Na ceste domov
@ :: Poviedky ::
Dec 12 2007, 15:49 (UTC+0) | 
Známy pamätník bojov pri Údolí smrti |
Miesto: Ladomirová; okres Svidník
Čas: jeseň 1944
Autor: Slavomír Szabó
Keď toto raz niekomu vyrozprávam, hoci aj takému, čo ma má aj naozaj rád, nemôžem počítať s tým, že by mi celkom uveril. Možno bude pokyvovať hlavou, mlčať, tváriť sa nijako, aby sa so mnou nepúšťal do reči a nemusel vyjadriť svoj názor na to, či sa to naozaj stalo, alebo som si všetko iba vymyslel. A môžem to rozprávať, ako len chcem, moja reč je príliš chabá na to, aby som dokázal vykresliť všetky tie pocity, strach, úzkosť, možno i zbabelosť, keď som sa skrýval za stromy a hľadal voľajakú noru, nech sa rýchlo strčím pod zem. Mohol som aj kričať, vrieskať z plného hrdla, ale bolo by to celkom zbytočné. V tom hluku a zmätku by som sa nepočul ani ja sám. Viete, aký je to pocit, keď vám cez deravé bagandže premoknú nohy? Viete aj neviete. Lebo keby ste tam boli so mnou a zobuli by ste sa, zistili by ste, čo aj ja. Zbadali by ste, že to, čo vás oziaba, nie je celkom obyčajná voda. To sa zmiešal hustý jesenný dážď s blatom duklianskych lesov a ľudskou krvou. Chladí na koži a páli na duši. A je celkom jedno, či je tá krv nemecká, ruská, ukrajinská, slovenská, alebo česká. Krv vyzerá vždy ako krv. Lepkavá, červená, tak ako aj moja cigánska.
Viete vôbec, ako sa cítite vo chvíli, keď počujete vzduchom hvízdať letiace míny? Ten zvuk sa vám zareže do hlavy ako ostrý nôž. Všetko, o čom ste kedysi snívali, na čo ste verili, po čom ste túžili, sa odrazu zdá smiešne. Ostáva jediná túžba. Prežiť. Hej, prežiť – to znie až neuveriteľne sladko. Ako dar, aký si človek azda ani nezaslúži, keď vidí, koľkým sa to nepodarilo. Keď prechádza zemou plnou dier po delostreleckej paľbe, diera na diere, diery v dierach a naraz sa obzrie a – aha, tam leží akási ruka. ¼udská ruka. Odtrhnutá, krvavá tak, že ani nerozoznať, či vyčnieva z nemeckého, alebo z ruského rukávu. Bože, toľko màtvych! Nedali sa ani obísť, niekedy som ich musel prekračovať. Vycivené tváre bez života s otvorenými očami. S tými očami, ktorými kedysi pozerali na svet ako deti, na mamu ako ich nadájala, ktorými hľadeli na svoje lásky, keď sa potajme prvý krát chytili za ruky. Mnohým z týchto otvorených očí bez života nebolo nikdy dopriate, aby spočinuli pohľadom na vlastné deti. Zomreli primladí, nenaplnili úlohu pokračovania rodu.
