Hohó, niekto ma volá domov
@ :: Poviedky ::
Sep 18 2007, 14:29 (UTC+0) | 
|
Miesto: Ladomirová; okres Svidník
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
Koncom leta, keď ešte slnečné lúče hriali zem aj ľudí, hrubé svetre viseli v skriniach a onuce čakali, až si do nich ktosi zabalí nohy, v čase keď gazdovia zberali úrodu zo svojich políčok, detváky sa chystali do školy a na nebi sa pomaly kopili sivé ťažké mraky ako predzvesť hmlistej, upršanej, studenej jesene, tak práve vtedy meral cestu ladomirský richtár k cigánskym Vatriskám. Kráčal vzpriamene, v rukách držal richtársku palicu – znak jeho úradnej moci a vôle, ktorej nesmel nikto v dedine klásť odpor, či nebodaj neposlúchnuť jeho príkaz. Vedeli to aj obyvatelia Vatrísk a tak sa všetci vyhrnuli zo svojich chatrčí a netrpezlivo čakali, s čím k nim richtár prichádza. V mysliach sa im premleli všetky hriechy, ktoré za ostatný čas začiernili ich duše. Nikto z nich si však nevedel ani len predstaviť, pre ktorý z týchto skutkov teraz dostanú návštevu.
„Je vás tu ako maku,“ zasmial sa richtár, keď uvidel kopu cigánov ako stoja pred ohniskom a visia na ňom očami v očakávaní dobrej, či zlej zvesti. „Prišiel som povedať, že z úradnej moci vám prikazujem, aby ste sa všetci do jedného prichystali a ihneď sa pustili do kopania dedinského kanála.“
Medzi cigánmi to zašumelo.
„A to, pán richtár, všetci? Všetci, ako že aj deti?“
„Deťmi myslíš týchto tu?“ ukázal richtár palicou na skupinku pätnásťročných šarvancov. „Ak áno, tak aj deti. Keď môžu z gazdovských dvorov kradnúť sliepky a utekať pred domácim ako o dušu, tak určite zvládnu aj túto robotu.“
Nesúhlasné mrmlanie richtára nahnevalo.
„Čo repcete? Deti do školy nechodia, len sa naverímboha kde kade potulujú. Vy radšej žobrete, posedávate, fajčíte, spievate a vaše nočné hulákanie nedá spávať ostatným.“
„Keď vyhrávame na tancovačke, to sa tým akože poriadnym ľuďom páči! Naša muzika nemá páru. Vy tak neviete s husľami narábať ako my! Ani s nimi nezarobíte ako my!“
„Ticho!“ skríkol richtár. „Dosť bolo zbytočných rečí. Tými nič nevyriešime. Nakoniec mi poviete, že aj tuto, slepý Zavoroňák, čo je starší ako môj otec, robí, až sa mu z kečky parí. Veľmi dobre poznám vašu politiku. Reči, reči, žiaden skutok. Platí, čo som prikázal. Všetci idete kopať kanály!“
„A čo za to?“ opýtal sa ktosi tak nástojčivo, že sa na neho všetci obzreli. „Dáte peniaze, alebo jedlo?“
„Nič! Aká pláca? O chlebe a o vode, tak bude! Konečne urobíte voľačo dobré pre celú dedinu. A najmä pre seba. Jesenné dažde vám aspoň zasa neodnesú chatrče.“
„Keď máš chlieb a vodu, nezažiješ hladu,“ ozval sa Zavoroňák. „Nevyjednávajte! Choďte a urobte, čo vám richtár káže. Od kedy je svet svetom, ešte cigán od hladu ani od roboty neumrel.“
Každý hundral, prešľapoval na mieste, nebolo toho, čo by sa prvý pobral chytiť lopatu do rúk. Richtár vedel, že s cigánmi nie je ľahká robota. Že prosíkanie tu nemá svoje miesto. Cigán sa vie tváriť, že je na tom vždy horšie, ako si to kto vie predstaviť. Dával pozor, aby sa nedal zatiahnuť do ich nekonečných sťažností a sebaľútostivých plačlivých žalôb. Aj sa na chvíľu zamyslel. Odkedy si pamätá, cigáni žili osve od ostatných dedinčanov. Mali svoje zvyky, svoj život. No ten sa ani časom nezmenil. Stačila im jedna chatrč, oheň, v blízkosti potok a les. Ten bol nevyčerpateľnou zásobárňou dreva, lesných plodov a miestom, kam si chodili uľaviť. Videl, ako žijú zo dňa na deň bez toho, aby spomínali, aby plánovali. Akoby nemali čo alebo koho si pripomínať, akoby nemali cieľ, pre ktorý sú na svete. Akoby nebolo z čoho sa poučiť, vziať si príklad, aby neopakovali zas a znova tie isté chyby a omyly. Večne sa len žalovali, ľutovali. Kradli, vymýšľali dôvody prečo nemôžu byť ako ostatní. Žili len pre dnešok. Za celé tie roky generácie cigánov zleniveli.
