Panské klamstvá
@ :: Poviedky ::
Jan 08 2008, 11:46 (UTC+0) | 
Námestie v Medzeve, kde sa pod¾a historických zápisov odohrala vzbura žien, o ktorej je i táto poviedka |
Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: 1728
Autor: Anna Domaniková
Monotónny hlas prokurátora Szensyho sa vliekol po všetkých kútoch sály, kde zasadala mestská rada. Radní páni Nižného Medzeva si utierali pot z čela, zátylku aj brady, no nadarmo. Júlové horúčavy sa tlačili aj cez zatvorené okná do miestnosti a prehrievali všetok nábytok, obrazy aj knihy na suchú, praskavý zvuk vydávajúcu hmotu. Zdalo sa, že ak sa by sa ktokoľvek z prítomných niečoho dotkol, tá vec sa zmení v prach a zmizne. Prokurátor dal zatvoriť okná, aby sa ani slovko nedostalo von na ulicu, lebo listina ktorú práve dočítal, bola pre mesto dôležitá. Jej obsah bol zahanbujúci, nespravodlivý a ako sa zdalo, jej dopad na mesto nezmeniteľný.
„Tak, páni,“ zvýšil hlas, „ako ste počuli, pán prepošt z Jasova činí zodpovedných nás. Všetkých do jedného, ako tu sedíme.“
Jednohlasné nesúhlasné mrmlanie poslucháčov bolo jasnou odpoveďou na všetky obvinenia.
„Prepošt je múdry človek, aspoň dodnes som si to... sme si to mysleli, že?“ ozval sa ďalší mešťanosta. „Prečo sa s nami naťahuje? Táto záležitosť je medzi ním a našim farárom Krausovským. Čo my? Pán richtár, čo urobíme?“ otočil sa k najvyššiemu predstaviteľovi mesta.
Michalis Wasserbauch, richtár Nižného Medzeva - Obozretný, ako ho ľud volal, zahmkal a akoby roztržito utieral čosi na dubovom stole pred sebou. Jeho spotené dlane zanechávali na doske rôzne obrazce. Pozrel na prítomných a nedvihnúc zadok zo stoličky, prehovoril: „Nuž, nech rozmýšľam ako rozmýšľam, stále sa mi zdá čudné, ak nie priam smiešne, haha... a chybu nevidím u nás v mestskej rade, ale u strážcov v árešte, a to musím povedať, keď už rozmýšľam ako rozmýšľam..., že jedna obyčajná slúžka prikutá reťazami k múrom žalára a s okovami na nohách odtiaľ utiekla v jednej ľanovej sukni a špinavej blúzke... Hahaha, neviem si pomôcť, je to smiešne.“
Ostatní sa chechtali, no len tak z povinnosti, či slušnosti, aby nenechali richtára samého v smiechu ani v plači.
„Páni! Páni! Prosím, upokojte sa,“ zdvihol prokurátor hlas. Narovnal plecia, stiahol brucho, zastokol si ukazovák do gombíkovej dierky na čiernom kabáte a vedomý si svojej dôležitosti trpezlivo počkal na ticho, až bolo počuť ako si dve muchy, akýmsi nedopatrením zamknuté do miestnosti s mestskými radnými, vymieňajú najnovšie klebety, pricapené na okennom ráme, ktorého sa už slnečné lúče nedotýkali.
„Slúžka Žofia, ako vieme, v hriešnom vzťahu s poručíkom z Marulišského regimentu, ktorý bol ubytovaný u jej chlebodarcu pána Gedohna, splodila dieťa. Ani domáci pán, ani domáca pani, dokonca ani vlastná matka Žofie nemali o tomto jej čine ani poňatia. Nie, neprerušujte ma, prosím! Nevravím, žiadna by sa týmto činom nechválila, no čo urobila neskôr, to je už na zváženie a na rozhodnutí ctenej rady, či ide o nešťastie, alebo o... vraždu.“
„Pán prokurátor! Ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, vyslali sme vás do Jasova za prepoštom Csernitzkym, aby ste celú vec nejakým spôsobom zahladili, urovnali, vysvetlili všetky okolnosti. A vy? Keď som teraz znovu rozmýšľal o celej veci, dospel som k záveru, že ste nám teda ani trochu nepomohli. S čím ste sa z Jasova vrátili? S podpísaným listom a pečaťou prepošta o uložení pokuty päťsto zlatých. Iba za to, že im mesto... ani nie mesto, ale farár nechce vydať Žofiu na ďalšie konanie. My sme ju zavreli do väznice, hneď ako pani Gedohnová po troch dňoch od pôrodu našla vo svojej pivnici màtveho novorodenca. Dievčatko. Žofia sa hneď priznala, no dušovala sa, že porodila màtve dieťa. Ja by som jej veril. Chodila stiahnutá plachtou, ako to dieťa mohlo vyrásť v zdravého človeka? Možno je lepšie, že prišlo na svet màtve. Keby malo pokrivené ruky, nohy, alebo vykrútený trup, čo by sním bolo? Otvorte už niekto tie okná, nedá sa tu dýchať! Radíme sa o mestských peniazoch, o čine jedného nášho obyvateľa, tak nech rozmýšľam ako rozmýšľam, mali by o tom vedieť všetci!“ richtár už kričal.
