Lepšia Jolanka v hrsti, ako Marta na streche
@ :: Poviedky ::
Oct 24 2007, 16:50 (UTC+0) | 
Starý dom v Rakovci nad Ondavou |
Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce
Čas: koniec tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Mižo sa cítil akosi neisto. Práve teraz, keď by mal priam kypieť dobrou náladou a napínať hruď, lebo každý v krčme naň hľadel aspoň ukradomky, on prešľapoval na mieste, akoby sa bál sadnúť na lavicu medzi ostatných. Nakoniec, aj keby si sadol, dlho by tak nevydržal. Čosi s ním poriadne šilo. Dnes bol jeho deň, o ktorom často iba sníval. Už popoludní prešiel zo dva razy dedinou hore a dole. Videl ju akosi inak. Nevšímal si prvé čerešne, čo sa už začínali pomaly červenať, ani toho syčiaceho gunára, ktorý naň vybehol z kàdľa husí. Minul ho, akoby tam ani nebol. Spomalil až pri krčme a pozeral na jej dvere. Predstavoval si, ako ich bude môcť kedykoľvek pokojne otvoriť a zájsť dnu medzi ostatných. Doposiaľ nesmel. Len keď ho mama poslala po otca, nech tam toľko nevysedáva, iba vtedy prišiel, odkázal čo mal a rýchlo sa vytratil. Ale odteraz bude môcť kedykoľvek vstúpiť dnu, rozprávať so všetkými ako so seberovnými, no nielen to.
Dnes, vlastne už o chvíľu, len čo začnú cigáni vyhrávať, hneď po prvej pesničke ho povýšia z chlapca na parobka. Zatiaľ sa však len nepozorne vrtel, uhýbal pohľadmi a rozmýšľal, či neprišiel zbytočne skoro. Kto by však vydržal doma?
„K rieke nejdeš?“ dobiedzal doň ešte tesne po obede jeho mladší brat Paľko.
Mižo však vtedy len zakrútil hlavou, že nie, veď kým sa nedá kúpať, k Ondave chodia iba deti. On si teraz musí dávať pozor, s kým ho kde budú vidieť. Mal by mať rešpekt, nepobehovať s maličkými, hoci ho dosť lákalo, aby sa prešli po brehu a poobzerali všetky hniezda, čo tam našli na začiatku jari. Vtáčiky už musia byť veľké, mnohé isto vyleteli, rád by ich videl.
Malý brat naň pozeral, akoby ničomu nerozumel. Bol medzi nimi veľký rozdiel, skoro desať rokov. Mižo mal sedemnásť už dávno, Paľko sotva sedem. Ale zo všetkých piatich súrodencov si najviac rozumeli oni dvaja.
„Keď budeš parobok, už sa nebudeme chodiť hrať?“ dobiedzal Paľko ďalej, ale Mižo len mávol rukou a odišiel radšej do stodoly, kde mal rozrobené koryto. Sadol si na zem a začal ho prehlbovať dlátom, pričom mu myšlienky lietali kdekade.
Až ho povýšia za parobka, bude môcť chodiť za dievčatami. Spoločne s ostatnými zaklopú na okno raz tej, raz inej. A spoločne im aj budú stavať máje. V zime zasa pôjdu do kúdeľnej izby na priadky, aby s nimi pošpásovali. Niektorá z nich sa stane jeho frajerkou a budú sa bozkávať. Ale ktorá? Ktorá?
