Dve večere
@ :: Poviedky ::
Sep 07 2007, 07:35 (UTC+0) |
| Miesto: Bracovce; okres Michalovce Čas: November 1945 Autor: Slavomír Szabó Ktovie prečo, a možno je vaša skúsenosť iná, ale ja mám pocit, že keď je človeku najhoršie, mal by si dopriať nejaké, hoc i vzhľadom na vážnosť situácie, nezmyselné potešenie. Ak na vás dopadne skutočný bôľ, keď sa bojíte každého nového dňa, každej novej hodiny, chceli by ste niekam utiecť, uletieť, práve vtedy sa akýkoľvek pôžitok núka ako možnosť na chvíľku, aspoň pocitovo, opustiť skutočný svet. Svet, ktorý sa prepadol do čiernej tmy a chýba mu svetlo na konci tunela. Tak som i ja rozhodol, že to doma večer oslávime. Oslávime? To asi nie je najvhodnejšie slovo, pretože oslavovať nebolo čo. Práve naopak. Schyľovalo sa k najväčšiemu boju, vojnový front sa presúval priamo k nám do Bracoviec. Nič to však nemenilo na tom, že som si zaumienil pripraviť prasacie hody. Len nedávno sme zakáľali, sviňa bola síce neveľká, ale už išla pod nôž. Nechceli sme čakať, že ju zarežeme až pred Vianocami, pretože dovtedy by už nemusela byť naša. Počuli sme, a nielen tak od kadekoho, ale priamo od ľudí z Krásnoviec i Šamudoviec, že Nemci chodili z dvora do dvora, brali im hydinu, ba aj kone. Tak sme tú našu sviňu radšej zabili predvčerom. Aby, až to príde, našli iba prázdny chliev a mäso bude dobre schované. Večer sa v kuchyni šírila úžasná vôňa. Slanina už stiekla a škvarky boli ešte teplé, tiež trocha mäsa, dobre prepečeného a chlieb. Ostatné zo svine sme už dávno poriadne ukryli, musí nám to vydržať aspoň rok. Deti, moji traja synovia, čo inokedy pobehovali vonku, až sme ich museli chodiť za tmy hľadať, teraz sedeli na lavici a ani nemukli. Aj ja som mlčal, ba aj Kristína, moja žena. Inokedy by som bol rád, keby dokázala chvíľku nerozprávať, ale teraz mi to akosi chýbalo. Možno keby aspoň povedala, že mäso vyzerá dobre, aj ako to výborne vonia, i keď sme to cítili všetci. Ale ona nie. Mlčala, a to ma uvádzalo do ešte väčších rozpakov. Veď som chcel hodovať, potešiť všetkých dobrým jedlom, pridať im štipku malej radosti, ale nálada bola skôr ako na kare. Čo vlastne povedať, keď nám za oknami ryčali motory vojenských áut, škrekľavá a hlučná nemčina sa ozývala každú chvíľu a z diaľky sme počuli výbuchy ruskej delostreľby? Mali by sme ísť do pivnice, ukryť sa. Tak sa patrilo, ale ešte sa nedalo. Ešte tu Nemci pobehovali, snorili, balili sa, chystali ústup. „Guten Abend,“ začul som skôr, než som zdvihol hlavu. Vo dverách stál nemecký dôstojník, práve si z hlavy zložil čiapku so znakom ríše. Ešte aj v tých pľuhavých novembrových dňoch sa jeho čižmy leskli, akoby ich práve prvýkrát obul. Za ním stál ďalší vojak, asi jeho pucflek, čo ho všade sprevádzal ako verný pes. Ten hneď skåzol pohľadom po Kristíne, a potom na pec; keby tu nebol s veliteľom, strčil by asi hlavu priamo do hrnca. Dôstojník sa usmial. Kristepane, Rusi už dunia s kanónmi, čochvíľa mu môžu prestreliť tú jeho blonďavú gebuľu a on sa ešte usmieval! Ani sa nepýtal či môže, prišiel a sadol si ku mne za stôl. Čosi povedal. Nerozumel som mu ani slovo, ale neznelo to prísne. Potom sa pozrel na vojaka, čo