Prítomní prekvapene zdvihli hlavy - to nebolo jeho zvykom. Riešil veci opatrne, premyslene, zvažujúc všetky za a proti, trpezlivo a najmä spravodlivo.
„Žofia dokázala oklamať strážcu, s nohami spútanými okovami preliezť tri ploty a vyspovedať sa farárovi. Ten ju odmietol vydať do Jasova s tvrdením, že na to nie je oprávnený. Potrebuje súhlas svojho biskupa. Toto všetko je pre mňa dostatočný dôkaz na to, že Žofia má nad sebou ochrannú ruku Boha. Že nám ani farárovi neklamala a kebyže hej, tak ten by nebránil spravodlivosti...“
Prokurátor aj ostatní páni zadumane pokyvkávali hlavami, no nebolo zrejmé, či na súhlas, alebo mali iný názor.
„Preto ja, Michalis Wasserbauch, richtár Nižného Medzeva, navrhujem mestskej rade, aby sme sa proti rozhodnutiu jasovského prepošta odvolali. Lebo nech rozmýšľam ako rozmýšľam, nespôsobili sme im žiadnu ujmu. Je to naša vec, my si ju aj vyriešime! No pokutu platiť nebudeme!“
O pár dní neskôr vchádzali po prašnej ceste do Nižného Medzeva voz ťahaný koňmi a otvorený kočiar, ktorý viezol dvoch deputantov, ako sa vtedy vravelo poslancom či vyslancom z jasovského prepošstva, kam Nižný Medzev patril. Medzevčania, čo sa v ten podvečer poberali domov z políčok, hámrov, baní, kováčskych či stolárskych dielní, alebo len zametali na priedomí, ostali stáť ako prikutí. Príchod poslov z Jasova nikdy neveštil nič dobrého. Najmä teraz, keď sa Žofia stále ukrývala u farára a mesto odmietalo zaplatiť pokutu. Deputanti si to namierili rovno k richtárovi, no voz ostal stáť na námestí pred jednou z krčiem. Richtárovi len úradnícky sucho oznámili: „Pán Wasserbauch, poslal nás prepošt s úlohou, aby sme v mestských krčmách Nižného Medzeva skonfiškovali víno a pivo, kým uložená pokuta nebude zaplatená.“
Richtár sa ani nestihol pozdraviť, nieto postaviť sa odpor. Potom už len zamyslene cez okná svojho úradu pozeral na to, ako vyslanci vynášajú z krčiem zlatisté, voňavé, aj keď trochu kyslasté víno a ešte voňavejší penivý mok, výrobok domáceho cechu pivárov. Odkiaľ má vziať tých päťsto zlatých? Odkiaľ? Nikdy nebolo toľko peňazí v mestskej kase na rozdávanie. Čo pribudlo, hneď malo určený účel použitia.
Nech premýšľal ako premýšľal, na nič múdreho neprišiel. Iba ak na to, že chýbajúci alkohol doplní dovozom zo susedného Vyšného Medzeva. Potajomky, pravdaže, aby prepošta nenahneval hneď dvakrát. Doľahol naň smútok. Videl, že ľudia sa iba nemo dívajú na to, ako im odnášajú ich majetok, lahodnú tekutinu, od ktorej pookriala smutná duša, rozviazal sa zaťatý jazyk, roztancovali sa unavené nohy, plesalo srdce a občas zakrútila hlava.
