Deň, keď Vinco uveril
@ :: Poviedky ::
Dec 14 2007, 12:50 (UTC+0) | 
Prieèelie jedného z rozhanovských domov |
Miesto: Rozhanovce, okres Košice-okolie
Čas: prvá polovica tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Bolo to ráno, keď už slnko vyliezlo spoza Strechového vrchu, aby aspoň tak ako mu dovoľovali jeho slabé jarné lúče, presušilo cesty plné mlák. V Toryse, ako vždy v takýto čas, poriadne stúpla voda, ale zatiaľ sa nevylievala. Ba zdalo sa, že by mohla začať klesať. Veď zo snehu ostali len posledné fľaky voľakde v lesoch a obloha ja javila čistá, bez mráčika, pršať by nemalo. Iba Rozhanovce boli ešte ponorené do jemného oparu. Vinco od svojej role videl poriadne akurát vrcholec kostolnej veže. Vyšiel z domu zavčasu, sotva sa začalo brieždiť. Ani v noci nemohol poriadne spať, hlavou mu vàtalo, ako to len všetko stihne. Poorať pole, dohodnúť s gazdom z horného konca, za koľko mu pripustí ku krave býčka, narúbať drevo by sa tiež zišlo, i keď ho má ešte tak na dva dni dosť, ale najmä prezrieť poriadne strechu na dome, opraviť čo treba. A spať nemohol i preto, lebo Janko, jeho prvý syn a zatiaľ jediné dieťa, sa prehadzoval, každú chvíľu zaplakal a čielko mal teplejšie, než je zdravé. Určite niekde prechladol, v taký čas by každý najradšej behal len v košeli, ale jarné teplo je klamlivé. Cesta k chorobe a záťaž pre celú rodinu.
Vinco dumal, ponáral sa do svojich myšlienok, plánoval ako naložiť s časom. Aj teraz, keď už stál za pluhom a pozeral na konský zadok, mal čo robiť, aby zasa niekam neuletel mysľou a viedol brázdu rovno. Bagandžami sa zabáral do vlhkej oráčiny, silou ramien dorovnával smer pluhu a zhlboka nasával ostrý vzduch. Nespozoroval, že k nemu voľakto kráča. Až keď bol celkom blízko, takže začul i jeho dychčanie, obzrel sa a zbadal vysokého postaršieho muža. To bača Učko z Ïurďošíka prišiel za ním, i keď Vinco zatiaľ nevedel prečo.
„Orieš?“ spýtal sa bača, ale v tom jednom jedinom slove sa odrážal akýsi nepokoj, možno obavy, alebo výčitka.
„To ste sa ma prišli opýtať? A nebolo to vidieť od cesty?“ odfrkol Vinco, na nejaké prázdne reči teraz nemal čas.
„Nie preto som prišiel, ale už je to beztak zbytočné.“
„Čo je zbytočné? Čo ste potrebovali?“ zmenil Vinco tón a zastavil koňa, lebo si uvedomil, že takto by rozprávať nemal. Pozrel na baču a zdalo sa mu, akoby hľadal správne slová.
„Maličkosť som chcel. Celkom malú, ale dôležitú. Jeden vlas z chvosta tvojho koňa.“
„Čo, budete liečiť? Načo inak by vám bol? Podviazať niekomu kurie oko?“
„Hej, tak,“ prikývol bača, ale akosi nepokojne a stále sa vôkol seba rozhliadal.
„V Ïurďošíku nemáte kone, že chcete odo mňa? Ja nedbám, dobre, ale z chvosta mu ho vytrhnem ja, lebo občas zvykne kopnúť. Nevravím, nie je to zlý kôň, len niekedy...“
„Počkaj,“ prerušil ho bača Učko a Vinco zmåkol. Od Torysy zavial vánok, síce chladný, ale jar v ňom voňala naplno, to sa už nedalo odškriepiť. „Máme kone, dosť koní, ale to vieš. No aby liečba zabrala a kurie oko uschlo a odpadlo, človek nesmie vedieť, z ktorého koňa pochádza ten vlas, ktorým sa podviaže. Inak môže vzniknúť rana, začať hnisať a nielenže tak nepomôžem, ale aj uškodím.“
Vinco by sa najradšej plesol po čele, tak ako mal vo zvyku a povedal čosi šťavnatého, ale bačov vek mu to nedovolil. Predsa len, mohol by mu byť otcom, nehodno takto rozprávať so staršími.
