Ja ho nechcela, to ony tak zaonačili !
@ :: Poviedky ::
Oct 30 2007, 16:45 (UTC+0) | 
Rakovec nad Ondavou |
Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce
Čas: na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
„Čo zase zazeráš? Pil som. Hej. A čo?“ kričal Pavol. Motal sa v kuchyni, napil sa vody z vedra, no skrivil ústa, ani čoby sa mu do útrob lial ocot. O ženu nezavadil ani pohľadom. Len vykrikoval a Mani sa zdalo, že na ňu čochvíľa voľačo padne a namieste ju zahluší, tak ju dáka ťažoba tlačila k zemi, až sa strhla, keď jej v rukách zamrnčalo dieťa, čo práve kojila. Rýchlo ho vložila do kolísky, sadla na lavicu a nohou začala kolísať. Povila šesť detí. Muž začal popíjať už po druhom, no ona verila, nádejala sa, že to len dočasu, že zmúdrie, prestane merať cestu do krčmy. Škoda reči, no nikdy nepustila ani slzu. Ustála všetko hrdo a čestne. Nemusela sa pred nikým schovávať, každému sa vedela pozrieť priamo do očí. Opatriť šesť detí jej dalo poriadne zabrať. Neboli žobráci, gazdovstvo ich uživilo. Keby Pavol nepil, aj mohli by sa mať aj lepšie. Nestíhala aj za neho, aj na deti dozerať, mať aj čerstvý chlieb na stole, no nikdy sa nesťažovala.
„Prepiješ aj svoje gate, ak neprestaneš.“
„Za svoje pijem! Či za tvoje? Heh, sám neviem.“
„Za naše! Na deti by si mal myslieť. Za prvé dva roky si prepil celé moje veno,“ vyčítala mu. Ona mala odvahu vyhadzovať mu na oči, že jej peniaze pustil dole gágorom? Aj sa trochu naľakala vlastnej smelosti.
„Kôň má väčšiu hlavu. Nech myslí on... Alebo ty si mala... Vtedy, keď si za mňa šla... Heh,“ škeril sa muž, „ty ani nevieš...“
„Choď si ľahnúť. Táraš nezmysly. Kto ti má rozumieť?“
„Ty! Si moja žena... Jedno telo, jedna duša. Tak povedal kňaz.“
Maňa sa na neho dívala ako na cudzieho. Stál skrivený ako nalomená hruška, kolená sa mu triasli, no škeril sa a večne omieľal len to svoje „heh“. Niekedy mala pocit, že by bolo lepšie napchať mu kúsok chlebovej kôrky medzi zuby, aby mlčal.
„Kňaz je múdry človek. Treba ho poslúchať. Ty si tiež poslúchla... Vtedy... Keď som k vám prvýkrát prišiel, čo?“
„Dávno to bolo. Kto si to má pamätať?“ hlesla.
„Nóóó, stíchla si mi, ženička moja, stíchla. Do živého som zaťal... Pijem, lebo chcem piť! Inakšie sa nedá zabudnúť. Všetko trčí v človeku ako sto klincov nabitých do čela. Čo ty vieš? Veno si hľadáš? Heh...“
„Mal by si tichšie, lebo zobudíš deti.“
„Vo svojom dome budem kričať, kedy budem chcieť,“ vrieskal a rozhadzoval rukami, „a vy všetci ma budete počúvať!“
Chcela sa ho opýtať, v čom ho majú počúvnuť, no radšej si zahryzla do jazyka. Dnes mu už dosť ostro povedala, netreba viac vyrývať. Svojim spôsobom ho mala rada. Alebo si na neho len zvykla? Sama nevedela. Aj iné sa tak vydávali ako ona, a potom žili pokojným životom. Všade to bolo rovnako. Muž rozkazoval, žena poslúchala.
„Veno, veno, veno... Nenávidím to! Počuješ? Nenávidím! Kúpila si si ma! Ako dobytok. Kúpila!“
Pozerala na neho ako teľa na nové vráta. Ona ho predsa nechcela! Prečo by...
