Kto uverí, uvidí
@ :: Poviedky ::
Sep 03 2007, 07:21 (UTC+0) | 
V Porube pod Vihorlatom v lete 2007 |
Miesto: Poruba pod Vihorlatom; okres Michalovce
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Otec vyšiel zo stodoly, zavrel za sebou vysoké drevené dvere a Jolka ostala v rozpakoch. Mala by sa hanbiť, ako sa patrí na malé dievčatká, ale ona nechcela, aby to tak dopadlo. Najskôr z dvora cez plot videla, že otec prichádza na rebrináku plnom sena, čo už uschlo v stohoch na horných lúkach. Vedela dobre, že to pôjde vyhádzať, sám všetok náklad vidlami na kopu, aby bolo čo pre statok na zimu. Preto vbehla do stodoly ako prvá, preto sa ukryla v rohu za starý fúrik, že keď otec vojde dnu, tak ho vystraší. Tešila sa, keď to tak pekne vymyslela. Ale vec sa mala inak. To ju zneistelo, či sa teraz hanbiť, alebo nie. Nech nad tým rozmýšľala akokoľvek, vinu necítila. A to aj napriek tomu, že tam bola schovaná po celý čas, čo sa otec s ujom Andrejom rozprávali. Potajomky počúvať sa nesluší, ale za to predsa nemôže. Lenže čo počula! Znelo to ako reči tetiek pri priadkach, keď strašia jedna druhú, komu pobosorovali, alebo aký prízrak sa kde zjavuje. Hej, presne tak. Prízrak! Vždy sa tých rečí bála, nevedela potom spať, zdalo sa jej, že z tmy sa niekto na ňu pozerá, alebo čosi leží skryté pod posteľou a čaká, kedy ju bude môcť chytiť za nohu. Mala teda vyjsť a ukázať sa, keď sa otec s ujom takto rozprávali? Veď len čo prišiel ujo Andrej dnu a otec nahadzoval prvé seno, najskôr sa ho spýtal, či je sám. Až keď otec prikývol, potom začal. Že to už budú dva roky, čo mu zomrel syn. Jediný syn. No hej, ešte má dve dcéry, ale tie sa vydali, odišli z rodnej dediny a teraz je so ženou sám. Preto za ním prišiel, lebo nech verí či nie, od smrti syna v jeho dome začalo mátať a žena chce, aby išiel do Palína vyhľadať vražca, čo vyháňa duchov. Sám už neprejde, nemôže takú diaľku pešo, reku, či by s ním otec nešiel s vozom.
Keď to Jolka začula, mala veľmi malú dušičku. Teda duchovia existujú? Veria tomu aj muži? Istotne musia existovať, inak by sa predsa o nich nerozprávali, nie?
Otec zapichol vidly, chvíľku pozeral na starého uja a potom prikývol, že áno, len nahádže to seno a príde ku nim, aby sa o všetkom porozprávali. Ujo Andrej odišiel a Jolka spod fúrika naďalej sledovala otca, ako pracuje. Vyliezť von v tej chvíli by bola hlúposť. Vedel by, že ich počula a určite by ju káral, že sa to nesmie. Čo teraz? Bola v rozpakoch.
Podvečerné slnko bolo inšie než inokedy, teplejšie, napriek neskoršiemu času stále pomerne silno sálalo, akoby nie a nie sa schýliť k obzoru. Baránky plávajúce oblohou slabo sfarbovalo do žltočervena a vzduch sa nehýbal. Žiaden vietor, ani vánok. Dedinou už dávno prešiel pastier, čo hnal kravy z pastvín späť do dvorov; každá vedela sama kde odbočiť a na dolnom konci ulice už pastier osamel, otočil sa a pobral naspäť nahor do svojej chalupy. Jolka to všetko pozorovala spoza plota, nemala čo iné na starosti. Všetky kamarátky sedeli doma, alebo ktovie kde a teta Mária, suseda a žena uja Andreja, tiež nebola na dvore. Určite by ju videla, veď ich delil len nízky drevený plot. Jolka tušila, že teraz je aj s ujom Andrejom v dome a u nich je aj jej otec. Išiel sa porozprávať, že kedy pôjdu do toho Palína, aby priviezli muža, čo vyháňa duchov. Mala trochu strach, najmä o otca. Ktovie, čo sa tam dnu práve robí. Bála sa aj o tetu Máriu, lebo tá k nej bola vždy veľmi milá. Niekedy jablko, ale aj jahody, či černice, vždy jej čosi ponúkla, aby si pomaškrtila. Nebola ako iné tetky, ktoré detský smiech ruší a pokrikujú, nech je ticho. Mária sama hovorila, že Jolka je ako jej vnučka, lebo tie jej sú ďaleko.
