Červená niť
@ :: Poviedky ::
Nov 26 2007, 14:06 (UTC+0) | 
|
Miesto: Rakovec nad Ondavou; okres Michalovce
Čas: začiatok 20. storočia
Autorky: Mária Čigášová, Soňa Jakešová
Vonku začínalo svitať. Na tmavomodrej oblohe pomaly bledli hviezdy a obzor presvietil žiarivý prúžok slnečných lúčov. V dome bolo ticho, len z postele v kúte izby k Borke doliehalo pokojné odfukovanie jej spiacich detí. Mala rada tieto skoré rána a pokoj, ktorý jej prinášali. Prstami posúvala ruženec, zľahka ovinutý okolo dlane. Perina v kúte slabo zašuchotala. Borka zbystrila sluch. Dúfala, že deti si ešte chvíľu pospia a ona bude môcť dokončiť rannú modlitbu.
„Mamička,“ začula za svojím chrbtom. Obrátila sa za šepkajúcim hláskom. Videla Janíka, ako si pretrel zlepené oči a posadil sa na posteli. Potom vykåzol spod prikrývky a po špičkách sa k nej prikradol po studenej zemi.
„Čo je synček?“ pritúlila ho k sebe. Ešte stále v ňom videla malé dieťa, hoci mu išlo na jedenásty rok.
„Chcel by som vám niečo povedať,“ naliehal, aspoň sa tak zdalo.
„Čo si taký vážny?“ pošteklila ho po rebrách. To zvyklo vždy zabrať na všetky jej deti. „Tak vrav,“ prečesala mu prstami rozstrapatené vlasy a postavila si ho pred seba.
„Chcem vám povedať,“ chlapča sa zaseklo a sklonilo hlavu.
„Azda si niečo vyviedol?“ zvážnela Borka.
„Nie. Ja som videl ... ľudí. Takých, čo zomreli!“
Borka stuhla. Vždy, keď začula slovo màtvy, akoby jej do žalúdka položili olovenú guľu a pred očami sa jej vynoril obraz Pavla, jej muža, ako leží na márach. Bolesť z jeho straty neprešla. Rana na duši sa nechcela zahojiť, niekedy bolela viac, než keď bola čerstvá. Život bez neho bol ťažší, oveľa ťažší, ako si na začiatku dokázala predstaviť. Možno aj Janíka strata otca stále máta a preto si vymýšľa.
„Ty môj malý gazda,“ pozbierala sily na úsmev a opäť ho pritúlila k sebe. „Keď ľudia zomrú, už ich nikdy nemôžeš vidieť. To sa ti len zdalo, synček.“
„Mama, ja som naozaj videl susedku. Tetu Marienu. Chodila po poli. Darmo ju pochovali. Ona ako keby niečo hľadala. Tvár mala bielu, skoro priesvitnú a oblečená bola v čiernom. To sa mi určite nesnívalo. Veď som nespal, ale okopával zemiaky, a to len niekoľko krokov od nej.“
„Možno sa na ňu niekto tak veľmi podobá, že si sa pomýlil,“ upokojovala ho Borka.
„Mala šaty ako v truhle. Tak by nikto nešiel na pole! A včera, keď som niesol mlieko do kuchyne, videl som aj jej muža. Stál pri našej bráničke, ako vždy, keď sa vrátil s kravami a chcel si napchať dohán do fajky. Presne tak, ako to robil, keď ešte žil!“
„A s tou fajkou si šiel sadnúť pod orech, však?“
„Áno,“ rýchlo prikývol Janík.
„Aj ja si ho takto pamätám. Vždy to tak robil, takmer do posledného dňa, kým sa nepobral na druhý svet,“ zamyslela sa Borka.
