Zázrak kráľa Ladislava
@ :: Poviedky ::
Jul 17 2007, 14:41 (UTC+0) | 
Svätý Ladislav bojuje s Peèenehom, ktorý uniesol ženu. Detail historickej fresky. |
Miesto: Drienovec; okres Košice-okolie
Čas: niekedy medzi 1077 – 1095
Autor: Slavomír Szabó
Koloman by sa najradšej nevidel. Či inak, Koloman by sa radšej videl niekde inde. Kdekoľvek. Hoci na roli, ťahajúc pluh ako dáky vôl, či v lese vláčiac kladu ako kôň, alebo ukrytý pod hrubou vrstvou blata v chlieve medzi sviňami. Kdekoľvek inde, len nie tu! Sedel v tieni pod lieskou na okraji planiny a pozeral na svoje dlane. Mal v nich nasypané zrná raže, pekné vyzreté, len si ich vložiť do úst a rozžuť. Svoj prídel jedla si vybral práve teraz, v toto jasné poludnie, aby zahnal hlad. Bolo by to pekné, priam nádherné drviť medzi zubami zrno a vychutnávať ho ako sa len dá, lenže jazyk sa mu lepil na podnebie už tretí deň, aj pery akoby nebolo možné od seba odtrhnúť. Jesť sa nedalo, chýbala mu voda. Nielen jemu, ale azda dvom tisícom måkvych vojakov, ktorí sa nádejali, že teraz Kumáni nemajú ani zdania, kde sa skrývajú a nikto nezaútočí.
Koloman, prostý vojak kráľa Ladislava, bojovať nechcel. Aspoň nie teraz, keď sa mu pred očami zahmlievalo od smädu. Kráľ Ladislav! Vraj stelesnenie všetkých rytierskych cností a bohabojný hrdina, čo rozšíril a stanovil presné hranice Uhorska! A nechá svoje vojsko zgegnúť od smädu! Všetkých! Nielen vojakov ako Koloman, ale aj šľachticov, z ktorých niektorí už žuli listy zo stromov, že azda v nich nájdu trochu vlahy. Potom sa váľali po zemi v kàčoch, sám to videl na vlastné oči. Kdeže, na tejto planine už obschýna aj tráva, niet tu žiadneho potoka. Ani kone sa už nehýbu, stoja akoby boli z kameňa a jeden po druhom sa ukladajú na zem. A tam pri nich... Koloman spozornel. Tam medzi dvoma koňmi sedí na zemi Imrich a usmieva sa. Imrich, mladý chlapec, čo sa musel pustiť matkinej sukne, aby sa dostal do vojska, teraz ako jediný rozťahuje ústa do úsmevu a pozerá na zem. Určite má vodu!
Koloman bez rozmýšľania vstal a ako vystrelený šíp k nemu prebehol. Mladý muž narýchlo prehodil kus kože cez voľačo uložené na zemi.
„Mám ťa!“ zasipel Koloman a bol by ho aj schytil pod krk, ale zrno by sa mu vysypalo z rúk. Rýchlo ako len vedel, ich strčil do kapsy, čo mu visela po boku a rozopäl dlane. Teraz sa už dalo, pravicou zdrapil Imricha za vlasy a v očiach sa mu zrkadlila nádej.
„Máš vodu?“
„Čo?“
„Vodu máš?“ zopakoval Koloman, ale nie nahlas, aby ho voľakto nezačul.
„Nie, a ty?“ prekvapil Imrich naivnou otázkou.
„Nehovor! Videl som, ako sa usmievaš. Čo tam skrývaš?“ ukázal Koloman na kožu.
Imrich náhle zbledol a chcel by aj dačo povedať, ale zasekol sa skôr, ako našiel správne slová.
„Ukáž!“ natiahol Koloman ľavicu za kožou, druhou rukou stále držiac Imricha za vlasy. Kožu prudko zodvihol, nevnímajúc mladého vojaka, ako sa mu v tom pokúša zabrániť a vypleštil oči. Na zemi ležala kumánska šabľa. Čepeľ zahnutá, takú nepožíva žiaden Uhor. Zajagala sa v prudkom slnku, až Koloman prižmúril oči.