Konečne sa u susedov otvorili dvere a na dvor vyšiel otec. Jolka spozornela. Kráčal pomerne rýchlo, von na ulicu a potom zasa na svoj dvor, domov. Ani na ňu poriadne nepozrel, len vošiel priamo do kuchyne. Bolo vidieť, že nie je vo svojej koži. Či sa patrí, alebo nie, to teraz bolo Jolke jedno. Keď počula to prvé, čo si otec s ujom Andrejom hovorili v stodole, mala by vedieť, ako to skončí. Pomaly, potichu vošla do domu aj ona. V kuchyni si sadla na stoličku a počúvala rozhovor otca s mamou, čo doliehal z izby.
„Hovorím ti, že asi zošaleli, alebo čo. Takéto niečo predsa súdny človek nepovie,“ pľasol si otec dlaňami do stehien, aspoň to tak znelo.
„A teraz? Odvezieš ho do Palína?“ snažila sa mama doviesť rozhovor ďalej, než len k ponosám, čo beztak nikam nevedú.
„Vymyslel som to inak. Povedal som, že asi aj hej, ale musím si rozmyslieť, že kedy môžeme ísť. Dohodli sme sa, že k nim znova zájdem neskoro večer, ale ešte pred polnocou. Nech nejdú spať, že potom prídem a dohodneme sa.“
„Práve vtedy? Sám si vravel, že v tom čase u nich máta!“
„Veď práve o to ide. Prídem tam, nič sa nebude diať a oni sami uznajú, že to mátožilo len v ich hlavách. Nestratím deň, žeby som Andreja kamsi viezol a aj im sa uľaví. Tak som rozhodol, tak bude.“
„Otec, môžem ísť s tebou?“ vyhàkla odrazu Jolka, zabudla, že počúva tajne a nik o nej nevie.
Dvere medzi kuchyňou a izbou sa otvorili, a mama hodila nie prísny, skôr prekvapený pohľad.
„Budeš spať!“ prikázala hlasom, čo neznesie odpor, ale Jolka skúšala ďalej.
„Mami, ocko, môžem? Ku tete Márii na nočnú návštevu. Prosím, v noci som tam ešte nebola,“ žobronila ďalej; po tom, čo počula od otca, ju už strach prešiel.
„Jolka,“ zvýšila mama hlas, ale otec ju prerušil.
„Vidíš, to je nápad! Keď ju vezmem sebou a nič sa nestane, rýchlejšie uveria, že to všetko sú len ich predstavy!“
Mama naň pozrela prekvapene, akoby mala spadnúť z nôh, ale to sa už Jolka rozbehla k otcovi a pritúlila sa. Dobre vedela, že takto jej vždy viac povolí.
„A načo tam ideme? Len tak?“ spýtala sa nechápavo, akoby o ničom nevedela.
Otec sa na chvíľku zarazil, mamu Jolka práve nevidela, ale vedela si predstaviť, ako sa tvári.
„Vieš,“ začal otec, „teta je veľmi poverčivá. Aj ujo.“
„Ako poverčivá?“
„No, napríklad na Turíce, keď chlapi idú pásť všetok statok za dedinu a spia v lese. Vtedy dáva teta do okna vetvičky z liesky, aby sa nikomu nič nestalo. A aj na svoju roľu, na každý koniec. Verí, že takto sa im vyhne každé zlo po celý rok.“
„Ale to robí každý, nie?“ bránila tetu Jolka.
