Sírusov svet
@ :: Poviedky ::
Aug 07 2007, 21:33 (UTC+0) | 
Kostolná veža v Palíne |
Miesto: Palín; okres Michalovce
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Pomedzi dedinské domy, či skôr pomedzi šopy, kde boli len úzke cestičky vyšliapané v tráve, kadiaľ sa chodí len ak sa musí, sa náhlila Borka. Stačil by jediný pohľad do jej vyplakaných očí a bolo by hneď jasné, že ju vedú obavy a strach. Ale tiež očakávanie z toho, čo už raz muselo prísť. Cítila, že možno ešte je nádej. Síce slabá, ba dokonca taká ničotná, ako keď sa topiaci chytá slamky. Veď Sírus mal vždy lepšiu povesť mimo Palína ako v samotnej dedine, ale ak niekomu bolo naozaj zle, vybral sa za ním. Zvyčajne o tom nikto nerozprával, nechválil sa s tým, že z choroby ho postavil na nohy tento čudesný človek, ktorého obliehalo viac mýtov než pravdivých rečí. Ale je čo stratiť? Áno, možno dobré meno, že teraz, keď sú už lekári aj vo väčších dedinách a pilulky dostať i bez toho, žeby človek musel predať zem či dobytok, sa ktosi vyberie za mastičkárom a šarlatánom. Ale ak o tom nebude nikto vedieť? Vtedy je naozaj lepšie obrátiť sa na neho. Veď nepomohli ani kúpele v Piešťanoch, ba ani psychiater, ten zvláštny lekár, čo nelieči telo, ale dušu, si s Lošou nevedel rady. A Loša, Borkina mama, už schudla na kosť, takmer nevedela vstať z postele, i niekoľko viet ju dokázalo vyčerpať natoľko, že hneď usínala. Mátožilo ju v noci. Iba keď spala cez deň, jej ubolená a strhaná tvár nadobúdala v driemotách uvoľnené, jemnejšie črty. Zďaleka nie také jemné než pred temer desiatimi rokmi, keď zišla z rozumu. Ale aspoň nevykrikovala slová, ktorým by ťažko voľakto rozumel a nemetala zúrivo rukami, akoby práve kohosi odháňala.
Dnes mala mama o niečo jasnejšie chvíľky. Jej reč dávala zmysel, dokonca ráno i voľačo pojedla, čo nebývalo vždy zvykom. Potom zavolala Borku a povedala jej, že keď už nad ňou lekári zlomili palicu a poslali ju domov len dožiť, nech ešte zájde za Sírusom a požiada ho o pomoc.
Borka sa náhlila, dúfajúc, že ju nikto nevidí. Keby aspoň išla večer, tma dokáže kadečo zakryť. Ale teraz, tesne pred poludním mohla byť každému na očiach. Sliedivo pozerala v každú stranu, nádejala sa, že sa to predsa len podarí a potom... Ozaj, čo bude potom? Už ako malé dievča, keď bol Sírus mladý chlap, naň pozerala s akýmsi rešpektom, ale i s nedôverou. Naozaj sa toho o ňom veľa pošuškávalo. Jedni vraveli, že sa zhovára s duchmi, rozumie reči màtvych, ktorú môžu začuť len vyvolení, iní zasa, že je to podvodník, ktorému sa nechce robiť a len hlupáci veria, že má naozaj nejakú moc. Lenže Borkina mama pomaly ale isto zomierala. Nemôže viac čakať, musí zabudnúť na všetky obavy a zlomiť možno ostych, možno pýchu a navštíviť toho, ktorému poniektorí ani nedokážu prísť na meno.
Jej posledné kroky viedli rovno cez žihľavu, čo v tieto teplé dni akosi podrástla, a potom odzadu, cez záhradný plot Sírusovej záhrady. Plot zadné vrátka nemal. Borka ani nevedela, ako sa jej ho podarilo preskočiť a už stála v tieni krivej jablone. Rýchle prebehla záhradou, ba už aj popri stene domu, keď si všimla pootvorené okno. Zastala a premkla ju zvedavosť. Sírus, ten muž, čo sa niesol vždy rovno ako topoľ, bol azda v kuchyni a čosi robil. Čo robieva človek, o ktorom sa tradujú samé zvláštne veci, keď je sám? Možno len čosi všedné ako všetci iní, ale možno aj niečo, čo by jej mohlo napovedať, že tu naozaj nejde zbytočne. Z okna začula tiché hlasy.