„Viete, koľko je už v Košiciach lekárov? Ako liečia, kadejaké pilulky, medicíny, prášky, na všetko majú liek. Nevravím, možno ak dakomu podviažete kurie oko konským vlasom, to naozaj uschne a odpadne. Ale že nesmie vedieť, z ktorého koňa je ten vlas? To liečite, či čarujete? Už je nová doba, bosorky, bylinkárky, vražci, kto im ešte verí? Ale nechcem sa vás dotknúť, zasa hovorím, ak potrebujete vlas z chvosta, dám vám, ale potom už musím robiť. Robota, to je to, čo má význam, nie čary!“
Bača Učko naoko uznanlivo pokýval hlavou, vyzeralo to, akoby mu rozumel a dával za pravdu, ale nebolo tomu tak. On, človek starého sveta, vedel svoje. Pozeral na Vinca, ako pustil pluh a podišiel ku koňovi.
„Vinco, nechaj tak! Veď som vravel, že vlas som chcel, ale už nechcem.“
„Hádam ste sa nie to – urazili?“
„Nie. Ja som vedel, že si od teba nič nevezmem, skôr než si sa ozval.“
„Prečo?“ pozrel naň Vinco nechápavo.
„Vieš, je jar, zem ešte nevyschla, všade sú stopy a tie povedia veľa.“
„No, hovoríte v hádankách. Aj ja viem, že by som mal začať orať, až keď pole viac preschne, ale....“
„Nie to som chcel, ja len, či si videl tú jamu s fazuľou na konci cesty. Tamto, kde začína pole,“ zdvihol bača Učko ruku a ukázal.
„No, hovorím si aj ja, že to sú dnes ľudia. Rovno na ceste ktosi vykopal jamu a vylial do nej navarenú fazuľu s dajakými bylinami. Jedlo si nevážia! Ale buďte spokojný, ja som to nebol, to nie je môj hriech.“
„Viem, že si to nebol ty, alebo videl som tam tvoje stopy. Ty si tú jamu obišiel, ale tvoj kôň nie. Preto nechcem žiaden vlas a prišiel som ťa varovať. Ty dnes nedoorieš. Keď bude zle a rozhodneš sa, že bylinkárky a vražci ešte nepatria na hnojisko, príď. Vlastne, už len to som chcel povedať, že ti chce niekto poškodiť. Možno závisť, možno zloba, ale tá fazuľa, to nie je len tak.“
Vinco sa nezdržal a teraz si naozaj poriadne pľasol dlaňou po čele. Dosť! Bolo toho dosť! Poorať, nechať pripustiť býka, naštiepať drevo, opraviť strechu, dozrieť na syna, nech načisto nepochorie! Fazuľa? Nech ju vyďobú vtáky! Potom pokýval hlavou, že dobre, dokonca sa i akosi rozpačito usmial a znova sa zaprel do pluhu. Ïalšími rečami nechcel strácať čas. Bača Učko ostal za jeho chrbtom, možno už i odchádzal, to nevedel, nevidel ho.
Slnko znovu vystúpilo vyššie, opar okolo Rozhanoviec sa voľakde vytratil a vzduch o voľačo oteplel. Vinco oral, nebol však spokojný, zdalo sa mu, že zatiaľ urobil dosť málo a čas priveľmi beží. Opäť sa ponáral do myšlienok, z ktorých len občas precitol, aby sa pozrel cez rameno, či nešiel priveľmi nakrivo. Aj teraz. Pohľadom prebehol po poslednej brázde, keď jeho pozornosť upútala mucha. Veľká, no obyčajná, ale zároveň prvá mucha, ktorú v tomto roku uvidel. Jasné znamenie, že dni budú už len teplejšie. Zabzučala mu pri uchu, preletela rovno popred oči a sadla na koňa. Lenže za ňou hneď i druhá. Rovnako veľká, zdala sa riadne vypasená, sadla koňovi kdesi na zadok. Potom tretia, štvrtá, odrazu ich už ani vedel spočítať. Vyzeralo to, ako by sa prebudila celá mušia armáda a našla si prvú obeť, ktorú môže svojim bzukotom otravovať. Lietali okolo koňa, vytvorili mračno, čo neustále hustlo, dobiedzali a liezli do očí i nozdier. Vinco zastal, nechápavo hľadel, ako jeho koník švihá chvostom, mece hlavou zo strany na stranu, až sa nakoniec rozbehol. Rozbehol tak silno, že Vincovi vytrhol opraty z rúk, pluh prevrátil nabok a ťahal ho za sebou, akoby to bolo len voľajaké pierko. Nad ním, pod ním, z oboch strán bzučali tisíce dotieravých múch a privádzali ho do šialenstva.