To bol richtárov záver a keď sa už chystal na odchod, jeho zrak zablúdil na cestu, čo ju bolo vidieť ponad strechy dedinských domov. Skoro si od radosti poskočil, no dbal na svoju vážnosť a len tak, pomedzi zuby šepol: „Pozrite sa, aha, žandár Čaho je na pochôdzke. Ten má výdrž, poviem vám! Jeho obvod leží od Svidníka po Krajnú Poľanu. Ešte som ho nevidel sedieť na voze, či v aute. Vždy chodí pešo. Aj svoju sukovicu má pri sebe.“
V tej chvíli sa cigáni rozpàchli, ani čoby ich bol ktosi rozohnal palicami. Žandára Čaha sa veľmi báli. Bol to prísny chlapík s bakuľou, čo mu bola akoby prirastená k rukám. Vedel ňou uštedriť také údery, že sa previnilec musel z bitky liečiť aj zo dva týždne. Je pravda, že ten český žandár rád rozdával údery na všetky strany, a že sa ho báli aj tí, čo nemali nič na rováši. Ale v chotári vedel udržať poriadok. Keď sa zjavil na obzore, každý radšej kamsi zaliezol, len aby sa mu nedostal do rúk.
„Upokojte sa,“ tíšil richtár cigánov, „o chvíľu je poludnie, pozvem Čaha na kus reči a na obed. Vy sa zatiaľ dajte do poriadku a nech ste už aj pri kanáloch!“
Otočil sa na opätku a z diaľky mával richtárskou palicou na žandára, aby ho počkal. Vtedy jeden z cigánov povedal: „Hovorte si, čo chcete. Ale ako to vidím ja, tak je to pravda. Richtár nemusí byť múdry a vážený, aby vedel zastať svoj úrad. Richtár musí byť bohatý. Lebo len bohatý vie pohostiť žandárov a ostatných pánov. Len plný mešec vie zaistiť, že sa tí páni zastavia u richtára a nebudú pchať svoje nosy na Vatriská. Len tak nám dajú pokoj...“
Kopať kanály bola robota na niekoľko dní. Chlapi so synmi poctivo håbili stoku, čo sa viditeľne predlžovala po trase, ako ju bol richtár vyznačil. Sprvu s nimi chodili aj ženy, no časom uznali, že ony tam skôr zavadzajú, nebol z nich veľký úžitok. Richtár mal pravdu, keď vravel, že kradnú. Hej, kradli. Od gazdov. Z ich polí, či zo dvora. Ale poznali svoju mieru. Ukradli len toľko, čo akurát potrebovali. Vyhrabali len toľko zemiakov, čo uniesli v jednej vyhrnutej sukni, alebo vyrvali jednu hlávku kapusty, či ulapili jednu zatúlanú sliepku. Taká gazdovská sliepka, to bola dobrota! Len mala málo mäsa, neušlo sa každému. Nerobili si zásoby. Minuli všetko hneď, ako sa k jedlu dostali. Jediná vec, ktorú hromadili pri stenách chatrčí, bolo drevo. Zimy tu bývali tuhé, kuriva nebolo nikdy dosť. Lepšie sa im vodilo akurát teraz, na jeseň. Gazdovia vykopávali zemiaky a aby to stihli pred príchodom daždivých dní, volali cigánky pomáhať.