„Našiel som ju. Predvčerom po bitke. Preto som ju zatiaľ neodovzdal,“ chvel sa Imrichov hlas, tušiac, že teraz je úplne v Kolomanovej milosti či nemilosti.
„Ty nevieš, kde je tvoje miesto? Čím si bol, než ťa vzal so sebou pán do vojska? Sluha! Nevoľník, čo sa bez pánovho súhlasu nemôže ani oženiť! A teraz si zatajil šabľu? Ak by ti ju našli v mieri, obesili by ťa! Načo je poddanému šabľa? A teraz? Aspoň by ťa zbičovali, nech neprídu o vojaka. Ak pán nerozhodne inak, ak ti sám nedá povolenie nosiť takú zbraň, tak nám stačí palica, rozumieš?“
Imrich, trasúc sa možno od strachu, možno od vysilenia, len prikyvoval hlavou.
„Veď hej, máš pravdu. Ale, keby som si ju nechal len na jeden jediný zápas? Veď čo ak bude ako naposledy? Poslali nás na bojisko doraziť ranených Kumánov. Naraz sa jeden postavil a rovno na mňa s touto šabľou. Tak, tak som ho zabil, aj to, lebo už krvácal z boku. Ale mohol aj on mňa. Aspoň na jeden deň, keď sa pôjdeme biť, si tak môcť vyskúšať šabľu!“
Koloman nechápavo pozeral na vystrašeného mladíka. Vedel, že má i niečo pravdy, ale nemohol sa postaviť na jeho stranu.
„Hej, asi som zaváhal,“ pokračoval Imrich. „Ale teraz to predsa nemôžem odovzdať. Hneď by chceli vedieť, odkedy ju mám, a potom?“
Koloman pustil mládencove vlasy a sám opäť zakryl zbraň, aby ju nikto nevidel.
„O čom snívaš? Myslíš, že si ju po vojne vezmeš domov? Načo by ti bola? Aby si ukázal mame, čo si získal? Predať ju nepredáš, iba riskuješ! Bez vody beztak zgegneme!“
„Vraj išiel samotný kráľ aj s najvernejšími. Že niekam dole, tam je dedina Somogy. Kde je dedina, tam je i voda!“ triasol sa ďalej Imrichovi hlas, ešte stále sa cítil vyľakaný.
„Ty si myslíš, že ti samotný kráľ išiel hľadať vodu? Tebe? Kašle na teba! Keď ju aj nájde, napije sa on aj jeho kôň a my tu môžeme pomrieť!“ rozohnil sa Koloman, Imrichova chlapčenská prostota ho rozčuľovala.
Po tvári mu stiekla kvapka potu, slaná, dobre to cítil, keď mu zastala na hornej pere. Hneď na ňu priložil konček jazyka, ale bolo to ako nič. Čože tam kvapka? Vzduch stál, žeravil sa pod slnečným kotúčom, ba pri pokojnom pohľade bolo možné vidieť, ako sa od teploty chveje nad zemou. Koloman cítil, ako sa ho zmocňuje zúrivosť. Zúrivosť, ku ktorej ho privádzala bezmocnosť, pretože odísť hľadať prameň po vlastných by znamenalo rozsudok smrti. Ak by ho nechytili Kumáni, tak Uhri, a naložili by s ním, že by sa modlil, aby zomrel čo najskôr. Príkaz bol jasný. Vyčkať na okraji planiny!
Obaja muži si hľadeli priamo do tvárí, akoby čakali, čo urobí ten druhý.
„Niekto tu pochybuje o slovách kráľa?“ ozval sa odrazu ktosi, až s Kolomanom i Imrichom heglo. Rýchlo pozreli v tú stranu. Spoza koňa vyšiel muž, do pol pása nahý i bosý, ťažko bolo podľa oblečenia určiť jeho stav.