Musel uznať, prepošt to vymyslel tak dokonale, že jediným východiskom z núdze bolo vydať Žofiu do Jasova. Ibaže každý vedel, čo by tam s ňou, chuderou, porobili. Je pravda, že tresty boli vykonávané v rozsahu božích a svetských zákonov, ktoré museli byť dodržané. No to, aké boli tie morálne hranice, za ktoré by ani prepošt, či sudca nešli, to richtár netušil. Možno by dievča aj mučili, len aby sa priznala k tomu, čo podľa všetkého neurobila. Vari by ju súdili na verejnosti - také divadielko na zastrašenie ostatných, lekcia na udržanie morálky a dôkaz, že právo víťazí a odsúdený zaslúženému trestu neutečie. Ak by ju nepriviazali na dereš, či nezatvorili do klietky, tak by ju odsúdili na smrť! To sa nesmie stať! Ženy nevešali, lebo taká metajúca sa na povraze vyzerala veľmi odpudivo - ženy utopili. Teraz musí on, richtár tohto mestečka, ísť von medzi ľudí, upokojiť ich a ako rozmýšľa, tak rozmýšľa, najlepšie bude povedať im, že ráno je vždy múdrejšie večera.
Múdre ráno prišlo až o tri dni. V nedeľu. Aj to nie od richtára. Zas jasovský prepošt, jeho dvaja deputanti a dva naložené vozy. Richtár sa aj trochu potešil, že azda sa prepošt dobre vyspal a vrátil mestu, čo jeho je, no úsmev mu zamrzol na tvári, keď sa dozvedel s akým posolstvom zas prišli. Jeden z poslancov zoskočil z voza, s naširoko rozkročenými nohami sa postavil pred všetkých, čo sa na námestí zbehli hneď, len čo začuli klepot drevených kolies voza. Chlap rozvinul prepoštov list a čítal: „Mestská rada Nižného Medzeva odmietla zaplatiť pokutu vo výške päťsto zlatých uloženú jasovským prepošstvom za nevydanie hriešnej Žofie na ďalšie šetrenie a súdne konanie. Preto bolo zo všetkých mestských krčiem zrekvirované víno a pivo a odvezené preč. Z toho istého dôvodu posielam vozom do mesta sedem sudov vína a piva určeného na čapovanie a predaj. Zakazujem všetkým medzevským krčmám predávať vlastné pitie a začať s predajom prepoštského vína a piva, pričom príjmy musia byť odovzdané jasovskému prepošstvu.“
Pomocníci začali vykladať sudy, no richtár im kázal položiť ich na zem, hneď tam na námestie, že si to krčmári sami podelia a rozvozia. ¼udia hundrali, bolo počuť aj nadávky, vidieť zdvihnuté zaťaté päste, no richtár aj členovia mestskej rady ľudí čičíkali, snažili sa zmierniť rozruch. Muži ostali pri slovných výhradách, ktorýsi kopal čižmou do zeme, až sa prášilo jasovským koňom pred papuľami a začali fàkať a spätkovať. Richtár schytil liace, kone uchlácholil, no zrazu mu stàplo celé telo. Nech myslel na čo myslel, v hlave sa mu točili hrôzostrašné voľby, kde by v tejto chvíli najradšej bol, keď uvidel, čo uvidieť musel. Radšej by sedel v kováčskej vyhni na horúcej kovadline a vrieskal od bolesti; alebo by si položil ruku pod kladivo najsilnejšieho hámra a nechal si polámať kosti prstov na drobnučké ostré ihličky; alebo by nechal postaviť vysokú hranicu zo slamy a dreva a dal sa priviazať ku kolu uprostred, potom by to nechal podpáliť a on by sa v tých do neba šľahajúcich ohnivých jazykoch rozlial na kolomaž... Hocičo by bol zniesol iba preto, aby sa nemusel dívať ako sa na jasovských poslancov a ich sudy rútili medzevské ženy s lopatami, kladivami, čakanmi, sekerami, motykami... Čo ktorej prišlo pod ruky, schytila a bežala na námestie urobiť poriadok, keď sú ich muži vystrašení a obozretní ako richtár.