Mižovi sa kdesi v hlave mihali obrazy všetkých dievčat. Hej, ony to majú ľahšie. Nestrkajú ich doprostred davu, aby na ne každý pozeral a posudzoval ich, či sa už z nich stali dievky, alebo ešte nie. Ale jeho strčia. Bude musieť pred všetkými zatancovať a ľudia sa možno rozrehocú. V tanci sa istý necítil. Aj si to už niekoľkokrát nacvičoval, keď ho nikto nevidel. Taký poriadny čapáš, pískal si pri tom, dvíhal nohy a plieskal rukami po lýtkach. Poriadne, prudko, až mu došiel dych a pískať ďalej nevládal, tak si melódiu iba hmkal, ale neprestával. Vtedy sa ozval smiech. Zasa Paľko, pozoroval ho schovaný a pučil sa od rehotu. Vravel mu, že vraj skákal ako kozľa. Ale Paľko je dieťa! Malý brat, ktorého nemôže brať vážne! Lenže čo povedia iní? Ako tak na to myslel, ozval sa krik.
„V nedeľu robíš? Odlož to koryto, nemáš v sebe Boha?!“ nazlostila sa mama, čo ho znenazdajky načapala, až ním trhlo.
Teraz ním trhlo znova. Stodola, Paľko, koryto, to všetko bola len spomienka, síce čerstvá, ale Mižo si zrazu uvedomil, že tu stojí pri stene v krčme u Žida a o chvíľu začne tancovačka. Cigáni sa už doterigali aj s cimbalom a basou, primáš ladil husle. Dnes budú hrať spolu Gorolovci aj Tokárovci. Rakoveckí cigáni, ktorých vyhľadávali z celého Zemplína. Ale prvá májová tancovačka, to radšej ostali muzicírovať vo vlastnej dedine.
„Pálenku máš?“ drgol doň ktosi a Mižo sa prekvapene pozrel.
„Mám. Celú fľašu!“ zodvihol ruku, aby bolo pollitrovku riadne vidieť. Vedľa neho stál Andrej, vodca parobkov, i keď oni si tu vodcu nikdy nevolili. Andrej bol však skoro o hlavu vyšší od všetkých, sily mal ako bujak, každý ho poslúchal.
„Dobre,“ len toľko povedal Andrej a potom sa mu otočil chrbtom. Išiel ďalej, viac si ho nevšímal.
Mižo nevedel, či je to dobré, alebo zlé. Ale uvedomil si, že dievčatá, ktorých obraz sa mu vždy zjavoval za viečkami, keď zaspával, naraz prichádzajú dovnútra, jedna po druhej. Pekné, akoby žiarili v tých bielych blúzkach s farebnými výšivkami na rukávoch a všetky usmiate. Aj Marta. Tá sa mu páčila už od chvíle, keď začal vnímať rozdiel medzi mužom a ženou. Bola síce staršia skoro o šesť rokov, ale Mižo to videl po svojom. Veď aj jelene – vodca stáda si vyberá len najmladšie lane a staršie ostávajú mladým jelenčekom. A okolo jeho rovesníčok, čo spolu chodievali do školy, sa točia len starší chlapci. Tak prečo by on najmladší neskúsil vyzvať do tanca ako prvú trochu staršiu Martu? Bože, už o chvíľu ju chytí okolo pása a budú spolu tancovať! Pritúli sa k nemu? Aspoň trochu? Ak nie, potom vyzve Jolanku. Všetko už dopredu uvážil, naplánoval. Jolanka je z chudobnej rodiny. Pekná, ale spolovice sirota; s ňou nebudú tancovať takí, čo už myslia na ženbu. Nikdy nevidel, ba ani nezačul, že by už mala nejakého frajera. Ale radšej by mohla byť Marta, aspoň zo tri tance, tak by ju vystískal... Alebo nie? Ak nie, aspoň by si zatancovali.
Cimbalista prebehol paličkami po strunách a zaznelo to poriadne nahlas. Podmanivá moc krištáľovo čistých tónov odrazu priniesla čosi čarovné, vznešené. Každý stíchol, že by bolo počuť aj muchu. Teraz, už teraz to príde!