„Si vari niečo počul?!“ odsekol mu Koloman, v tom smäde kašľal na všetko.
„Kráľ išiel pozrieť krajinu. Určite, vždy to tak robí. Vráti sa a povie, kadiaľ udrieť na neveriacich!“
Imrich mlčal. Očkom blúdil po koži, skúšal odhadnúť, nakoľko môže neznámy vedieť, že tam niečo skrýva. Odkedy ich počúva? Vie to?
Zato Koloman, plný zmätku, v ktorom by sa raz najradšej rozplakal ako dieťa a inokedy podrezával krky, aby si vybil zlosť, sa postavil k neznámemu čelom: „Kto by mal teraz zaútočiť? My? Vari nevidíš, ako tu všetci ležia pod stromami? Akoby sme už boli porazení. To by bol zázrak, aby sme sa vrhli na nepriateľa, keď sami zdochýname!“
„Zázrak je, že ťa ešte nedal pán palicovať! Kvákaš ako hlúpa žena. A aj žena je pritom tvor Boží. Ale možno to povedať o tebe, keď sa tak rúhaš? Nemáš vieru?“ vykročil oproti nemu neznámy a Koloman o krok cúvol.
„Všetky ženy sveta by som teraz vymenil za vedro vody! Dajte mi napiť a uvidíte, ako bojujem. Ale teraz?“
„A ty?“ pozrel neznámy na mladého Imricha.
„Ako povie kráľ, tak vykonám!“
Zdalo sa, že sa neznámy upokojil, ba dokonca si sadol na zem a pokynul, aby tak urobili aj oni.
„Asi som sa rúhal. Klial som, že hlúpe ženy, a pritom kráľ, ešte keď bol kniežaťom, riskoval kvôli jednej žene vlastný život. Tak prečo by neriskoval teraz, aby mohol napojiť svoje vojsko?“
Koloman sa neznámemu zadíval do očí a zvažoval, čo povedal. Kto je vlastne tento muž? Nevoľník, čo mal len s palicou kráčať s vojskom a niesť poživeň svojho pána, to asi nebol. Ten by tak neblahorečil kráľovi a skôr by sa tešil, keby kráľ zavelil na ústup a poslal ich domov. Ale ak to bol zemepán, nebodaj šľachtic, určite by si s nimi takto nesadol na zem a nedal sa do reči. Pozrel na ruky onoho muža a videl, že nie sú zvyknuté na tvrdú drinu. Teraz naozaj zneistel. Zato Imrich, možno dúfajúc, že odvedie pozornosť od ukrytej šable, sa rozhovoril: „Tak je, ako si povedal. Aj ja som počul, že Kumán uniesol biskupovu dcéru.“
„To boli Pečenehovia, nie Kumáni. Ale pohan ako pohan. A čo si ešte počul?“ pokynul mu neznámy bradou.