„Hej, každý, ale len zo zvyku. Ale tetka verí, že keby tak neurobila, stane sa čosi zlé.“
„A preto tam ideme? Veď Turíce už boli!“
„Nie, nie preto. Teta je poverčivá, až to preháňa. Ujo Andrej musí stále opravovať plot, nech by sa čo len trošku nachýlil. Teta verí tomu, čo hovoria staré baby. Že keď je krivý plot, aj domáceho gazdu čoskoro sekne v krížoch a už sa nenarovná. Alebo raz, ale to bolo dávno, keď som bol ešte len malý chlapec a tetka taká akurát na vydaj. Na Štedrý deň, tak ako vždy, sa zakrádali chlapci do dvorov tam, kde mali mladé dievky. Otvárali chlievy a vypúšťali im svine von. Hovorí sa, že keď na Štedrý deň vyjde sviňa z chlieva a dievča ju zaženie naspäť, bude celý rok šikovná a pekná.“
„Tá sviňa?“
„Nie, to dievča, čo ju zaženie do chlieva!“
„Aha,“ pochopila Jolka.
„A vtedy pred rokmi,“ pokračoval otec, „chlapci na Máriu asi zabudli a nikto im nevypustil sviňu. Ona preto plakala! Nie preto, že na ňu zabudli chlapci, ale že bude nešikovná a čaká ju zlý rok!“
Jolka pozerala na otca s veľkými očami, rozumela všetkému, ale nijako jej to nešlo dohromady. Vedela, že to len zahovára, aby jej nepovedal ako sa veci majú. Chcela sa ho opýtať, ale nevedela ako. Pravdu jej i tak nepovie, to jej bolo jasné, takže ho pustila a šla si po svojom.
„Ty si už veľká. Veľká, veľká krásavica!“ tešila sa teta Mária, keď v noci vstúpil do jej domu otec s Jolkou. Na chvíľku akoby zabudla, o čom sa majú pozhovárať. Nedala znať, že teraz tu dieťa nemá čo robiť. Naopak, ihneď ju objala a potom priviedla k stolu, na ktorom stál veľký hlinený hrniec.
„Mám pirohy. Sladké, so slivkovým lekvárom. Dáš si?“
„Dám,“ prikývla hneď Jolka, i keď si všimla, že ujo Andrej sa akosi nadšene netvári. Sedel na stoličke pri dverách a pozeral mlčky na jej otca.
„Čochvíľa by si sa mala aj ty učiť robiť pirohy. Zíde sa ti to veľmi, keď budeš väčšia. Na Luciu dávajú dievčatá do pirohov lístočky a na nich mená chlapcov. Potom ich vyťahujú z horúcej vody a hneď rozbaľujú. Aj ja som tak robila. Ktoré dievča aké meno v pirohu nájde, tak sa bude volať jej muž. Ja som vytiahla meno Andrej a odvtedy som každého chlapcovi, čo sa volal inak, dala ihneď košom. A vidíš! Môj Andrej stojí pri mne už vyše štyridsať rokov, dobre sme sa našli! Nikdy by som si chlapa s iným menom nevzala, lebo to bolo znamenie, a tie treba poslúchať.“
„Naučíte ma robiť pirohy?“ potešila sa Jolka, lebo teta Mária vravela vždy len samé zaujímavosti.
„Samozrejme, ak budeš poslušná. Aj oziminu ťa naučím svätiť, nech je dobrá úroda. Potom pôjdeš s procesiou aj ku krížu za Porubu, tam sa svätí, vždy na Juraja.“
„A čo ešte?“
„Ešte také kúzlo, čo je pre väčšie dievčatá. Tie na Andreja, teda pred Kračúnom idú v noci tajme po dedine. A kde býva taký chlapec, ktorého by chceli za muža, tomu hodia za hrsť suchej kukurice do okna.“
„No, z toho majú určite najväčšiu radosť sliepky. Ráno sa aspoň dobre nazobú“ zasmial sa otec a teta Mária naň škaredo pozrela.
„Otec, aj tebe mama hádzala kukuricu do okna? A, teta, vy ste ujovi hádzali tiež?“ očividne to Jolku zaujalo, zatiaľ čo pred ňu Mária postavila tanier s troma pirohmi.