„Nepozeraj na mňa, akoby si nerozumela! Tvoje veno si hneď po svadbe vzala stryná. Za pôžičku, čo nám dala, keď bol otec v Amerike. Aj s úrokmi... Heh, strynka sem, strynka tam... Vždy si okolo nej chodila, akoby bola z medu... To ona všetko vymyslela, aby svoje peniaze dostala späť! Ja som ľúbil Hanku.“
Poslednú vetu povedal tak ľútostivo, až sa Mani zdalo, že sa mu v očiach zaleskli slzy. Zrazu videla všetko čisto a pospájala v hlave kúsočky, čo doteraz nemala kam položiť. Po toľkých rokoch sa jej priznal, že ľúbil inú. Ona to nedokázala povedať. Dusila a skrývala to v sebe od prvej chvíle, čo k nim prišla Paľova rodina na dohodu.
Aj Maňa ľúbila iného. Na každej zábave tancovala len so Števom a už ich celá dedina brala ako pár. Nebyť toho, že boli otcovia v Amerike, už by sa konali vohľady a dohody, prepisovali by sa majetky, delili polia. Obaja vedeli, že to tak musí byť, lebo taký je tu zvyk. Nemali potrebu niečo vlastniť, stačilo im, že sa majú radi. Na minúty rátali chvíle, čo neboli spolu. Ešte aj počas nedeľných omší sa hľadali očami a posielali si úsmevy. Ani na um im neprišlo, že sa im nesplní sen.
„Mária, máš dcéru na vydaj,“ často opakovala stryná Zuza, otcova sestra, čo k Maninej mame zašla vari každý deň na kus reči. „Mala by si ju dať pod čepiec.“
„Ešte má čas, potrebujem ju doma. ažké časy žijeme. Muži odišli za more, všetko ostalo na našich pleciach.“
„Veď práve. Pracovitý zať by ti pomohol.“
„Mám ju vydať tam, kde pre ňu niet miesta?“
„Ale, čoby...“
„Tak mi povedz rovno, čo máš za lubom, lebo takto sa mi vidí, akoby si mi chcela ponúknuť niekoho, čo nemá ani dom, ani gazdovstvo, nič. Maňa má frajera. So Števom sa často ukazujú, videla si aj ty.“
„No a? Každá dievka padne niekomu do očí. To ale neznamená, že s tým rodičia budú súhlasiť.“
„Ešte mi nič nevravela. Určite čaká, až sa jej vráti otec. Števo je z dobrej rodiny. Prečo by som bola proti?“
„Dnes s tebou nie je múdra reč. Prídem inokedy. A Mani nič nevrav. Mohla by si to zle vysvetliť. Také mladé raz dva stratí hlavu a urobí nejakú sprostosť.“
Mária bez slova prikývla. Nemá hlúpu dcéru, iste už voľačo z ich rečí začula. Zuza však vždy zabàdala len do jej vydaja. Že už je čas, načo čakať, že by aj vedela o niekom, kto je vhodnejší ako Štefan... No hoc bola Mária zvedavá, až ju v boku pichalo a jazyk svrbel, tak veľmi chcela vedieť, koho to Zuza chce ponúknuť, neopýtala sa. Ak bude Zuza chcieť, sama povie. Nebolo by to prvýkrát. Spojila už pár gazdovstiev v dedine tým, že rečnila raz v dome dievčaťa, potom u chlapca a dovtedy núkala a húdla svoje, až sa rodiny dohodli na čiastkach a bola svadba. Bola si istá, že pre jej dcéru už niekoho vyhliadla, možno aj, že sa s rodičmi chlapca už dohodla. Inak by s tými rečami nezačala. Lebo prvý záujem vychádzal vždy z chlapcovej rodiny. Dievku núkali, len keď ju nestihli vydať, kým bola mladá. Alebo keď bola chudobná. Vtedy chodili ženy a núkajúc ju kdekade, hľadali ženícha. Jej dcéry sa to však netýkalo.
Pravdaže Maňa začula o čom sa tie dve rozprávali. Vypočula si všetko. Od začiatku do konca. Lebo predtým sa k nej dostali iba útržky viet, ktoré nedávali žiadny zmysel. Najskôr pátrala po tom, o kom sa rozprávajú, koho to chcú vydať. Myslela si, že bude svedkom, ako sa tvorí manželstvo a ako sa chystajú dohody, ktorá časť majetku je nedotknuteľná. Keď si bola istá, že je to o nej, zatmelo sa jej pred očami. Vari ju nedajú k cudzím? Ona predsa ľúbi Števka a mama to vie! Aj povedala, že by nebola proti. Čo to na ňu chystajú? Radšej bude mlčať a tváriť sa, že nič nepočula. Ani Števovi nič nepovie. Nechcela ho zarmútiť ani vystrašiť. Hádam je to len také kvákanie dvoch žien, čo si z dlhej chvíle otierajú o ňu jazyky.
