Prikázaná láska
@ :: Poviedky ::
Aug 14 2007, 07:43 (UTC+0) | 
V Sliepkovciach na jar 2007 |
Miesto: Sliepkovce ; okres Michalovce
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autorka: Soňa Jakešová
V Sliepkovciach sa začalo ozývať hlasné burcujúce kikiríkanie. Kohúty oznamovali svetu, že na obzore onedlho vyhupne páliace slnko a nemilosrdne sa oprie do polí s plnými zlatistými klasmi. Končila sa ďalšia letná noc. V noci spàchlo a zem pokropili výdatné kvapky dažďa, aké prichádzajú z horúčavy. V blednúcom šere malej komôrky slabo zapraskala slama. Bara sa opäť prevrátila v posteli s matracom napchaným suchou trávou. Pod bielou tenkou plachietkou sa vyduli hladké obrysy bokov mladého ženského tela. Bara nespala, no predsa snívala. O pevných svalnatých pažiach, širokých pleciach a pohľadoch, ktorými chlapci vháňajú červeň do líc dievčaťa.
Zrazu Baru zaujali čudné zvuky, ktoré sa ozývali za oknom. Blato na dvore pod niekoho nohami pravidelne čvachtalo. Lenže akosi čudne – raz sa ozval mľaskavý zvuk ako spod čižmy, a potom taký, ako keď sa vyťahuje zátka z fľaše. Zvedavosť ju prinútila vstať, odhrnúť záclonu a pozrieť na dvor. K dverám mierila kolísavou chôdzou cudzia postava. V rannom šere vyzerala ako návštevník z pekla. Jednu nohu mala ľudskú a druhú konskú.
„Bože môj!“ Bara si zakryla ústa, aby pritlmila výkrik. „Žeby si po mňa prišiel sám pekelník, pre tie moje myšlienky?“
Pocítila, ako sa jej srdce v náhlom strachu roztrepotalo. Rýchlo vkåzla späť pod prikrývku a zakryla si ňou hlavu ako vyľakané decko prichytené pri zlom čine.
„Bara, vstávaj! Prišiel nám pomocník, treba sa chystať na pole,“ ozval sa matkin naliehavý hlas.
Dievčina na okamih zaváhala, no vzápätí vyskočila a bosými nohami rýchlo prebehla cez izbu. Otvorila dvere a ocitla sa zoči-voči matke.
„Dokedy chceš vyspávať? Daj tuto Jozefovi voľačo pod zub. Prišiel až z Rusnakov, od Medzilaboriec. Bude s nami robiť pri žatve,“ ukázala mama na muža, čo stál za jej chrbtom. Bara vedela, ako jej matka netrpezlivo čaká na príchod pomocníka. Odkedy otec odišiel zarábať do Ameriky, ťažšie práce na gazdovstve zvládali len vďaka posile z chudobnejšieho kraja. Bara si až teraz lepšie všimla prišelca. Postával v kuchyni, v ruke žmolil klobúk, ktorý si sňal zo svetlých strapatých vlasov. Urastený muž si ju zaujato prezeral od hlavy po päty.
Nehanebník! – prebleslo Bare mysľou. Cítila, ako sa pýri. Uvedomila si, že si plecia nezahalila šatkou a jej ľahká košieľka odhaľuje pred zrakmi neznámeho viac, ako treba. Na pomocníkovi bolo čosi zvláštne. Nachýlený postoj a akási zaťatosť, ktorá z neho vyžarovala. Keď Bara sklopila pohľad, uzrela, že Jozef stojí iba na jednej nohe a namiesto druhej má od kolena dolu drevenú palicu. Odrazu nevedela kam s pohľadom, aby ho neurazila. On však bol na rozpaky ľudí zvyknutý a ďalej pokojne vyčkával. Až teraz Bara pochopila, že to čudné mľaskanie, ktoré pred chvíľou počula, bolo od pomocníkovej drevenej nohy, keď ju vyťahoval z blatistej zeme.
Slnko sa po horúcom dni začalo nakláňať k západu. Tiene stromov v záhradách sa predlžovali. Bara stála na dvore a uprene hľadela na susedný dom.
„Nestoj tam ako slamený panák!“ prísne ju napomenula mama. Ilone neušlo, že jej dcéra pričasto vychádza na dvor a hlavu vytáča smerom k plotu. Myslela, že vyzerá kamarátky, až raz uzrela susedovho Štefana, ako za Barou naťahuje krk. Aj teraz vedela, že vyčkáva, či ho neuzrie. Ilona si všimla, že aj iní mládenci z jej Bary nedokážu odlepiť zrak. Nečudo. Dievča malo postavu, ktorá si pýtala obdivné pohľady. No aj tak jej najväčšou ozdobou boli oči. Veľké a žiarivé, obkolesené tmavými riasami. Bara dobre tušila o svojom čare, ktorým opantávala mysle mládencov, no ešte si s ním nevedela rady.