„Stoj! Stoj!“ vykríkol Vinco hneď dva razy po sebe a rozbehol sa za ním. V prevlhčenej oráčine sa však bežalo veľmi zle. Zabáral sa, potkýnal, márne sa snažil dobehnúť koňa, čo bol už na druhej strane poľa. Až na ceste, presne na tej, ktorou sem prišli, zbadal, že kôň zastal, upokojil sa. Mračno múch prelietavalo ponad roľu, neustále dookola, takže jediné, čo Vincovi napadlo, že tie muchy vyzerajú ako strážcovia, rozhodnutí napadnúť a vyhnať každého, kto vstúpi na oráčinu.
Kôň nevyzeral dobre. Nervózne fàkal, triasol sa ako osika a Vinco mal aj čo robiť, aby uvoľnil pluh. Až potom ho chytil za ohlávku a viedol domov. Pluh ostal na kraji poľa, presne tam, kam ho aj včera priviezol na voze. Veď čoskoro sa poň vráti. Možno. Určite. Vinco sám nevedel. Nechcel si klásť otázky, dumať, ani sa neobzrel, či to bzučiace mračno nezmizlo. Jediné, čo ho teraz hnalo domov, bola obava o syna. I keď si to sám nepriznal, bačove čudné reči a muchy, čo zaútočili tak, žeby tomu nikto neuveril, kdesi vo svojom vnútri spájal s Jankovou chorobou. Hlúpe! Šialené! To predsa nemôže mať žiaden súvis! Ale nebolo hlúpe i šialené to, čo práve prežil? Toľko múch naraz, a ešte v takýto čas? Len príde domov, pozrie, či je všetko v poriadku, možno i niečo poje a vráti sa orať. Len sa pozrie, uistí, naje...
Na kraji Rozhanoviec v dome s malými oknami a dymiacim komínom bolo ticho. V peci horel oheň, hoc silný a s veľkými plameňmi, Margita stále prikladala. Malý Janko zaspal, sotva ráno pojedol trochu polievky. Okrem Vincovej ženy a syna bola v dome ešte tetka Haňa. Suseda, ktorá neraz pomohla mladým, poradila ako viesť domácnosť, aspoň keď niekto o jej rady stál. Často zašla za Margitou, najmä keď išiel Vinco z domu a presedela tam i zopár hodín. Napriek hlbokým vráskam, čo svedčalo o jej veku, to bola taká samá ruka, samá noha, stále výrečná, večne v pohybe a Margita sa jej naozaj tešila. Teraz však obe ženy mlčali, pozerali skôr na zem než pred seba.
„Janko ako?“ vydýchol zhlboka Vinco, sotva otvoril dvere a zbadal, že syn nie je v kuchyni.
„Pst! V izbe spí,“ priložila si Margita prst na pery.
„Horúčku má?“
Margita mlčky prikývla.
„Počkaj, pozriem...“
„Teraz sa ním nechoď, budí ho každé šuchnutie. Ale teplota mu stúpla, to nie je len tak.“
Vinco pozrel na ženu, potom na Haňu, kývol jej hlavou namiesto pozdravu a potiahol nosom.
„Polievku budeš? spýtala sa Margita a ukázala na hrniec uprostred stola. „Ešte je teplá, pred chvíľkou som ohriala. Janko z nej zjedol len pár lyžičiek, akosi slabne,“ zaleskla sa jej slza v oku.
„Keď je tak, všetko počká. Budeme musieť za lekárom, alebo zavolať lekára k nám – ani neviem. Veď aj preto som prišiel, že som nespokojný, čo je ním.“
„Len aby bolo choré telo. Aby mu dušu nezasiahlo,“ ozvala sa náhle Haňa, možnože priveľmi nahlas, až sa zháčila, aby nezobudila malého.
Vinco na ňu pozrel, skladajúc si kabát už sadal na lavicu, zatiaľ čo Margita nalievala do taniera.
