Babica
@ :: Poviedky ::
Oct 31 2007, 10:53 (UTC+0) | 
Detail domu z obce Rakovec nad Ondavou |
Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce
Čas: okolo roku 1935
Autor: Anna Domaniková
Kovový hlas konských kopýt sa rozliehal po krajine zasypanej prvým snehom. Ešte spod neho vykukovali steblá trávy, aj oráčina. Reťaze snehových vločiek boli deravé, temer priesvitné ako nevestin závoj. Zato vietor sa odúval, ako sa na prvé zimné dni patrí. Richtárove líca boli vyštípané do červena, oči mu spolovice zakrýval lem hrubej čiapky a ruky mal zababušené v kožušinových rukaviciach. Silno držal opraty a bez prestania rozprával.
„V dedine je babica potrebná ako soľ v polievke. Ženy rodia jedna po druhej ako opreteky. A najhoršie je, keď to príde na všetky naraz. Budeš mať čo robiť.“
Na voze sedela žena, zababušená do sukieň od hlavy po päty. Fúkala si na skrehnuté prsty, no aj tak sa triasla ako osika. Pri nej sedel chlapec. Tenký ako jelšový prútik a bledý sťa nebo na obzore.
„Rozumieš, čo ti vravím?“
Žena prikývla.
„To je dobré, lebo u nás nevie nikto po maďarsky. Ty sa budeš musieť dobre naučiť po slovensky, aby si vedela ženám pomôcť.“
„Ja rozumieť všetko. Čak rozprávať málo. Ale naučím, naučím,“ sľubovala. „Aj Pišti naučí,“ kývla hlavou na syna. Richtár vytiahol spod zadku hrubú deku a hodil ju chlapcovi.
„Zakry sa, aspoň trochu ťa to zohreje,“ znovu sa otočil k žene. „Ty sa voláš Jolana? Tak. Pamätám si dobre.“
Richtár bol sám so sebou spokojný. Viezol do Rakovca novú babicu z južného Zemplína. Maďarku, no vraj je šikovná a vyzná sa v tých ženských veciach. Babicu robí už veľa rokov, a skôr než ju naložil na voz so synom a malým batôžkom; lebo len toľko mala imania, za batôžtek; najskôr sa na ňu povypytoval domácich a po okolí. Chválili ju. Divné mu bolo, že ak je taká dobrá, prečo je chudobnejšia ako kostolná myš. Ešte aj ten domček, čo v ňom bývala... Richtárovi sa videlo, že na ňom už dávno nikto nič neopravoval, nezalátal, nevyčistil ani komín. Namiesto dverí visela vo vchode plachta, ktorú rozvlnil aj najjemnejší vánok. Žena mohla prikladať do pece, ak mala čo, chyža ostala studená a bolo by to rovnaké, keby si rovno sadla na lavičku pod okná. Zima pod zadkom, zima na chrbte, studené ruky, nohy, čo sa nedali zahriať ani poskakovaním ani tak, že človek zaliezol do postele oblečený, pripravený kedykoľvek z nej vybehnúť a utekať k rodičke. Richtár len krútil hlavou a prišlo mu tej ženy ľúto. Ako si mohla, chudera, prilepšiť? Muža, čo by sa postaral aspoň o poživeň, toho ktovie prečo nemala a žien s veľkým bruchom tam bolo akosi pomenej ako doma, v Rakovci. Alebo jej platili menej, než sa chystá on? Alebo je v tom dáke tajomstvo, čo on nevidí?
„Bývať budeš v peknom dome. Stojí neďaleko môjho úradu. Patrí Bete. Gazdiná je to šikovná, stará dievka. Žije tam sama. Nemá nikoho. Súhlasila, aby som ťa k nej priviedol. Pomôžete si navzájom.“
„Ïakujem, pán richtár, ďakujem.“
„No, len pokojne, vieš, že ťa k nám neveziem pre parádu. Robiť budeš. A zaisťovať všetko, čo k pôrodu patrí. Od samého začiatku, po samý koniec... To je: po krst a veci s ním súvisiace.“
Richtár na chvíľu zmåkol. Nebol si celkom istý, či mu Jolana rozumie každé slovíčko. A potom ani nevedel, či jej môže dôverovať ako ženám z Rakovca. Pravda, mali svoje známe tajomstvá, o ktorých sa však nahlas nevravelo. No všetci o nich vedeli, ako sa stali, komu sa stali, prečo sa stali, ako to skončilo... Všetko.
