Prvý bozk nad nemeckým cukrom
@ :: Poviedky ::
Nov 07 2007, 12:44 (UTC+0) | 
Sirmaiovský kaštie¾ v Pozdišovciach - poèas II. svetovej vojny si v òom Nemci zriadili dielne na opravu áut a vojenskej techniky |
Miesto: Pozdišovce, okres Michalovce
Čas: september – november 1944
Autorka: Soňa Jakešová
Na nádvorí Sirmaiovského kaštieľa stáli hnedé vojenské džípy s otvorenými kapotami, motorky bez kolies a niekoľko obrnených vozidiel. Okolo kovových mašín sa pohybovali vystrihaní štíhli mladíci v zamastených nohaviciach a hnedých košeliach s vyhrnutými rukávmi. Niektorí ležali medzi kolesami a sústredene majstrovali na podvozkoch, ďalší sa skláňali nad prácu a doťahovali uvoľnené skrutky. Jožo stál opretý o múr tesne za kovanými čiernymi mrežami vysokej brány. Oči nespúšťal z priestoru pred budovou. Ruky mal hlboko zasunuté do vreciek nohavíc, čiapku so šiltom posunutú do tváre tak, aby mu čo najviac clonila tvár. Zo stromov nehlučne klesali na rušné nádvorie prvé zlatisté listy. Babie leto už trvalo niekoľko dní. Slnko sa cez deň vyškriabalo na jasnú modrú oblohu a opieralo o zem bodavé teplé lúče. Jožo sa neodvážil urobiť ani krok bližšie k starej budove s opadávajúcou svetlou omietkou. Dobre vedel, že akékoľvek vniknutie do nemeckého opravárenského priestoru by sa mu mohlo vypomstiť. ažko ovládal svoju netrpezlivosť, ktorá mu strpčovala toto čakanie. Chlapec pozorne sledoval vojakov, až kým jeden z nich odložil náradie a naťahoval si stuhnutý chrbát. Ako sa napínal, pohľadom zablúdil k bráne.
„Konečne!“ vydýchol Jožo a slabo zakýval. Potom ruky spustil pozdåž tela, narovnal plecia a vyčkával takmer v pozore. Vojak zašmátral vo vrecku a pohol sa k chlapcovi. Na nádvorí pod jeho čižmami zaškrípali malé kamienky, blížil sa k bráne.
„Ahoj, Hans. Koľko?“ zašepkal Jožo. Lenže Hans namiesto odpovede od neho odvrátil pohľad a zahľadel sa kamsi do ulice. Mládenec otočil hlavu aby zistil, čo ho zaujalo. Magda! Dievčina prechádzala okolo nich a niesla sa ako pávica. Na plných perách jej pohrával jemný sebavedomý úsmev, jasné modré oči mala trocha prižmúrené. Obaja na ňu zízali ako na zjavenie. Keď ich míňala, zľahka otočila tvár k Hansovi. Tomu hneď vyletela ruka a rýchlo si dlaňou uhladil krátke svetlé vlasy. Magda kráčala ďalej. Kvietkované šaty sa jej vlnili nad kolenami a Jožo by prisahal, že bokmi pokyvovala viac ako inokedy. Poriadne ho pichlo, že táto krásavica s vlnitými medovými vlasmi pohľadom obdarila cudzinca a nie jeho. Pritom on by dal hocičo, aby si ho práve Magda všimla! Obaja od nej odlepili zrak až keď zašla za roh.
„Funf,“ Hans konečne pozrel na Joža a ukázal mu päť vztýčených prstov. Rýchlo mu do natrčenej dlane odrátal mince a vrátil sa na nádvorie. Chlapec hneď vytrielil ku krčme. Vedel, že čím skôr prinesie Nemcovi pivo, tým štedrejšia bude odmena.
„A tebe čo, holobriadok?“ otočil sa krčmár k zadýchanému Jožovi.
„Päť pív.“
„Nevrav. Ty už nepiješ mlieko?“
„Pre otca.“
„Ale! Naozaj?“
„Hej,“ prikývol Jožo a rýchlo vyložil na pult peniaze.
„A teraz pravdu!“ zavelil starší muž s veľkým bruchom uväzneným v ufúľanej zástere.
