Vojaci to vidia inak
@ :: Poviedky ::
May 15 2005, 15:57 (UTC+0) | 
Poh¾ad do obce Malá Ida, niekedy cca v roku 1958, prípadne neskôr. Aj 13 rokov po vojne, kedy sa odohral napísaný príbeh, tu asfaltová cesta nebola. |
Miesto: Poľov a Malá Ida
Čas: 18. a 19. január 1945
Autor: Slavomír Szabó
English version / Anglická verzia
Mária sa prebudila. Očami zablúdila najskôr k oknu, či už svitá, ale tma bola hustá, ako v januári o takomto rannom čase býva vždy. Ledabolo siahla vedľa seba, či už mama vstala. Ruka však padla len na vankúš, bolo jasné, že mama už kdesi na dvore naberá vodu do vedra, alebo v kuchyni varí lipový čaj, aby bolo čo k chlebu. A Nemci? Tu Mária trochu zodvihla hlavu a pokúšala sa rozoznať v tme, či ešte polihujú na svojich dekách, alebo už kamsi odtiahli. Trvalo to len chvíľku, než si oči úplne privykli na tmu, a už rozoznala na zemi jednu ležiacu postavu. Jedinú. Bol to Franz, ktorého im spolu s ostatnými troma vojakmi pridelili na bývanie. Práve Franz! Ten najmladší. Susedia už dávno hovorili, že ak matka so sedemnásť ročnou dcérou dostanú na starosť štyroch Nemcov, nemôžu očakávať, že im postačí len miesto na zemi. Vraj vyhriata posteľ s pekným dievčaťom poteší viac. Lenže ich vojaci neboli žiadne šarže a nemeckí dôstojníci tvrdo trestali akýkoľvek prehrešok voči dedinčanom. Aspoň spočiatku. No teraz ako začal nový rok a Rusi mohli prísť do Poľova každú chvíľu, aj dôstojníci boli nervózni; pobehovali, pokrikovali a nemali čas starať sa ešte aj o dedinčanov.
Dozaista nespí, len čaká kým pôjdem do kuchyne, aby si ma prezrel – vàtalo Márii v hlave, ale strach nemala. Bolo jej to skôr nepríjemné. Pomaly vystrčila nohu spod periny, potom sa celá nadvihla a vystrčila aj druhú. Posteľ zavàzgala. Chvíľku ostala bez pohybu, ale hneď nato rýchlo ako blesk zoskočila na zem, svižne prebehla k stoličke, z ktorej vzala šaty a prekåzla cez pootvorené dvere do kuchyne.
Určite ma pozoroval. Určite pootvoril oči, aby ma videl utekať v spodnej sukni a nočnej blúzke. A ešte príde, aby si ma prezrel – rozmýšľala horúčkovito, zatiaľ čo na seba rýchlo naťahovala šaty. Mala pravdu. Ani nestihla poriadne pozapínať všetky gombíky na lajbliku, keď sa otvorili dvere a do kuchyne vošiel Franz.
„Guten Morgen,“ pozdravil akoby nič, prisadol na stoličku vedľa nej a začal si obúvať čižmy. Oblečený bol od včera. Už niekoľko nocí všetci vojaci spávali v uniformách, čo bolo neklamné znamenie, že sa front blíži.
Mária mu na pozdrav neodpovedala. Nebol jej úplne odporný, dokonca si už dávno všimla, že je aj celkom fešný chlap. Ale Nemec! Vojna jej vzala otca, musel s Maďarmi niekam na front, nepočula viac o ňom. To Nemci začali vojnu, dobre to vedela, preto ho nemala rada, a vlastne mu ani poriadne nerozumela. Tých pár nemeckých slov, čo sa naučila, pred ním radšej nikdy nevyriekla.
Franz sa obul, pokúsil ešte o jeden úsmev, zababušil do kabáta a niekam odišiel. V peci už horelo, ale mama v kuchyni nebola. Jediný pohyb, ktorý Mária počas zapletania vrkoča pozorovala, bol kmitajúci plamienok petrolejky.
„No čo stojíš ako primrznutá? Môžeš nanosiť ďalšie drevo,“ preťal ticho kuchyne mamin hlas, keď vstúpila dovnútra s náručou polienok.