„Ako ste to mysleli? Tomu nerozumiem.“
Haňa pozrela na Margitu, tá len sklopila oči, ale len čo položila tanier pred Vinca, sama začala: „Ochorela nám krava.“
„Ako ochorela?“
„Mlieko skoro žiadne a maslo už vôbec.“
„To nie je dobré. To je zlé. Ale čo to má s Jankom, alebo s tým, čo teraz povedala tetka?“
„No,“ zatiahla Margita, „mysleli sme, že zavoláme ešte sedem žien a kým budeš orať, skúsime to s uhlíkmi.“
„Čo s uhlíkmi?“ spustil teraz hlasnejšie zasa Vinco, cítil, že sa ho chytá zlosť. Vari dnes všetci zošaleli? „Chceš, aby sa stretlo deväť žien, hodilo deväť uhlíkov do vody a potom ste s ňou urobili Jankovi krížik na čelo a na ruky? To je lepšie ako doktor?“
„Keď tomu neveríš, však nič. Uškodiť mu to neuškodí,“ pozrela naň tetka Haňa, ale Vinco si zasa plesol dlaňou po čele.
„Čo neuškodí? Ako neuškodí? Vari neviem, čo o tom ľudia hovoria? Aj moja mama tomu verí. Keď ostanú uhlíky plávať na hladine, kúzlo zabralo a decko sa vylieči. Ak klesnú na dno, treba vyhľadať vražca, aby chorému odrobil, lebo má tak pobosorované, že uhlíky nestačia. Ale vy veríte na kúzla? A čo ak uhlíky klesnú na dno? Uveríte, že to nám škodia bosorky?!“
Margita i Haňa mlčali. Pozerali na Vinca, ako rýchlo sàka lyžicu za lyžicou, pozerá kamsi pred seba na stenu, len aby sa jeho pohľad nestretol s ich. Až keď prehltol posledné sústo a odsunul tanier, pozrel na pec, kde bol ďalší hrniec.
„Dačo varíš?“
„Halušky,“ šepla Margita.
„Kedy budú hotové?“
„Už by mali byť.“
„Tak zjem aj to a na obed potom neprídem. Len keby bolo s Jankom horšie, keby sa z horúčky nevyspal, utekaj po mňa.“
„A krava?“
„Čo krava? Tá za mnou nemusí behať. Dnes nenadojila, uvidíme ako zajtra, a potom rozhodnem. Veľa mám v hlave, čo treba porobiť, krava deň počká. Či je dajaká nadutá, alebo niečo iné okrem toho, že nedala mlieko?“
Margita zavrtela hlavou. „Nie, mlieko nedala, takže nemáme ani maslo. Od včera nezvýšilo.“
„A to mám jesť halušky bez masla?“ zvýšil Vinco hlas a Margita sa odrazu rozplakala. Z očí jej stieklo naraz hádam desať såz, sklonila hlavu a vbehla do izby. Vinco sa zdvihol, že pôjde za ňou, ale Haňa mu položila ruku na rameno. Prekvapene na ňu pozrel. Na výraz jej očí, inokedy veselých, ale teraz prísnych, ktorým sa v tej chvíli neodvážil odporovať. Sadol naspäť a čakal.
„Krikom nič nevyriešiš. Maslo sa našlo, ale kde! Pred vrátami do maštale, tam v blate ležalo na zemi. Ešte šťastie, že ho Margitka zbadala a obišla.“
„Aké maslo? Však teraz vravela, že žiadne nezrobila.“
„Nezrobila, nemala z čoho. Možno kravu podojil niekto už predtým.“
„To akože niekto prišiel ku nám do dvora, podojil kravu, potom odišiel domov urobiť maslo a priniesol nám ho zasa nazad, aby ho šmaril do blata pred maštaľ? Tomu mám veriť?“
„Aj nebožka Erža, už sú tomu roky, aj jej sa stalo to isté. Ona si to maslo nevšimla, šliapla doň a na druhé ráno bola slepá. Museli ju odviesť do Košíc, že tam ju liečili. Trochu pomohli, ale do smrti už poriadne nevidela. Nezlosti sa, Vinco, možno sú to pre teba len táraniny, ale ja viem, čo hovorím. Niekedy namútené maslo, niekedy uvarená fazuľa. Do toho vložia bosorky čary a stačí jediný dotyk, zlo si už obeť nájde.“
V prvej chvíli, keď tetka Hanča začala s Vincom hovoriť, akoby ho poúčala, cítil, že v ňom stúpa zlosť. Že vraj bosoráctvo! Ale potom, len čo začul zmienku o fazuli a spomenul si na baču Učka i tie muchy, čo vyhnali koňa z poľa, stratil istotu.