„Ale on tu bol aj včera!“
„Dobre, dobre, tak tu bol. Vyčistil si fajku pred našou bránou a opäť sa pobral naspäť. Jeho žena Mariena sa zase poprechádzala po našom poli, a tiež sa vrátila,“ s ľahkou iróniou v hlase sa Borka usilovala ukončiť rozhovor, čo jej vôbec nebol príjemný.
Janík zmåkol. Vedel, že mama mu neverí. Ako jej má teraz povedať, že má z toho strach? Že sa so svojim trápením cíti sám. Všetko začalo, všetky tie vidiny, tí màtvi, čo sa mu zjavovali, od otcovho pohrebu. Ale on to nechce! Rýchlo si rukami prikryl oči.
„Poplač si, Janík, aspoň sa ti uľaví. Aj mne je smutno,“ dala mu Borka bozk na vlasy. „A teraz - hor sa do roboty!“
Vstala, podišla k vychladnutej peci a kutáčom z nej vyhrabala popol.
„Na, vynes to von,“ podala synovi vedro so sivým prachom. Kým sa zobudia ostatné deti, musí nakàmiť prasatá a prichystať raňajky.
Janík položil vedro na zem a išiel sa obuť.
„Otcove topánky!“ zamrazilo ho, keď ich zbadal stáť hneď vedľa svojich. Kde sa tu vzali? Veď včera ich spolu s mamou aj s ostatnými tatovými vecami poskladali do vreca a vyložili na pôjd!
„Otec?“ chlapča sa obzeralo s búšiacim srdcom okolo seba. „Otec, kde ste?“
Ešte chvíľu napínal sluch, ale okrem vlastného tepu, čo mu bubnoval v sluchách, nepočul nič. Opatrne vytiahol spoza otcových topánok svoje. Rýchlo zobral vedro, vybehol na dvor a tam ho vysypal. Potom sa prešmykol cez bráničku a rozbehol sa k lesu. Nedbal, že sa trasie od chladu, ani že ho mama bude o chvíľu volať. Už to dlhšie nevydrží! Nemôže takto zápasiť so svojím strachom! Vedel, kto mu v tom trápení pomôže. Stará Dora! Čudáčka, čo žije sama na konci dediny, tam pri lese v malej chalupe s úzkymi oknami. Janík o nej počul, že vie čarovať a uľaviť od choroby i bôľu duše. Ona ho isto nebude považovať za klamára. Hej, aj on sa Dory bál, tak ako iné deti. Aj jeho ľakal jej uprený pohľad, prižmúrené oči s ovísajúcimi viečkami a dlhé chudé prsty pokrútené ako konáre starých dubov. Aj jej tvár s tmavou vráskavou kožou, obkolesená sivým páperím riedkych vlasov, v ňom vzbudzovala strach. Ale oveľa menší, než aký zakúšal keď videl okolo seba tých neživých!
Mlieko, ktoré Borka vydájala od Ryšavice, striekalo do žochtára a napåňalo ho. Musela sa veľmi premáhať, aby nezadriemala, veď deti už nedočkavo čakali v kuchyni. Aj Ryšavica jej niekoľko krát švihla chvostom okolo tváre, akoby ju chcela prebrať k životu.
„Dobre, dobre, potľapkala rohaté zviera po krku, keď dodojila a malý stolček odložila do kúta stajne.
Hodila trocha sena zajacom a zobrala do rúk vidly. Nemohla sa zbaviť pocitu, že ju niekto sleduje. Poobzerala sa, no hnoj odhadzovala ďalej. Oči jej vlhli stále viac, ale nedovolila, aby ju premohol plač. Len by zbytočne znepokojila deti. Bolo jej ľúto najmä Janíka, že ho musí toľko preháňať, ale inak sa nedalo. Sama často padala od únavy. Mala sa čo zvàtať okolo troch detí, gazdovstva i na poli. Odkedy jej muž ochorel a pobral sa na večnosť. To po tom, čo sa raz vrátil z poľa premočený od dažďa do poslednej nitky, zaľahol a do mesiaca bolo po ňom.
