Vodenie Uľjany
@ :: Poviedky ::
Oct 10 2007, 14:46 (UTC+0) | 
Kojšov v lete 2007 |
Miesto: Kojšov, okres Gelnica
Čas: povesť nemá presnú časovú identifikáciu
Autor: Slavomír Szabó
Bolo to tak ako každý rok. Presne päťdesiat dní po Veľkej noci sa zástup Kojšovčanov zhromaždil v kostole, aby si vypočul kázeň. Slová, že v tento čas zoslal spasiteľ Ducha svätého na svojich apoštolov. Vraj Tomáš, ten jediný akoby neveril, že Ježiš dokázal vstať z màtvych, až kým mu nepoložil ruku do rany. Neveriaci Tomáš sa však dotkol skutočného živého tela Božieho syna, a ten po tom, čo zoslal na všetkých najvyššie osvietenie, vystúpil na nebesá.
Kňaz sa vrúcne prihováral a jeho slová presiakli dušami Kojšovčanov, napåňali ich nemým úžasom a nútili zamyslieť sa, akí sú sami nedokonalí, ako lipnú na pozemských statkoch, ktoré ich tak vzďaľujú od nebeského kráľovstva. Håbka a sila kázne ich odvádzali od vnímania vonkajšieho sveta. Všetci, čo sa ponorili do rozjímania, zabudli na to, že je krásny deň plný slnka a vtáčieho spevu. Aj Terka. Dievča na vydaj s hlbokými čiernymi očami a vrkočom hrubým ako konopné lano. Kľakala na kostolnú dlažbu, prežehnávala sa, priam visela na kňazových perách a párkrát si hlboko povzdychla. V tej chvíli sa cítila akási malá, bezmocná ako dieťa, ktoré túži po rodičovskej láske a objatí. Nevedela si predstaviť väčšiu radosť a slasť, ako sa plne oddať modlitbe a precítiť tak blízkosť k Bohu. Až potom, keď bohoslužba skončila a cez otvorené dvere preniklo do chrámu viac svetla, precitla. Nie celkom, čosi v nej ešte z tých pocitov ostalo; určite nemálo, pretože i keď bola vždy viac než výrečná, teraz von kráčala måkvo, v tichosti a len akosi podvedome vnímala, čo sa deje navôkol.
„Večer bude tancovačka, však to už vieš. Ale nevieš, že prídu hrať cigáni, odniekiaľ, hádam od Margecian a ja sa už tak teším, od rána myslím len na to. Vasiľ by sa už mohol konečne vykoktať. Kdekomu skoro rok rozpráva, ako sa mu páčim, ale mne to ešte nepovedal. Ktovie, možno dnes. Mohol by už, nie?“ spustila na ňu Mária, len čo vyšli pred kostol a slabý vietor im ovanul tváre.
„Och, čože? Vlastne, ty si tu? Prepáč, nevidela som ťa. Že čo s Vasiľom?“ zazrela Terka na kamarátku, akoby ju prekvapilo, že tam vôbec je.
„Nebudem tu teraz rozprávať, mama na mňa pozerajú,“ prehodila Mária už opatrnejšie a pozrela dozadu cez chrbát. Potom sa však naklonila viac k Terke, až jej, idúc vedno v zástupe, takmer šepkala. „Vieš, Vasiľ je celkom pekný, silný a poriadny. A ani toľko nepije ako ostatní. Len je hanblivý ako jalovica pred býkom. Ale on by mal byť ten býk, nie?“ zasmiala sa odrazu.
„To ti také napadlo v kostole?“
„No nie! Ja som skoro na nič iné nemyslela už od soboty! Veď kdekomu, naposledy tomu šťúplemu Ondrejovi hovoril, ako sa mu páčim, ale keď ma vidí, len pozerá do zeme, alebo kdesi hore po vtákoch. Ale dnes na tancovačke sa mi nevyhne. Mal by sa na to pripraviť, že keď nebude dosť rýchly, budú ma zvàtať iní. Preto tam chcem prísť skoro a postávať nejako blízko, aby až začnú vyhrávať, nech po mňa príde. Tak som rozmýšľala, že ty si moja dobrá kamarátka, či by si tam nestála so mnou, nech to nevyzerá, že sa mu natàčam. Tak to bude nenápadné, nie?“
„O tom si rozmýšľala na kázni?“ opäť neveriacky vypleštila oči Terka.
