Nečakaný dar
@ :: Poviedky ::
Mar 24 2005, 09:07 (UTC+0) | 
Veža kaveèianskeho kostola |
Miesto: Kavečany
Čas: Začiatok druhej svetovej vojny
Autor: Alena Štrompová
Mokrá tráva ju pošteklila medzi prstami. Bosé chodidlá vnárala do vlhkej pôdy, voňajúcej ihličím. Vonku trávila takmer celé dni, či už s bratom, kamarátmi alebo sama s kravami na paši. Kedysi všetok dobytok a dokonca i prasce pásol v Kavečanoch pastier. Ráno ich vyhnal na lúky a večer sa s napasenými vracal naspäť. Starí ľudia sa zvykli smiať, že buď to bol taký dobrý pastier, alebo múdre kravy. Nikdy sa totiž nestratila ani jedna a každá večer sama prišla do svojho dvora.
Teraz si už dobytok pásla každá rodina osve. Aj Margitka chodila s chlapcami na pašu, na čo bola i nesmierne hrdá. Cítila sa hneď väčšou ako ostatné dievčatá, a aj chlapci ju brali viac medzi seba. Niekedy jej spoločnosť robil len brat Štefan, čo inak sťahoval drevo z kopcov do dediny i mesta. I dnes to bolo tak. Práve hnali svoje tri kravy z dediny na lúku.
"Počuj, a čože si dnes taký tichý, há?" štuchla ho a prútom zľahka šibla po nohe.
"To musím furt jazykom mlieť ako ty, alebo čo?" namrzene odvrkol Štefan a vrazil si klobúk do čela. Nemal náladu. Ani na robotu, ani na sestrine reči a vôbec na nič. Už hneď zrána mu mama zasa spomínala ženenie. Roky na to má, no dievku zatiaľ nie. On si počká, až sa nájde taká, aká sa bude jemu páčiť. Zatiaľ má dosť starostí s rodinou, čo zanechal nebohý otec. Celé gazdovstvo ostalo na jeho pleciach.
"Upečieme si rybu, keď skončíš robotu?" nedala pokoj Margitka.
"Ak ju chytíš, tak hej. Tak ako minule," prikývol stroho.
"Hej, vtedy..." zasekla sa uprostred vety. Chvíľu rozmýšľala, nedôverčivo naňho pozrela, no napokon pokračovala: "Vieš, čo sa mi stalo pred týždňom?"
"Neviem," ostal Štefan zamračený, bez chuti do reči.
"Pásla som, opekala slaninu, keď tu sa zrazu v diaľke objavila nejaká žena.""Z dediny?"
"Nie. Práveže som ju vôbec nepoznala. Aj som sa postavila, či ju lepšie neuvidím. Bola v modrých šatách, na hlave mala bielu šatku. Nepodobala na nikoho známeho," zvraštila čelo Margitka.
"A čo? Tiež pásla kravy?"
"Nie. Ako tam tak stála, začala sa zrazu klaňať. Najprv dopredu, potom na obe strany. Chrbtom sa mi však neotočila. Ani neviem, koľkokrát to zopakovala. Keď som sa už chcela pobrať k nej, že čo to robí, v ohni praskol konár. Zľakla som sa a obrátila sa k ohnisku."
"A keď si sa pozrela späť, už tam nebola!" - skočil jej do reči Štefan.
"Áno, ako to vieš? Aj ty si ju videl?" - zastala od prekvapenia. "Čo všetko som už od teba počul, ale toto..." - pľasol si po čele a konečne sa rozosmial.
"Ale ja si nevymýšľam, ja som ju naozaj videla!" - začala doň búšiť päsťami, cítila sa urazená. "Ale veď ja ti verím!"
"Ktovie, čo by si povedal, keby sa to tebe stalo, vieš? Ja si naozaj nevymýšľam. A trochu som sa aj bála. I teraz sa bojím," stíšila hlas Margitka a sklopila pohľad na zem. Štefan ustrnul. Také priznanie ho trochu zarazilo. Žeby si to naozaj nevymyslela? Ale - strašidlo za bieleho dňa?