Borka počkala, kým sa Ryšavica napije a odniesla vedro k stene. Keď odchádzala, krava ju vyprevádzala upreným pohľadom. Vrátila sa od vrát k Ryšavici a pohladila ju po chrbte. O necelé dva mesiace sa bude musieť jej rodina deliť o mlieko s teliatkom, čo príde na svet.
Konečne nadišlo leto. Modrá obloha a hrejivé slnečné lúče sa pre Borkinu ubolenú dušu stali blahodarným balzam. Už sa tu i tam usmievala, hoci ju z celodenného rozhrabovania pokosenej trávy boleli ruky. Aspoň, že už nemusela kosiť. S tým jej pomohol Štefan, tiež vdovec. Aj on sa trápil sám s malými deťmi. Dnes ju ešte čakalo večerné dojenie, ale aj tak sa na chvíľu pristavila pred zrkadlom. Z neho sa na ňu usmievala stále súca žena.
Veď som ešte celkom k svetu – dumala a zvàtala sa raz na jednu, raz na druhú stranu. A život s mužom by bol určite ľahší - pozrela sa zblízka do zrkadla a zasunula si uvoľnené kučery hnedých vlasov späť pod čiernu šatku.
Hoci už bol najvyšší čas na večerné dojenie, otvorila truhlicu a prešla rukou po svojich farebných sukniach a vyšívaných blúzkach. Nemala ich na sebe už sedem mesiacov.
Vytiahla svoju obľúbenú blúzu a priložila si ju na hruď. Opäť sa usmiala do zrkadla, keď videla, ako ju zalial rumenec. Bola by azda povyťahovala aj ďalšie háby, keby nezačula z kuchyne malú Hanku. Nechcela čakať na mlieko a domáhala sa svojho podielu opečených zemiačikov, čo Janík rozdeľoval súrodencom. Borka poskladala háby naspäť do truhlice a pobrala sa dojiť. Potom preliala mlieko do malého džbánika a zaniesla ho deťom do kuchyne. Opäť vrátila do stajne, aby v pokoji nahádzala slamu pod Ryšavicu a jej teliatko, ktoré už napínalo reťaz, ako sa pokúšalo dostať k vemenu. Rýchlo mu uvoľnila reťaz.
Borka z okna stajne zobrala misku s jahodami, ktoré Janík pred večerom pozbieral v záhrade. Sadla si na malú stoličku a pozorovala Ryšavicu, ako očucháva svoje teľa prisaté k vemenu. Pripomenulo jej to vlastné deti, keď jej sýte zaspávali na prsiach. Akoby to bolo len včera a pritom najmladšia Hanka bude mať čoskoro tri roky! Bude nedeľa, na pole sa nepôjde, ale do kostola. Spomenula si aj na Štefana. Na vdovca, čo sa v jej vnútornom zraku vynáral viac a viac, ktorého úsmevy ju privádzali k pocitom, aké už dávno nezažila. ¼udia o ňom nehovorili zle. Vie sa postarať o deti, aj robota na gazdovstve mu ide od ruky. Nebola by to zlá partia... Vybrala z misky veľkú jahodu a s chuťou sa do nej zahryzla. Síce Štefanova žena, kým ešte žila, trúsila reči, že je veľmi žiarlivý, a to najmä vtedy, keď si vypije. Ale, ktorý muž je stále iba ako med? Na um jej prišiel zosnulý Pavol. Ako si ju len strážil, striehol, či dakde nešibla pohľadom. Keby videl, že sa na nejakého chlapa usmiala, poriadne by sa nahneval. Pri tej spomienke sa usmiala. Zodvihla si k tvári misku s jahodami a s pôžitkom vdýchla lahodnú chuť zrelého ovocia.
„Ani na dieťa ešte nie som stará. Keby mi Pán Boh ešte požehnal,“ vzdychla polohlasno, až ju to samú prekvapilo.