„Že ten pohan niesol ženu na koni a kráľ, vlastne vtedy ešte knieža, cválal za nimi. Dobehol ich a o chvíľu už boli všetci na zemi. Rúbali sa, a keď Jeho jasnosť chcela pohana zabiť, žena sa mu postavila do cesty.“
„Dobre si počul. Hej, ženy sú už také, že pre zmyselnú lásku budú chrániť aj neveriaceho! Ale zbytočne. Dostal, čo zasluhoval. Najskôr sekerou do nohy a potom tak, že sa mu hlava rozkotúľala na dve strany!“
Imrich neustále prikyvoval, akoby od jeho mienky záviselo, čo si bude o tom neznámy myslieť ďalej, ale Kolomana vzdor neopúšťal: „Že je pohan ako pohan? A Vazul? Dedo nášho kráľa? Veď aj on bol pohan! Preto ho dal kráľ Štefan oslepiť a vyhnať z krajiny, aby po ňom nesadol na trón, keď nemal vlastných potomkov!“
„Svätý Štefan! Či nevieš, že náš pán dal kráľa Štefana vyhlásiť za svätého? Tak ho tak nazývaj! I keď svätý Štefan oslepil jeho deda, čo nechcel prijať Krista! Náš kráľ je ochranca viery, nie pomstiteľ! Zvážil a uznal, že oslepenie azda bolo to jediné, čo sa dalo urobiť, aby sme nepadli zasa do pohanských bludov. Preto tak urobil, uznal Štefanovu svätosť a nie chuť vlastnej pomsty! Z vôle kráľa Ladislava vznikli arcibiskupstvá v Ostrihome o Kalocsi! On vydal zákonník, podľa ktorého sa musí svätiť nedeľa a navštevovať kázne, aby sa šírilo Božie slovo! On je ochranca našej viery!“ zdvihol neznámy varovne prst a teraz si už bol Koloman na istom. Toto nie je žiaden nevoľník! Skoro nahý, teraz len ako vojak, čo si je istý, že tu ho nikto nepozná, preto sa dal s nimi do reči. Ale to gesto, ten varovne zdvihnutý ukazovák na pravici, to vídavať najmä u pánov, keď hrozia. I tak ho neprešla zlosť, bol však rád, že je aspoň s kým hovoriť, nemyslieť na smäd.
„Kto nepríde v nedeľu na kázeň, má byť palicovaný,“ cekol Koloman.
„Správne. Každý si môže vybrať, či chce počúvať slovo Božie, alebo sa radšej nechať dobiť.“
„Ale či to neboli pohanské povstania, čo priviedli Vazulov rod opäť k moci? Vari Ladislav nevďačí za svoju korunu a žezlo len pohanom? No čo tak na mňa pozeráš? Ja nehovorím proti kráľovi, ja len rozmýšľam o ňom, aby som nemusel myslieť na to, že som smädný!“ zakričal naraz Koloman z plného hrdla, až ho to samotného prekvapilo. Už sa neovládal. Pred oči sa mu valila červená hmla, zúrivosť, možno aj túžba po tom, aby sa stalo čokoľvek, čo ukončí toto nekonečné čakanie.
Tvár neznámeho sa náhle zmenila. Stiahol čierne obočie, až sa mu oči zúžili do tenkých čiarok a zhlboka nasal nosom horúci vzduch.
„Neznaboh! Povedz mi meno pána, ktorého sprevádzaš vo vojsku!“ vykríkol polonahý chlap a postavil sa. Ruka mu nevdojak skåzla k boku, akoby tam mal mať meč a azda až teraz si uvedomil, že tam nič nie je. V tej chvíli si ho Koloman vedel celkom dobre predstaviť v krúžkovanej kovovej košeli a s bronzovou prilbicou na hlave. Hej, isto je to pán, čo len z rozmaru, aby sa neznížil rozhovorom s vlastnými sluhami, sa dal do reči s nimi.
Neznámy sa pozeral vôkol seba, čosi hľadal očami. Na zemi bola hodená Kolomanova kožená vesta proti šípom, a tiež koža, pod ktorou sa ukrývala kumánska šabľa. Akoby naschvál natiahol ruku po koži, ale tu sa pred neho, čo by nikto nečakal, postavil Imrich.
„Pane, prosím ponížene, odpustite tomu mužovi. Je to Koloman, verný sluha a ak pochybil, nech to odčiní tak, že pobije čo najviac pohanov, nech ide len s palicou a štítom v prvom šíku, kam padá najviac nepriateľových šípov, ale škoda teraz zbaviť vojska vojaka. Prosím ponížene...“
Ruka neznámeho ostala visieť vo vzduchu, zdalo sa, že ho Imrichova prosba zasiahla.
„Nech mi zmizne z očí!“ riekol krátko, úsečne, hlasom čo neznesie odpor.