Jožo sa v pomykove obrátil a rozhliadol po zafajčenej miestnosti, ktorá šumela chlapskou vravou prerušovanou cinkaním pohárov.
„Otec!“ preľakol sa. Videl, ako jeho tato sedí za stolom a k perám dvíha plný krígeľ piva.
„Pre Náckov, tých z kaštieľa. Zavolali ma, že nech im prinesiem pivo, inak bude zle. Majú zbrane, musel som,“ klamal rýchlo Jožo upierajúc prosebný pohľad do pobavenej krčmárovej tváre so strniskom sivých fúzov.
„Na a už sa prac!“ chlap vyložil na pult päť fliaš piva. „A okolo kaštieľa sa radšej neobšmietaj!“ zavolal kým sa za Jožom zacapili dvere.
Mládenec si s úľavou vydýchol, že ho otec nezbadal. Ale čo toho starigáňa krčmárskeho do toho, komu nosí pivo? Dôležité je, že zaplatí, tak nech sa nestará! Jožo spomalil, aby preglgol hanbu. Štvalo ho, že hoci má už šestnásť rokov, niektorí ho stále berú ako fagana.
„Doparoma!“ uľavil si a zlostne odkopol kameň, čo ležal pred ním na chodníku.
„Ahoj, Jožo! Nechceš nové čižmy?“ ozvalo sa za jeho chrbtom. Kamarát Mišo za ním naťahoval krok a keď sa k nemu celkom priblížil, dôverne ho oblapil okolo pliec.
„Daj pokoj!“ Jožo zo seba prudko striasol priateľovu ruku.
„Takú ponuku by som neodmietal. Ide zima, kožené bagandže sa zídu,“ pokúšal Mišo.
„Teraz nemám čas.“
„Vidím, ideš si k Náckom po plácu,“ zaškľabil sa Mišo. „Ale tie čižmy, čo ti ponúkam, netreba kupovať.“
„A čo, stiahol si ich z màtvoly?“
„Netáraj sprostosti! Tak ideš do toho, alebo nie?“ dochádzala Mišovi trpezlivosť.
„Ak sa pri tom pobavíme, tak hej,“ pritakal Jožo. „Ale najskôr odnesiem pivo,“ dodal.
„Však o to ide, aby bola zábava, no nie?“ usmial sa spokojne zoširoka Mišo odhaliac pritom veľké biele zuby, čo mu zasvietili pod tmavým páperím neholených fúzikov.
Na gazdovskom dvore stáli dva nemecké vozy zakryté tmavozelenými plachtami. Pri nich postával vojak v pevne prepásanej uniforme, s prilbou na hlave a puškou na pleci. Chvíľu sa opieral o stenu domu, potom sa zasa pomalými krokmi prechádzal okolo vozov. Jožo s Mišom prešli okolo akoby nič. V hlavách sa im však už rodil odvážny plán.
„Vozy tu stáli už včera. Videl som ich z nášho domu. Aj to, ako strážnik nadvihol plachtu a vybral čižmy. Chvíľu si ich obzeral, ale potom ich položil späť. Som si istý, že tu nebude stáť večne. Raz sa musí ísť vyšťať, nie?“ hútal Mišo. „Počkáme kým odíde a potom vytrielime. Schmatneme čižmy, upravíme plachtu, aby sme zahladili stopy a rýchlo zdúchneme. Pobežíme k lesu, čo najďalej, pre istotu.“
„A potom sa budeme nenápadne po dedine producírovať v nových nemeckých čižmách. Padol si na hlavu?“ sklamane skrivil ústa Jožo.
„Jasné, že nie. Nikomu to nebude prekážať, iba pred Náckami sa v nich radšej nebudeme pretàčať. A vojna nebude trvať večne. Skončí sa a nám zostanú krásne kožené čižmy. Mňa už nebaví v zime mrznúť v gumených galošiach. Uvidíš, budeme frajeri!“ burcoval kamaráta Mišo.
Jožo si predstavil, ako by na neho hľadela Magda, keby mal také čižmy. Pravé vojenské, z pevnej hrubej kože, s cvočkami a vysokou drapľavou podrážkou. Bleskovo sa rozhodol. Ide do toho!