vyzeral oveľa vyplašenejší ako on a voľačo mu nakázal. Určite to bol rozkaz, povedal to rázne, stroho, na čo sa vojak otočil na podpätkoch a vyšiel z domu. Chmuľo, ani dvere za sebou nezatvoril, Kristína musela. Bola to zvláštna chvíľa. Už-už to malo prepuknúť, každý len čakal na to, či sa Nemci stiahnu, alebo sa bude bojovať priamo v dedine, a tento dôstojník u mňa sedel a zasa voľačo rozprával. Jediné slovko, ktoré som mu porozumel, bolo Ivan. Takto volali Nemci všetkých Rusov a mne začalo byť jasné, čo vysvetľuje. Strašili nás nimi už dlho. Že príde Ivan, vyrabuje dedinu, znásilní všetky dcéry a manželky, a keď sa opije, možno si na niekoho len tak zo špásu vystrelí. „Hej, Ivan, hej,“ prikývol som, ale Nemec sa pritom zarazil. Akoby rozmýšľal, čo teraz povedať. Nebolo to jedno? Beztak mu muselo byť jasné, že mu nikto nerozumie. Potom ukázal na Miška. Na môjho najmladšieho syna a pokynul mu, aby prišiel k nemu. Chudák Miško! V tej svojej detskej hlave si určite nevedel všetko zrovnať, ale poslúchol, prišiel. Nemec natiahol ruku a postrapatil ho prstami vo vlasoch. Tou istou rukou, ktorú dvíhal do výšky na parádnych vojenských prehliadkach a vykrikoval Sieg Heil, kým mu zverili úlohu podrobiť Slovensko. Tými istými prstami, ktorými možno len nedávno stláčal kohútik svojej dôstojníckej pištole, ktorými ukazoval vojakom na mape, ako rozmiestniť bojové jednotky, aby dokonale kontrolovali krajinu. Ale Nemec to v tej chvíli možno videl inak. Skôr, že ho hladí rukou, ktorou láskal i svoju ženu, keď sa milovali, ktorou si k sebe vinul svojho syna, hrdý na to, že je už otec. Hej, bol ženatý a mal syna. Z toho, čo opäť krkolomne vysvetľoval, som pochopil, že jeho Hans je asi taký veľký ako Miško. Z vojenského saka vytiahol puzdro na doklady. Mal v ňom fotku. Na nej mladá žena a malý chlapec. Kde je teraz tvoja rodina, Nemec? Pozeráš na fotku ako na svätý obrázok a pomaly môžeš začať odriekať ako v kostole – moja vina, moja vina, moja vina. Cítiš sa vôbec vinovatý za to, že si ich tam nechal? Tam niekde v Bavorsku, Durínsku, Sasku, či Porýní teraz na teba čakajú, a ty sa chystáš zjesť večeru mojej žene a deťom. Ak to prežiješ, ak ťa Rusi nezabijú, či nechytia a nenaložia do vlaku smerujúceho na Sibír, čo im povieš, keď sa vrátiš? Čo povieš svojmu synovi, keď sa ťa raz opýta, na čo si vo svojom živote hrdý? Budeš mu rozprávať o Bracovciach? O tom, ako dupali tvoje čižmy po zemplínskej zemi, ako sa ti ľudia vyhýbali a ako si cítil, že keby mohli, najradšej by ťa nakopali do zadku a poslali domov? A teraz, čo cítiš? Teraz, keď tu sedíš, my všetci mlčíme a ty nám ukazuješ fotku toho najsvätejšieho čo máš a čo si kvôli vojne opustil? Prečo tu vlastne sedíš? Potrebuješ, aby ťa niekto poľutoval? Niekto z nás? Z menejcennej slovanskej rasy, ktorá mala v plánoch tvojho führera slúžiť vyvolenému ľudu? Ukazuješ mi fotku a čakáš, že ti pochválim ženu a dieťa. Hej, naozaj sú pekní. Ale možno to povedať o tebe? Ak to naozaj prežiješ, keď budeš starý, zhrbený a slabý, na čo budeš spomínať? Aké hodnoty si v živote vytvoril, čo ťa naplní hrdosťou, aby si zomrel spokojne? Myšlienky sa mi v tej chvíli