„Nemôžem ti, dievčatko, povedať, či som hádzala môjmu mužovi kukuricu do okna, lebo potom by si čo pomyslel? Že to nie láska, ale čary? To sa muž nesmie nikdy dozvedieť,“ poslednú vetu tetka zašepkala do ucha a prisunula jej tanier ešte bližšie.
Jolka vzala do ruky prvý piroh, zahryzla doň a teta Mária pokračovala: „Teraz si daj, sú dobré, naozaj sa mi vydarili, ale potom nás necháš samých, dobre? Potrebujeme niečo dohodnúť s tvojim ockom.“
„Daj jej pirohy, a nech už ide! Zje ich doma a tanier donesie zajtra,“ ozval sa nečakane ujo Andrej a všetci naň pozreli, lebo taký nevrlý nebýval.
„Už som ho videl! Teraz bol tam,“ ukázal Andrej prstom k peci, kde však nič nebolo.
„Čo ste videli?“ nedalo Jolke pokoj, ale nikto neodpovedal.
„Nebolo tam nič. Keby bolo, videl by som aj ja,“ začal opatrne a s vľúdnym hlasom Jolkin otec. Azda mu ho bolo ľúto, možno len naschvál krotil hnev či odpor, keď videl, že Andrej je taký podráždený. Podišiel k nemu celkom blízko, zohol sa a znova spýtal. „Pri peci? V rohu? Veď tam niet ničoho. Kam teda odišiel?“
„Nikam. Zasa je tam,“ zasipel ujo Andrej, hlas sa mu uprostred vety zlomil.
Jolke prebehol mráz po chrbte, bála sa otočiť, aby sa pozrela do kúta. Teta Mária len zvesila hlavu a potom sa prežehnala.
„Teta, čo je tam?“ spýtala sa konečne Jolka, hlas sa jej triasol, bolo jasné, že má strach.
„Biely psík. Taký biely psík, ktorého nevidia všetci. Len tí, ktorým sa chce ukázať. Vieš, občas sa nám ukazuje, asi nás ma rád.“
„A nebojíte sa ho?“
„Psíka? Kto by sa bál psíka?“ snažila sa teta Mária všetko zaonačiť, ale presvedčivo to neznelo. Dosť však nato, aby Jolka našla odvahu a obzrela sa.
„Pri peci? Teta, veď tam nič nie,“ uľavilo sa jej.
„No, nevidíš ho, teda tam asi naozaj nebude,“ pokrčila Mária plecami.
„Vidíte, aj Jolka vám potvrdí, že sa vám to len marí. Keď niekomu zomrie dieťa, tak ako vám Janko, musí to byť strašná bolesť. Najhoršia bolesť, akú môže rodič prežiť. Aj mňa to bolí, veď mi bol kamarát. Nečudo, že sa vám potom tu a tam niečo zazdá,“ ozval sa konečne otec, hľadiac stále na uja Andreja akosi smutne, sústrastne. Starý pán však sebavedomo zdvihol hlavu a pozrel sa mu do očí.
„Ty si myslíš, že som šialený? Aj ja aj Mária? Preto si tu prišiel, žeby si nám toto povedal? Ja nehovorím, že mi musíš veriť. Ale ak mi môžeš pomôcť, zavez ma do Palína! Poprosím vražca, on príde, on povie, rozhodne a urobí všetko čo treba, aby duša našla pokoj a nezjavovala sa v žiadnej podobe!“
„No, ale kde sa podel, keď ste ho tam teraz videli?“
„Ukáže sa a zmizne. Nepribehne, len sa naraz zjaví. Pozerá na mňa, akoby chcel dačo povedať,“ nedal sa Andrej.
„Aj ja chcem vidieť toho psíka. Ocko, uvidím ho?“ prekvapila všetkých Jolka. Naraz pocítila túžbu pohladiť nejakého chlpáča po chrbte, poškrabať ho medzi ušami a pohrať sa s ním tak, ako sa zvykla so všetkými psami. Keď sa dozvedela, že je to psík, jej strach celkom zmizol.
„Ešte mi decko pobláznite!“
„Ty si s ňou prišiel, prisámbohu ako bez rozumu! Ja som ťa varoval!“ už naozaj celkom zlostne, úplne neskrývane zahromžil ujo Andrej a vstal zo stoličky.