Haňa so Zuzou sa v jedno piatkové ráno chystali ku gazdovi Hvozdovi. Sám ich zavolal na robotu. Za jedlo a že im ešte pridá zo tri hniezda čerstvo vykopaných zemiakov. Bol by to hriech, nevyužiť takú príležitosť.
Zemiačnisko bolo dlhé a úzke. Ženy si zaraz zrátali, že budú kopať štyri rady dovysoka nahrnutého sadiva. Aj si hneď zhlboka vzdychli. Toľko roboty! Zatiaľ, čo gazda zhadzoval z voza vrecia, si obe cigánky prezerali okolie. Niežeby to tu nepoznali. Veď hneď za chrbtom mali Vatriská. Boli tak blízko, že videli svojich ako sa len ponevierajú. No tvárili sa, že ich nesmierne zaujalo, ako rýchlo sa slnko vyhuplo nad neďalekými kopcami a celú krajinu zalialo svojimi lúčmi. Len aby nemuseli domácim pomáhať hneď teraz. Veď prišli vykopávať, nie skladať z voza motyky. Možno si ani nestihli všimnúť, že ešte nedávno sýtozelené vňate zemiakov sa teraz hnedo skláňali k zemi, niektoré akoby bezvládne ležali medzi jej hrudami.
Gazda na nich zavolal a vydal pokyny: „Tuto sú vrecia, tu motyky... Zemiaky vari poznáte,“ uškrnul sa. „Začnete prvým radom zdola. Keby ste začali kopať na hornom konci poľa, tak sa vám krv nahrnie do hláv a nebudete vládať.“
Ženy ticho počúvali. Tak to bolo zakaždým. Najskôr príkazy, dohoda o pláci a robota. Keď gazda ukázal na kopu vriec, Haňa štuchla Zuzu a s veľavravným pohľadom kývla hlavou smerom k vreciam. Určite si zo dve zoberú. Budú z nich onuce na zimu. Dobre držia teplo a len tak ľahko nepremoknú. Na ostatok, sú z pevného plátna, dlho vydržia.
„Zemiaky budete ukladať do vriec takto: do jedného len tie veľké a stredné, do druhého najmenšie. Nepopleťte vrecia! Dávajte pozor pri kopaní, nieže mi všetku úrodu prerežete! Poškodené zemiaky mi začnú hniť a prídem o zisk. Ak by sa vám aj tak podarilo do daktorého zemiaka zaťať motykou, ten nedávajte do vreca! Ukladajte na jednu kôpku. Zjedia sa ako prvé. Všetko jasné?“
Ženy prikývli, že jasné, jasné, no Hani nedalo neopýtať sa, za čo tu budú robiť?
„Ako som povedal, dostanete obed aj večeru. A keď prácu dokončíme, dám vám aj zemiaky. Nie celé vrece, možno pol mecha pre obe spolu. Platí?“
„Dohodnuté!“ riekli obe naraz no Haňa sa ešte raz obrátila ku gazdovi: „Gazda, a ten pol mech zemiakov dáte za každý deň, či len raz, keď bude celé pole vyzbierané?“
„Ej, ty jedna! Vydumuješ? Jeden pol mech, keď bude pole čisté. Pre obidve spolu. Nie jeden tebe a jeden Zuze, nie, veru nie.“
Ženám sa kopalo ľahko. Zem bola suchá, piesčitá, úroda bohatá. Spod jedného hniezda vyhrabali aj zo dvadsať zdravých, temer rovnako veľkých zemiakov. Vykotúľali sa aj také menšie, no bolo ich pomenej. Sprvu im práca šla od ruky. No čím vyššie stálo slnko na oblohe, tým pomalšie dvíhali motyky a tým častejšie posedávali, oddychovali. Keď im gazda zahlásil, že ide do dediny po gazdinú a dovezú im obed, hneď pookriali. Len čo voz zmizol za zákrutou, vyskočila Haňa na rovné nohy a poďho ku vreciam.