vyplavovali rýchlejšie, než kedykoľvek predtým. Ich tok prerušilo až rázne roztvorenie dverí. Dnu vstúpil opäť vojak. Pucflek. V ruke držal demižón a kládol ho pred nás na stôl. Potom sa zasa zvrtol a rýchle vypadol von. Dôstojník opatrne založil fotografiu späť do puzdra s dokladmi a do saka. Potom otvoril demižón a požiadal o poháre. Istotne požiadal o poháre, čo iné sa mohlo v tej jeho krátkej vete skrývať? Dojedli sme. Škvarky boli ešte teplé. Mäso zvonku chrumkavé a dnu šťavnaté, Kristína ho vedela vždy pripraviť takto fajnovo. Nemec si pochvaľoval, ochkal nad tou dobrotou a sám vynukoval aj moje deti, akoby dával so svojho. Nalial mi víno. Jeho chuť som spoznal už pri prvom dotyku s jazykom. Zemplínske. Možno odniekiaľ z Vinného, to južnejšie od Malej Tàne chutí inak. Vypili sme hádam za štyri poháre. Nemec sa zdvihol, ešte raz postrapatil Miška, ale aj Ïurka a Janka, mojej žene pobozkal ruku ako nejakej urodzenej dáme. Kristína sa až začervenala. Potom nám zasalutoval a vyšiel von. Bolo už aspoň desať hodín, tma ako v rohu. O pár minút na to sa dedinou rozhučali autá a celá nacistická armádna kolóna odtiahla. Istotne čakali len na neho. Potom zaznel výbuch. Silný a ohlušujúci. Nemci za sebou vyhodili do vzduchu most. Hody, čo som naplánoval celkom inak skončili, a my sme sa pobrali do pivnice. Ukryť sa. Ruské kaťuše naháňali strach aj nám. „Tu sú, už sú tu!“ kričala susedova Haňa, keď k nám ráno prišla zvestovať novinu. Nemusela hovoriť, kto je už tu. Bolo to jasné. Ivan. „Si mal šťastie včera, že ťa Nemci nevzali. U vás neboli, alebo čo? Muži z dediny večer utekali až ku Falkušovciam a tam sa skrývali na cintoríne. Vraj, aby to nebolo ako v Michalovciach. Tam pobrali všetkých. Mužov aj ženy. Nemci na ústupe ich vliekli so sebou ako živé štíty a potom sa usadili v Pozdišovciach. Tam je to vraj teraz strašné!“ Haňa kričala, mávala okolo seba rukami, bola poriadne rozrušená. „Hej, aj u nás Nemci boli, ale nevzali ma,“ kývol som ramenom, nechcel som viac vysvetľovať. „To tá tvoja noha, čo?“ Opäť som jej prikývol. Načo jej vravieť, že nemeckému veliteľovi sa zažiadalo pochutiť si na pečenom mäse a vychutnať rodinnú atmosféru, čo mu chýbala. Nech si myslí, že to moja noha, pre ktorú ma neprijali do armády. Krívam na ňu, aj bolí, keď ju presilím, alebo sa má zmeniť počasie. A najviac na ňu krívam, keď je nablízku voľakto, kto by ma najradšej zverboval do vojska. Tak sa veci majú, ja nechcem len pozerať na fotku, ja chcem naozaj ostať s Kristínou a s deťmi. Žiadna armáda! Keď už raz krívam, tak nech z toho aj niečo mám! „Od Falkušoviec, odtiaľ prišli. Najskôr len jeden, za ním ďalší dvaja. Hliadka, alebo čo, prišli a pýtali sa, či už sú Nemci preč. Keď im povedali, že hej, naraz ten prvý vytiahol biele plátno a mával. Potom sa za ním objavili. Stovky, možno tisícky. Červená armáda. Veď sa poďte pozrieť!