„Franz si ma znova prezeral.“
„Franz? A čo? Bojíš sa ho? Veď on vie, čo ho čaká, ak urobí nejakú somarinu. A nie je až taký zlý. Vie kde máme ukrytú slaninu, ale Maďarom to nepovedal. A na jeseň, keď bola tá streľba, pobehoval ako besný, či sa ti niečo nestalo.“
Mária vedela, o čom mama hovorí. Už v novembri mali všetci v Poľove obavy, že každým dňom príde vojsko a strhne sa streľba priamo v dedine. Nejakí vojaci sa potulovali po okolí. Nebolo ich veľa, možno išli na prieskum. Maďari vtedy vydali príkaz kopať zákopy. V jeden deň mama, na druhý deň Mária. Takto sa striedali, chodili pešo cez horu až do Sene, krompáčmi håbili diery, ruky zodierali do krvavých mozoľov. A práve v tom čase, keď sa raz takto podvečer Mária vracala domov, sa pri Poľove ozvala streľba. Nevedela čo robiť. ¼ahnúť na zem? Vyliezť na strom? Bežať domov? Bežala. Mamu stretla po ceste, vydala sa Máriu hľadať bez ohľadu na nebezpečenstvo. A keď sa vrátili domov, oproti jej utekal práve Franz. Celý rozrušený čosi mlel tou svojou škrekľavou nemčinou a potom sa ju pokúsil pohladiť po líci. Rýchlo sa odtiahla.
„Franza sa ty neboj,“ pokračovala mama ukladajúc polienka k peci. Je to chlap, tak sa chce pozrieť. Pekná si dosť a budem rada, ak hneď dokážeš, že aj robotná,“ pokúsila sa všetko obrátiť na žart a Mária sa už vybrala po drevo do kôlne.
„Rusi tu vraj budú každú chvíľu. Veď si v noci počula ako v diaľke dunia kanóny, nie?“ šepkala mame Tereza, suseda od naproti, keď sa popoludní zastavila požičať si trochu petroleja. Vraj, kým dostanú do obchodu nový, lebo teraz ho nemajú. Mária práve preberala fazuľu a naťahovala uši, aby jej neušlo ani slovíčko.
„No, keď prídu, prídu,“ snažila sa mama hovoriť akoby bez zaujatia, vždy to mala vo zvyku. „Nemci tu nemôžu byť večne.“
„A Maďari?“ spýtala sa Tereza, akoby len od maminho názoru či rozhodnutia záležalo, čo prinesie budúcnosť.
„Nuž, to ti ja neviem,“ mykla mama plecom a uškrnula sa. Myslela si svoje, ale radšej mlčala. Nakoniec, práve u Terezy, starej dievky, o ktorú predtým nikdy žiaden muž nezavadil, bývali traja pridelení maďarskí vojaci a šepkalo sa všeličo. Maďari na tom neboli tak dobre ako Nemci. Nejedli s nimi spolu, ich strava bola chudobnejšia. Uniformy si museli prať sami, ale neboli ani tak kontrolovaní, a tak si žiadna dievka pred nimi nemohla byť na istom. Poľov bola slovenská dedina, ale potom ako v tridsiatom ôsmom roku pripadla spolu s Košicami a ďalšími dedinami k Maďarsku, maďarskí vojaci tu boli neprestajne. Vlastne, kvôli posunutiu hraníc tu boli doma.
Tereza chvíľku mlčala, možno rozmýšľala o význame úškrnu, ale potom opäť ticho zašepkala: „Vieš, Mária už nie je dieťa.“
„A?“ spozornela mama.
Tereza kývla bradou smerom k Márii, urobila gesto, akože by to dievča nemalo počuť, ale mama pokojne povedala, že pred ňou môže hovoriť všetko.