"No, poď sem," privinul si ju a pohladkal po vlasoch. "Pozri, čokoľvek to už bolo... Stále je na svete viac dobrých, ako zlých ľudí. Niekedy stačí len milé slovo a všetko sa vyrieši. Les nie je nepriateľ, v lese sa netreba báť a už vôbec nie za dňa," pokúsil sa o útechu.
Margitka sa odtiahla a pokračujúc v ceste začala spievať pesničku:
"Idú kravy z poľa,
do každého dvora. Sedí baba na ceste,
šije boty neveste. Nevesta sa raduje,
že už boty obuje. Spadli boty zo stolka,
zabili paholka. Paholkovi vyzváňajú,
starú babu psy lapajú."
"Potom to naučíš i mňa. Teraz však - na, zober slaninu a chlieb. Keď prídem z lesa, zlezieme do doliny a chytíme v Čermeľskom potoku rybu," pokúsil sa Štefan o útechu a ešte jej na znak zmierenia zastrčil za ucho pramienok vlasov. Otočil sa a stúpal druhou cestou do hory.
Pod lipou na lúke sa Margitka rozložila. Vždy tu sedávala, mala dobrý výhľad doďaleka. Kravy jej tak nezmizli z dohľadu. Hodina po hodine plynula bez zmien. Rozhodla sa opiecť slaninu. Keď Štefan príde, nech má všetko pripravené. Dlaňou si zaclonila oči a zaostrila do diaľky. Kravy sa pokojne pásli. Ticho hmkajúc poskladala drevo na kopu, vybrala zápalky a onedlho plápolal neveľký ohník. Plamene takmer nebolo vidieť, splývali s poludňajším horúcim vzduchom, ktorý sa okolo ohniska vlnil ako neviditeľný had. Rozbalila batôžtek, vybrala krajce chleba, slaninu a začala opekať. V lese sa ozval praskot konárov. Žeby už brat? Veď chodieval neskôr.
Na ceste sa však objavil ktosi neznámy. Už podľa oblečenia rozoznala, že nie je tunajší. Starý oblek mal poriadne zaprášený a z pierka zastrčeného za klobúkom ostala len polovica."Je viac dobrých ľudí na svete ako zlých. Niekedy stačí dobré slovo," spomenula si na bratove slová. Postavila sa a skúmavo sa prizerala. Nebála sa, naopak. Prichodiaci ju čímsi priťahoval. A možno sa s ním bude dať i dobre porozprávať. Veď pásť celý deň sama, to nie je vôbec zábavné.
"Pochválený buď Pán Ježiš Kristus, smiem si prisadnúť?" - pozdravil pocestný a zložil si klobúk.
"Naveky amen, nech sa páči," nesmelo sa usmiala a rukou ukázala na peň pri ohni. Zvedavo sa naňho zadívala. Nevyzeral tak nezvyčajne ako žena zo spomienok. V tvári sa mu však zračila únava i smútok. Mlčky si sadol, chvíľu pozeral do ohňa, chvíľu na ňu, ako kvapká masť na chlieb. Azda je hladný, napadlo Margitke a ešte raz poriadne okvapkala krajec.
"Zoberte si, už je to dobré," natiahla ruku s chlebom i slaninou k neznámemu a čakala.
"Ïakujem," takmer sa uklonil, no rýchlo a bez okolkov začal jesť. Ticho prerušovalo iba praskanie ohňa a jeho prežúvanie. Margitka bola zvedavá. Aj sa už chcela ozvať, no čím začať? Spýtať sa ho na cestu? Čo ak bola zlá? Vyzvedať, čo tu robí? Možno o tom nechce hovoriť. Zahľadela sa do diaľky. Nevediac prečo, naraz si priala, aby už Štefan prišiel.