“ volala Haňa, ale ja som kývol Kristíne, nech tu zatiaľ ostane aj s deťmi. Naozaj. Pozdåž celej cesty, tam ako sa tiahnu polia, kde pestujeme konope, išla ruská armáda. Pešiaci, vozy a kone, ktoré ťahali delá. Tie potom rozostavili hneď za dedinou a namierili na Trebišov. Bol to čudný pohľad. Rusi prichádzali, bežali z domu do domu, hľadali Nemcov a pýtali jesť. Nie, tu nerabovali. Aspoň nie tak, ako nás varovali Nemci. Proviant si viezli na autách, ale aká je to už vojenská strava? ¼udia ich núkali, oni prijímali, hrýzli, hltali, džgali sa. Aj ja by som tak robil na ich mieste. A bolo by mi jedno, čo si o mne myslia iní. Najviac ma prekvapilo, koľko bolo medzi nimi žien. V uniformách strácali jemné črty, ba dalo by sa povedať, že zmužneli. Oči opuchnuté od nedostatku spánku, ale živé, sliedivé. Ženy si k sebe vždy nájdu cestu. Tie naše, zemplínske, už dali ruským označenie, prezývku. Volali ich barišne, možno ich takto volajú aj v Rusku, ale barišne sa už o dve-tri hodinky cítili v Bracovciach ako doma. Začali obchodovať. Ponúkali mydlo. Za chlieb, za slaninu, za pálenku. „Mydlo, skutočné mydlo!“ privoniavala si Kristína k jednému, čo práve vymenila za škvarky. Za tie, čo nám ostali ešte odvčera. Už dávno vyšla z krytu aj s deťmi, nevydržali tam čakať. „Veď vidím, že mydlo, vidím,“ prikyvoval som jej a konečne som sa aj trochu usmial. Dlho sme už žiadne nekúpili, všetko bolo len na lístky. Múka, olej, petrolej aj mydlo. „Hovorila som im, že my si robíme mydlo sami. Že ho varíme z kostí.“ „A čo? Komu si to vlastne vravela?“ „Soni. To je jedna barišňa. Povedala, že ona variť mydlo nevie, nech ju to naučím. Vraj o chvíľu príde,“ stále sa nadchýnala Kristína. „Ona príde ku nám? Do domu?“ Kristína prikývla. Chcel som hneď voľačo povedať, ale vtedy som ucítil, ako na moje rameno dopadla čiasi ruka. Obzrel som sa a bol to ruský vojak. Vraj, že mám ísť s ním. Celý deň som potom rúbal stromy. Most cez Ondavu mal stáť čo najskôr, Rusi sa nechceli zdržiavať so zvážaním nejakého dreva odkiaľsi z lesov, a tak ma zaradili medzi tých, čo museli vyrúbať náš parčík uprostred dediny. Tu nepomohlo ani moje krívanie. Ale tiež nemôžem povedať, že mi to bolo proti srsti. Mal som pocit, že robím čosi užitočné, i keď mi park mizol pred očami. Nakoniec, čím skôr sa postaví most, tým skôr odídu. Túžil som jednom. Po Bracovciach bez vojska. „Takže, toto sú Soňa, Lena a Svetlana. A už videli, ako sa to robí,“ spustila na mňa Kristína, len čo som po celodennej drine vošiel do domu. Vonku sa už stmievalo. Ešte na dvore som si všimol veľký hrniec, ten čo používala, len keď varila mydlo alebo lekvár. Stál na ohnisku, ale čo bolo v ňom, na to som nepozrel. Zato ma prekvapila vôňa, ktorá sa opäť roznášala kuchyňou. Čerstvo spražené sadlo, škvarky a pečené mäso. Tri barišne sedeli za stolom a pozdravili ma. Rozumel som im o niečo viac ako včerajšiemu Nemcovi, ale nie celkom. Prisadol som si. Miško, Ïurko a Janko čušali na lavici rovnako ako včera večer. „Charóšije, vsjo býlo charóšije,“ pochvaľovali si ženy v uniformách. Vraj im Kristína ukázala všetko. Z bravčových kostí mydlo nevarila, hoc sme ich mali prichystané ešte zo zabíjačky. To by trvalo veľmi dlho. Ale zato slepačie kosti naskladala ho hrnca a zaliala vodou. Varila ich do večera. Vždy, keď sa voda odparila, ale kosti ešte ostali, doliala ďalšiu. Až nakoniec, keď sa kosti úplne rozvarili, na dne ostal lúh a nad ním plávalo mydlo. Už ho len vybrať, vložiť do škatuliek a vysušiť. „To tu boli celý deň?