„Bež!“ vykríkol Imrich na Kolomana a ten sa skutočne rozbehol. Von z tieňa lesa na širokú planinu, tam, kde sa teraz neradno ukazovať. Cítil, že je to beh o život. Nebol si na istom, či si to neznámy nerozmyslí a nepustí sa za ním. Tak utekal. Rýchlo, srdce mu tåklo divoko, akoby malo vyskočiť z hrude. Aj v sluchách mu dunelo a dych náhle dochádzal. Jeho smädom morené telo bolo slabé, natoľko slabé, že slabla i myseľ. Pred očami sa mu náhle začali vynárať rôzne obrazy. Rozškľabené tváre Kumánov, ako ich vídaval v boji. Zdalo sa mu, že počuje aj svišťanie dažďa nepriateľských šípov, čo prebodnú stehno či krk z jednej strany na druhú. V duchu videl rozsekané telá, mužov váľajúcich sa po zemi plnej krvi, ako umierajú v nevýslovných bolestiach. Mal pocit, že počuje rúbanie sekerou. Ten známy zvuk, keď ťažké ostrie dopadne presne medzi oči, aby vykonalo svoje dielo čo najdokonalejšie. A tiež erdžanie koní. Zvierat, ktorým z bokov trčia šípy, alebo padajú na zem zrazené dlhými kopiami. Vreskot, bolesť a krv. To, v čom žil už celé mesiace, ho prenasledovalo, či sa vynáralo v predstavách – ale to z milosti. Áno, z milosti, aby zahnalo myšlienky na to, čo teraz potreboval najviac. Aby vlastnou silou prekrylo neznesiteľnú túžbu po vode.
Otvorenými ústami lapal po dychu, kroky sa skracovali a naraz padol tvárou k zemi. Túžil, aby stratil vedomie a nemusel vnímať skutočnosť. Vidiny sa striedali s obrazom rozhorúčenej hliny s vysychajúcou trávou. Oči sa mu naplnili prachom a slzami. Teraz zomrieť by bolo dobré. Presne takto myslel a už by sa mu pod viečka aj vtisla tma, ale naraz zadunela zem. Kone! A nie jeden, dva, ale aspoň pol stovky koní! Ozval sa pud sebazáchovy a všetko sa odrazu zmenilo. Koloman sa pritlačil o zem, ako to len šlo. Po planine, čo sa nakláňala v miernom svahu, predsa len vybehol trochu vyššie, tu by ho zbadať nemuseli. Veď dupot kopýt sa ozval o niečo nižšie.
Opatrne zdvihol hlavu a zaostril zrak. Naozaj z lesa vycválali jazdci. Uhri. Vydýchol si, ale stále sa radšej ani nepohol. Isto samá šľachta. V krúžkovaných košeliach a s prilbicami na hlavách, väčšine nechýbala po boku dlhá kopija. Odrazu zastali, akoby na niekoho čakali. Koloman sa nemýlil. Z lesa vyšli ďalší jazdci a medzi nimi jeden, ktorému z ramien visel dlhý, pestrý plášť. Kráľ! Koloman zatajil dych. Nie, nesmú ho tu nájsť. Isto by si mysleli, že chcel utiecť od vojska, nemal by čas ani silu nič vysvetľovať. Len ležal, sledujúc pánov.
Vojaci, tak ako rýchlo pricválali, teraz celkom zastali. Iba niekoľko z nich prešlo ďalej planinou skontrolovať, či je všetko v poriadku. Chvíľa, kým sa vrátili, sa zdala nekonečne dlhá. Kolomanovi sa opäť tlačili pred zrak blúznivé obrazy, ale zasa precitol. To keď zbadal, že kráľ zosadol z koňa a kráčal planinou. Kráľ Ladislav, sám a bez sprievodu, a to smerom k nemu. Ešte bol dosť ďaleko. Ešte by sa dalo postaviť a utekať. Lenže tí na koňoch by dobehli ihneď. Šťastie, že ho doposiaľ nezbadali. Lenže čo ďalej?