Chlapci nemuseli dlho čakať, keď prišla ich chvíľa. Vojak sa vzdialil za dom a vykročil tam, kde domáci mali latrínu. Jožo s Mišom sa rýchlo poobzerali. Šťastie stálo pri nich, na ulici nebolo ani živáčika. Vytrielili k vozom do dvora. Jeden mládenec odšuchol na bok plachtu, druhý nadvihol veko drevenej bedne. Každý schmatol po páre čižiem. Pravačkou si ich tuho tisli k hrudi a druhou rukou narovnávali plachtu. Zo dvora vystrelili, ako keby im za zadkom horelo. Bežali čo im sily stačili, natàčajúc pri tom uši, či nezachytia podozrivý zvuk, napríklad šťuknutie odistenej zbrane.
Zastali až v lese, keď už nevládali ďalej. Zvalili sa do vlhkého hnedého lístia a lapali po dychu. Prvý sa spamätal Mišo. Sadol si a s úľavou sa hlasno rozrehotal. Do každej ruky chytil jednu čižmu a radostne nimi o seba búchal.
„Prestaň, somár. Čo ak ťa niekto začuje?“ tíšil ho Jožo.
„Kto asi? Lesné žienky? Nebuď sraľo!“ Mišo si ťahal z nôh staré vyčaptané topánky a potom si nohy strčil do nových čižiem. „Ako uliate!“ vydýchol spokojne.
Aj Jožo tisol nohu do úzkej sáry vojenskej obuvi. Keď sa mu podarilo chodidlo vteperiť do pevnej čižmy, cítil ako ho bolia stlačené prsty.
„Doparoma! Malé sú mi,“ zaklial sklamane.
„No, ak chceš, zajtra skúsime ešte raz...“ neochotne navrhol Mišo.
„Sklapni!“ Jožo sa položil na chrbát, ruky si založil za hlavu a zadíval sa na tmavé poprepletané konáre bukov. Cítil, ako sa mu v hrudi srdce rýchlo trepotá od divého behu a možno aj od strachu. Zazdalo sa mu, že v diaľke začul tlmené dunenie. Obloha bola vysoká a modrá. Zlovestný zvuk nemohol byť dielom rozmarnej prírody.
Jeseň pokročila, na stromoch sa už držali iba posledné zhnednuté listy. Novembrové rána boli mokré, mrazivé a také boli aj noci. Nemeckí vojaci z posádky v Pozdišovciach sa k domácim správali oveľa odmeranejšie a podozrievavejšie ako na začiatku. Ani Hans už nedal Jožovi zarobiť na donáške piva. Cez dedinu sa čoraz častejšie preháňali vojenské vozidlá a nemecké hliadky na motorkách. Zamračené tváre vojakov skúmavo hľadeli na ľudí, pátravými pohľadmi nazerali do dvorov. aživé napätie viselo nad dedinou. Muži a ženy sa pripravovali na príchod frontu. Vo svojich záhradách håbili bunkre, kopali hlboko do zeme a spevňovali ich drevenými trámami. Nemci ľuďom zakázali po zotmení vychádzať z domov. Iba mladá horúca krv sa búrila obmedzeniam. Jožo s Mišom sedeli na múriku pred zavretou tmavou krčmou a pátravo hľadeli na nočnú oblohu posiatu blikotajúcimi hviezdami. Nebo od Michaloviec osvetľovala vzdialená žiara a ticho pretínali hustnúce dunivé výbuchy.
„To sú pecky! Počuješ - ratatata – to sú ruské kaťuše,“ poúčal Mišo.
„Hmmm,“ zatiahol Jožo.
„Už nie sú ďaleko,“ zamyslel sa Mišo. „Ešte pár dní a možno aj skôr a máme ich tu.“
Dedina už teraz vyzerala ako vymretá. Domy ponorené do tmy, v žiadnom okne neblikotalo ani svetielko. Iba z niektorých komínov stúpali k oblohe slabé prúžky dymu. Odrazu sa v diaľke objavil roj svetiel, ktoré sa s hukotom rýchlo približovali k chlapcom. Do tmy sa zapichli ostré reflektory. Blúdili po dvoroch a stenách domov.