„No, Jolka, poď, tu nie sme vítaní,“ rozhodol otec a z niekdajšej vľúdnosti už v jeho hlase nebola ani štipka. Natiahol ruku, čakal, kým mu dcéra podá dlaň.
Jolka pozrela na tetu Máriu, tá sklopila oči, bolo jej to nepríjemné.
„Jolka poď, tu žiadneho psíka neuvidíš!“ zakričal otec.
V tej chvíli, tam uprostred malej kuchyne osvetlenej chatrnými lúčmi petrolejky, sa stalo niečo neslýchané. Stôl, za ktorým sedelo malé dievčatko, sa pohol. Čoby len pohol, posunul sa poriadne, tak za jeden lakeť, hoci sa ho nikto nedotýkal. Drevené nohy zavàzgali a Jolka ihneď zoskočila zo stoličky.
„Tíško, tíško moja. Neboj sa, to psíky občas robia,“ rýchlo si ju privinula teta Mária a obaja muži sa len meravo prizerali.
„Nebojím sa, teta. Je pekný. Je naozaj pekný. Teta, môžem ho pohladkať?“ pozrela jej do tváre Jolka a potom späť pod stôl.
Otec sa rýchlo nahol, pozeral tam, ale nevidel nič. Zasa nič, lenže nič predsa nehýbe stolom.
„Jolka, ty tam čosi vidíš?“ spýtal sa, ale teraz sa hlas zatriasol jemu.
„Psíka. Bieleho psíka. Ocko, môžem ho pohladkať?“
„Jolka, ale ja ho nevidím.“
„Ale ja hej!“ ukázal Andrej pod stôl presvedčený o svojej pravde.
„Teta, a vy?“ pozrel otec na Máriu. Tá len mlčky prikývla hlavou.
Otec sa zohol ešte viac, pozeral, chvíľku akoby rozmýšľal a potom sa vystrel. „No, ako chcete. Ráno prídem, len čo sa pomocem okolo statku. Tak tesne po svitaní. Pôjdeme do Palína a privezieme vražca, dobre?“ pozrel na uja Andreja.
„Ïakujem,“ tentoraz úctivo prikývol hlavou Andrej. „Ozaj mi tým pomôžeš.“
„Neviem, kto vám pomôže, ale decko si poblázniť nenechám. To sa radšej prevezieme dole, hore a uvidíme, čo bude. Som zvedavý, čo ten vražec povie, lebo verte-neverte, tam pod stolom nie je nič, nič, nič,“ tľapol otec rukami o stehná.
Akoby tým niekoho či niečo vyplašil, či azda pre reči, ktorými sa protivil všetkým trom, stôl sa znova pohol. Teraz ešte viac. Dokonca skoro poskočil na mieste, šúchal sa po podlahe, posunulo ho od steny takmer do stredu kuchyne. Teta Mária zhíkla, Jolka len neveriacky pozerala a obaja muži radšej mlčali, i keď v tej chvíli strachom azda ani nedýchali. A len čo stôl zastal, akoby ho tam posunula neviditeľná ruka, otvorili sa dvere do dvora. Samy od seba, ale poriadne prudko. Štyri páry očí pozreli na tmavý otvor, tam von, odkiaľ do noci zívala len čierna tma. Viac sa však nedialo nič.
„Asi chce, aby ste už išli. Ja za to nemôžem. Ale neboj sa, hovorím ti, my už dva roky takto žijeme,“ kývol plecami dedo, i keď to všetko čudesné, nezvyčajné, čo sa stalo časťou jeho života, ho dokázalo vždy prekvapiť, bol viac-menej spokojný, že urobil čo mohol a zajtra ho má kto odviezť.
Otec nepovedal nič. Bez slova, len rýchlo, náhlivo zdvihol Jolku na ruky, tak ako ju nosil, keď bola ešte celkom maličká a vyšiel na dvor. Naťahoval nohy, prešiel bráničkou na ulicu a hneď zas do svojho dvora. Jolka mu v náručí pozerala cez plece na dom tetky Márie a uja Andreja. Potom zdvihla ruku a zamávala. Bielemu psovi, čo za ňou pozeral z ešte stále otvorených dverí.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