„Beta ti porozpráva o každej rodine. O tom, kto je komu kmotor, či svokor, brat, či strýc. Také veci musíš vedieť. Aj to, ktorá dievka sa s kým najviac kamaráti. Pre prípad, že budeš volať krstných rodičov pre jej dieťa... A ukáže ti, v ktorom dome bývajú ženy, čo by mali čochvíľa rodiť. To si dobre zapamätaj.“
Babica sedela ako primrznutá, len hlavou kývala, že rozumie, že dobre, so všetkým súhlasí. Najradšej by už bola v nejakej teplej izbe a prikladala si dlane na horúce steny prípecka. Cesta bola dlhá, aj jej syn unavený. A hladný. Videla mu to na očiach. Jedol by. Hocičo, len nech to naplní jeho prázdny žalúdok.
„Od žien peniaze neber! Nikto nemá nazvyš a tvoju službu budem platiť ja z obecných peňazí. Nie aby si inkasovala dvakrát! Postarám sa o teba... Keď sa ukáže, že si ozaj taká dobrá babica, ako ťa u vás opísali, budeš si žiť ako v perinke.“
Usmial sa na ňu. Čo iné mohol? Upokojiť ju chcel, vyzerala vystrašene. Už jej všetko povedal. Veď ju vezie do hotového. O nič sa v podstate nebude musieť prvé dni starať. Dá jej strechu nad hlavu, peniaze, Beta s radosťou navarí aj pre jej syna, ktorého dá školy, nech sa chlapčisko naučí poriadne čítať a písať po slovensky... Čo by tak ešte chcela? Mal by jej porozprávať nejakú príhodu, čo sa stala za čias predošlej babice? Ktorú? Vzdychať nad tým ako umreli novorodenci len pár hodín po tom, ako sa nadýchli? Stať sa to môže aj jej. Taký je život. Či o tom, že bude musieť pokrstiť dieťa, čo sa narodí nezdravé, s viditeľnou chybou, či také, čo sa mu ťažko dýcha, čo sa nerozplače, ani keď ho tresnú po zadočku? A musí to urobiť skôr ako stihne prísť kňaz a skôr ako dieťa stratí dušu? Mohol by jej sľúbiť, že ju bude chrániť a uisťovať ju, že sa nemá báť, lebo proti nej sa prvotná ľútosť rodičov z úmrtia novorodenca, neskôr zmenená na hnev, neobráti. Budú sa hnevať na osud, na život, potom sa s tým zmieria. Nebudú ani prví, ani poslední, ktorým sa také voľačo prihodí.
„Už sme tu,“ švihol richtár opratami, nech sa kone viac ponáhľajú. „Ideme do školy. Učí tam moja mladšia dcéra. Necháme tam Pištu, nech sa zohreje, obed mu tam donesiem sám, neboj sa, nebude hladovať. A teba vyložím u Bety.“
Jolana sa v dedine udomácnila rýchlejšie ako si to richtár predstavoval. Jej počiatočné bľabotanie, miešanie maďarčiny a skomolenín slovenských slov sa postupne vyčistilo a nebyť jej prízvuku, nikto by nebol povedal, že nie je rodená Rakovčanka. Odrodila už desiatky žien a popasovala sa s problémami tak dobre, že sa do richtárových uší dostali iba výsledky jej dobre odvedenej práce. Nemal s ňou starosti. Až do chvíle, keď začala mať s Jolanou starosti Beta. Čím ďalej, tým častejšie sa z jej domu ozývali hlasité ženské hádky. Tie dve sa vedeli poškriepiť už aj na tom, že Jolana vstúpila do chyže pravou a nie ľavou nohou. Všetko jej na babici prekážalo. Chodila za richtárom ako pes s prebitou nohou a deň čo deň ho presviedčala o tom, že Jolana je zlý človek a ona ho vo svojom dome už nechce.