Bolo to ako blesk z jasného neba. Ako vír, čo sa znenazdajky objaví na pokojnej jazernej hladine, alebo víchrica, keď sa nečakane spustí za teplého popoludnia. Pri myšlienke, hneď ako si predstavila jej a Štefanove dieťa, ju niekto udrel po rukách, až jej miska vypadla a jahody sa rozkotúľali po celej maštali. Niekto? Kto? Sama tam sedela, ale úder, boľavý a prudký ju vytrhol z rozjímania. Zvrieskla viac od ľaku, než od bolesti. Vybehla na dvor a kričala, akoby ju štípali osi.
„Mamka, čo sa vám stalo?“ volali na ňu deti, ktoré jej krik začuli až do kuchyne a teraz vybehli von.
„Mamka čo je? Čo sa robí?“
Borka iba zaryto mlčala. Tvár bledá, vystrašené, skrútená do podivnej grimasy. Vypliešťala oči, dýchala zhlboka a triasla sa. Jej pohľad sa stretol s Janíkovým, podával jej pohár vody. To jej chlapča sa na ňu teraz dívalo s tichým pochopením.
„Nič, nič sa nestalo,“ klamala rýchlo. „Len som zadriemala... pri krave... a niečo zlé sa mi prisnilo. Už mi je dobre,“ povedala ticho a zavesená do Janíka sa pobrala pomalým krokom do domu.
Keď mladšie deti zaspali, Janík vošiel za mamou do kuchyne.
„Prišiel za vami otec?“ spýtal sa priamo.
„To ti neviem povedať, naozaj neviem, kto prišiel. No isto mi niekto silný vyrazil z rúk misku s jahodami. Nikde pri mne nebolo živej duše. Iba Ryšavica s teľaťom,“ odpovedala, keď tu jej pohľad padol na topánky po mužovi.
„Prečo stále vyberáš otcove topánky? Už minule som sa ťa na to chcela opýtať. Veď sú ti ešte veľké.“
„Nevyberám ich. To on sám, mama.“
„Och, Janík, nezačínaj s tým zasa, lebo zošaliem!“ oborila sa na neho. Nechcela myslieť na to, čo prežila, lebo... lebo čo? Nevedela, nedokázala už nič, ani si spomenúť, čo to ešte dnes vlastne chcela.
„Čo bolo v stajni, keď vám vypadla miska?“ nedal sa Janík odbiť.
„Nič som nerobila. Sedela som a čakala, kým sa teľa nakàmi,“ odvrkla. „A choď si ľahnúť. Zajtra mi pomôžeš s pečením posúchov.“
Chcela ho dostať z kuchyne, aby si v pokoji mohla všetko uložiť v hlave.
„A ani ste na nič nemysleli, mamka?“
„Nie, unavená po robote som určite na nič iné nemyslela, iba kedy si dnes konečne ľahnem do postele. A vôbec, mlč už!“ vyhàkla snáď prísnejšie, než to myslela.
„To, čo ste si mysleli, keď vám tá miska vypadla, bolo určite dôležité pre nášho otecka. Ja som ho totiž dnes popoludní videl prejsť sa po priedomí.“
„Janík, mlč! Preboha, mlč! Čo to rozprávaš? Ty potrebuješ doktora, alebo čo? Vieš vôbec, čo hovoríš?“
Vo chvíli, keď naň zdvihla hlas, sa zvonku ozvala rana. Odkiaľsi od stodoly.
„Otec?“ zašepkal Janík.
„Mlč! Ti preskočilo? A čo ak zlodej? Zatvor dvere! Rýchlo! Posuň závoru, veď vonku je už tma!“
Janík neochotne poslúchol. Ani sa nestihol poriadne otočiť, keď voľakto zabúchal na dvere. Natiahol ruku, že otvorí, ale Borka ho zadržala.