„Nemci! Utekajme!“ naliehavo strčil kamaráta Jožo. Sotva stačil dopovedať, svetlá zastali tesne pri nich. Chlapci sa rýchlo odlepili od múrika a utekali pomedzi chalupy.
„Halt!“ zaštekal hlas z motorky a vzápätí sa v tme ozvala spàška svištiacich výstrelov.
Na ceste zastalo niekoľko vozidiel. Zazneli rázne nemecké povely. Motory dvoch motoriek zarachotili a stroje sa pomaly pohli dopredu. Svetlá silných bateriek naďalej pátrali po okolí. Jožo s Mišom bežali, čo im sily stačili. Prešmykli sa okolo niekoľkých domov, trielili cez dvory, v strachu preskakovali vysoké ploty. Keď fujazdili cez Lenártovu záhradu, nohami zavadili o čosi mäkké.
„Partisan!“ začuli za sebou vydesené výkriky. Okolo uší im zasvišťalo zopár guliek. V záhrade pod stromami spali nemeckí vojaci, no kým sa stačili vymotať z prikrývok a prebrať, Jožo s Mišom už boli priďaleko na to, aby ich lapili.
„Na cintorín!“ zavelil Jožo.
Kamaráti vbehli medzi hroby. Chvíľu sa potkýnali o navàšenú hlinu, potom sa rýchlo zvalili vedľa seba. Telami sa pevne pritískali k najbližším hrobom. Jožo z jedného stiahol veniec a pricapil si ho na tvár. Mišo rýchlo natiahol ruku a strhol na seba za hrsť hliny, akoby to malo pomôcť. Hneď na to začuli pri bráne cintorína rachot motoriek. Reflektory a baterky sa začali pátravo opierať o kríže a hroby. Svetlá pomaly kåzali okolo ležiacich chlapcov. Obaja sa úporne snažili tlmiť dych, len aby ich neprezradilo fučanie, ba ani najmenší pohyb ich dvíhajúcich hrudníkov. Jožo meravo hľadel na oblohu cez stred venca. Bál sa čo len žmurknúť. Na tvári ho škriabal drôt, ktorým bola pozväzovaná čačina ovinutá čiernou stuhou. Bol rád, že má na sebe aspoň takúto ochranu. Ubiehajúce minúty obom trvali celú večnosť. Svetlá odrazu zhasli a cintorín sa ponoril do tmy. Chvíľu bolo ticho, potom sa ozvalo vrčanie motoriek. Zdalo sa, že sa pohli smerom k Cirmajovmu lesu.
„Nie je to iba finta? Nezostali nejakí vojaci striehnuť pri bráne? Čo ak tam ticho stoja a pátrajú, či niekde uvidia pohyb, alebo zachytia zvuk?“ hútali chlapci. Pre istotu zostali nehybne ležať. Pomaly sa im upokojil dych a na chrbtoch, zadkoch a nohách začali cítiť mrazivý vlhký chlad. Po dlhých minútach ťaživého ticha prvý nabral odvahu Mišo.
„Radšej by som teraz ležal pod zemou,“ zašepkal.
„Hej, aj ja im závidím,“ odpovedal Jožo.
„Somár! Nie tak to myslím. Keby tu bol vykopaný prázdny hrob, že by sme sa v ňom lepšie skryli.“
„Čuš!“ zahriakol ho kamarát.
„Ešte chvíľu tu zostanem a isto sa aj ja natrvalo poberiem pod zem. Tak ma trasie, že chytím zápal pľúc a potom amen.“ Mišo sa opatrne posadil a hlavu pomaly vykrútil k bráne. Kytica z voskových kvetov sa mu zošuchla na stehná. Upokojilo ho, že nevidel žiadneho vojaka. Rozhliadol sa po cintoríne. Nikde nikoho, iba zo zeme strašidelne vytàčali tmavé kríže. Pohľad mu skåzol na Joža. Kamarát ležal strnulo s rukami natiahnutými pozdåž tela a bledou tvárou obkolesenou čačinovým vencom. Keby sa s ním pred chvíľou nezhováral, bol by si pomyslel, že už vypustil dušu. No, možno od strachu vypustil niečo iné... Mišo sa rýchlo chytil za ústa, aby stlmil pobavený rehot.