„Bola som u Anny. Chcela som petrolej, ale ona vraj má už len na dne. Preto som potom prišla sem. Ale vlastne nie len preto. Vieš, u Anny bývajú Nemci. Dôstojníci. Že im presne nerozumela, ale bavili sa o Márii, tvojej dcére. Že jasne počula, ako niekoľko krát povedali jej meno a rehotali sa. Potom vraj urobili také pohyby. No vieš, ako muži, čo...“ tu Tereza úplne stíšila hlas, zasekla sa. Nasucho prehltla a zmeneným tónom povedala: „Mala by si ju poslať niekam preč. Veď v Malej Ide Ti býva mama, nie? Nemci nám zatiaľ dali pokoj. Ale ak budú vedieť, že musia odísť, ktovie, čo im ešte napadne.“
Keď Tereza odchádzala, už na ňu nepozerali ako na ženu, o ktorej sa hovorí, že sa hriešne spustila s akýmsi ženatým maďarským vojakom. Videli ju viac ľudsky, ba možno i priateľsky. Varovala ich. Nemala dôvod si nič vymýšľať. Jednoducho ich varovala.
„Dnes už nikam nepôjdeš, rozumela si!?“ možno až priostro vyhàkla mama, i keď dcéra o nejakom pláne odísť nehovorila.
„Ty myslíš, že teta Tereza...“ začala Mária hľadať správne slová, ale mama ju len zahriakla, nech dopreberá fazuľu a až potom jej povie, čo a ako ďalej.
Zimný deň má krátky dych, dlho nevydrží. Mária ani nezbadala, kedy sa zotmelo. Fazuľu už dávno prebrala, teraz varila polievku a rozmýšľala o tom, čo jej mama len pred chvíľkou povedala. Že má ísť skoro spať, lebo ešte v noci ju zobudí a odídu do Malej Idy. Vraj bude bývať u babky, kým prejde front. Myslela na to, že mama musí byť naozaj vystrašená. Franzom si istá nikdy nebola, ale to o tých dôstojníkoch, to by jej ani nenapadlo. Keby to tak vedel Jožo. Ako by sa zachoval?
Jožo bol chlapec z dolného konca, len o rok starší, ale páčil sa jej. Určite aj ona jemu, bola si tým istá, ale o čo mal silnejšie ruky, o to slabší rozum. Aspoň si to myslela, lebo vždy keď sa stretli, rozprával len o tom, aký kus lúky stihol pokosiť, že pooral viac poľa ako jeho otec, alebo že z celej skupiny dedinčanov zrúbal v lese najviac stromov. Vtedy Mária nevedela, ako sa tváriť. Či padnúť na kolená a vzdychať, aký je silák, alebo mávnutím ruky zahnať všetky myšlienky, ktoré sa jej rinuli v hlave a neustále pripomínali, aké by to bolo, ak... Keby jej tak aspoň raz povedal, aké má pekné zuby, keď sa smeje. Alebo že v jej očiach je viac jasu ako na poludňajšom slnku. Ale Jozef? Jemu by nikdy nič také nenapadlo. Keď bol s ostatnými chlapcami na ulici, len jej zakýval na pozdrav, ak prechádzala okolo, ale častejšie ani to nie. Tváril sa, akoby neexistovala. Napriek tomu, keď bol sám, každý deň sa vytàčal pred ich domom niekoľkokrát, aj keď tam nemal čo robiť. Mária sa mu vždy rada ukázala, aby sa porozprávali, ale potom sa vracala domov sklamaná. Aj dnes ho raz zazrela cez okno, ale von nevyšla. Mala mu povedať, že ako o nej rozprávali Nemci a mama sa bojí? Čo by urobil? Určite by sa tváril, že nič nepočul, a pochválil by sa, že keď dojí kravy on, vždy majú viac mlieka, ako keď dojí jeho mama.
Potom ako Mária zamkla dvere do domu a umyla sa nad lavórom s ohriatou vodou, padol jej pohľad do zrkadla. Petrolejka síce neposkytla veľa svetla, ale to, že je už naozaj ženou, nielen videla, ale i cítila. Jej krivky, pohľad, dlhé pevné vlasy – až nevedela, či je to tak dobre, alebo sa má o seba báť. Rýchlo si natiahla spodnú sukňu, obliekla nočnú blúzku a ostatné šaty preniesla do izby na stoličku. Potom si zabalila zopár vecí do zajdy, presne tak, ako to mama povedala, lebo nikto nevie, ako dlho ostane v Malej Ide.