“ spýtal som sa Kristíny, ale ona, že kdeže, že aj ony majú okolo vojska roboty vyše hlavy. No možnože dnes armáde toľko nevarili ako inokedy, vojaci jedli najmä u domácich. Kristína ich pozvala, všetky tri. Mäsom nešetrila, pripravila druhé prasacie hody. Chcel som jej ešte povedať, že popoludní, keď som šiel do humna nabrúsiť sekeru, zistil som, že kaďa na ovos je prázdna. Zrno zmizlo. Ale radšej som si zahryzol do jazyka. Videl so tie kone, čo ťahajú kanóny. Musia niečo žrať. Len som dúfal, že Kristína mala aspoň toľko filipa, aby neukázala barišniam, kde máme schované ďalšie mäso. Spod postele som vytiahol ukrytý demižón a nalial do pohárov. Bola to zvláštna chvíľa. Napåňal som poháre trom ruským ženám, vojačkám a dával som im piť víno, ktoré mi tu včera zanechal nemecký dôstojník. Potom sme si, rovnako ako včera, pochutnali na škvarkách a pečenej bravčovine. Opäť sa všetko podarilo, výborné, chutné, ba dokonca asi chutnejšie než včera. Už som netúžil hodovať, aby som zahnal pocit strachu a beznádeje. Už som chcel oslavovať, hoc znavený z ťažkej roboty a bolesti, čo mi práve vyžarovala z tej prekliatej nohy. Kristína, možno trochu neobozretne, hovorila o tom, že ľudia sa príchodu Červenej armády báli. Keby to povedal muž ruským vojakom, určite by sa zdal podozrivý, že spolupracoval s fašistami. Ženy to však medzi sebou brali inak. Vraj o Maďarsku počuli, že tam sa deje kadečo. A odtiaľ išli správy k nám, preto máme strach. Ale Slovensko, to je už niečo celkom iné. To sa proti Germánom vzbúrilo, vedia dobre o povstaní pri Bystrici, do Moskvy došla depeša so žiadosťou o pomoc. Tu sú predsa u svojich, tu neútočia na Nemcov v prostredí, ktoré by stálo proti nim. Sedeli sme, jedli a pili. Rovnako ako včera. Celkom inak ako včera. Nepozeral som na rozjímajúceho nemeckého dôstojníka v poslednej chvíli pred útekom, ale do tvárí žien pripravených na ďalší útok a rozmýšľal. Čo tu robíte, Rusi, Ukrajinci? Čo tu robíte, vy, ženy v uniformách? Mali by ste teraz doma obšťastňovať svojich mužov, vychovávať deti, zašívať im gate a variť večeru. A vy? Chodíte so samopalmi a spoznávate, ako páchne smrť. Odišli ste v spoločnosti bojovníkov a zapadli medzi nich. Muži, ženy, všetci ste odišli od Volgy, Donu, Dnepra, aj keď sú vaše domovy už slobodné. Teraz prechádzate cez Slovensko a vraj sa zastavíte až v Berlíne. Aspoň tí, čo tam dôjdu, ktorí to prežijú. Možno. A možno nie. Nikto si sebou nemôže byť istý. Vojne ešte nie je koniec. Vojne ešte nie je koniec tu, u nás. Ale u vás v Rusku hej. A vy stále ťaháte delá, túrujete motory áut s kaťušami, rachotíte s tankami smerujúcimi na západ. Ten večer bol podobný včerajšiemu. Bracovce boli plné cudzích vojakov i vtedy i dnes. Ten večer bol celkom iný než včerajší. Včera sme tu mali Nemcov, ktorí chceli ostať, urobiť si z nášho domova svoj. Dnes tu máme Rusov a Ukrajincov, čo si už mohli hovieť doma, ale bojovali, aby Nemcov vyhnali aj zo Slovenska. ¼udia na to nezabudnú. Určite nezabudnú. Nie sú predsa sprostí. * * * Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|