Krajina, ktorú som poznal odmalička, sa zmenila na nepoznanie. Napríklad stromy. O vojakoch, o hrdinoch sa budú písať memoáre, mená vodcov vstúpia do dejín, ale kto by sa už staral o stromy? Lenže stromy sú vyššie ako ľudia, bijú do očí. Jedle s odstrelenými vrcholcami, smreky prelomené v polovici kmeňa, mohutné duby vyvrátené od koreňov. O jeden som sa oprel a skoro sa porezal o kovovú črepinu, čo ostala zabodnutá hlboko do dreva. Pohľad mi padol na tank, ktorý stál na okraji cesty. Celkom zhorel, ale napadlo mi, že možno dnu by mohlo byť nejaké jedlo. Prebehol som k nemu, ale zbytočne. Vo vnútri tanku nebolo vôbec nič pod zub. Len akási prilba, čo isto zabudol vojak, keď vyliezal z horiaceho stroja, tiež náboje. Celé, nevybuchnuté. Tank dostal zásah zvonka, no dnu vyzeral celkom v poriadku. Pozeral som na mosadzné špičky nábojov. Krásny vyleštený kov. Taký ma vedel vždy upútať, potešiť. Ja som totiž kováč. Cigán z Ladomirovej, ktorý sa ešte v lete vybral do Poľska, lebo Gregor mi sľúbil, že tam dostaneme robotu. Aj sme dostali. Ale on po mesiaci môj kamarát odišiel domov. Majstrom sa nepáčilo, že neviem čo, lenže ja som tam ostal. Najskôr, aby som zarobil, potom som už ostať musel, lebo prišli vojaci. Bože, koľko sa ich prehnalo pred našou vyhňou. Pochodovali, viezli sa na autách, ktoré ťahali delá. A potom tie tanky. Rozryli zem, hučali, razili si cestu vpred. Vtedy som prišiel o robotu. Majstri vraveli, že došiel front, nikto si u nás neobjedná žiadnu prácu a každý vraj len čaká, čo príde. Poďakoval som, zobral peniaze a vybral sa domov. Domov? Nie, to sa nedalo. Vtedy to vlastne len začalo.
Nie som hrdina a nikdy som ním ani netúžil byť. Vojakov som od tej chvíle videl zvyčajne len od chrbta. Bitka na Dukle sa vlastne ani nedá opísať. Žiara vybuchujúcich bômb vyrovnala rozdiel medzi dňom a nocou. Ja som bol pekných pár kilometrov vzadu. Musel som. Vždy, keď sa nablízku objavil nejaký vojak, radšej som sa ukryl. Chytiť človeka bez uniformy v tomto prostredí? Ako by som to vysvetľoval? Že chcem ísť domov, do Ladomirovej, ale oni mi prekážajú? Bolo by celkom jedno, kto by mal chytil, každý by ma upodozrieval, že som špiceľ, donášač a sledujem, čo sa tu deje, aby som to vyrapotal nepriateľovi. Práve vtedy som videl tú obludnosť, masy màtvych tiel. Chladné ľudské mäso rozhádzané po lesoch, po stráňach, všade. Vojakom by sa nebolo čo čudovať, keby ma chytili a zajali ako špicľa. Tu platilo len jedno pravidlo. Zabi! Zabi! Zabi, lebo ťa inak zabijú! Hrdinstvo? Hej, aj o tom sa dá hovoriť, dokonca je to potrebné, ale mnoho mužov hnal viac pud sebazáchovy ako vidina medaile. Veď som vravel – prežiť, to bola najvyššia hodnota.
Po niekoľkých dňoch strávených prevažne v lesoch, keď sa mi žalúdok scvrkol natoľko, že už som ani necítil hlad, som sa pri žobraní v nejakej dedine dozvedel, že Kalinov je slobodný a potrebuje ľudí. Vraj tam môžem ísť, dedina je síce zničená, ale zídu sa šikovné ruky. Že tam je najlepšie vyčkať, kým toto šialenstvo skončí. Utekal som, stále som si dával pozor, aby som nestretol žiadneho vojaka. Dnes, keď o tom rozmýšľam, viem, že som mal neuveriteľné šťastie. A Kalinov splnil všetko, o čom som sníval. Akási žena sa ma tam pýtala, či chcem mlieko, alebo trochu slaniny. Povedal som, že ja môžem jedno i druhé, dokonca aj dohromady. Mlieko som vypil a slaninu schoval do vrecka. Bol som rád, že ma nevykričala pre moju nenažranosť, ale to viete... Ja som vcelku nízky a útly cigán, naviac sa viem tváriť prenáramne zúbožene. No povedzte, prečo by sa nado mnou nemali zľutovať?