„Keď budú znova strieľať, ľahni si na zem! Rozumieš?“ pološeptom, polokrikom jej nakazovala mama, keď už vychádzali z lesa a pred nimi sa nejasne črtali obrysy maloidanských domov. Len pred chvíľou neďaleko zaštekal samopal, ale v noci sa dva razy zobudili na to, ako sa za Poľovom strieľa. Nemci ihneď vstali, natiahli čižmy, schmatli samopaly a viac sa neukázali. Aspoň im nad ránom nemuseli vysvetľovať, kam idú. Teraz boli takmer na konci svojej cesty, ktorú ešte stále zahaľovala tma.
„Mama, neostaneme u babky spolu?“ neisto navrhla Mária, ale tušila, že mama by ich kozy samotné doma nenechala. Alebo áno? Veď teraz išlo o oveľa viac, než životy niekoľkých zvierat.
„Len ťa dám k babke a idem naspať. Možno sa vrátim domov skôr ako Nemci a na teba sa budú pýtať až večer.“
„Ale veď každý hovorí, že o pár dní sú tu Rusi. Tak ostaňme spolu,“ naliehala Mária, no mama nestihla odpovedať. Rachot zo samopalu i niekoľko výstrelov z pušiek sa ozvalo veľmi, až veľmi blízko. Obe sa hodili na zem, sneh bol primrznutý a tvrdý, i keď chladil, šaty nepremáčal.
„Vstaň a utekajme,“ zasyčala do ticha mama, a to sa už obe ženy rozbehli v strachu o život. Keď konečne zabúchali na dvere, keď ich po krátkej otázke a odpovedi otvorila babka, Mária mala pocit, že jej vyskočí srdce z hrude. Tåklo ako bláznivé a neustalo ani po chvíli. Práve naopak. Rozbúšilo sa ešte viac. To keď mama povedala, že sa napriek streľbe vráti do Poľova, aby im Nemci alebo Maďari od zlosti nepodpálili dom. Mária pozerala za odchádzajúcou mamou a v duchu sa modlila, aby sa jej nič zlé nestalo.
Stačilo niekoľko hodín. Niekoľko krátkych hodín, čo Mária zatvorená v izbe vnímala ako nekonečne dlhý čas a z lesa sa zasa ozvala streľba. Už nie krátka, sporadická, ale mohutná, naháňajúca zimomriavky i des, prinášajúca iskru nádeje, že sa možno časy zlepšia, ale za cenu ľudskej krvi, zničených osudov a premrhaných životov. Mária sedela v rohu izby, bála sa čo len pohnúť. Myslela na mamu, či prišla domov v poriadku, ale i na babku, ktorá sa ktovie kam vybrala a ešte nevrátila. Na dvore pod oknom sa ozvali kroky a maďarčina. Mária sa ešte viac stiahla do kúta a pozorne načúvala. I keď streľba z diaľky bola hlasitá, krik sliepok, čo sa znenazdajky ozval, ju prehlušil. Bolo to jasné a rýchlo zvažovala, čo urobiť. Nie, rozum to asi nebol, čo viedol jej kroky. A možno ani odvaha. Skôr túžba postaviť sa voči nespravodlivosti bez toho, aby si človek uvedomil dôsledok činu skôr, ako ho vykoná. Mária odomkla dvere, schytila do rúk vidly, čo zvonka stáli opreté o stenu a postavila sa proti dvom maďarským vojakom. Tí naháňali sliepky po dvore a strkali ich do vreca.
„Keď ich ihneď nevrátite, oznámim to Nemcom!“ zakričala na nich s vystrčenými vidlami, akoby sa ich práve chystala napichnúť.
Vojaci jej rozumeli dobre, veď kričala po maďarsky. Za tých šesť rokov sa ich reč naučila celkom slušne. Boli prekvapení, kto je to dievča, prečo ho zatiaľ nikdy nevideli a kto vie, aké má styky s Nemcami. Oblečená v dedinskom kroji, Slovenka na prvý pohľad, ale vykrikuje tu, akoby sa pred ňou mali postaviť do pozoru. Skôr od prekvapenia než zo strachu vypustili sliepky z vreca a vybehli z dvora na ulicu.