Ïalej sa nekonalo nič. Kráľ našťastie, zastal na lúke. Zdvihol hlavu a pozeral na bezoblačné nebo so zničujúcim slnkom. Ani sa nepohol, iba zrakom blúdil po modrej oblohe. Koloman mu videl do tváre. Zdalo sa mu, že je až nezvyčajne pokojná. Nezvyčajne aspoň k tomu, v akom položení sa nachádzali. Kráľ odrazu vytiahol z pošvy meč a zabodol ho do zeme. Tak, ako sa špička čepele prerezala pôdou a rukoväť ostala hore, mal meč tvar kríža. Ladislav sňal prilbicu a pokľakol. Ruky vzopäl a so zrakom stále upreným na nebo sa začal modliť. Jeho pery sa jemne pohybovali, oči, hoc vystavené žeravému jasu, nezatváral. Sledovať ho v tejto chvíli bolo ozaj nezvyčajné. Ba viac než nezvyčajné, lebo Koloman cítil, že sa čosi deje. Nevedel čo, nedokázal by to vyjadriť, ale pocit, čo ho napåňal, hovoril jasnou rečou i keď bez slov. V čase, keď muži odpadávali a oddávali sa beznádeji, keď myšlienky na smrť boli hosťom, čo neopúšťal myseľ, kráľ kľačal na kolenách s tvárou jasnou ako pokojná jazerná hladina. S oddanosťou bez známok akýchkoľvek pochýb viedol svoj rozhovor s Bohom ako dieťa s otcom, čo verí každému jeho slovu. Čo verí v jeho silu, ochranu a nemá žiadnych pochýb, že vždy dostane to najlepšie, čo je v jeho silách.
Kráľ sa takmer ani nehýbal. Telo ako socha, ale myseľ, ak by bolo možno do nej nahliadnuť, odkryla by tajomstvá neznáme človeku, čo sa zmieta v ustavičných pochybách. Ešte chvíľu takto zotrval, potom sa prežehnal a postavil. Opäť si vyložil prilbicu na hlavu a zo zeme vytiahol meč. Už sa aj zdalo, že sa vráti späť k svojej družine, ale odrazu sa zohol. Natiahol ruku, dotkol sa ňou zeme a opäť padol na kolená.
„Voda!“ zvolal kráľ Ladislav a jeho hlas sa prevalil nad planinou ako požehnanie.
„Voda!“ zvolal druhýkrát a na dôvažok zdvihol ruku, z ktorej sa mu pomedzi prsty cícerkom liala na zem.
Šľachtici, páni odetí v ligotavom kove, sa odrazu rozbehli ku kráľovi. Aj Koloman sa postavil, neveriac vlastným ušiam. Z dolnej časti planiny sa začalo zbehávať celé vojsko, chýr sa šíril rýchlosťou myšlienky.
„Voda!“ kričal aj Koloman, bežiac rovno ku kráľovi.
„Zázrak!“ zvolal ktorýsi zo šľachticov, pretože pramienok, ktorý vystriekol z miesta, kde Ladislav zabodol meč, sa náhle zväčšoval a začal vytekať dole planinou ako vodná stužka, potôčik, až nabral silu potoka.
„Zázrak!“ kričali a uverili aj ostatní.
V ten večer vojsko opäť vyrazilo. Vedené kráľom Ladislavom hnalo Kumánov a uštedrilo im ďalšiu z rán, pod ktorými sa museli stiahnuť až na Gemer. Medzi pešiakmi bojovali i Koloman a Imrich. Obaja vojaci kráľa, čo vykonal zázrak. Jeden z mnohých zázrakov, pretože neskôr po smrti bol Ladislav vyhlásený za svätého. A Prameň svätého Ladislava, to miesto púti veriacich, vyviera na Drienovskej planine dodnes...
Poznámka autora: V poviedke sa spomína dedina Somogy. Ide o historický názov obce Drienovec. Z historického hľadiska je však polemické, či už v uvedenom čase existovala. Nakoniec... ide o legendu.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