„Ale choď, Beta, mám ja iné starosti ako ženské pletky.“
„Richtár! Ona je zlodejka! Ukradne všetko, čo vidí.“
„Čo ti vzala? Musíš to preukázať. ¼ahko je niekoho obviniť. Vieš ako to chodí. Máš podozrenie, alebo istotu? Ak si istá vo svojom tvrdení, tak to musíš aj dokázať.“
„Ako dokázať? Opýtajte sa žien, ktoré pri nej rodili. Z každého domu si čosi vzala. Tu hrudka masla, tam tvaroh, kusisko slaniny a obyčajný chlieb! Aj pálenka odkiaľsi zmizla. Stratila sa. Vari sa prepadla pod zem?“
„Videla si, že babica tie veci berie? Videli to tie ženy? Alebo sa nejakej babe zdalo a všetky to vnímate ako hotovú vec?“
„No, priamo som nevidela... Aj mne vzala... Chlieb aj maslo!“
„Beta, Beta. Dohodli sme sa, že variť a stravovať sa budete spolu. Spolu! Nemohla ti vziať to, čo je vaše spoločné.“
„Ja sa s ňou už nebudem s ničím deliť! A chcem, aby z môjho domu odišla. Už ju tam nebudem trpieť. Vezmite si ju k sebe, ak jej tak veríte... Vy ste ju doniesli, vy sa starajte.“
Richtár sa hneval. Zo všetkého najviac ho v úradovaní brzdili a oberali o čas ženské výmysly. Toľko ohováraní, klebiet, obvinení a vyhrážok, ako si musel od nich vypočuť, by obyčajnému smrteľníkovi stačilo na niekoľko životov. Komu čo urobil, že ich musí znášať? A nielen to! Vypočuť a urobiť nápravu. Urobiť niečo, čím zapchá ústa žalobkyni a neublíži neprávom obvinenej. Poznal svoje ovečky, vedel o nich viac, než si tie vôbec mysleli. Vždy rozhodol rýchlo a správne. Urovnal spory a každý bol spokojný. Len teraz bol nesvoj. Nielen od Bety počul, že tá nová babica kradne. Všade, kde sa objavila, čosi pokapalo. No nikdy ju nikto nechytil pri čine. Ani nevidel, že by niečo schovávala pod sukňou, či odnášala v konopnej utierke. Zadumane si šúchal bradu, díval sa akoby cez Betu a namojdušu nevedel, čo teraz spraviť.
„Richtár!“ kričala naňho Beta. „Vari ste skameneli? Oči máte vypúlené a vyzeráte ako socha svätého pri kostole. Netrápte sa. Posaďte Jolanu na voz a hybaj s ňou tam, odkiaľ ste ju doviezli.“
„To si mi ozaj poradila! Odrodíš ty? Si myslíš, že som ju doviezol, lebo som nemal čo na práci?“
„Nájdeme inú. Takú, čo nekradne...“
„Už dosť!“ prerušil ju richtár. „Stačilo! Odsťahujem ju od teba. Ale nie z dediny. Potrebujeme ju. Z ničoho ju neobviním dovtedy, kým, mi niekto nepredloží dôkaz o tom, že Jolana kradne!“ A len tak pre seba dodal: „Ktohovie, možno ju obviňujete, lebo je Maďarka... Keby pochádzala od nás, nič by vám na nej neprekážalo.“
Odsťahoval ju od Bety do prázdnej miestnosti, čo susedila s jeho úradom. Chcel tak utíšiť zlobu medzi tými dvoma a mať Jolanu viac na očiach. Sledovať, či sa u nej neobjaví to, čo sa niekde inde stratilo. Pišta chodil poctivo do školy. Podľa richtárovej dcéry bol usilovným žiakom. Odkedy býval s mamou v Rakovci, vytiahol sa do výšky, zaokrúhlil v tvári, opeknel. Neohàňal nosom nad žiadnou prácou, ku ktorej ho volali gazdovia. Vedel kydať hnoj, aj rúbať drevo, aj na poli sa obracal vedno s dospelými, akoby sa bol narodil ako hospodár.
Jolana sa starala o každú z tehotných žien rovnako poctivo a zodpovedne. Nerobila medzi nimi žiadne rozdiely. Pravdou je, že odkedy ju richtár odsťahoval od Bety, akoby sa bola utiahla. Bola menej zhovorčivá, preťala všetky kamarátske vzťahy, ktoré medzi ňou a niekoľkými ženami z dediny vznikli. Už k nim nechodila na návštevy, odmietala ich pozvania na nedeľné tancovačky a posedenia na lúkach konča dediny. Nebyť toho, že nikdy neodoprela pomoc žene, ktorá sa chystala na pôrod, mohli by ju pokojne označiť za samotárku.