„Najskôr vyčisti prasatám chliev a potom im daj žrať!“ prikázal matkin rázny hlas. „Štefana aj tak neuvidíš. Do lesa išiel skoro ráno.“
V Bare hrklo. Tak matka si to už všimla!
Štefan mal v dedine povesť bitkára. Vysoký mládenec mal priamu a srdnatú povahu. Ak sa mu niekto znepáčil, hneď to riešil buchnátmi. Bare sa páčila sila, ktorou si získal rešpekt u chlapcov a vždy dosiahol to, čo chcel. Vábili ju jeho prenikavé oči a úsmev, ktorým dvíhal oponu jej tajných snov.
„Na toho zabudni! Milším zaťom by mi bol Jozef bez nohy, ako tento!“ odrazil sa od steny prasačieho chlieva matkin nadurdený hlas. „Nedovolím, aby si takú nečistú krv zatiahla do rodiny. Ty si dobrá partia, môžeme si vyberať.“
„Mama, čo to vravíte?“ nechápavo krútila hlavou Bara. „Vadí vám, že Štefan nie je bohatý?“
„Pravda je, nemajú toho veľa. Ale aj keby mali, jemu by som ťa nedala. Nedopustím, aby tvoj muž nebol z manželskej postele, ale pankhart zo zámockej komory!“
„Čo?“ nechápavo zatiahla Bara.
„Slepá si? Koľkokrát si už videla vyparádenú Štefanovu matku, ako ju jej muž vezie na voze smerom do kaštieľa?“ vyhàkla prudko Ilona.
„No a?“ nedochádzalo Bare.
„Jój, však tie prasce majú viac rozumu ako ty!“ založila Ilona ruky v bok. „To si myslíš, že tam chodia obdivovať obrazy? Každý vie, že Štefanova matka je pre zámockého pána potešením ako pre kohúta sliepka. A ten jej hlupák ju tam ešte sám privezie,“ Ilona sa chytila za hlavu, aby jasne ukázala, že to je viac ako dokáže rozumom pochopiť. „A nerobia to zadarmo, to teda nie. Hanba!“ Ilona si s pobúrením odpľula.
Bara na ňu neveriacky pozerala. Prečo jej to všetko vraví? Štefan za to predsa nemôže! Iba úcta k matke, v ktorej bola od malička vychovaná, ju zastavila, aby sa postavila proti a bránila Štefana. Zaplavila ju vlna horkosti a vzdoru. V hrdle jej narástla gundža, čo jej bránila vydať hláska, ba i poriadne sa nadýchnuť. Bara vybehla z chlieva a vrútila sa do svojej komôrky. Hodila sa na posteľ a zachvátil ju plač.
„Tak poď už! Nechcem skočiť do kola na poslednú notu,“ dupala netrpezlivo nohou Barina kamarátka Hana. Nechápala, čo sa to s jej priateľkou stalo. Inokedy, len čo cigánska muzika začala pred krčmou ťahať sláčiky po husliach, Bara sa tam tak náhlila, že Hana za ňou nestačila s krokom. Vždy musela byť v kole medzi prvými, vykrúcala sa, sukne jej lietali okolo stehien a mládenci išli na nej oči nechať A teraz tu sedí ako zmoknutá, ani z domu sa jej nechce.
„Čo tu chceš trčať, kým neuvidíš všetky sliepky zaliezť na bidlo?“ hnevala sa Hana.
„Veď dočkaj. Pre jeden, dva tance bez nás sa chlapci nezbláznia,“ odbila ju Bara.
„Chlapci nie, ale ja hej! Už som mohla mať dávno hlavu zakrútenú od čardáša,“ vzdychla vyčítavo Hana.
„Len aby ti z toho víru neprišlo zle,“ odvrkla Bara. Potom neochotne vstala a pomaly vykročila po Haninom boku smerom k muzike.
Pred krčmou bolo husto ako na jarmoku. Mládenci si uznanlivo obzerali vyparádené dievčatá a brali ich do tanca. Občas medzi mladých skočil aj dajaký dedko, ktorý si zaspomínal na časy, keď ho ešte nelámalo v krížoch. Staršie ženy si so záujmom obzerali všetkých dookola, aby mali o čom trkotať. Ako sa vravelo – čo malo nohy jaré, tancovalo, čo malo boty staré, zavadzalo.