„Dobre teda, nerieknem ani slovo. Budem počúvať a vy povedzte všetko, čo o tom viete.“
„Nie je veľa čo povedať,“ začala teraz tetka Hanča naťahovať, akoby sa chcela robiť dôležitá. „Hádam len toľko, že sa neradno vysmievať veciam, ktoré celkom nepoznáme. ¼udská zloba je veľká, keď prerastie človeku cez hlavu, potom možno ani sám nevie, čo robí. O bosorkách sa toho vždy viac narozprávalo, než je možno pravda, to vieš určite aj sám. Ale niekedy, ako možno i práve teraz, na tom čosi je. A to čosi dokáže ľuďom poriadne zauzliť život, možno i celkom pobabrať. Opatrnosti nie je nikdy dosť, preto sa čudujem, že sa tak tomu brániš, až Margitka utiekla, aby radšej bola sama.“
„To je všetko, čo ste chceli povedať?“
„Nie. Nie celkom. Aj u vás, aj u mňa sa dejú čudnú veci. Akoby ktosi závidel, ako spolu dobre vychádzame. Vám ochorel Janko, a to je veľmi zlé. Oveľa horšie ako to, čo sa stalo mne. Ja som síce doma nadojila, aj som sa chystala, že možno pôjdem predať maslo do Košíc, ale nedá sa. Len kúsok z neho som roztopila, že na praženicu, ale beda! Neveril by si!“
„Čo by som neveril?“
Tetka Hanča zmåkla. Rozmýšľala, či mu to má povedať, nakoľko je pripravený počuť veci, z ktorých by sa inak iba vysmial. Nevedela, nemohla ani tušiť, čo sa mu dnes stalo na poli. Vtedy sa z izby otvorili dvere a do kuchyne vošla Margita.
„Chceš maslo na halušky? Takto ich chceš? Teta, požičiate nám zo svojho?“
Hanča na ňu vyvalila oči, ale azda pochopila, že toto je jediná možnosť, aby Vinco uveril. Prikývla, že dobre, už poň ide a vyšla na dvor.
Netrvalo to dlho. Len chvíľku, čo sa tetka vrátila s maslovou hrudkou, Margita scedila halušky, roztopila maslo, pripravila i mak a dala to pred Vinca. Ako nakoniec kládla lyžicu, nechtiac štrngla o okraj taniera, a to bol asi jediný zvuk. Inak všetci mlčali. Vinco pozeral, ostávalo už len všetko premiešať a nechápal. Prečo to neurobila Margita?
„Takže maslo je pobosorované, nebožka Erža od takého skoro oslepla a ja ho mám jesť?“ ozval sa až po chvíli.
„Nie od takého sa jej porobilo. Hovorila som ti, že toto maslo som namútila ja. Nenašla som ho na zemi,“ vysvetlila tetka Hanča, jej hlas znel trochu škodoradostne.
„Tak potom je všetko v poriadku, nie? Ja sa len pýtam, lebo kto by jedol také zo zeme. Hej, teraz si už môžem dať, kým nevychladne,“ pošúchal si Vinco ruky, potom nasypal na halušky mak a vylial roztopené maslo. Ako to však začal premiešavať, zdalo sa mu, že jedlo voľajako hustne. Čo by len hustne? Aj tmavne, ale nie od maku. Inak, skôr do hneda, hnedozelena a smrdí až zaťahuje v nose i krku.
„To je pokazené, alebo čo. To predsa nie je možné! Hádam to len nebude...?“ nabral kúsok do lyžice a priložil k nosu.
„No čo? Nedáš si?“ uškrnula sa tetka Hanča.
„Veď to je... to je čisté kravské lajno!“ zakričal Vinco a už mu aj bolo jedno, či Janka zobudí alebo nie.