Dnes, keď je sama mamou, tak už vie, že mala kričať, kopať, hrýzť a brániť sa. Chytiť Štefana za ruky a povedať, že len on si ju môže vziať, len za neho sa vydá. Hneď na počiatku sa mala postaviť na odpor. Teraz je však na všetko neskoro. Vždy bola poslušná. Najskôr ako dcéra, potom ako manželka. Neskoro sa dozvedela celú pravdu! O svojom vydaji, o čiastkach, o vene, o strynej...
Najskôr sa jej zrýchlil dych a cítila ako jej očerveneli líca. Narovnala plecia a v očiach mala nenávisť. Koho však nenávidieť? Matku? Strynú? Manžela? Samu seba? Položila ruky na perinku, pod ktorou spal malý Ondrej. Bola pripravená vziať ho na ruky, zobudiť ostatné deti a odísť. Vykričať celému svetu, aká neprávosť sa jej stala. No zase skrotla. Nenávisť sa zmenila na pokoru a poddajnosť. Nič by tým nezískala. Ešte by ju obviňovali, že pripravila deti o strechu nad hlavou. Kam by šla? Pavol by sa bez nej upil k smrti. Nešťastný bol, preto pil. Tie jeho reči, že on je pánom v dome, to povedal z nemohúcnosti. Toľké roky pri nej trpel! Iste trpel, keď schovával také tajomstvo... Pritom ona ho ani nechcela, len ony, mama so strynou, všetko tak naplánovali a urobili, že sa za neho vydala. Musela to urobiť. Vlastne jej mama v tom bola nevinne. Paľova mama však nie.
Paľo bol voľakedy mládenec ako hociktorý iný z Rakovca. V ničom sa od nich nelíšil. Chodil do krčmy, na tancovačky, dievkam staval máje. Nesľúbil sa ešte žiadnej, ale Hanke sa rád díval do očí. Vravieval jej, že dovidí na ich dno, také sú číre a hlboké viac ako ich studňa za domom. A tam vidí všetko a nič. Hanka sa chichúňala, a pýtala sa, čo všetko. A on, že seba a potom ešte seba a zase seba a nič viac. Už sa toľkokrát snažil bozkať ju na ústa, no ona sa len hanblivo vykrútila z jeho objatia. Vždy mu cvakli zuby naprázdno. Rád sa s ňou takto hral a vedel, že príde čas, keď sa Hanka prestane brániť a on okúsi chuť jej perí.
Otec mu odišiel za veľkú mláku, ako sa v dedine hovorilo, zarobiť nejaké peniaze. Aj keď mali gazdovstvo a nedalo sa povedať, že sa im nedarí, chceli viac. Tak ako ostatní z dediny. Paľo ostal sám s mamou. Súrodencov nemal. Už nemal. Pomreli, ešte keď boli malí. Brat hneď ako sa narodil a ostatní dvaja boli na svete pár dní, keď dostali vysoké horúčky a nikto im nevedel pomôcť.
Snažil sa ako vedel. Polia veľké, statok početný, aj keď sa roboty nebál, nestíhal. Museli prijať sluhov, ale tých bolo treba zaplatiť. No z čoho, keď peňazí bolo málo? Platili, potom neplatili, len sľúbili, že zaplatia, keď budú mať. No sluhovia sa vzopreli, že oni veru nebudú robiť za chlieb a vodu, ale chcú plácu, lebo inak pôjdu o dom ďalej, Paľo to vzdal. Povedal mame, že nechá polovicu polí ležať úhorom, alebo ich niekomu prenajme a sluhov prepustí. Nemôžu sa zadlžiť na všetky strany. Z čoho to vyplatia? Matka s ním nesúhlasila. Vždy nejako bolo, aj toto sa vyrieši. Ona to vyrieši.