V Kalinove som robil všetko, čo potrebovali. Tesal trámy, opravoval domy, staval nové, ale najviac zo všetkého ma zaujímali správy. Každý deň som sa dozvedel niečo nové. Niečo, čo mi dávalo stále väčšiu a väčšiu nádej, že sa čoskoro vrátim domov.
Potom, ako naši dobili Dukliansky priesmyk, vojská ostali stáť pri Ondave. Rusi sa vraj niekam premiestnili a na jednom brehu boli Česi a Slováci, na druhom Nemci. Nemci nevedeli, netušili, že Rusi museli na čísi príkaz kamsi odísť, tak neútočili. Bože, to by bolo, keby povyliezali z bunkrov a dobyli Duklu naspäť! Ale nestalo sa. Akýsi Svodoba, tak ľudia hovorili, tam držal našu líniu. A finty mal také, že sme sa na tom aj smiali. Zvláštne, skoro neuveriteľné, že sme sa rehotali v takejto situácii, ale povážte sami. Naši vojaci v lesoch rúbali stromy, a robili z nich drevené makety diel i tankov. Tie potom natreli na zeleno a v noci premiestnili tak, aby ich Franckovia ráno uvideli. To muselo byť prekvapenie! Za každého svitania na nich vytàčalo stále viac a viac hlavní, čo im poriadne nahnalo do gatí. Mysleli si, že naše vojsko zo dňa na deň narastá a všetky tie ťažké ukrutné zbrane sa tam presúvajú za tmy. Aj to mal vraj ten Svoboda dobre premyslené. Vedel, že ich neustále pozorujú ďalekohľadmi. Ale jeho plán bol dobrý. Nákladné autá posielal v noci kamsi preč, ale so zhasnutými svetlami. Späť sa vracali tak, že mali svetlá rozsvietené. Takto sa za tmy otočili aj niekoľko krát a Nemcom z toho isto rástli rohy.
Dobrý mesiac stál front a ja som sa už v Kalinove cítil skoro ako doma. Nie, nebolo to ako naša cigánska osada poniže Ladomirovej, ale zvykol som si. Bieda vraj ľudí rozdelí na najväčších nepriateľov, alebo spojí do nerozlučného kamarátstva. Mal som zasa šťastie, že tu platila tá druhá možnosť. Viete, aké je úžasné, môcť sa obliecť do suchých šiat, jesť aj zo dva razy denne a vedieť, že dnes po vás nikto nebude strieľať? Že máte svoje miesto na spanie, hoc na slame v maštali, ale kde dobytok nadýcha také teplo, že sa vám ani neparí od úst? Poznáte hodnotu toho všetkého? Viete si to vážiť, oceniť? Zdá sa vám, že táram? Veď hej, už na začiatku som vás upozornil, že môj príbeh je ťažko uveriteľný. Ale čo už...
Nastal november, pekných pár dní z neho ubudlo, keď som si myslel, že v Kalinove azda strávim i Vianoce a prečkám zimu. Vtedy došli akýsi ľudia od Svidníka. Skoro som sa roztancoval, keď mi povedali, že Nemci už z mojej dediny ušli. Hnali ich ruské lietadlá, tanky, delá, mínomety, kaťuše i naši vojaci. Vraj to bol strašný boj. Ukrutný. Hneď som sa pýtal na Ladomirovú, ale im akoby došla reč. Vraj, nech sa len zbalím a idem domov, že sa po ceste dozviem viac. Tam som sa zbalil a išiel.