Naozaj, v kuchyni to páchlo ako v maštali, Vincova tvár sa skrútila do podivnej grimasy a zatiaľ čo naň Margita upierala pohľad, tetka Hanča sa uškrnula. Cítila, že vyhrala, nemusí už nič vysvetľovať, veď to by pochopil aj ten najväčší tupec. Vinco schmatol tanier, otvoril dvere a aj s lyžicou vyhodil všetko rovno na dvor. Čosi sa v ňom zlomilo. Veľmi. Cítil sa ako človek, ktorý kráčal po nesprávnej ceste a zablúdil.
„Už nemáš hlad, Vincko? Naozaj si nedáš? Alebo nám už veríš?“ zdvihla tetka Hanča obočie, teraz bola na koni.
„Janko, preboha, Janko... Aj jemu porobili?“ zaúpel Vinco a vbehol do izby. Na posteli spal jeho syn. Dýchal hlboko, pravidelne, ale keď mu položil ruku na čielko, cítil, akoby horel. Prišla k nemu aj Margita, bez slov, len pohľadom kládla otázku, čo ďalej. Vinco sa k nej otočil, položil jej ruky okolo pása a jemne si ju pritiahol. Objala ho. Cítila, že teraz mu už môže povedať čokoľvek a on nebude mať žiadne pochybnosti. Že bude stáť na jej strane. Ale proti komu? A ako sa môžu brániť? Tým si nebola celkom istá. Avšak cit, ktorý púta každú matku k svojmu dieťaťu, bol natoľko silný, že bola ochotná urobiť čokoľvek, len aby ho ochránila.
Keď sa obaja vrátili do kuchyne, reč sa už viedla inak. Tetka Hanča povedala, že najskôr musia skúsiť tie uhlíky. Ak by nepomohlo, zájdu za niektorou bylinkárkou, či nemá nasušený čistec. Rastlinu, ktorá sa dávala do liehu a potom po kvapkách, hoc aj deťom. Proti všetkému. Aj proti žltačke, aj proti pobosorovaniu. A ak nepomôže ani to, zájdu za vražcom, čo vie vyháňať zlých duchov i odobrať kliatby. Jankovi dajú ďalšie obklady, horúci čaj, ale zájdu aj k lekárovi. Znova však zopakovala, že lekár polieči telo, no cudziu zlobu z duše pobosorovaného nevyberie. Aj Vinco sa rozhovoril. Síce nerád, ale cítil sa vinný. Vinný za to, že sa týmto ženám vysmieval, svoju Margitku rozplakal a pritom práve dnes, a to rozpovedal celkom podrobne, zažil taký údiv, čo si tiež nevie vysvetliť. Muchy ho vyhnali z poľa! Treba ešte hľadať viac dôkazov? Nie, pôjde za tým, čo mu sám ponúkol pomoc. Pastieri, bačovia, tí vedia ďaleko viac, než sa len točiť okolo statku. Tak sa rozhodol, tak aj obom ženám povedal, že zatiaľ, čo ony tu budú odrábať s uhlíkmi, on pobeží za človekom, ktorého teraz potrebujú ako soľ. Aj kvôli Jankovi, aj kvôli kravám, aj kvôli sebe. Ak sa nezačnú brániť, dopadnú zle, možno horšie ako nebožtíčka Erža.
Slnko už vystúpilo takmer doprostred oblohy, keď na jednom z ďurkovských domov klopal Vinco na dvere. Vydýchol si, ako začul hlas, že voľno. Dnu sedel bača Učko, akurát voľačo čítal, nemal inej roboty, veď na pasenie oviec ešte nenarástla tráva.
„Tak si prišiel, čo?“ ozval sa, len čo zbadal vo dverách Vinca.
„Hej, prišiel.“
„Hovoril som ti, že nedoorieš.“
„Áno hovorili. A tiež, vraj ak uverím, že ľudia ako vy nepatria na hnojisko, presne tak ste to povedali, potom môžem prísť.“
„No tak si tu. Tak vrav, čo sa stalo?“
„Môj syn, moja krava, aj susedova, ba aj môj kôň, všetci majú porobené. Pobosorované. Pomôžete nám?“ opýtal sa s nádejou, no zároveň sa mu pred očami vynoril vlastný obraz, ako sa on ľuďom, čo na takéto niečo verili, vysmieval dlhé roky.
„Tak sadaj a povedz, čo sa stalo, nech vieme, čo robiť,“ ukázal bača Učko na lavicu a vo Vincovi zahorela nádej, že našiel múdreho človeka, ktorý pomôže...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