Zašla za Zuzou. Poznali sa veľmi dobre. Spolu dávali dokopy majetky a deti susedov, vedela, že ona má peniaze. A nie málo. Prosiť ju bude, nech pomôže. Veď sa dobre poznajú, aj na papier to dajú, že isto iste jej tú pôžičku vráti. Neuviedli síce, že dokedy, ale stálo tam, že vráti a to obom stačilo. Zuza požičala, Paľo mohol vyplatiť všetky dlhy a začať akoby odznova. Stálo ho to síce veľa síl, mozoľov a večného náhlenia sa a pobehovania medzi poľom, statkom, lúkami, no darilo sa mu aspoň nenarobiť si nové dlžoby. Aj tak nebol spokojný. Toľké peniaze si požičali... Musia aj vrátiť... No gazdovstvo žilo, len sa netvoril zisk, z ktorého by mohol odkladať bokom a po čase sa zbaviť toho kríža, čo ho tlačil k zemi.
Po troch rokoch od pôžičky sa Zuza začala vypytovať, kedy jej peniaze vrátia. Paľo zahanbene dvíhal plecia a ešte viac sa zahryzol do roboty. Bolo to také ponižujúce, keď mu tetka zastala cestu na jeho vlastnom dvore a požadovala späť to, čo jej patrilo. Cítil sa ako zlodej, ktorého usvedčili z krádeže hneď po tom, ako prehltol posledný kúsok ulúpenej klobásy. Ako to má urobiť? Vrátiť z ničoho? Umáral sa hanbou, žiaľom, málo jedol, celé noci prebdel premýšľaním a kombinovaním ako urobiť, aby už dotieravej tetky Zuzy zbavil. Keby bol vedel, že to za neho vybaví jeho mama, možno by sa nebol trápil.
Zuza sedela na kuchynskej lavici, uhládzala si skladanú sukňu na kolenách a s náznakom úsmevu sa dívala na Irenu. Tá vedela, čo bude nasledovať. Zase prišla po peniaze. Odkiaľ ich má vziať?
„Irenka, moja, vieš, že čo chcem,“ začala ťahavo Zuza. „Muž sa ti vrátil z Ameriky, iste máte nejaké peniaze. Aspoň časť by si mi už mohla vrátiť.“
„Nenaliehaj, nemám ti ešte z čoho.“
„Ako ešte? Kedy budeš mať?“
„To neviem,“ Irena sa dívala do zeme, už sa nemohla ani pozrieť na Zuzu. Nepríjemná záležitosť to bola. Pravdou je, že si požičala a pôžičky sa vyrovnávajú tak, že sa požičané vráti. Prerátala sa, keď si myslela, že splatením dlhov sa jej gazdovstvo očistí od všetkého zla a peniaze sa jej začnú sypať do lona.
„Tri roky mi opakuješ to isté. Úroky ti rastú. Poznáme sa. Viem, že mi hovoríš pravdu. Potrebujem tie peniaze!“
„Ty nemáš?“ hlúpo sa opýtala Irena, „Toľko si si nahonobila tými svadbami...“
„Zdá sa mi, že kde nič nie je, ani ja nič nedostanem... Aby si vedela, že ti chcem aj teraz pomôcť, mám pre teba jeden návrh.“
„Nebudem si už od nikoho požičiavať, aby som tebe vrátila!“
„Ale, veď nie to som chcela. Nemáš, nedáš. Čím dlhšie to však bude trvať, tým viac mi budeš musieť vrátiť.“
„Hej, veď ja viem.“
„Vidím, že vám to gazdovstvo voľajako nevynáša. Paľo sa zoderie. Už je z neho len kosť a koža, kruhy sa mu narobili pod očami, gate z neho padajú. Snaží sa, chlapec, snaží, ale to vám nepomôže!“
„Mám ho poslať kradnúť? Alebo chceš, aby som ti prepísala role? Čo mi to vlastne chceš ponúknuť? Vieš, že sa ťa začínam báť?“
Zuza sa pomrvila, viac natiahla ústa do úsmevu a tichým, pokojným hlasom čičíkala Irenu: „Nebodaj si myslíš, že ti chcem ublížiť? Zle narobiť? Po tom všetkom, čo sme spolu prežili? Nedaj sa vysmiať, moja! Viem, ako mi vrátiš pôžičku a aj sebe prilepšíš...“
Obe stíchli. Zuza naťahovala čas, robila sa záhadnou a dôležitou, vychutnávala si Ireninu neistotu. Tej sa zakrútila hlava a nech premýšľala ako premýšľala, nevedela si ani predstaviť, akým spôsobom by sa mohla k toľkým peniazom dostať, aby aj vrátila, aj jej ostalo.