„Vstávaj,“ súrila Zuzu. „Teraz môžeme vziať tie vrecia. Pozri, poskladaj vrece po šírke, potom po dåžke, zasuň kratšiu stranu skladanice pod sukňu. Až k bruchu. Potom sukňu spusť, uhlaď a vrece trochu povytiahni, nieže sa ti pri chôdzi vyšmykne pod nohy!“
„Hej, len teraz mi to trčí nad sukňou.“
„Ty si taká nešikovná! Ešte si nekradla prázdne vrece? Nestrkaj tú druhú blúzu do sukní. Nechaj ju vonku, len tak, voľne. Zakryje trčiace konce vreca. Vidíš? Urob ako ja.“
„Hahaha, vyzerám ako by som čakala decko!“
„Hlupaňa. Trochu sa zhrb a predkloň. Nikto nič nezbadá. Celý deň sme sklonené k zemi, nikomu nepríde čudné, že nám po toľkej lopote ostalo krivé telo.“
Po dobrej hodine sa voz aj s obedom vracali na zemiačnisko. Plné vrecia sa nadúvali na roli postavené v rovnakej vzdialenosti jeden od druhého, akoby tam stáli od nepamäti. Gazda si ich s úľubou prezeral už z diaľky.
Napriek príchodu obeda sa cigánky išli pretrhnúť v robote. Svedomito kopali bez toho, aby narovnali chrbát, či zodvihli hlavy od pôdy. Pot im stekal po lícach, kopil sa na čelách, no ony netrpezlivo čakali, až ich gazdiná zavolá k jedlu.
„Poďte, ženičky, doviezli sme vám jesť. Sadnite si tuto, do tieňa, oprite sa o kolesá voza, nech na vás nepáli slnko.“
Ako na povel, cigánky pustili motyky z rúk a nechali ich ležať pri nedokopaných hniezdach. Fučali, dychčali, no dávali pozor, aby si nevedomky nenarovnávali chrbát.
„Ej, ale ste sa narobili. Toľko vriec! Ani sa mi veriť nechcelo, že máme takú dobrú úrodu,“ rapotala gazdiná, nevšímajúc si zmraštené obočie manžela. Ten vedel, čo má doma, ale že aj pred cigánkami bude mlieť hubou bez prestania, to si veru nemyslel.
Gazdiná vybalila z ľanových utierok plný hrniec halušiek.
„Ešte sú horúce. Tvaroh je čerstvý. Posypala som ich praženou slaninkou.“ Za haluškami sa len tak zaprášilo. Cigánky ich nahádzali do seba po posledný kúsok.
„Keď ste dojedli, môžete pokračovať. Do večera možno stihnete vykopať ešte jeden rad,“ súril ich gazda, aj keď tomu sám neveril. Veď sa akurát napchali, že vyzerajú ako plnený husací krk, akože sa teraz budú zohýnať kvôli jeho zemiakom?
„Počkaj, gazda. Na voze mám ešte batoh s večerou. Aby som nemusela znovu chodiť na pole. Zložím ho, nech ho nezadusíme vrecami.“
Keď cigánky počuli, od radosti takmer vyskočili z kože. Toto sa im doteraz ešte nestalo. Obed aj večera naraz! „Gazdiná,“ ozvala sa Haňa. Ona bola tá smelšia, dotieravejšia, vypočítavejšia. Zuza bola mladšia, ešte toho málo zažila. Nepoznala všetky fígle, ktorými sa dali oklamať gadžovia.