Aj richtár si to všimol. Mal pocit, že to je kvôli nemu, kvôli jeho rozhodnutiu presťahovať ju. Jolana si tiež mohla uvedomiť, že ju všetci pozorujú, sledujú každý jej krok. Čo ak ju to ranilo a urazilo? Je to žena, ktorej poslaním je pomáhať, nie je možné, že počas pôrodu kradla. Richtárovi to nešlo do hlavy. Žeby jednou rukou privádzala nového človiečika na svet a druhou lúpila, čo sa jej zachcelo? Nie. To sa ku nej nehodí. Je to nezmysel. Avšak boli tu ešte reči a rečičky, ktoré sa mu dostali pred richtársky stolec. Viacerí tvrdili, že babica ich okráda! Mohla to urobiť, lebo vždy bola aj dlhšiu chvíľu sama s rodičkou. Ibaže ju nikto pri čine nechytil! Všetci kvákali až potom, keď bolo dieťa na svete, babica opustila dom s dieťaťom a rodina sa chcela konečne v pokoji navečerať, či naobedovať. Nebolo čo! Vlastne bolo, len stále voľačo chýbalo. Tak sa sťažovali richtárovi a vinili babicu. Vraj sa už tak vycvičila v zlodejstve, že ani keby z nej oči nespustili, aj tak ich okradne. Je šikovná ako cigánka. Ktovie, či v nej nekoluje taká krv? Zlodejská.
To už bolo priveľa nezodpovedaných otázok a nedokázaných obvinení. A stále ich pribúdalo. Žiaden pôrod sa nekonal bez toho, aby domáci neukazovali prstom na babicu s tým, že to ona ukradla, odniesla, vzala bez opýtania. Richtár sa škriabal na brade, aj vo vlasoch, no nič múdre mu neprišlo na um. Jeho rozhodovanie o Jolane sťažovalo aj to, že jeho staršia dcéra bola tehotná a vedel isto, že o chvíľu bude pomoc babice potrebovať on sám. Prvotné nadšenie a potešenie z požehnaného stavu jeho dcéry sa zmenilo na plán ako on sám, osobne, bude sledovať Jolanine kroky. Od jej príchodu do domu, až po jej odchod. A potom kontrola kuchyne, či niečo chýba. Richtár sa striasol, akoby ním bol preletel blesk. Zdalo sa mu falošné robiť to, čo naplánoval. No musel sa konečne utvrdiť vo svojej pravde, alebo dať za pravdu ostatným. Buď je Jolana nevinná, alebo je zlodejka. Nikdy si nemyslel, že bude musieť také voľačo riešiť ako richtár. Ani nepočul, že by sa čosi podobné stalo v inej dedine. Prečo musí byť Rakovec prvý?
„Jolana, moja staršia dcéra, veď vieš, bude rodiť. Prišiel som, aby si šla za ňou. Myslím, že je čas, aby si tam bola,“ zaklopal richtár u babici. Tá sedela za stolom, ruky zložené na doske ako po skončenej modlitbe.
„Vedela som, že prídete, pán richtár.“
„To som rád. To som rád,“ opakoval sa a nedočkavo prestupoval z nohy na nohu, v ruke krčiac svoj klobúk. Prečo tá ženská sedí, akoby sa nič nedialo? Veď som ju prosil, aby už šla, že je čas.