Obrazy z cesty z Kalinova domov mi ostanú pred očami na celý život. Rovnako ako tie duklianske. Ani sa mi už nechce rozprávať o tých vypálených domoch, poničených tankoch, màtvych telách, ktoré ukladali do masových hrobov, alebo o prostých ľuďoch, čo nikdy nechceli mať nič spoločné s vojnou. Ale napriek tomu všetkému, tej spálenej zemi a úbohosti sa mi zdalo, že ľudské duše spievajú. Spev duše sa nedá počuť. Ten je nutné precítiť. Odráža sa v pohľadoch očí, tichých úsmevoch, zhovievavých gestách. Aj ja som sa nadchýnal, no zároveň ma čosi gniavilo. Strach, možno predtucha, lebo nikto, nech som sa už pýtal kohokoľvek, nechcel povedať, či nevie, ako to bolo v Ladomirovej. Alebo rovno pokrútili hlavou, že nepočuli nič, alebo sa to skúšali nejako zahovoriť. Ani v Habure, ani v Príkrej, ani v Hunkovciach, hoci v Hunkovciach som mal kamarátov dosť, neraz som tam chodil robiť.
Už som ani nestrácal čas pýtaním sa, len pridával do kroku, hoci mi sily ubúdali. Ale to len telo nevládalo, srdce ma hnalo vpred. Ako rodičia? Bratia, sestry? A Haňa? Veď kvôli nej som sa terigal až do Poľska za robotou. Radšej by som vyhrával po svadbách a tancovačkách na husliach, ale pravda je, že nie som najlepší hudobník. To je len také gadžovské porekadlo, že čo cigán, to muzikant. Hrať viem, ale iní so mnou nechcú, lebo vraj je to ako žena bez horúcej krvi. Že nedokážem tú muziku rozohriať, rozžeraviť a ja neviem čo ešte všetko, ale dobre. Iba hundrali, že chladná žena a moja hudba sú zbytočné. Muzikant nebudem, neostáva mi nič iné, len pracovať. A v Poľsku platia o niečo lepšie, preto som šepkal pri vatre Hani do uška, že pôjdem, zarobím a možno po čase postavím aj vlastnú vyhňu. A potom... Ani som jej nemusel nič vysvetľovať, hneď sa pritúlila. Takže Haňa... Čo asi teraz robí?
Bol som celkom ponorený do svojich myšlienok, kráčajúc po brehu Ladomírky, keď som zrazu zbadal Gregora. Bože, do dediny ešte aspoň štyri kilometre a môj kamarát, akoby mi išiel oproti. Gregor! Zbadal ma a zastal. Nebol tam sám. Pri ňom aj Janík, chlapec oveľa mladší. Isto sa vybrali na ryby.
„Žiješ? Ty žiješ?“ rozbehol sa mi odrazu Gregor oproti a stískal ma, až to bolelo.
„Tak je, žijem. V Poľsku som ostal, potom sa už domov nedalo. A ty? Moji rodičia, bratia, sestry, Haňa?“ skúsil som sa ho zastaviť, lebo ma len objímal ako dáku frajerku a stále dookola opakoval tú istú krátku vetu.
„Žiješ? Žiješ?“
„Žijem, Gregor, žijem, však už prestaň a hovor! Ako doma? Všetko v poriadku? Hovor!“
Gregorov stisk poľavil. Bolo chladno, vietor sa zarýval až pod košeľu, ale on sa posadil na zem ako uprostred leta. Pokynul mi rukou, aby som sadol vedľa neho. Janík len stál a mlčal.
„Hovor, Gregor, prestaň ma naťahovať!“ začal som znova, keď som už zložil zadok na mokrú trávu a Gregor naozaj začal.
„V dedine boli Nemci. Veľa ich bolo. Všade. Po domoch, aj tam, čo bývali mnísi, aj na fare. ¼udia šuškali, že medzi nimi aj nejaký tento... Generál. Alebo kapitán, alebo čo, to presne neviem. Ale vraj ho Rusi hľadali. Každý vedel, že sa schováva na fare. Teda, každý z nás, Rusom sme to nemali ako povedať. A potom to prišlo...“ zložil si Gregor tvár do dlaní a odmlčal sa.