„Čaj si pil?“
„Hej.“
„Veľa?“
„Asi.“
„Nie asi. Piťo, naozaj musíš veľa. Každý večer. Aj keď budeš celú noc chodiť čúrať, aj keby si mal pocit, že už do teba nevojde ani kvapka, musíš po západe slnka vypiť aspoň za pol hrnca. Rozumieš?“
„Ro... rozum... rozu-miem... hej.“
Rozhovoru dvoch mužov načúvala pozorne, až tlmila dych. Jeden hlas poznala. Sírusov. Znel trochu nadradene, takmer panovačne, ale ten druhý, huhňavý a polámaný, akoby mal ktosi v ústach horúci zemiak, asi nepatril nikomu z dediny. Zmáhala ju zvedavosť. Len trochu pozrie, uvidí, urobí si predstavu a potom sa možno viac upokojí. Veď ak tam Sírus teraz voľakoho má, beztak by musela čakať. A takto asi uvidí aj to, ako sa bude zhovárať s ňou a bude pripravená.
Pomaly prisunula pod okno klátik, čo ležal na dvore a postavila sa naň. Sírusov dom, tak ako mnohé ostatné v Palíne, bol postavený do uhla ako písmeno L. Teda z ulice ju nemohol vidieť nikto. To ju aspoň trochu upokojovalo. Veď kto by čo povedal, keby zbadal, že ona, mladé dievča na vydaj, sa naťahuje do okna chlapovi, ktorý by jej i mohol byť otcom? To by bolo v Palíne rečí. Staré baby by si na nej zgustli, nikomu by to nedokázala vyhovoriť, na ulici by si pred ňou odpľúvali. Ale ženská zvedavosť nepozná hraníc, a ak treba, ani žiadnych neprekonateľných prekážok. Postavila sa pekne na špičky a natiahla sa. Pomedzi pootvorené okenice videla, že za stolom sedia dvaja muži. Sírus bol k nej otočený chrbtom a z druhého zbadala len kus ramena.
„Musíš vypiť veľa. Dám ti ďalšie vrecúško. Aj keď ti nechutí, ver mi, že to sa nepije z rozkoše. Podrž trochu v ústach, čo tam po tom, že je to horké a hltaj. Vidíš, ani nie rok a už je to aspoň trochu lepšie,“ vravel Sírus neznámemu.
„Hej. Je. Tro-chu. Troch-u hej,“ ťažkopádne pritakal ten druhý a nahol sa nad stôl. Borka si všimla jeho sivé vlasy. A potom, keď sa otočil, takmer vykríkla. Noha sa jej zošmykla z klátika, ten spadol nabok a obaja muži otočili hlavy k oknu.
Preč! Ihneď! – len toľko skôr vytušila než si v skutočnosti povedala Borka a pustila sa do behu. Zasa tam pozdåž záhrady až k plôtiku a ďalej, popri humnách, až nakoniec pri jednom zastala. Naokolo všetko vyzeralo všedne, pokojne. Na streche stodoly pristál kàdeľ holubov, z vedľajšej záhrady zakikiríkal kohút, ale ona cítila, ako jej divoko tlčie srdce. Videli ju? Čo jej teraz povie Sírus, ak za ním príde? Ale môže sa vrátiť domov bez toho, aby ho navštívila? A ten druhý chlap? Veď to bol krivý Pišta! Muž, ktorého poznala celá dedina. Krivý na tele, ale i na duši. Nikto ho nepočul povedať slovka, vraj je nemý! Mal len tridsať, keď mu už hlavu pokryli šediny a teraz, teraz ho predsa počula jasne, ako sa so Sírusom rozprával! Uveril by jej to niekto? Určite nie. Isto by sa jej len smiali, aj krivému mrzákovi, ba aj o ňom, o Sírusovi by viedli reči, z ktorých by nevzišlo nič dobré. Videla však čo videla a keď dokázal pomôcť tomu chudákovi, hádam by mohol aj jej matke! Isto!
Borka ani nevedela, kde sa v nej zobrala toľká odvaha, keď klopala na dvere domu, do ktorého len pred chvíľou nazízala oknom. Bola to len chvíľka, už voľakto stlačil kľučku, otvoril a pozerala na ňu chudá podlhovastá tvár čudesného liečiteľa.