„No, veď vieš. Kedy sa stane mojim frajerom, keď nie teraz.“
Terka måkvo pokrútila hlavou, potom zastala.
„No čo, čo sa robí? Sa ti niečo nezdá? Čo som také...“ zháčila sa Mária, až jej nabehla žila na obnaženom krku, ale Terka ukázala rukou kamsi neurčito pred seba.
„Takže? Čo? Čo je tam?“
„Myslím,“ začala Terka neisto, „že ktosi potrebuje našu pomoc.“
„Akú pomoc? Čo za pomoc? Kam ukazuješ?“
Terka neodpovedala. Zástup ľudí sa už rozchádzal pred kostolom, slnko hrialo, priam pálilo, ale ona z toho nevnímala nič. Nemyslela na Máriinu prosbu, len sa rozbehla kamsi bokom a Mária za ňou. Videla, že čosi nie je v poriadku, Terku takúto nepoznávala.
Nebežali dlho. Vlastne len pár krokov za kostol, kde inak nebolo nikoho, a tam obe prekvapene zastali. Na zemi ležalo dieťa. Uľjana, sirota, čo jej sotva minul tretí rok, bola natiahnutá v tráve a nehýbala sa. Vyzeralo to, akoby bola màtva a jej telíčko už vydané na milosť.
„Bože, dieťa!“ pobehla k nej Terka, len čo ju zbadala. „Dievčatko, Uľjanka, vstávaj,“ dvíhala jej hlávku, dúfajúc, že ešte žije.
Žila. Našťastie. Otvorila svoje veľké oči, pod ktorými sa na lícach černela rozmazaná špina zo zaschnutých såz. Bola to úľava, ohromná úľava, ktorá razom dopadla na obe dievčence, až si vydýchli.
„Ako si sa tu... Uľjanka, čo sa stalo?“ sklonila sa k nej i Mária, teraz už nemysliac na Vasiľa ani tancovačku.
Malé dievčatko sa akosi neisto rozhliadalo vôkol seba, akoby ich nespoznávalo a mlčalo. Aspoň v prvej chvíli, potom ako precitla zo spánku, sa nevedela spamätať. Slnko jej svietilo priamo do očí, tieň chrámu dopadal tesne vedľa a bolo cítiť, že je nesvoja. Obďaleč, na ceste pred kostolom ešte prechádzali poslední návštevníci bohoslužby, ktosi čosi vykrikoval o večernej slávnosti, lenže ona akoby prišla z druhého sveta.
„Spala si, moja? Alebo ťa niečo bolí? Prečo si tu ležala, veď hovor, Uľjanka,“ prihovárali sa Terka i Mária, keď dievčatko konečne zazívalo. Bol to prejav, gesto známe každému, že takto zíva len ten, kto si zdriemol, alebo sa vyspal do ružova.
„Nechcela som,“ zašepkala Uľjana.
„Čo si nechcela. Hovor, moja,“ hladila ju Terka po vlasoch.
„Nechcela som rušiť v kostole, keď už farár začal. Krstná tam išla, vravela, že mám ešte natrhať trávu zajačikom a prísť.“
„A čo? Prišla si neskoro, tak si radšej ostala tu?“
Uľjana nemo prikývla a dievčatá sa konečne usmiali.
„Vidím, plakala si. Prečo tie slzičky?“ pohladila ju i Mária.