„Oženíme Paľa!“ prehodila, akoby len tak ledabolo, Zuza. Irena sa na ňu nechápavo dívala a po tele jej behali zimomriavky. Bude núkať vlastného syna?
„Počuješ? Urobíme svadbu! Viem o dievke z bohatej rodiny, čo ti gazdovstvo rozšíri, peniaze donesie, ťažoby zbaví.“
Irena stále mlčala. Už ju prešiel aj strach aj pocit bezmocnosti. Chvíľu nemala Zuzu rada. Ale len chvíľu, keď ju v mysli obviňovala z toho, že ju núti obchodovať s vlastným synom. Predať ho kvôli jej peniazom! Aká matka by bola, keby toto dopustila? Keby s tým súhlasila? Potom si uvedomila, že iného východiska vlastne niet. Buď jej bude narastať dlh, Paľo sa zoderie k smrti, alebo sa všetko na dobré obráti jedinou svadbou. Koľko chlapcov aj ona takto iným dohodila? Ani vtedy nemala žiadne výčitky svedomia. Či cudzí, či jej, vlastne jedno. Furt ide o majetok.
„Ktorá to je?“ opýtala sa. Hlas mala hlboký, rozhodný, aj ruky sa jej prestali triasť.
„Maňa, bratova dcéra,“ šepla Zuza hrdo. „Bohatí sú, dievča akurát na vydaj.“
„Nebudú chcieť. Nedajú ju do horšieho.“
„To nechaj na mňa! Daj do poriadku Paľa. Nech trochu priberie a uvar mu bylinky. Nech lepšie spí. Je z neho hotová mátoha.“
„Ty si už niečo... Hovorila si s nimi?“
„Nevypytuj sa. Budeš sa, keď príde čas na dohody o čiastkach. Máš čo ponúknuť, tak nemaj obavy. Priprav Paľa, povedz mužovi a chystaj sa na svadbu!“
Tak vydali Maňu za Paľa. Paľo vedel o všetkom, Maňa sa dozvedela až dnes večer. Aby sa stryná dostala k svojim peniazom, nechala predať Paľa, oklamala vlastného brata s celou rodinou a dopustila, aby sa ona celé tie roky babrala so šiestimi deťmi a mužom – pijanom. Aj za to jeho pitie môže vlastne ona. Keby ho nechali na pokoji. Keby sa bol oženil s tou, čo ju ľúbil, možno by sa bol trápil len s volmi pri orbe. Takto sa pasoval sám so sebou, s vlastným svedomím. Toto je život, ktorý si zaslúžili? Cítila ako jej horknú sliny v ústach, ako sa jej kotúľajú slzy po lícach... O chvíľu plakala nahlas, trasúc sa na celom tele, schovávajúc tvár do dlaní. Márne sa pokúšala zastaviť vzlykot a utíšiť sa. Neovládala svoje city. Všetko sa jej v hlave poukladalo a všetko pochopila. Dlhoročnú pretvárku strynej, dôvod Paľovho správania...
„Čo reveš?“ začula mužov hlas. Zadriemal na prípecku a jej hlasitý žiaľ ho zobudil: „Vždy si bola silná... Čo ti je?“ staral sa. On sa staral! Ešte viac ju to rozľútostilo a nevedela zo seba dostať nič viac, len jednu vetu: „Ja som ťa nechcela, len ony tak zaonačili.“
Paľo pochopil. Vstal, stále neistými krokmi pristúpil k žene a objal ju. Pritisol si jej hlavu k hrudi a kýval sa s ňou, prestupujúc z nohy na nohu.
„Heh, ja viem... všetko viem... odteraz sú moje klince aj tvoje... ale do krčmy so mnou nebudeš chodiť,“ usmial sa na ňu a Mani sa zdalo, že jej manželstvo ešte len teraz začína.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
