Rakovec nad Ondavou: Príprava nevesty a jej odpytovanie
@ :: Historické foto ::
Nov 20 2007, 10:01 (UTC+0) | 
|
Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce: Táto fotografia bola vyhotovená v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, a i keď nie je najstaršia, pekne zachtáva pódiovú prezentáciu starých svadobných zvykov. Vznikla na vystúpení folklórnej skupiny Rakovčan.
Zemplínska Svadba mala svoje presné pravidlá, v ktorých zohrával výraznú úlohu človek, ktorého skoro v každej dedine volali inak. Niekde starosta svadby, niekde starešina, staršina, niekde starší... On viedol väčšinu svadobných rituálov, s výnimkou oddania mladomanželov v kostole, čo už bola úloha pre kňaza. Starešina svadby musel vedieť veľa textov, ktoré sa tradovali po celé pokolenia. Nám sa podarilo získať knihu Svadobné pripovedanie z roku 1928, ktorá bola niečo ako manuál pre zemplínskeho starešinu a obsahuje všetky reči a rituály. Keď bola nevesta pripravená a malo sa ísť do kostola, prednášal za ňu jej rodičom túto reč:
“Počúvajte teraz, prišiel čas, hodina,
už sa naša mladá z domova vybiera.
Na ďalekú cestu ona sa hotuje,
S rodičmi svojimi už sa rozlúčuje.
Ja strom sa rozlúča v jeseni s lístkami,
Tak aj naša mladá teraz s rodičami.
Lebo jej vykvitnutá mladosť sa splňuje,
dnes už ostatný raz má veniec na hlave.
Ale keď to múdrosť božská učinila,
Aby sa dievka s rodičmi rozlúčila.
Nuž aj naša mladá tiež tak učinila,
prosí odpustenia, komu zavinila.
Prosí odpustenia od koho od toho,
najsamprv si želá od Boha milého,
za druhé si želá od otca svojeho,
lebo sa odlúča na veky od neho.
Otče môj premilý, ku vám sa obraciam,
smutnými slzami tvár svoju zalievam.
Do iného miesta ja už chodiť mám,
spod vašej ochrany sa teraz vylúčam.
Ale úfam zato u Boha milého,
ktorý už má starosť na nás na každého,
žiadam nech i vám tu na pomoci bude,
po smrti dušu vašu nech príjme k sebe.
Mamko moja milá, čo ste ma zrodila,
viem, že ste sa so mnou veľa natrápila,
od malička ste ma na rukách nosila
od vody a ohňa ste ochraňovala.
Aj svoje letné dni ste pre mňa stratila,
svoje sladké spanie pre mňa prerušila,
vychovala ste ma, vždy ste mňa ľúbila
a ste ma tak skoro na krídla pustila.
Ešte raz matičko, ako k vám rieknuť,
k vašim milovaným nohám jak mám kľaknúť,
ako mám ta pristať od cudzieho miesta,
radšej by som išla hneď z tohoto sveta.
Vychovali ste ma ako ružu v sade,
i trimali ste ma vždy za potešenie,
vo vašom zármutku vždy som vás tešila,
vaše smutné srdce vždy rozveselila.
Ïakujem vám mamko, za vaše priaznosti,
že ste ma chránili od všetkých nešťastí,
od vietra od slnka ste ma zakrývala,
do svojich milých rúk ste ma prituľala.
Prichyťte ma mamko ešte raz ku sebe,
nezabudnej na vás u žiadnej potrebe,
len v Boha Otca svoju nádej skladám,
a aj všetko dobré od neho dostávam.
Potom nech milý Boh otvorí vám jasnosť,
totu, kde sa skláňa naša večná radosť,
ale ktorej koniec iba vtedy bude,
keď tento celý svet v plameni už bude.“
-sl-
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