„Ty? No poď,“ ukázal jej rukou dovnútra a ako prvý zamieril do izby, kde ešte len pred chvíľou sedel s krivým Pištom.
Borke sa rozprávalo ťažko. Nevedela si nájsť na stoličke pohodlnú polohu, stále sa vrtela, nedokázala sa Sírusovi pozerať do očí. To nebolo len tým, že s ním sedela za jedným stolom. Rozprávať o tom, prečo je jej mama taká chorá, bola skutočná trýzeň duše. Vraj, už sú to roky, čo k nej prvýkrát prišli duchovia. Že chodia na sen. Teda, že prichádzajú v noci, keď sa jej začne snívať. Potom vraj cez ňu vystúpia zo sna do nášho sveta a vyvádzajú v dome, robia strašný lomoz. Skáču po stole, až sa celý kýva, vyletia na pôjd a tu a tam niečo zhodia. V maminom tele vraj krútia vnútornosťami, mordujú ju tak, že potom nemôže jesť. Už desať rokov. Desať rokov po nociach nespí, snaží sa nezažmúriť oči, ale i tak nakoniec odpadne a preberá sa s krikom. Len cez deň sa nič nedeje, vtedy si dokáže zdriemnuť a oddýchnuť, aby potom zasa celú noc trpela. A nepomohlo nič. Žiadne lieky, žiaden lekár, žiadna nemocnica, ani kúpele.
„Keď teda vravíš, že vyvádzajú v dome a robia lomoz, ty si ich už počula?“ spýtal sa Sírus pomaly a ticho.
Borka mlčala. Sklopila oči až na zem a bola by pod ňu i najradšej zaliezla.
„Opýtam sa inak,“ začal znova Sírus. „Nevidela si ich ani nepočula, alebo o tom nechceš hovoriť?“
„Nechcem o tom hovoriť,“ vysúkala s ťažkosťami Borka.
„To mi ako odpoveď stačí. Viem, taká je doba. Všetko, čo si povieme, ostane medzi nami. Nemusíme si vysvetľovať prečo. K vám prídem v noci.“
Borka naň prekvapene pozrela. Teda príde? A pomôže? Nespýtala sa ho to priamo, ale z jej pohľadu to priam žiarilo.
„Prídem a budem sa snažiť pomôcť!“ povedal, akoby jej presne čítal myšlienky.
„Teda v noci, hej?“
„Hej. Presne ako si želáš. Aby nikto nevedel, že k vám chodím.“
Ani to mu nepovedala, bála sa, že by ho tým urazila, ale on to vedel. Zľahka, akoby o nič nešlo, sa na ňu usmial. Nebol to úsmev z radosti, možno z pochopenia, ale z pochopenia čoho? Nad tým už neuvažovala.
Keď vyšla na ulicu, ako zatvorila za sebou bráničku do dvora a myslela len na to, čo povie mame, do cesty sa jej pristavila stará Jolana.
„Pochválen buď, teta,“ pozdravila Borka, ale najradšej by ju nevidela.
„Pochválen, dievča. Kde si bola?“ spustila sladkým hlasom Jolana, Sírusova suseda a známa klebetnica, ktorá na každého voľačo vedela.
„Ja, len tuto...“
„Hej, vidím. Za tým podvodníkom. To je už s tvojou mamkou tak zle, že tam chodíš? A vie vôbec ona o tom? Či ťa tam sama poslala? Ako často tam chodievaš? Nemyslíš, že sa jej preto tak zle vodí, lebo ju lieči on? Čo ti dal? Byliny? Myší chvost ako každému na všetko?“ spustila stará Jolana, jej otázky lietali jedna za druhou prudko ako strely, až jej oči horeli zvedavosťou.
Borka váhala, rozmýšľala čo povedať a najradšej by len tak utiekla. No vtedy ako pomoc kto vie od koho, na ulici zahučalo auto. Čierny spartakus, podľa značky z Bardejova a zastal hneď pri nich. Obe ženy naň prekvapene pozreli, keď z neho vystúpil akýsi pán v elegantnom čiernom obleku a pýtal sa, kde býva pán Sírus.
„Idete ho zatknúť, alebo sa dať liečiť?“ spustila Jolana.