Moja zvedavosť narastala. Vedel som, že alebo sa stalo niečo strašné, alebo ma Gregor zbytočne napína, aby bol dôležitý. Srdce mi však trepotalo v zlej predtuche. Pozrel som na Janíka. Ten len stál, mlčal, netváril sa nijako.
„Za dedinou na lúke pristálo lietadlo. Také malé, nemecké. Ešte nikdy som nevidel také malé lietadlo. Vlastne zblízka som nevidel žiadne, iba tie na oblohe. A toto, ako pristálo, vytiahlo každého z domu. Všetci sme tam bežali. Bolo to čudo, ozaj nevídané. Než sme k nemu dobehli, pilot vyšiel von a voľačo kričal. Hneď na to tam dobehli aj Nemci. Mierili na nás samopalmi, len aby sme odstúpili ďalej. No čo sme mali robiť? Odstúpili sme. A potom prišlo auto. Také malé, vojenské, nemecké. V ňom sedel ten generál. Nemci mu hajlovali, tvárili sa, akoby prišiel samotný pánboh, ale pánboh neuteká. Generál musel. Bola jasné, že to lietadlo tu pristálo len preto, aby ho rýchlo odviezlo niekam preč. Rusi aj Svoboda sa blížili, mal plné gate.“
„Ale moja rodina? A moja Haňa? Čo je s nimi,“ prerušil som ho, lebo sa mi zdalo, že ma naschvál naťahuje ako strunu na husliach. Gregor sa však ksichtil, akoby ma ani nepočul. Pokračoval ďalej vzdychmi prerývaným pomalým tempom.
„Keď generál sadol aj s pilotom do lietadla, Nemci na nás namierili. Kázali nám, aby sme otočili lietadlo na mieste a ono mohlo vyraziť cez lúku nazad. Aha,“ zdvihol Gregor ruky, „týmito dlaňami som ho otáčal. Dotýkal som sa ozajstného lietadla. Potom pilot spustil vrtule a vyleteli zasa hore. Nemecký pánboh v uniforme generála si to zamieril do neba. Na zemi sme ostali len my a tí Franckovia. O chvíľu na to spoza hory vyleteli ďalšie dve lietadlá. Ale tie boli ruské. Zakrúžili a zmizli. Nemci utekali naspäť do dediny, sadali na motorky, liezli na korby nákladiakov a vypratali sa z Ladomirovej ako potkany pred záplavou. Veď hej. Zaplavili nás, a to rovno z oblakov. Ale nie vodou, lež bombami.“
„Čože?“ zhíkol som, takže sa Gregor na mňa konečne pozrel. Jeho oči boli lesklé, zdalo sa mi, aspoň na chvíľku som to tak videl, akoby to bol pohľad šialenca. Nakoniec, aj tá jeho reč. Znelo to viac ako spev, než chlapský rozhovor. Akoby to hovoril hladine Ladomírky, či rybám, ktoré tam kdesi plávali, než mne.