„Cigán, hraj!“ zakričal zrazu Andrej a primáš zatiahol slákom po husliach. Najskôr clivo, len pár tónov, čo naťahoval donekonečna, ale potom sa opäť ozval cimbal i druhé husle a nakoniec basa. Tá udala rytmus, čo pomaly zrýchľoval. Teraz to medzi ľuďmi poriadne zašumelo. Staršie vydaté ženy si rýchlo sadali na lavičky k stene, aby pozorovali svoje dcéry a klebetili; čo mladé, všetko pozeralo na Andreja, ako sa postavil doprostred krčmy a zdvihol ruky nad hlavu. Dupol čižmou, potom s druhou nohou, plesol si po dlaňou stehne, a keď muzikanti zrýchlili ešte viac, predvádzal sa tam uprostred ako páv na panskom dvore. Hvizdol, tleskol, zadupal a otočil sa ako vreteno na kolovrate.
„Marta, poď!“ kývol na dievča Mižových snov a ona k nemu hneď vybehla. Dala mu ruky na ramená a potom sa už pridávali všetci. Parobkovia vyvolávali dievčatá po mene a tie k nim vybiehali.
Mižo stál, v tej chvíli skoro ani nedýchal, ba ani na nič nemyslel, nevedel, nemohol. Všetky myšlienky sa kdesi stratili a ostali len pocity. V tej trme-vrme, kde sa všetci tlačili uprostred, sa cítil akýsi zbytočný, nežiaduci. Radšej by teraz hádzal s Paľkom kamene, kto prehodí rieku. Potom uprel pohľad na Martu. Usmievala sa na Andreja, vrtela celým telom, až sa jej sukňa natriasala. Opäť spomienkou uletel k rieke. Ale zároveň aj k Marte. Tam ju videl, bolo to vlani, ona o ňom nevedela, lebo práve ležal v tráve za stromom, keď šla okolo. Niesla plnú trávnicu, spotila sa a chcela si oddýchnuť. Myslela, že je sama, zhodila kroj a len tak na chvíľku vošla do vody. Dovtedy nič krajšie nevidel. Odvtedy mu nedávala spať, túžil po nej, nech sa naň aspoň usmeje, položí mu ruky okolo krku a zatancuje.
Hudba dohrala, stíchla a všetci sa nevdojak obrátili k Mižovi. Rýchlo sa pozrel na nohavice, či nie sú zelené od trávy. Vždy ich mal zelené, najmä na kolenách. Určite každý spozná, že on – nastávajúci parobok, sa ešte pred pár dňami hral na lúke. Zelené však neboli, nemohli byť, veď ich aj doma poriadne prezrel; ešte včera mu ich mama vybielila v zvarke s horúcou vodou a popolom, uschli až teraz na obed.
„Taká vec je,“ začal zasa Andrej uprostred krčmy, „že dnes povýšime tuto Miža na parobka. Však roky už má, aj fúziky sa mu tlačia, síce také slabšie, ale predsa. Ale aby sme si boli istí, že už k nám naozaj patrí, nech zatancuje tak ako poriadny chlap!“ ukázal na podlahu pred seba a všetci sa rozostúpili.
Mižo vedel, že je v tvári červený. Priam mu horela. Nikdy sa nestaval doprostred, nepútal zbytočne pozornosť, ale čo už. Položil fľašu s pálenkou na zem, ešte mu napadlo, že od toľkého držania musí byť teplá z jeho dlaní a potom prišiel medzi ostatných. V hrdle mu vyschlo. Teraz alebo nikdy! Zdvihol ruky nad hlavu, presne tak, ako to pred chvíľou pozoroval u Andreja a rovnako i zakričal: „Cigán, hraj!“
Cigán zahral. Potiahol slákom, ale nie pomaly, ako pred chvíľou. Hneď od začiatku rýchlo, ostatní muzikanti sa pridali a Mižo tancoval. Tancoval ako vedel, ako keď ho vysmial Paľko, lenže teraz sa nesmial nik. Aspoň v to veril, dúfal, vlastne ich ani poriadne nevidel. Pred oči sa mu navalila akási hmla, okolie zmizlo a ostala len hudba. Dunivá basa, čo udávala kroky, tóny, ktoré sa mu vpíjali do duše, a on skákal, otočil sa na mieste, tlesol dlaňami, potom po sárach čižiem, zasa sa otočil, zdvihol ruky nad hlavu... Nerozmýšľal, nevedel, čo robí. Viedla ho len hudba, akoby mu kolovala v žilách namiesto krvi. Muzikanti dohrali, stíchli.