„Hrala som sa so zajačikmi, prišla som neskoro. Nechcela som...“
Dievčatko, čo ako biedne, v tej chvíli už vyzeralo skôr smiešne. Keď sa v detskej hlávke rozhodovalo, či bežať do kostola, alebo sa pomaznať so zvieratkami, urobilo, čo mu bolo práve milšie. Nik by sa naň nemohol hnevať, čokoľvek mu vyčítať. Najmä jej, Uľjanke, nie. Čo prežila, po tom nikto netúžil. Nakoniec, jej mamu i otca poznali Terka s Máriou dobre, veď boli takmer susedmi. Boli. Lenže Uľjanina mama sa nedožila, aby si vychutnala pocit, keď priloží svoje dieťa k prsiam, aby mu dala napiť. Nepocítila jeho dotyk pier, nehu, keď jej zaspí v náručí, ba ani mu nepozrela do jeho nevinných očí. Zomrela počas pôrodu. Ešte chvíľu predtým hrabala na lúke seno, keď pocítila, že dieťa sa v jej brušku hýbe, sťahuje ju a čoskoro bude rodiť. Ponáhľala sa domov tak rýchlo, ako to len bolo možné. Druhé ženy bežali po pôrodnú babicu, nech príde a urobí, čo treba. Otca vtedy nikde nebolo, kopal v bani. Keď sa vrátil večer domov, našiel Uľjanku, svoju dcéru. Radosť nad otcovstvom však zlomil žiaľ. Žena už bola nebohá. Vraj skúšali všetko, čo sa len dá, ale nepomohlo nič. Krv sa z nej rinula, stekala na posteľ, na podlahu, neprestávala. Nakoniec vydýchla, ani si nestačila privinúť dieťa.
Ïalšie dni neboli o nič lepšie. Akoby zlý duch, čary, alebo možno len hlúpa náhoda, ktovie čo to bolo, ale rovno o dva dni sa v bani začal sypať kameň. Uľjankin otec, skôr než stihol pochovať svoju ženu, ostal pod zemou, čo naň padla v štôlni. Vyhrabali ho, až keď bolo po ňom. Uľjanka ostala sirotou, našťastie, už pokrstenou. Tak si krstná matka splnila svoju povinnosť a prijala ju za svoju. Za svoju, k svojim piatim deťom, okolo ktorých sa beztak mala čo obracať. Prepychom netrpeli, naopak. Prežívali, ako sa dalo.
„Ty si ju ako videla? Vlastne, nemohla si vidieť za kostol. Ako si vedela, že je tu?“ obrátila sa Mária na Terku, čo si opäť privinula Uľjanku.
„Ja neviem. Nevidela som. Bol to taký pocit. Nielen pocit, bola som si istá...“
„Istá čím?“
„Naozaj neviem. Len som naraz vedela, že tu mám bežať a pomôcť.“
„Mala si vnuknutie?“ spýtala sa Mária opatrne a Terka neisto prikývla.
„Azda. Naozaj neviem. Ale asi by sme niečo mohli...“ pustila Terka Uľjanku, posadila ju do trávy a odviedla Máriu bokom. Čosi jej hovorila potichu a čakala, čo jej odpovie. Dohodli sa, len Mária mala ešte jeden nápad. Že nielen jednu Uľjanku, ale aj druhú, s oboma to urobia. Bolo to tak, že v Kojšove boli práve dve siroty, skoro rovnaké staré, ba i rovnakého mena. Zvláštna náhoda, život pripraví všeličo. Terka súhlasila a dohodli sa, že Mária odvedie Uľjanku domov, potom sa strenú a obehnú všetky kamarátky v dedine. Sirotám trochu pomôžu, aspoň ako vedia. Tak sa i stalo.
Popoludňajšie slnko ešte stále nestrácalo na sile, keď sa uprostred dediny stretlo zo dvadsať dievok. Terka so sebou priniesla i detské šatôčky ušité z ľanového plátna. Ostali po nej a súrodencoch, celé biele.
„Biela je farba nevinnosti,“ hovorila, keď ich ukazovala svojim kamarátkam, a potom sa vybrali do rodín, čo prijali siroty. Po Uľjanku a po Uľjanku. Obe malé dievčatká obliekli do týchto šatočiek a dali im plátenné vrecko. Vraj, že na výslužku.