„Tie dve ruské lietadlá sa otočili a vrátili nazad. Neviem, či videli to maličké nemecké lietadielko, alebo sa mu podarilo rýchlo ujsť. Ale ako utekali Nemci, mali sme zlé tušenie. Predtuchu, na ktorú ani nemusíš byť veštcom. Asi o hodinu sa ruské lietadlá ukázali znova. Nie jedno, nie dve, ale rátať som ich nestihol. ¼udia utekali do pivníc, do lesov, ľahli na zem a robili sa màtvi. Kto chcel prežiť, musel vyzerať ako màtvy! Bomby padali rovno na dedinu. Zem sa triasla, akoby mala prasknúť. Domy sa rúcali jeden po druhom. A tie plamene. Naraz bolo horúco ako v pekle, takže sa ani vzduch nedal dýchať. Všetci sme vrieskali! Všetci! Potom som stratil vedomie. Ale keď som sa prebral a zistil, že lietadlá odleteli, ani sa mi nechcelo veriť, čo vidím. ¼udia pobehovali hore-dole, matky vykrikovali nemá svojich detí, chlapi rozhadzovali trosky domov a hľadali, či ešte pod nimi niekto žije. Tak! Rus nás potrestal, že sme schovávali nemeckého generála!“
„Gregor! Preboha, však už hovor, či moji... Otec, mama, bratia, sestry, Haňa... Čo je s nimi?“
„S nimi?“ zmenil odraz Gregor tón reči, akoby sa vôbec nič nedialo a iba zaháňal nudu. „A čo by malo byť s nimi? Sú v poriadku. Doma. Možno keď stihneš, aj si s nimi dáš fazuľovej polievky, ak ju ešte nezjedli. Keď som odchádzal, práve dávali na ohnisko kotol.“
„Bože, takže žijú? Všetci žijú?“
„Však hej. Na našu osadu Rusi bomby nehádzali. Len na dedinu, na gadžov. Všetko zničili okrem cerkvi. Ten náš kostolík, hoc z dreva, asi ochránila Bohorodička, alebo ja neviem, ale nič sa ho ani nedotklo. A ani našej osady, ale to už som hovoril. Cigánov má asi Bohorodička rada.“
Teraz som si bol už na istom. Gregor totiž znova zmenil reč, akoby zaň rozprával niekto iný. Opäť polohlasom, polospevom a hlavou pritom pokyvkával tak čudne, akoby ju nevedel udržať na krku. Bez slova som vstal a vybral sa domov. Gregor ostal sedieť, možno si ani nevšimol, že ostal sám. Janík totiž pobehol za mnou. Keď sme boli už dosť ďaleko, takže nás Gregor nemohol počuť, Janík pošepkal: „Všetci cigáni boli vo svojej osade. V dedine ostal len on. Gregor. Práve vtedy, keď začali padať bomby. Že utekal medzi domami, potom sa na neho zosypala nejaká strecha a vytiahli ho až o niekoľko hodín. Odvtedy je taký iný. Neviem, niekedy je normálny, ale niekedy...“
„Janík, tak je pravda, čo hovoril?“ položil som mu ruky na plecia a pozrel do jeho čiernych očí.
„Ladomirová je zbombardovaná. Rusi ju zničili. Ale cigánska osada stojí a tvoji rodičia, bratia i sestry žijú. Tak čo chceš ešte vedieť.“
„A Haňa?“
„Aj Haňa žije.“
Vydýchol som si. Na jazyk sa mi tlačila už len posledná otázka. „Ten nemecký generál, kvôli ktorému zničili našu dedinu, ale aj to nemecké lietadlo - ty si to všetko videl?“ Ale nespýtal som sa už, nevedel som obstáť. Nohy ma niesli samé, len ďalej, ďalej na ceste domov.
Poznámka autora: Pri konzultácii historických reálií s Vojenským múzeom vo Svidníku, sme sa dozvedeli, že Ladomirčanmi rozpovedaný príbeh nemusí celkom zodpovedať skutočnosti. Doterajší výskum priebehu oslobodzovania tejto oblasti nedisponuje žiadnymi informáciami o tom, že by sa v Ladomirovej skrýval nejaký vysoký nemecký dôstojník, ani o tom, že by tam pred bombardovaním pristálo nemecké lietadlo. Rusi zbombardovali dedinu, lebo frontová línia sa mesiac nehýbala a v Ladomírovej bolo dosť veľa nemeckého vojska.
Avšak človek, ktorý nám tento príbeh rozpovedal, tvrdí, že k nemeckému lietadlu vtedy utekala celá dedina a aj on bol medzi tými, ktorí ho roztláčali. Napriek rozdielom medzi historickým výskumom (ktorý nemusí disponovať všetkými faktami) a spomienkami bombardovaných dedinčanov (ktorí mohli udalosti po rokoch dokresliť natoľko, až tomu teraz sami veria), sme príbeh napísali tak, ako sme si ho vypočuli.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