Štefan si Baru všimol hneď, ako prišla. Veď ju aj pohľadom hľadal od chvíle, čo cigán priložil husle k lícu. Mohol si vybrať aj inú tanečnicu, no on čakal s rukami vo vreckách na ňu. Konečne ju uzrel. So širokým sebavedomým úsmevom jej vyšiel v ústrety. Postavil sa pred ňu a s istotou páva jej nastavil rameno, aby sa k nemu mohla pripojiť.
„Poď!“ vyzval ju.
„S tebou nejdem,“ zavrtela hlavou Bara a obe ruky si schovala za chrbát.
„Poď!“ zopakoval ráznejšie.
Bara však uprene hľadela niekam mimo, akoby tam ani nebol. Všetci videli, ako pri Bare pridlho stojí s natrčenou rukou. Štefan cítil, ako mu krv začína stúpať do hlavy. Hodil na ňu ešte jeden ostrý pohľad. Ostatní mládenci len zvedavo zízali. Niektorí s otvorenými ústami, iní s pobavenými úsmevmi.
Potupa! Od dievčaťa! – náhly hnev mu celkom zatemnil zmysly. Baru prebodol nenávistným pohľadom. Zvrtol sa a rázne vykročil k primášovi. Naklonil sa a niečo mu povedal do ucha. Muzika razom stíchla. Akoby sa naraz všetkým struny potrhali. Po chvíli hudba opäť spustila, ale nie do tanca. Hrala sprvu ťahavo a potom stále rýchlejšie, až znela ako marš na vojenskej prehliadke. Štefan dlhými krokmi prešiel cez tanečnú plochu a zastal pred Barou. Hruď vypäl ako generál a mocným hlasom, tak aby to každý počul, jej vykríkol do tváre: „Bara, choď domov! Dal som ti zahrať marš, aby sa ti lepšie kráčalo, keď odtiaľto pôjdeš!“
Štefan vystrel ruku a ukázal preč. V dave zašumelo. Bara sa bez odporu poddala právu ohrdnutého mládenca potupou dievčaťa zachrániť svoju česť. Mlčky sklopila oči, otočila sa a pomaly odchádzala. Hana k nej rýchlo priskočila, objala ju okolo drieku a spolu vykročili. Iba ona videla, ako sa Bare po tvári rozkotúľali slzy. Odrazu im cestu zastal nejaký mládenec. Nebol zo Sliepkoviec, ale zo susednej dediny.
„Ty neodídeš!“ chytil Baru za rukáv. „Také pekné dievča musí zostať. So mnou poď tancovať.“
Bara zodvihla hlavu a prekvapene pozrela na odvážlivca. Kým stačila odpovedať, prirútil sa Štefan. Bojovne sa rozkročil, z očí mu šľahali blesky.
„Nepočula si? Marš domov!“ zakričal panovačne. Potom sa obrátil k mládencovi a silno do neho strčil oboma rukami. Chlapec sa zapotácal. Na pomoc mu hneď priskočili jeho kamaráti. V rukách sa zaleskli ostré čepele nožov. Niektorí vytiahli ukryté olovianky. Gule z ťažkého kovu pripevnené na drevených tyčiach alebo reťaziach dokázali na tele protivníka namaľovať poriadne modriny. Tancovačka sa v okamihu zmenila na srdnatú pasovačku. Najzlostnejší zo všetkých bol Štefan. Potreboval sa vybúriť, dostať zo seba zlosť a ukázať ostatným, že jeho slovo platí. Dievky sa stiahli bokom a chvíľu bezradne postávali. Keď cigáni narýchlo odložili inštrumenty, pochopili, že z dnešnej tancovačky už nič nebude.
O niekoľko dní zavítala do Iloninho domu tetka. Prišla ešte pred obedom. Najskôr dlho sedeli s Ilonou samy v kuchyni, potom domáca pani vytiahla pálenku a obe do seba obrátili po dva kališteky. Keď vošla Bara, sprisahanecky na seba žmurkli. Bara si sadla k peci a začala lúpať hrach. Prstami rýchlo preberala po zakrivených tobolkách a šikovne z nich vyslobodzovala hladké guľôčky.
„Tvoja dievka je pekná i šikovná,“ uznanlivo pokyvkávala hlavou návštevníčka. „Aj Janovi sa určite zapáči,“ dodala so spokojným širokým úsmevom.
Bara pri tých slovách silnejšie stisla struk, až suché žlté koráliky vystrelili cez okraj misy a hrkotavo dopadli na dlážku.
„Ja o nikoho nestojím!“ odvrkla so stisnutými perami Bara.