„A kam s nimi pôjdeme najskôr?“ spýtala sa Mária, zatiaľ čo sa všetky dievky tešili, aké sú tie sirôtky pekné.
„K mlynárovi. On má, môže dať, nebude mu chýbať. Istotne dá,“ rozhodla Terka a zástup sa pohol.
Dedina odrazu ožila spevom. Spevom z hrdiel mladých dievčat, ktoré kráčali v dvojrade a na jeho začiatku cupitali dve malé dievčatká, Uľjanky. Akoby piesne naplnili okolie, rozozvučali srdcia. Odrážali sa od šindľových striech dreveníc, rozliehali sa z ulíc do dvorov, preliezli škárami dverí do všetkých izieb, kuchýň a stajní, preleteli k horám, aby sa v ozvene vrátili späť. ¼udia vykukovali z okien, nerozumeli, čo sa tu deje, ale usmievali sa. Krojovaný a spievajúci zástup mladých dievok nenechal chladným nikoho. Takto došli až k mlynu. Tu ešte akoby viac pridali, spievali naplno, ktorá prvý, ktorá druhý hlas, ladilo to krásne, potešilo.
Z domu pri mlyne vyšiel postarší muž, bradatý mlynár v čiernom klobúku, ktorý sa beztak miestami belel od múky.
„Páčia sa vám kojšovské sirôtky? Isto páčia, komu by sa nepáčili takéto krásne a nevinné deti! Chceli by ste, aby vás navštívili? Aby ich detské očká zažiarili vo vašom dome? Chceli by ste ich potešiť a vykonať dobrý skutok? Tak nech k vám idú na návštevu. Ale pamätajte na sirôtky a s prázdnym vreckom ich nenechajte odísť! Privítajte ich vo svojom príbytku, ale...“ slávnostne prednášala Terka, potom zmåkla, akoby hľadala správne slová. Nakoniec našla dosť odvahy a povedala nahlas, priamo: „Kto chce Uľjanku mať, musí dukát dať!“
Mlynár ostal zaskočený. Nečakal to. Pohľad na skupinu mladých dievčat, čo naň tak neúprosne pozerali i dve siroty v bielych šatôčkach, ho však dojal.
„Dám im, dám. Pustite deti ku mne a na prázdno neodídu!“
Uľjanky nechápali, čo sa po nich chce, až kým ich Terka neodviedla pred dvere a potom vošli samé za mlynárom dnu.
Opäť sa začalo spievať. Hlasy zahlaholili na celé okolie a mlynár už v dome podával sirôtkam kysnuté koláče. Nakoniec vhodil zopár mincí do plátenného vrecka a vyviedol ich opäť von. Tam spievajúce dievčatá, keď to uvideli, zavýskali od radosti, vzali Uľjanky zasa k sebe a pozreli na Terku. Kam teraz?
„Ku píle! Ideme ku píle,“ ukázala Terka smer a zástup sa znova pohol. Kráčali spoločne a rovnako ako u mlynára, aj tu dostali výslužku. Takto pokračovali ďalej, od domu do domu, z dolného konca Kojšova na horný, a potom po druhej strane ulice naspäť. Všade spievali, veršovali a ukazovali sirôtky „Kto chce Uľjanku mať, musí dukát dať!“ – žiadali podarúnok a od nikadiaľ neodišli naprázdno.
Až po niekoľkých hodinách, keď i vrecko s mincami dosť oťaželo, sa vybrali spoločne ku krčme. Veď sa aj pomaly stmievalo a mala začať tancovačka. Chlapci postávali na ulici, už počuli, čo si vymysleli dievčatá. „Rusín Rusínovi pomôže,“ vraveli spoločne, ba nebolo v Kojšove človeka, ktorému by sa to nepáčilo.
„Aha, čo máme, čo sme vyslúžili!“ usmiala sa Terka a ukázala vrecko s peniazmi, len čo došli ku mládencom. Mala dobrý pocit, hrejivý, túžila sa pochváliť.