„No, radi by sme vedeli jeho názor na jednu chorobu. Tuto moja žena,“ ukázal neznámy na vedľajšie sedadlo auta, „by hádam potrebovala pomôcť, keď už má ten pán taký chýr...“
„Aký chýr?“ skočila mu do reči Jolana. „Sadajte naspäť a choďte domov. Povedzte tam, že tu žiaden liečiteľ nie je, len pomätenec a podvodník. Choďte preč!“ kričala ďalej naschvál tak, aby ju počul aj Sírus do domu, ale to aj Borka hneď využila a rázne vykročila. Rýchlo, za mamou, rozpovedať ako pochodila.
„Svet je len jeden. Nikto v skutočnosti nevie, aký je veľký a zložitý. Každý z nás si o ňom vytvára názor len na základe vlastného poznania a viery, ako aj z rečí iných. Nikto však nemôže povedať, že jeho poznanie je celá skutočnosť a niet ničoho mimo neho. ¼udia sa boja toho, čo nepoznajú. A strach dáva moc tomu, koho sa bojíme. Preto poznanie, i keď je akokoľvek mimo všetkého čomu verí väčšina, je darom, ktorý musíme prijať a zariadiť sa podľa neho tak, aby nespôsoboval strach,“ začal Sírus vykladať pokojným hlasom, keď už večer sedel vedľa Lošinej postele. Tá na neho odovzdane pozerala, vpíjala doň pohľad svojich bledomodrých očí. Nebolo jasné, či mu presne rozumie, no nezmohla sa ani na slovo.
Sírus rozprával ďalej. Na prvý pohľad sa zdalo, že to len predstavuje svoj názor na to, čo ako bolesť vnímame a to, čo je skutočnou bolesťou. Čo vnímane ako hrozbu a čo je skutočnou hrozbou i na to, čo nazývame nevedomosťou a čo je nevedomosť, ktorú nevnímame.
„Pred poznaním nemôžeme zatvárať oči a odmietať ho len preto, že sa nedostalo iným, a tak o ňom pochybujú. Dokonca ho úplne odmietajú a aby o ňom nemuseli premýšľať, vyhlasujú toho, čo naozaj poznal, za blázna. Bláznovstvo je vysmievať sa tomu, čo nepoznáme. Istota toho, čo pozná väčšina, nám poskytuje pevnú pôdu, po ktorej môžeme chodiť bez všetkých pochybností, ale to nie je naozaj všetko, to nie je celý svet,“ pokračoval Sírus a Borke sa zdalo, že hovorí pridlho a zbytočne. Čo z takých rečí? Pomôže? Ako?
Vonku sa už zotmelo, stromy v záhrade vrhali zlovestné tiene a Sírus v tmavej izbe zažal malú sviečku. Potom sa zohol, z tašky vytiahol akýsi kus plátna a rozbalil ho. Obe ženy videli, že v ňom má zloženú kňazskú štólu. Kus odevu, čo si ako dlhý golier siahajúci až pod pás preložil cez krk a potom kľakol na zem.
„Budeme sa modliť. Borka, ty teraz choď, odíď z domu. Ja tu budem s tvojou mamkou celú noc. Príď až ráno.“
Borka pozrela na mamu a tá len jemne prikývla. Nemala slov, tak ako každý večer, i teraz vyzerala veľmi ustráchane a plná bolesti. Borka vyšla na dvor, potom na prázdnu ulicu a uvažovala kam sa pustiť. Bolo by ku komu ísť, ale ako vysvetlí, že nemôže ostať doma? Má povedať pravdu? Zaváhala, ale potom už šla. K tete, maminej sestre, veď tá to pochopí najskôr.
Ráno, sotva vyšlo slnko a kohúty vyliezali na hnojiská, aby z plných hrdiel oznamovali príchod nového dňa, prašnou ulicou k domu utekalo mladé dievča. To sa Borka, čo sa v noci budila hádam každú hodinu, náhlila, aby videla, ako je na tom mama. Sotva otvorila bránku na starom plote, ostala stáť v pomykove. Tam hore na orech, čo rástol hneď pri dome, vyliezol Sírus a pílil konár.
„Pochválen Borka, choď k mame,“ zavolal na ňu a ona na chvíľku zaváhala.
