilo vyhnúť a o chvíľu zaspala.
Slnko už dávno rozlialo svetlo po celom chotári, nielen ranní vtáci, ale i ľudia povstávali, ba ranný čas pokročil natoľko, že by bolo načase chystať obed. Eva sa však len motala po dome, nič sa jej poriadne nedarilo. Chtiac-nechtiac si vybavovala obrazy predošlej noci. Hej, počula erdžanie, fàkanie i klopot kopýt. Nenavrávala si, že tomu tak nebolo, ale zároveň sa stále uisťovala, že to len sen skončil neskôr ako spánok. Inak na to nemyslela, nebála sa, čo prinesie ďalší večer. Akurát sa chystala, že vezme vyprať šaty na potok, keď k nej z ulice doľahol hlas.
„Eva! Rýchlo, poď mi pomôcť!“ zaznelo skôr, než spoza rohu vybehla Mária. Šatka posunutá nabok, z čela jej stekal pot na obočie a vystrašený výraz v tvári oznamoval, že sa niečo stalo. Eva sa ani nestihla opýtať čo, už sestra stála pri nej a sama začala: „Kravky sa mi splašili. Hnala som ich na Polom, veď som ti vravela, že budem. Naraz sa rozbehli, nikdy som ich také nevidela! Neviem kam šli, na lúky, do lesa, ušli mi!“
„Ušli ti kravy?“ počudovala sa Eva.
„Veď hovorím, že hej. Bučali, akoby ich niekto šľahal bičom a každá bežala iným smerom. Všetky štyri. Čo budeme bez nich?“
„Ideme!“ len toľko cekla Eva, krátko a úsečne, tušiac, že nočné čudo ešte neskončilo. Deň bol krásny, usmiaty, dobytok sa nemal prečo plašiť.
Obe sestry rýchlo vykročili. Eva bez slov, len Mária stále horekovala, vzdychala, bála sa, že príde o svoje živiteľky. Už aj opustili posledné domy Mikovej, vykročili na lúku, potom lesnou cestou až k prvým pastviskám.
„Tu to bolo! Tu sa naraz splašili a ušli,“ ukazovala Mária rukou lapajúc po vzduchu. Aj Eva, akoby jej pľúca nestačili, dýchala otvorenými ústami a rozhliadala sa navôkol. Všetko však vyzeralo pokojne. Listy na stromoch ševelili v slabom vánku, vzduch voňal lúčnymi kvetmi a vlhkým machom a odniekiaľ z diaľky sa ozval vtáčí trilkot. Bol by to priam idylický okamih, keby Mária nepozerala vystrašenými očami raz na jednu, potom na druhú stranu.
„Kde ich chceš hľadať? Rozdelíme sa?“ navrhla Eva.
„Nie, isto nie! Buď so mnou,“ skôr prosebne než panovačne navrhla Mária.
„Ale prečo? Stalo sa niečo? Ty sa bojíš! Hovor, čo je?“
„Len nechcem byť sama,“ priznala Mária, ale z hlasu bolo jasné, že to nie je všetko.
„A sem si ráno ako išla? Tiež len sama. A koľkokrát si tadiaľ prechádzala len tak? Tak prečo naraz inak? Čo mi tajíš?“
„Tie kravy, veď vieš, nikdy toto neurobili. Mala si ich vidieť. Ak by sa im hocikto postavil do cesty, rozdupali by ho. A nie že bučali, to som zle povedala. Ryčali, ako som ich zatiaľ nepočula. Len ich nájdime, ale opatrne, lebo sa niečo deje.“
„Niečo sa deje?“ zdvihla Eva obočie, ale Mária už neodpovedala. Sestry stáli oproti sebe a skúmavo si hľadeli do tvárí. Eva si až teraz uvedomila, že v rukách drží palicu. Presne tú, ktorú v noci hodila doprostred dvora. Ani si nepamätala, ako ju schmatla, keď sa s Máriou rozbehla z dediny. A už vôbec nevedela, prečo ju zobrala. Teraz ju držala v dlani, pozrela na ňu a zdvihla ruku vysoko nad hlavu. Rýchlym pohybom ju šmarila rovno na cestu. Načakane ako búrka, ktorá sa náhle objaví, či tma, čo príde so zatmením slnka uprostred dňa, sa odrazu ozval dupot. Nie tichý, ale mohutný akoby cválalo stádo stoviek koní. Znelo to trochu zdola spoza zákruty a obe sestry rýchlo uskočili z cesty. Svetlo odrazu stratilo svoj jas, to akoby sa zlietlo tisíce tieňov pred oči oboch žien a prach stúpal ako vo vzdušnom víre. Cval, pod ktorým sa chvela zem, sa preplietal s erdžaním koní. Všetky vtáky odrazu vyleteli z lesa, priamo hore k oblohe so škrekotom i pískaním a kúdol prachu ako mohutné mračno sa blížil po ceste k ženám, čo si kľakli do trávy. Eva s Máriou sa objali, ruky sa im preplietli a spojili za chrbtami, zatiaľ čo ich míňal závan cválajúceho stáda. Stáda koní, ktoré nebolo vidieť, lebo už dávno nepatrili k tomuto svetu. Sestry kričali plné desu, ale v tom hluku ich beztak nebolo počuť. Až neskôr, po chvíli, keď sa prašný mrak rozplynul, dupot kopýt zmizol a slzy stekajúce zo ženských očí sa miesili so špinavým potom na tvári, zdvihla Mária hlavu ako prvá.
„Čo to bolo? Bohorodička, ochraňuj nás!“
„Nič, tíško, to nič,“ chlácholila ju Eva.
„To nič? Veď si predsa videla! Aké sily, aké zlo?“ triasla sa Mária stále objímajúc sestru.
„Sily možno, ale zlo? Neviem, nedokážem povedať, či naozaj. Len tuším, aspoň to tak cítim, že Iľa práve odišla. Navždy. Jej dušu viezlo stádo, čo ju prevedie až k nebeskej bráne!“
„Ty myslíš...“ nedopovedala Mária, musela prehltnúť naprázdno.
„Myslím len toľko, že teraz už tvoje kravky nájdeme raz-dva. Už sa nemusia báť ničoho. Ani my.“
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
