Kríže sa nekradnú!
@ :: Poviedky ::
May 12 2005, 19:43 (UTC+0) | 
Súèasný myslavský cintorín vyzerá úplne inak, ako ten z vojnových èias. |
Miesto: Myslava
Čas: II. svetová vojna
Autor: Slavomír Szabó
English version / Anglická verzia
- Nie, ísť do lesa po drevo, to nie je bezpečné, - rozdumoval Adam ešte skôr, než padol na Myslavu súmrak. - Hej, musím zohnať dáke kláty, ale nie za cenu, že ma chytia a odvlečú na výsluch. Bože, to by som si dal. Keď začal vojna, ani sme nemysleli, že raz sa budeme báť vytiahnuť päty z domu. Teraz by som však riskoval, že by si ma pre pár polien pomýlili s tými Židmi. Aspoň ľudia hovoria, že cestu na Bašku stavajú židovskí väzni. Pochytali ich ktovie kde, naložili do áut a teraz pracujú, rúbu stromy, vláčia kamene, stavajú cestu. Nikto sa k nim nesmie priblížiť, rozprávať s nimi, odniesť im jedlo. Nemci s puškami sú na každom kroku. A zbierať drevo tam na kraji lesa, aby si mysleli, že idem k nim, že im chcem pomáhať, že vyzvedám? -
Adam sedel na lavičke pred domom, drevenou trieskou sa špáral v zuboch a spod klobúka dvíhal zrak k oblohe, sledujúc či nezačne pršať. Hľadal dôvody, aby sa sám ospravedlnil pred tým, na čo sa už v podstate odhodlal. Na ceste ku Bangrotu, neďaleko od miesta, kde žijú cigáni, áno, tam pri cintoríne je dreva dosť. Cigánom dlho trvalo, kým sa odvážili prísť k hrobom za tmy, ale aj ich strach z màtvych je už menší, potom ako videli tie ukrutnosti, čo tu páchajú živí. Stačí večer prísť a nabrať si. Ale, samozrejme, tak, aby to nikto z dediny nevidel. Nebude prvý, ak tak urobí. Okolitý porast je už dokmásaný, a to určite nielen tak sám od seba. Ba zmizlo tu aj niekoľko drevených krížov.
- Preboha, aký somár môže v noci na cintoríne vyťahovať kríž z hrobu? - opäť v mysli prehovoril Adam. Dokonca si to aj živo predstavil. Tma, vietor, aký v tento jesenný čas zvykne v noci fúkať, muž sa zaprie nohou do zeme, rukami zovrie kríž. Najskôr s ním začne kývať zo strany na stranu, aby sa trochu uvoľnil a potom ťahá, až kým ho nedostane von. A čo je tam pod zemou? Na to radšej ani nemyslieť. V drevenej truhle leží nebožtík. Jamky, v ktorých boli kedysi oči, prázdno civia nahor. Presne tam, kde sa s krížom mocuje zlodej, ktorý si chce zakúriť. Berie nebožtíkovi to posledné, kríž, znak viery, pamätník s menom, že tu kedysi žil, pracoval, živil rodinu, opustil tento svet. A potom? Potom dobehne domov, položí kríž na klát a už spod sekery lietajú triesky.
- Ak màtvi majú moc prichádzať medzi živých, určite to tak nenechajú. Všetko zlo sa raz každému vráti, - hútal stále Adam, už si kabát zapol na bruchu, ochladilo sa a potreboval si dodať odvahu.
Prešlo niekoľko ďalších hodín, nadišla noc, neskorá noc a Adam za sebou potichu zatvoril bránku do dvora. Rozfúkalo sa, klobúk si ešte hlbšie zasunul do čela a rezko vykročil k cintorínu. - Veď čo, to bude polhodinka. Možno ani nie, chvíľka a budem doma. Veď sú to len babské reči. U nás v Myslave nestraší, - povzbudzoval sa až sám ostal prekvapený, keď zakrátko stál uprostred cintorína medzi hrobmi a všetko sa mu zdalo také prirodzené, bez známok akéhokoľvek strachu. Ešte zopár krokov do kopca ku stromom a ta začal zo zeme zbierať haluze, lámať suché konáre, zväzoval ich špagátom. Bol prekvapený, koľko ich tu bolo. Len nasekať, nalámať a môže kúriť.