„A vieš, že to nebolo zlé? Hej, tak tancujú parobkovia,“ usmial sa naň Andrej, azda prvýkrát v živote, lebo na deti sa skôr mračil.
„Pálenku máš?“ ozval sa ktosi ďalší, ale hneď voľakto zakričal, že hej, má, tam je pri lavičke na zemi.
„Tak hore s ním!“ zakričal Andrej a všetci parobkovia sa zbehli. Schmatli ho za ruky, za nohy a vyhadzovali do vzduchu. Mižo sa smial. Naraz sa mu uľavilo, vedel, že všetko, čoho sa bál, skončilo a už bude len dobre. Počul aj dievčenský smiech. Pekný smiech, akoby sa tešili, že už aj on im bude môcť kurizovať. Keď ho parobkovia položili zasa na zem, otvoril pálenku a podal im ju. Jeden po druhom mu tľapkali po pleci, podávali ruky, ktosi ho postrapatil a cigáni začali ďalšiu pieseň.
„Marta, poď tancovať!“ kývol rukou posmelený Mižo, ako to videl u ostatných. Prekvapilo ju to. Isto prekvapilo, videl jej to v tvári, ale pobehla. Prišla k nemu a od pliec, na ktoré mu položila dlane, mu celým telom prebehol akýsi zvláštny pocit. Taký, čo doposiaľ nepoznal.
Opäť sa hralo, tancovalo, medzitým došli ďalší dedinčania, krčma bola plná, že sa takmer nedalo pohnúť. Martu Mižo vykrúcal, ako sa patrí, ale neusmievala sa. Aspoň nie ako na Andreja. I bez toho bola nádherná, určite najkrajšia v dedine. Vrkoč jej poskakoval, Mižo pod svojimi rukami cítil pevnosť jej úzkeho pása, pohľadom sa vpíjal do jej očí, i keď sa občas nevdojak pozrel i o niečo nižšie.
„Veľa nás, veľa nás! Keď tanec, tak poriadny,“ zvolal zasa Andrej, len čo muzika prestala. Marta ostala stáť pred Mižom, čo ho potešilo, lebo sa bál, že mu ihneď odíde.
„Keď nás tak veľa, musíme spočítať trámy!“ pokračoval Andrej ďalej a pozrel na strop. Pod ním, nakoniec ako vždy, boli štyri klady, na ktorých držala povala a on začal počítať. „Prvý trám, druhý trám, tretí trám, štvrtý trám a piaty je Jano, tvoj. Tancuj pod ním!“ otočil sa na Janka, chlapca len o rok staršieho od Miža, a ten vedel, čo má robiť. Ticho, bez slova prišiel k dverám, tie mu Andrej s úškrnom otvoril a Janko vyšiel von.
„Prvý trám, druhý trám...,“ počítal Andrej ďalej a poslal za Jankom aj Michala, potom ďalšieho Janka, Lajčiho, vlastne siedmich parobkov, všetko tých najnižších, na ktorých si trúfol. A siedmym bol Mižo. Ešte skôr, ako sa zvrtol, aby nasledoval príklad ostatných, pozrel na Martu. Vedel, že niektoré dievčatá pôjdu tancovať pred krčmu, lebo je tam viac miesta a hudba k nim beztak doľahne cez okno. Chcel, aby šla aj ona. Lenže nešla. Ostala stáť na mieste.