„Máš v gatiach?“
„Práve tak ako ty!“ nedal sa Mišo dvíhajúc sa zo zeme.
Bolo už po polnoci, keď sa z pozdišovského cintorína vynorili dve chlapčenské postavy a opatrne sa zakrádali do dediny.
Na dvore Jožových rodičov sa ozývali údery sekery a zvuk praskajúceho dreva. Mišo podišiel k plotu a krátko hľadel na kamaráta, ako rúbe a štiepky odhadzuje bokom na veľkú kopu. Hlasno zakašľal. Jožo zodvihol hlavu, zaťal sekeru do klátika a rukávom si prešiel po spotenom čele. Vedel, že Mišo málokedy prichádza len tak.
„Čo je?“
„Ber vrece a poď rýchlo so mnou!“ vychàlil Mišo.
„Daj pokoj s tými tvojimi nápadmi!“ Jožo mal ešte v čerstvej pamäti zážitok z cintorína.
„Za dedinou sa prevrátilo nemecké auto. Leží v zákrute a všetko sa z neho vysypalo. Balíky cukru sú všade okolo. Pohni sa, lebo nám nič nezostane,“ Mišo sa zvrtol a náhlivo sa pohol k bráničke. Jožo vbehol do stodoly a schytil dve drapľavé vrecia. „Ak si Mišo zo mňa strieľa, tak mu to zrátam!“ stihol si pomyslieť, keď sa náhlil za kamarátovým chrbtom.
Za dedinou uzreli vojenskú dodávku vyvalenú na bok a niekoľko sklonených tetiek zbierajúcich rozsypané balíky cukru. V predklone vytàčali zadky zakryté širokými sukňami. Okraje látky sa im zozadu vysoko dvíhali a milé ženy ukazovali svetu nielen spodnice, ale aj teplé svoje stehniská.
„Aj keby sa nám z cukru neušlo, tento pohľad stojí za to,“ zachichotal sa Mišo.
¼udia zbierali nečakanú sladkú nádielku náhlivo, lebo každú chvíľu sa spoza zákruty mohli vynoriť Nemci a prichytiť ich. Z dediny prišlo aj niekoľko starších mužov a onedlho už všetky porozhadzované balíky zmizli ukryté vo vreciach a pod kabátmi dedinčanov. ¼udia sa rýchlo vracali do svojich domov obťažkaní vzácnym nákladom. Jožo na pleci vliekol svoje vrece a tešil sa, ako si do čaju vysype niekoľko plných lyžičiek sladkých kryštálikov. Odrazu pred sebou na ulici uzrel Magdu. Bola zababušená do hrubého pleteného svetra zo sivej priadze a niekde sa náhlila. Naschvál pobehol, aby bol pri nej čo najbližšie.
„Ahoj,“ pozdravil nahlas. „Ak chceš, dám ti cukor.“
„Netáraj, odkiaľ by si ho vzal?“ zastala a otočila sa k nemu tvárou.
„Aha,“ Jožo pred Magdu spustil vrece a položil jej ho k nohám. Doširoka ho otvoril, aby videla na jeho obsah.
„Naozaj,“ vydýchla neveriacky.
Jožo sa sklonil a vybral z mechu dva balíky. Magda po nich váhavo siahla. Jej skrehnuté prsty sa pritom dotkli jeho rúk. Pocítil, ako ním prešla príjemná triaška. Dievčina držala v každej ruke po jednom balíku cukru a pritískala si ich k prsiam.
„Ïakujem,“ obdarila Joža milým úsmevom. Potom nečakane našpúlila pery a priamo na ústa mu rýchlo vtisla bozk.
Mládenec zostal stáť uprostred ulice ako prikovaný. Pohľad upieral na odchádzajúcu Magdu. Náhle sa otočila, usmiala sa na neho a zakričala:
„To, čo si odo mňa dostal, sa raz patrí vrátiť.“
Jožo vôbec nepochyboval o tom, že na to využije najbližšiu príležitosť. A bolo mu jasné, že pre Magdu to urobí veľmi rád.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