„Porodiť zdravé dieťa nie je také jednoduché, ako by si ktosi myslel,“ pokračovala babica bez toho, aby čo i len naznačila, že už vstáva, že sa chystá. Stále sedela, len hlavu obrátila k richtárovi: „Pôjdem jej pomôcť, keď mi zvýšite plat.“
Richtár najskôr nepochopil, čo vlastne hovorí, ale keď mu to zopakovala, zmohol sa iba na otázku: „Teraz?“
Babica sa usmiala: „Teraz je ten správny čas. Vy potrebujete mňa, ja potrebujem viac peňazí.“
„Vieš, že som ťa do Rakovca priviezol ja? Dal som ti všetko, čo bolo v mojich silách. Postaral som sa ti aj o to, o čo som sa vôbec nemusel. Plácu máš dobrú, myslím si.“
„Do dnešného dňa bola dobrá. Práve v tejto chvíli už dobrou nie je. Musíte mi zvýšiť plat. Inak nikam nejdem!“
„Uvedomuješ si, že ide o moju dcéru?“ richtár zvýšil hlas a napriek tomu, že si bol istý svojou pravdou a právom, dostal strach. Išlo aj o jeho vnúča. Jolane pomohol, teraz by mohla ona jemu. „Vydieraš ma? Prečo? Nič zlé som ti neurobil. Naopak. Chránil a obhajoval som ťa pred celou dedinou... Ty o tom ani nevieš. Len vďaka mne si tu a... A teraz už vstaň a poď. Musíš robiť svoju prácu. Bez ohľadu na to, ku komu ťa volajú. Platí ťa dedina, volám ťa k žene z dediny a ty pôjdeš!“
„Ak mi ihneď nedáte vyšší plat, nikam nejdem. Ani keď ide o vašu dcéru. Koľko rokov som už v Rakovci? Rátali ste? Celý čas ma platíte rovnako. Chcem viac!“
„Prečo si s tým za mnou neprišla do úradu? Prečo si čakala až do dnešného dňa? Úmyselne? Myslíš si, že som na tebe závislý? Že ti teraz sľúbim hory, doly, len aby si prišla k dcére? Prerátala si sa!“ nekričal, iba sipel ako gunár a trieskal dverami. Kým dobehol do stajne a zapriahol kone, v duchu si nadával: „Ty si richtár? Chlap, čo má úradnú moc? Akú? Veď nevieš pohnúť ženským zadkom. Sľuboval si, kričal si, bol si na ňu dobrý. A ona? Smiala sa ti do očí. Vraj: nikam nejdem! A čo si urobil ty? Skoro si sa posral od strachu. Nie z nej! O svoju dcéru a vnúča bojíš... Obaja ťa teraz potrebujú a tebe sa tak trasú ruky, že nevieš ani kone zapriahnuť. Kam vlastne ideš? K dcére to máš zo desať krokov ďaleko. Rozmýšľaj, richtár, rozmýšľaj!“
Ešte chvíľu sa motal okolo koní, potom sa vyšvihol na kozlík a pleskol bičom medzi zvieratá. Kone sa rozbehli.
Narodil sa mu vnuk. Zdravý a silný ako buk, čo sa neprestal krikom prejavovať ani po tom, čo ho okúpali a obliekli. Stíchol, až keď ho položili k matke na posteľ. Richtár sa tešil ako malý chlapec. Vyplatil babicu, neprestajne jej ďakoval a chválil, ako dobre sa o jeho dcéru postarala. Nakoniec jej zabalil ešte výslužku. Kapsu vajec, slaniny, klobás a čerstvého kravského masla a tvarohu. Všetko by jej dal. Z vďačnosti. Jej by bolo stačilo iba to, že ju odvezie späť domov. Do Moravan. Lebo tam pre ňu došiel s prosbou o pomoc. Neodmietla. Na nič sa nepýtala. Sadla k nemu na voz a prišla.
Ako ju viezol domov, uprostred dediny jeho povoz predbehol Jolanu. Kráčala po kraji cesty s batohom na chrbte. Jej syn ju nasledoval. Richtár spomalil a zastavil pri nich: „Kam ste sa vybrali? Mám vnuka! Je v poriadku. Aj dcéra.“
„No, tak sa tešte. Vidím, že ste si doniesli náhradu za mňa,“ povedala Jolana, no bez spomalenia, či zastavenia išla ďalej.
„Len pre tento prípad. Už si určite popremýšľala a vieš, že si nekonala správne.“
„Nechajte si ju aj pre ďalšie prípady. Aj tak odtiaľto odchádzam.“
„Tak si sa rozhodla? Kam by si šla? Už sme si na teba zvykli. Vrátim sa domov a porozprávame sa o tvojom plate.“
„Netreba. Mám dosť. Chudobná odtiaľ neodídem,“ odbočila medzi domy a nechala richtára pozerať za ňou s otvorenými ústami.
Povedala, že chudobná neodíde. Vari si voľačo nahonobila? Kde? Čo? Vari predsa len budú mať ľudia z dediny pravdu? Plácu si odkladala a stravu si ukradla? Na tieto richtárove otázky sa nikdy nenašli odpovede.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