„Nie! Nechaj tak! A tam vonku, kto je?“
Odpoveďou jej bol ďalší hlasitý úder na dvere.
„Bože môj, ochráň nás,“ mrmlala Borka, zatiaľ čo sa zobudili a dobehli ostatné deti. Objala ich. Teraz sa rozplakala. Už ďalej nevládala.
Búchanie na dvere ustalo, ale ozvalo sa opäť, kdesi zo zadnej časti dvora. Odtiaľ, kde je stajňa. Krava bučala, akoby ju za živa drali z kože. Bol to len hlas zvieraťa, ale bolestný a zúfalý, až prenikal do špiku kostí. Borka dúfala, že sa z tohto strašného sna prebudí. Až po chvíli si uvedomila, že Janík sa k nej ako jediný netisne. Obzrela sa. Videla ho, ako okolo izby naťahuje červenú niť. Zavoňalo jej čosi údené. To Janík šnúrku rýchlo natieral kúskom slaniny, zatiaľ čo svetlo petrolejky tancovalo na stene. V slabom jase uzrela, ako chlapec zviazal oba konce nitky. Potom priskočil k závore na dverách a aj na nej urobil mastný fľak, rovnako na zárubni a rámoch okien.
Bušenie stíchlo. Na chvíľku, na chvíľočku, ale odrazu od ľaku všetci zakričali. Ktosi začal búšiť na okno.
„Mama, mama,“ bedákali deti v jej náručí. „Neplačte, to len vietor silnejšie fúka,“ chcela ich utíšiť, ale zbytočne. Počula celkom zreteľne, ako vonku na dvore šuchotajú niečie kroky. A zasa rana! Rovno na dvere
„Ešte by sme sa mali spolu pomodliť. Tak mi povedala Dora. Spolu s tou červenou niťou nás to ochráni pred zlom,“ pozrel Janík mame do očí a už si aj kľakal na kolená a spínal ruky.
Borka by v tej chvíli urobila čokoľvek, len aby sa deťom nič nestalo. No to už niekto zúrivo mlátil do dverí až závora praskala. Padla na kolená a tak ako jej syn, prosila o pomoc.
Ráno sa Borka zobudila do bieleho dňa. Ani nepamätá, kedy bola tak dlho v posteli. Slnko už stálo vysoko na oblohe a vtáky si štebotali v korunách stromov.
„Janík, vstávaj!“ mykla synovým plecom.
Chlapec rýchlo otvoril oči, ako keby vôbec nespal. Bez slova vytrielil z postele, obliekol sa a vyšiel von.
Borka pootvárala okná a vykukla na dvor.
„Mamička, poďte sem!“ začula ho kričať od maštale.
Vybehla von len tak narýchlo, sotva sa stačila obuť. Keď zastala pri synovi, vykríkla. Ruky si silno pritlačila na hruď. Pred ňou na slame ležalo Ryšavicino teliatko. Väzy malo dolámané, hlavu vyvrátenú na bok a nehybné oči upieralo na ňu. Zrazu ju premkla strašná predtucha. To ona bola včera posledná pri tomto bezbrannom teliatku. Ona tu rojčila o svojej svadbe a snívala o ďalšom dieťati, ktoré by mohla priviesť na svet v novým mužom! To ona, to ona, to ona! Spomenula si, na čo myslela - či by bol ďalší prírastok vítaný. Borka pochopila. Toto je odpoveď. Leží tu pred ňou..
Môžeš už odpočívať v pokoji, Pavol. Nevydám sa, budem žiť len pre naše deti - odkázala v mysli svojmu mužovi. Pomalým krokom sa pobrala do domu. Pohľad uprela na chlapské topánky položené pri dverách. Zohla sa, prstami pohladila ich hrubú kožu a uložila ich do vreca. Vošla do izby a do klbka zvinula červenú niť, čo bola natiahnutá pozdåž stien. Borka po dlhom čase pocítila v duši pokoj a úľavu.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