Staršie ženy sa na seba s pobavením pozreli. Ony vedeli svoje. Darmo sa Bara vzpiera, aj tak napokon bude tak, ako sa dohodli. Gazdovstvo a isté živobytie je najdôležitejšie. Dievka sa musí dobre vydať a aj pre mládenca treba nájsť zdravú ženu, ktorá mu do domu prinesie veno a pracovité ruky. O tom, kto komu bude ženíchom a nevestou vždy rozhodovali rodičia.
„Tuto Marka si ťa vyhliadla pre svojho Janka. My súhlasíme. Svadba bude o dva mesiace,“ oznámila Ilona dcére hotovú vec.
„Ale ja ho ani nepoznám,“ vzdychla neochotne Bara.
„Je to statočný chlapec. Bude ti dobrým mužom, uvidíš,“ chválila syna tetka.
„A čo ak sa mi nebude páčiť?“ s obavou zatiahla nádejná nevesta.
„Je vari muž nejaký obrázok na pozeranie? Dôležité je, aby bol silný a zdravý,“ presviedčala Ilona. „Cez deň budeš hľadieť na robotu a v noci... v noci bude tma!“ uzavrela.
Ako matka chápala dcérine obavy. Kým sa pre Jana rozhodla, pýtala sa na neho u známych. Z toho, čo o ňom počula usúdila, že je poriadny mládenec. Chodí do kostola, nepije veľa, robiť vládze. Nevybrala by predsa pre svoju Baru nejakého pochybného vrabčiaka!
Bara hodila do misy posledné hrášky a rukou ich zarovnala. Pod prstami pocítila upokojujúce pohladenie drobných oblín. Pomaly priblížila dlane k tvári. Prsty jej sladkasto voňali. Opakom ruky si z čela odhrnula neposlušné vlasy, čo sa jej uvoľnili z vrkoča a na chvíľu sa zahľadela smerom k obloku. Zrazu bez slova vzala misku s prázdnymi šupami, vstala a vyšla z domu. Zahla do chlieva, oboma rukami stisla okraj nádoby a prudko ju vysypala prasaťu. Potom ju položila na zem. Zodvihla hlavu a pomaly kráčala za humno. Chrbtom sa oprela o jeho drevenú stenu, zatvorila oči a tvár nastavila slnku. Dotyk horúcich lúčov na lícach jej pomáhal nájsť pokoj a istotu, že nech sa udeje čokoľvek, bude tak, ako má byť. Rozpažila doširoka ruky, pričom pod prstami pocítila hrče na drevených latkách. Nechala jemný vánok, aby z nej sňal obavy a odvial mučivú neistotu, čo ju zvierala po matkinom rozhodnutí. Bara dýchala zhlboka, aby do seba prijala pokoru a vieru, že svojho muža dokáže prijať a azda aj ľúbiť.
„Jano, Janko, Janíčko...“ potichu skúšala vysloviť jeho meno. Zvuk vlastného hlasu ju donútil precitnúť. Pomaly otvorila oči a obzrela sa okolo seba. Zdalo sa jej, ako keby vystúpila zo sna. Rukami sa pomaly dotkla svojej šije, potom ich spustila nižšie, prsty nechala zľahka skåznuť po oblinách svojich pàs, pohladila krivku štíhleho drieku a potom chvíľu nehybne stála s rukami voľne spustenými pozdåž tela. Doposiaľ, hoci sa jej telo premenilo na ženské, vo vnútri stále zostávala dievčatkom. Teraz akoby náhle dospela aj jej duša.
Sliepkovské kohúty oznamovali príchod ďalšieho rána. Bara ležala na posteli s doširoka otvorenými očami a čakala, kým sa vyjasní, aby potichu vykåzla z postele. Z dvora začula známe: šuch, dup, šuch, dup, šuch... Teraz ju už čudný zvuk nevystrašil. Opatrne sa prevalila nabok.
„Janíčko, môj milý, vstávaj,“ zašepkala.
„Čo sa deje, Barka?“ rozospato sa ozval jej muž.
„Pomocník na žatvu prišiel. Však vieš, Jozef, ten s drevenou nohou, čo tu bol aj vlani.“
Jano otvoril oči a pozrel na svoju ženu. Usmial sa na ňu a zľahka ju pohladil po líci. Potom dlaňou prešiel po jej hebkých gaštanových vlasoch. Privinul si ju bližšie, tak tesne až na svojom tele pocítil jemný tlak jej vydutého bruška. Šuch, dup, šuch, dup – ozvalo sa opäť, a potom rázne zabúchanie na dvere. Vonku sa práve zobúdzal nový deň.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