Jolanka! – hneď mu prišlo na um a začal sa rozhliadať navôkol. Doteraz po nej ani nepozrel, vlastne ani nevedel, či je tu. Dievča maličké, chudučké, ale vedela sa pekne smiať. Skúsi u nej, už bol rozhodnutý. Veď lepšia Jolanka v hrsti, ako Marta na streche! Andrej ďalej odpočítaval, keď Mižo, hľadiac všade, len nie pred seba, akoby naschvál do neho sotil ramenom. Zrazili sa, prerušil Andrejovu reč.
„Ty tak? Sopliak! Teraz si sa stal parobkom a už sa chceš biť? Ty do mňa?“
„Ja som len...“ neisto zabrblal Mižo, ale ani nestačil dopovedať, zrazu mu Andrej šľahol rukou po tvári. A skôr, než sa z toho stihol spamätať, pridal druhú päsťou.
Mižo preletel zo dva metre, na kohosi spadol a – aha, Jolanka. Rovno na ňu. Sotva si to však uvedomil, v krčme sa strhla bitka. Taká ako vždy na zábave, len o niečo skôr než inokedy, hneď po druhej piesni. Cigáni po sebe pozerali, že čo sa deje, veď tu sa mlátia zvyčajne až po polnoci a nevedeli, či ratovať basu hneď teraz, alebo ešte nie.
Nikto už nevedel prečo a koho bije. Dievčatá do jednej vybehli von, Mižo okolo seba naslepo rozhadzoval rukami, ktosi ho znova tresol do chrbta. Rýchlo, tak rýchlo ako len vedel, vyšiel z krčmy. Práve sa zmrákalo, ale i tak hneď rozoznal, že je tu vlastne jediný chlap a s ním len dievčatá. Aj tí parobkovia, ktorých vyhnal Andrej pred ním, sa vrátili späť, keď zistili, že je dnu bitka. Čo teraz? Pozeral na dievčatá, ony naň. Voľačo si šepkali, chichúňali sa.
„Tak čo, parobok? Mlátia sa ti kamaráti a ty nejdeš dnu?“ trochu posmievačne prehodila Marta.
„A mám?“ spýtal sa jej akosi detsky.
Marta len mykla plecom, za viac reči jej nestál. Tak sa otočil a vrátil do krčmy.
„Vstávaj, Mižo, vstávaj!“ mykal mu ráno plecom na posteli malý Paľko. Mižo naň pozrel, otvoril len jedno oko, lebo druhé mal opuchnuté až hrôza.
„Si kedy prišiel? V noci? Čakal som, že mi porozprávaš čo bolo, ale som zaspal. Už si parobok? Či nie? Zbili ťa? Prečo?“ zasypával ho Paľko otázkami, zatiaľ čo Mižovi v hlave trešťalo.
„Trošku sme sa pochytili. Len trošku. Ale potom bolo dobre. Pomerili sme sa a tancoval som.“
„V krčme?“
„Nie, vonku. Tam je viac miesta, vieš?“
„A ako si tancoval? S dievčatami?“
„A ako inak?“
„Hm,“ znalecky pohmkal Paľko, ale potom zoskočil z postele a vybehol z izby.
Mižovi v hlave naozaj trešťalo. Teraz ani nevedel, či od tej bitky, kde dostal viac než rozdal, alebo od pálenky, čo popili na uzmierenie. Veď tancoval viac, než do polnoci. S ktorou prišlo, tešil sa každej. Len Jolanka zmizla akosi priskoro, po bitke ju už nevidel, a Marta, keď sa znova ozvala muzika, išla dnu a krútila sa najmä s Andrejom. Možno ich vyzvàta inokedy, nabudúce. A tancovačka bude až do žatvy skoro každú nedeľu. Aj jánske ohne budú už o pár týždňov, a to sa tancuje okolo vatry pod lesom až do rána. Hej, život parobka mu prinesie radosti. Užije si. Už môže. A popoludní občas zájde k rieke. ¼ahne si do trávy a bude čakať. Veď dakedy aj motyka vystrelí, čo ak znova uvidí Martu, ako sa pôjde kúpať? Mohla by. Mohla...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