- Takže toľko ľudí tu zas nechodí. Boja sa, a to je dobre. Nech sa boja, viac sa mi ujde, - v duchu sa chichúňal, ale to len aby nestratil istotu, že nič nehrozí. Neponáhľal sa, aj mraky sa v chlade a vetre rozpàchli a svetlo mesiaca bolo také silné, až vrhalo tieň. Nazbieral konáre, celé dve viazanice. Najskôr tú menšiu položil pod strom a druhú si hodil na chrbát. Ešte sa tu dnes vráti, naraz to neodnesie.
Pohľad mu skåzol po cestičke, smerujúcej dole svahom. Čierne siluety hrobov v ňom opäť vyvolali spomienky na predstavu muža, ktorý vyťahuje kríž. Veď všetky boli z dreva, to až v Zlatej Idke sú kovové, liatinové.
- Čo taký kríž, - opäť spustil svoj vnútorný monológ - To len na jedno, dve priloženia do kachieľ. -
Pomaly, z nohy na nohu, aby nestratil rovnováhu, zostupoval dole kopcom. Hneď pri prvom hrobe sa však strhol. Začul čudný zvuk. Áno bol si istý. Keby bol v dedine, určite by si pomyslel, že to zaškriekal nejaký prebudený vták. Tu mu však všetko jedno nebolo. Vykročil ráznejšie, ale odrazu pocítil, že ho niekto drží za kabát. Opäť sa pokúsil pohnúť, ale nepustilo ho to.
- Ja som prišiel len po drevo. Nič nechcem , len drevo, rozumieš? Joj kamarát, však ja som ti nič neurobil. Však ma pusť. Veď aj ja tu prídem. Aj ja tu raz budem ležať. Ale ešte nie. Kamarát, pusť ma, - jachtal, hlas mu preskakoval, stál ako stàpnutý s malou dušičkou a divoko bijúcim srdcom. Ruky i nohy sa mu roztriasli, zdalo sa mu, že na temene cíti niečí pohľad, bol si istý, že ho drží zlostný duch, nespokojný nebožtík, ktorému možno ukradli kríž.
- Kamarát, kamarát, preboha, pusť ma. Musel som tu prísť. Za dedinou sú Nemci, je vojna, ja chcem len drevo, - rozkričal sa, až sa sám prekvapil ako silno, škubal sebou, odhodil viazanicu, vytiahol ruky z rukávov, zhodil kabát z pliec a dal sa do behu. Rýchlo, rýchlo, ako o život, preč odtiaľ, domov.
Adam si nevedel spomenúť ako bežal ulicami. Tá chvíľa mu jednoducho vypadla z pamäti, len naraz už bol doma, v kuchyni. Chvel sa, vodou z lavóra si poriadne opláchol tvár, pokorne kľakol a začal sa modliť tak úprimne, ako nikdy predtým.
Táto noc bola dlhá ako žiadna predtým. Vrtel sa pod perinou, budil, počúval zvuky. Stále sa mu zdalo, akoby niekto chodil pod oknami, keď zaprašťalo v skrini, akoby doň niekto vrazil dýkou. Myšlienky chaoticky vírili hlavou. Nájdu jeho kabát. Budú hovoriť, že to on chodil kradnúť kríže. Aj viazanice s drevom nájdu. A v kabáte má doklady. Papiere, čo mu vystavili maďarskí úradníci, keď Košice aj s Myslavou pripadli Horthymu. Susedia ho odsúdia, v krčme s ním nik neprehovorí a tam niekde na cintoríne, na okraji hrobu možno sedí nebožtík a čaká, či sa vráti.
- Aj sa vrátim. Vrátim sa, - rozhodne sa posadil, keď už svitalo a ozval sa prvý vtáčí spev. Rýchlo si natiahol nohavice, čižmy, vykročil. Ponáhľal sa, pozeral okolo seba, či ho niekto zo susedov nevidí. Ešte pár krokov, posledné metre a už stúpal medzi hrobmi. Mimovoľne spomalil a zrak uprel na miesto, kde v noci prežíval smrteľnú úzkosť. Na cestičke ležala viazanica dreva a z kríža visel jeho kabát. Nie, žiaden nebožtík, len sa mu jednoducho kabát zavadil, nepovolil, nepustil ho. Stačilo urobiť krok späť, uvoľniť ho a pokračovať v ceste. Ale koho by to napadlo. Strach má veľké oči a Adam bol rád, že ho tu v noci neranila màtvica.
|
|