Streľba navôkol neutíchala, práve naopak. Zmes hlasov, výkriky, akýsi výbuch, čo zaznel tesne za dedinou, alebo možno i na jej okraji, to všetko sa miešalo so strachom o mamu, otca, babku, čo sa ešte ktovie túlala, ale i o Joža. Sediac na posteli spomenula aj na Franza. Nikdy k nemu necítila nenávisť, len nemala rada Nemcov celkovo a ponižovalo ju, keď jej tak ráno pozeral na nohy a na prsia. Akoby ani nemala blúzku. Mária ponorila hlavu do vankúša, neovládla sa a rozplakala.
Keď doštekali pušky a samopaly, keď medzi domami doznela nemčina i maďarčina a vojaci v neuveriteľne špinavých uniformách hovorili po rusky, babka odviedla Máriu do pivnice. Vraj tam nech prečká, kým sa vojsko pohne ďalej. Až za tmy ju voviedla naspäť do izby, nech si na pár hodín zdriemne, lebo nadránom sa vrátia do Poľova. Nehovorila prečo, ale Mária tušila, že aj ona bola veľmi strápená, či sa mama vrátila domov v poriadku.
Vrátila. Zistili to na druhý deň, keď si padli do náručia, nehovorili len plakali. V izbe na zemi ostali štyri deky. Franz, a ani ostatní Nemci sa už nevrátia. Vedeli to. V tom však voľakto prudko otvoril dvere. Bez zaklopania, bez súhlasu vošiel do kuchyne ruský vojak. Zľakli sa, ale on si to nevšímal, neospravedlňoval svoju náhlivosť, len si pýtal jesť.
„Nate, berte,“ dala mu mama chlieb, aj bravčovú masť, ale keď si pýtal pálenku, len mykla plecom, že žiadnu nemajú. Akokoľvek s ním však rozprávala, prikladala mu aj jablká a hrušky, ktorých mali už len zopár, Rus sa stále pozeral na Máriu a usmieval sa ako líška pred zajačou norou. Potom natiahol ruku so vztýčeným prstom, ukázal na ňu a čosi povedal. Znelo to čudne, možno až smiešne, i keď sa v tej chvíli nikomu smiať nechcelo. Rozumeli mu však. Povedal, že táto mladá devočka mu má pripraviť večeru, že večer k nim príde, aby si u nich pochutnal. Potom ho však našťastie ktosi volal z dvora a on vybehol aj s jedlom.
„Ste zošaleli, ženy nešťastné?“ prskal richtár, keď k nim prišiel do domu tak, ako chodil všade tam, kde žili mladé dievčatá. „Mária, ty mu variť nebudeš! Rýchlo sa zober a schovaj v pivnici, alebo choď naspäť do Malej Idy! Jednu noc tam prečkáš a potom už budú preč. Chceš aby ťa do hanby priviedol?“ hovoril rýchlo, priamo, bez okolkov.
Mama síce vravela, že keď bez ujmy prežili Nemcov i Maďarov, Rusi im hádam neublížia, ale richtár si len zlostne poťukal po čele, že vraj vie čo hovorí a dievča sa nesmie ukazovať nikomu, kým sú Rusi v dedine.
Keď Mária s babkou opäť náhlivo kráčali, či skôr utekali z Poľova naspäť do Malej Idy, nebolo im všetko jedno. V okolitom lese ešte mohlo byť dosť Nemcov, ale aj partizáni, Rusi, ba aj Rumuni, ktorých vojaci prišli s armádou. Teraz bol nepriateľom každý. Ale nepriateľ čoho? Rešpektu pred ženou, ktorá si nechce pokorne ľahnúť na rozkaz? Nemci a Maďari by teraz azda skôr pýtali mužské dedinské šaty, aby sa mohli prezliecť do civilu. Z tých až taký strach nešiel, hoci kto vie... O Rusoch sa však už dlho šírili tie najhoršie správy, i keď je pravda, že takto dedinčanov strašili práve Nemci.
Popoludnie i večer strávila Mária na pôjde v kope sena. Až večer, úplne neskoro, keď v dedine pobehovali už len túlavé mačky, zišla k babke do izby, aby sa zohriala pri peci a potom ľahla pod perinu. Na chvíľku, na chvíľočku, zohriať si premrznuté ruky i nohy, nasať tepla do hrude, čo sa tak vzrušene chvela pri každej myšlienke na všetko, čo ich obklopuje...
|
|