„No čo sa bojíš? Choď dnu. Ja len odrežem tie konáre, čo sa dotýkajú strechy, lebo to nie je dobre.“
Mama ležala na posteli ako vždy, ale predsa trochu inak. Usmievala sa! Jemne na ňu kývla a potom k nej vystrela ruky. Borka pristúpila bližšie a padli si do náručia.
Prešlo zopár týždňov plných nočných modlitieb i liečby, o ktorej pred Borkou nechceli rozprávať. Loša, už dávno schopná zliezť z postele a krátkych prechádzok, vošla do kuchyne a v ruke držala vajíčka.
„Na, Borka, teraz som ich vzala z kurníka. Ešte sú teplé. Zanes ich Sírusovi, veď toľko ich nepojeme,“ usmiala sa na dcéru.
„Dnes v noci, ako ste spali?“
„No ako by som nie. Tak ako včera. Ako predvčerom. Od večera do rána ako malé decko,“ zasmiala sa Loša a potom ju posúrila, nech ide hneď, aby si Sírus mohol tie vajíčka urobiť na raňajky. Ona si zatiaľ zaleje čaj z bylín, čo jej doniesol.
Borka išla. Teraz už nie pomedzi stodoly a maštale, ale priamo ulicou vysvietenou ranným slnkom, ktorého lúče akurát naberali na sile. Zdalo sa jej, že svet sa na ňu usmieva. V tej chvíli pochopila časť toho, o čom hovoril Sírus na jednej zo svojich návštev. Že naše vnímanie všetkého, čo prichádza zvonka, je len odrazom toho, čo sa skrýva v našom vnútri. Jej radosť z maminho uzdravovania spôsobila, že mala pocit, akoby sa slnko, obloha i stromy v záhradách radovali z nového dňa.
„Pochválen, Borka, pochválen. Kam nesieš tie vajíčka? Tomu podvodníkovi?“ skrížila jej naraz cestu Sírusova suseda Jolana. Borka zastala, no neodpovedala.
„No, veď som počula. Že vraj sa tvoja matka len preto trápila toľké roky, lebo vám po streche šúchal konár z orecha. Sírus ho odrezal a naraz tvoju mamu v noci prestalo strašiť. No, maj sa mi svete! To je ale kúzelník. A teraz chce, žeby si mu každé ráno niečo priniesla, čo?“
„Nie, on nechce nič. My mu chceme dať,“ cekla Borka.
„No, len aby mu bolo dosť! Veď keď je už taký čarodejník? Fuj!“ napľula Borke rovno pod nohy a šla ďalej po svojom.
Ako sa Jolana vzďaľovala, ako doznievala zlosť, čo vypustila navôkol, v Borkinej hlave začali víriť spomienky. Aká bola mama pred tým než ochorela. Jej život boli samá radosť a robota. A potom, keď sa do jej snov začal vnášať nepokoj, strácala sa pred očami, vláčila sa po doktoroch, čo len múdro krútili hlavami a posielali ju kade-tade i do špitála medzi bláznov. Lenže čo mohli o tom vedieť? Pozreli ju ráno, večer a dosť. Lenže v noci, a to videla i sama mnohokrát, nad matkou lietali čierne tiene. Z diaľky neraz počula akési hlasy, kroky, šuchot. A ten chlad, čo sa v takú chvíľu ihneď rozprestrel po celom dome! Akoby bola zima i v júli. Občas čosi s rachotom spadlo, praskol krčah aj okno, dvere sa samy otvorili, aby sa opäť s treskotom zabuchli. Len tak, samy od seba. Hej, Sírus odpílil konáre orecha, aby nešúchali po streche. To možno na zvukoch pridávalo, lenže to nebolo všetko. Určite nie. Sírus jej vravel, že mama bude natoľko zdravá, nakoľko sa dokáže vyrovnať s tým, čo prežila. Áno, čo prežila, nie čo prežíva. To strašné azda navždy skončilo.
„Len nemať strach, lebo ten im dáva moc,“ neustále prízvukoval.
Loša, Borkina mama, už nikdy nebola taká silná ako predtým. Desať rokov trápenia urobilo svoje. No už dokázala aspoň čo-to porobiť okolo domu. Lekárov viac nepotrebovala. Nakoniec, ako sama verila, to čím trpela, nebolo v ich silách odstrániť. Takáto úloha prináležala Sírusovi.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