„Daj i nám!“ zakričal odrazu Ondrej, šťúply mladík, čo stál nablízku a vytrhol jej ho z rúk. Rehlil sa ako pomätený, istotne toľké peniaze ešte nedržal v rukách.
Terku akoby niekto ovalil mechom. Pokrčila čelo, stiahla obočie a zlostne zakričala, ako dovtedy hádam nikdy: „Sirotám berieš? Sirotám?!“ To naozaj nečakala. Chcela mu vrecko vytrhnúť späť, ale on ho rýchlo hodil Vasiľovi.
„Vasiľ, vráť nám tie peniaze,“ ozvala sa zrazu Mária a pozrela mu priamo do očí. Vasiľ, ako mal vo zvyku, uhol pohľadom, nepozeral ani na mládencov, nech mu nebodaj neukážu, aby hodil vrecko ďalej. Chcel inak.
„No, keď je to pre siroty. My sme mysleli, že dačo máte, ale že ste to spolu vyslúžili. Že je to pre všetkých, aj na oslavu. Chceli by sme, že by ste trochu dali na pálenku,“ okúňal sa, váhal, čo robiť, lebo mládenci už boli určite dohodnutí.
„Vrátiš mi to?“ zopakovala Mária.
„Len tak ho pustiť z ruky?“ váhal naďalej.
„Nie, len tak nie,“ zasmiala sa Mária, prikročila k nemu a dala mu bozk. A zatiaľ čo Vasiľ slastne privrel oči, naraz nebol schopný žiadneho odporu, Mária zobrala vrecko peňazí späť.
Smiali sa všetci. Mládenci, dievčatá, aj cigáni, čo práve prišli na rebrináku.
„Spolu sme vyslúžili, spolu ich užijeme,“ ozvala sa naraz Terka a natiahla ruku. Vzala Márii plátenné vrecko a peniaze vysypala na zem. Mince sa zaleskli v prachu cesty, ozaj toho nebolo málo; ba viac, než sa nádejali. Čupla si k ním a rozdelila ich na tri kôpky. Neboli rovnaké, jedna malá, druhá väčšia a tretia najväčšia.
„Toto je pre chlapcov na pálenku, nech je nám s nimi veselo,“ odsunula malú kôpku bokom. „Toto pre cerkev, nech je na kostol, aby bol pekný. A tieto,“ ukázala na najväčšiu kôpku, „pre naše Uľjanky a na múku. Zajtra ju kúpime, napečieme šišky a všetkých pohostíme. Ale najviac z tejto kôpky si odnesú sirôtky, nech im pomôžeme...“
V ten večer bola v Kojšove zábava ako už dlho nie. Cigáni hrali, až sa im struny pod prstami žeraveli. Spievalo sa, tancovalo, aj Vasiľ sa už konečne osmelil a privinul si Máriu. Len Terka sa občas zamyslela. Ako to vlastne bolo? Ako mohla po kázni vedieť, že za kostolom spí na zemi dieťa? Ako dostala ten nápad, čo jej odrazu vhupol do hlavy ako hotová vec? Nech to bolo hocijako, hrialo ju okolo srdca. Aj za tie sirôtky, aj za ich krstných rodičov, čo neveriacky krútili hlavami, keď ich doniesla k nim domov a pridala peniaze, čo tak veľmi potrebovali.
Vodenie Uľjanky, ako to neskôr nazvali, sa konalo i o rok. Ba i o dva, tri, päťdesiat, sto rokov. Aj dnes, a to bez ohľadu na to, či v Kojšove sú, alebo nie sú sirôtky, kráčajú krojované ženy s dvoma deťmi v bielych šatách od domu do domu a pripomínajú si, ako to bolo kedysi. Stal sa z toho zvyk, typický obrad v obci Kojšov, ktorý patrí k sviatku Rusadle. Či Turíce, ak chcete, lebo všade tento sviatok môžu volať inak...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