„Gazdiná, keď ste si dali toľko námahy aj s večerou, my ju zjeme teraz, ak nám ju dáte.“
„Čo by som nedala. Hladné ste. Ani sa nedivím. Robota neľahká, mohla som viac navariť...“
„Halušiek bolo akurát. Ja len... Keď je už večera v mise, načo ju odkladať. Zjeme teraz, nebudeme z času odkrajovať aj podvečer.“ Gazda neveriacky krútil hlavou, no vyliezol na voz a podal žene druhý batoh. Nepáčilo sa mu to. Kam to chcú tie cigánky nadžgať? Veď ich vyžerú. Ako to, že sú ešte hladné? No veď on im zajtra ukáže! Dostanú varené zemiaky v šupke a kyslé mlieko.
„Tu máte, moje, jedzte. Uvarila som zemiakovú kašu s cibuľou opraženou na masti. A pribalila som aj chlieb so slaninou. Ten som chcela dať mužovi, ale keď vám zachutí, pokojne zjedzte. On má svoje doma.“
Kým domáci nakladali vrecia na voz, cigánky zjedli všetko do poslednej omrvinky. Chutilo im. Ako by aj nie. Málokedy sa dostali ku slanine a doma ich nikto takto neobskakoval. Aký je gazda prísny držgroš, taká je gazdiná hlúpa. To si obe mysleli. Sedeli na zemi a plné bruchá sa im vydúvali spod sukní. Ani im neprišlo na um vstať a pokračovať v robote. Nevládali sa ani len pohnúť, nieto zatínať motyky do prašnej zeme.
Všetky plné vrecia sedeli na voze, kone fàkali a malátne kývali chvostmi. Gazda so ženou kráčali k najedeným cigánkam. Hvozda chcel už-už čosi povedať, keď Haňa zdvihla svoj tučný zadok zo zeme a otočila smerom k Vatriskám. Priložila obe ruky k ústam a zarevala: „Hohó... Hohó...“
„Čo si to kričala?“ vyzvedal gazda. Haňa akoby ho nepočula, znovu kričala smerom k chatrčiam: „Hohó... Hohó... Nepočuli ste? Volajú na nás. Musíme ísť domov.“
„Nič som nepočul. A ty, žena?“ Gazdiná sa na nich dívala ako teľa na maľované vráta. Ničomu nerozumela. Čo to mala počuť? Volanie od Vatrísk? Nie, to nezačula. Videla len ako Haňa skladá dlane k sebe pred tvár a vrieskala hohó, hohó. Nič iné sa jej uší nedotklo a tak len hlavou krútila, že nie, nie.
„Ani žena nič nepočula. Len ty tu vrieskaš ako zjašená. Ta sa berte k motykám. Do večera ešte ďaleko. Aspoň polovicu druhej rady stihnete naložiť do vriec.“
„Klamala by som? Ja? To si o mne myslíte, ha?“ urazene sa obhajovala Haňa. „Doma sa niečo deje, volajú nás. Musíme tam ísť. Robota počká, nie je zajac. Zajtra. Zajtra budeme ďalej kopať.“
„Najal som vás na celý deň... Zjedli ste za voz jedla... Obed aj večeru naraz. Čo teraz? Necháte rozrobené pole?“ kričal gazda a priam nepríčetne sa díval na cigánky. Tie ani brvou nepohli, iba Haňa chcela mať posledné slovo.
„Vy ste bohatý gazda. A gadžovia vravia, že kto je bohatý, je aj múdry. Čo? Tak by ste mali vedieť, že my, cigáni, už po večeri nerobíme. Lebo lepšie je ísť spať sýty ako unavený.“
Potom len tak, s akýmsi nejasným prísľubom, že zajtra prídu zase, vykročila so Zuzou v pätách domov. Najedené, spokojné, s vrecami pod sukňami. A zajtra? To cigána nikdy netrápilo. Zajtra je ešte ďaleko, nejako už len bude.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