Keď muž zhltol posledné sústo, spakruky si spokojne utrel ústa. Teraz už naozaj vôbec nevzbudzoval strach. Veď i susedky v dedine hovorievali, že keď sa muž naje, už nie je nebezpečný. I tento - ešte prežúvajúc posledné kúsky, poutieral si ruky do nohavíc. Naraz siahol do vrecka na kabátci. Pod tenkou látkou bolo vidno obrysy jeho kostnatých prstov. Akiste čosi hľadá, stupňovala sa jej zvedavosť. Od začiatku, čo si k nej prisadol, bol pre ňu veľkým tajomstvom. Napokon vytiahol zápalkovú škatuľku. Obhliadal si ju, ale keď na rukách pocítil Margitkin pohľad, opatrne ju otvoril. Čosi z nej vysypal a šikovne skryl v dlani.
"Kedysi som mal asi takú istú dcérku ako ty," povzdychol.
Hlas mal pokojný a hlboký, dobre sa počúval. Margitka nadvihla obočie. Žeby sa predsa chcel rozprávať?
"Ste si naozaj podobné," pozrel jej do očí a na chvíľku sa odmlčal. Opäť sklopil zrak, civel na zatvorenú dlaň, ale napokon zdvihol hlavu: "Boh ju povolal k sebe skôr, ako sme čakali."
"Čo sa stalo?" nezaprela Margitka zvedavosť.
"Bola veľmi chorá, lekár jej už nevedel pomôcť. Krátko predtým, ako zomrela, som jej kúpil taký dar. Veľmi po ňom túžila, bol to jej sen. Nestihla si to už vyskúšať, pochváliť sa kamarátkam. Nie sme bohatá rodina, ona to dobre vedela. Nikdy sa nesťažovala, no cítil som, ako si v kútiku duše želá aspoň trochu sa pripodobniť iným dievčatám. Tak som sa tešil na tú chvíľu, och, čo by som bol dal za to, keby…" muž si zaboril hlavu do dlaní, ale len na chvíľu. Vystrel ruku so zatvorenou dlaňou, snažil sa vzmužiť, jeho hlas naraz spevnel: "Chcel som si to nechať ako spomienku. No čím dlhšie to pri sebe nosím, tým väčšiu bolesť cítim. Vieš, aj ona bola dobrá ako ty. Isto by sa tiež rozdelila s cudzím človekom. Ale čo z dobrého srdca, keď už netlčie. Tak aspoň ty..." postavil sa a podišiel k Margite. "Na, toto je odteraz tvoje, opatruj to," otvoril jej dlaň a položil naň čosi trblietavé. "Zbohom." Náhle sa otočil a vykročil na cestu.
"Nie, nie, ja som od vás predsa nič nechcela," protestovala Margitka. "Hej, počkajte, nemôžem to od vás zobrať, počkajte!" - kričala, ale nereagoval. Rýchle sa vzďaľoval bez jediného pohľadu späť.
"Tak, tak aspoň šťastnú cestu a veľa zdravia. A s tým jedlom - rado sa stalo. I nabudúce!" Zhlboka sa nadýchla a pozrela, čo jej to vlastne dal. Náušnice! Ten chlap jej venoval náušnice! Margitka tomu nemohla uveriť. Ligotali sa na slnku, boli úžasné - so žiarivým očkom uprostred. Presne také, o akých snívala! Krásne, že ani starostova dievka by sa za ne hanbiť nemusela. Boli hodny svadobného daru. Určite museli byť drahé. Bože môj, čím som si to zaslúžila?! Do očí sa jej vtisli slzy. Nikdy ani nemyslela, že sa niekedy dočká takého prekvapenia.
Margitka vystrela ruku, nastavila dar oproti slnku. Ešte stále sa nevedela spamätať. Nie, nebol to sen. Boli na dlani a jagali sa! Presne také, ako mnohí dobrí ľudia. Nepútali pozornosť veľkosťou, ale krásou, čo vyžarovali.
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