„Len pekne? Len pomaly? Len slušne? Tak, pán richtár?“ spýtavo kričala najsmelšia zo žien, manželka Jekulu Lepescha, „Veď my vám ukážeme ako sa treba porátať s takýmito zbojníkmi a zlodejmi, ako sú títo tu!“
Ženy mlátili do sudov všetkou silou, čo v sebe našli. A mali jej dosť, to musel richtár uznať. Stál s otvorenými ústami a díval sa na sudy, čo sa otvárali, ako keď po východe slnka upravuje svoje biele lupienky margarétka. Nasával vôňu piva, čo sa miešala s prachom cesty. Priam cítil na jazyku chuť vína, i keď mal v ústach sucho, akoby týždeň nič nepreglgol. Nad tým všetkým sa vznášal pach spotených tiel žien – ničiteliek. Hnev ich neopustil ani potom, čo roztrepali všetok jasovský prídel a krvilačnými očami sa zadívali na prepoštských vyslancov. Mierili na nich svojimi zbraňami a prekrikovali sa: „Čo ste vy zač? Úradníci, pomocníci, či duchovní?“
Deputanti mlčali, stáli chrbtami opretí o svoj voz a úporne sa snažili schovať za richtárov chrbát.
„Keď len takí, čo ich páni posielajú zobrať chudobným aj to posledné, tak vás môžeme hneď a zaraz rozštvrtiť ako tie vaše sudy, lebo ste hriešne duše.“
„Iste hriešnejšie ako duša našej Žofie!“
„Keď nemáte vlastný rozum, len opakujete to, čo vám napíšu, či prikážu, tiež ste nanič. Klamete, lebo vás klamať učia. Boh vám nadelil um, aby ste ho používali. Ukradli ste, čo bolo naše. Previnili ste sa.“
„Ale ak ste duchovní, tak ste zhrešili najhoršie ako sa dá! A podľa práva vás niekam zamurujeme. Lebo krvavé tresty u duchovných nie sú dovolené.“
Prepoštskí úradníci sa triasli ako huspenina, čerstvo stuhnutá po včerajšej zabíjačke. Rukami si chránili hlavy a dvíhali kolená, aby nedostali zopár silných úderov do brucha. Ušlo sa im niekoľko zle nasmerovaných štuchancov, lebo ďalšej bitke zabránil richtár a zastupiteľstvo. Vlastnými telami chránili úradníkov, vykladali ich na voz a hnali preč z mesta.
Starosti sa držali Nižného Medzeva ako blcha v psom kožuchu. V jeden z posledných júlových dní opäť zasadala mestská rada.
„Vážený pán richtár, vážené zastupiteľstvo,“ začal prokurátor. „Naše mestečko navštívili páni Dobaj a Vantspay zo župného úradu.“ Na chvíľu stíchol, aby dodal povedanému náležitú vážnosť a dôležitosť. Členovia mestskej rady na seba žmurkali a pod stolom sa strkali, lebo vedeli, že úradníci zo župy, to je veľký problém. Väčší ako hriešna Žofia.
„Vidím, že ste ich všetci privítali kývnutím hlavy a uvedomili ste si, že pôjde o vážnu záležitosť. Prosím, páni, máte slovo,“ ukázal majestátne rukou na tých dvoch, počkal až sa tí postavia pred mestskú radu, až potom sa posadil.
„Jasovský prepošt adresoval nášmu úradu sťažnosť, kde žiada odškodnenie vo veci...“ začal prvý, no nedopovedal, lebo sa z miestnosti ozvalo: „Zase prepošt! Čo ten ešte chce? Jasne sme mu dali najavo, že sme svojprávni a nie sme ich poddaní!“
„Páni! Prosím, páni! Buďme znášanliví a nechajme pánov zo župy, aby nám povedali, prečo k nám merali cestu,“ tíšil prokurátor radu, ako keď matka kára neposlušné deti.
Richtár sa zhlboka nadýchol, zaprel sa dlaňami o dosku stola, zaklonil hlavu, až sa zdalo, že chce, aby sa mu z krku skotúľala na zem a schovala pod stôl. Potom sa znovu nadýchol a pomaly, takmer hláskujúc každé slovíčko povedal: „Poprosil by som pánov deputantov zo župy, aby na chvíľku opustili túto miestnosť za sprievodu pána prokurátora, nech sa mestská rada môže poradiť. Vieme si dobre predstaviť, čo je v tom liste. Ale nech premýšľam ako premýšľam, iné stanovisko než to, čo hneď zapíšeme ako uznesenie, z našej strany možné nie je. My zastupujeme Nižný Medzev! Jeho obyvateľov, ich záujmy. Nebudeme sa plaziť pred nikým, kto na nás posiela úradníkov z vyšších a vyšších inštancií. My sme v práve!“
Richtárovi tlieskali všetci. Hej, dobre ho zvolili.
Uznesenie mestskej rady obsahovalo písomnú žiadosť na jasovské prepošstvo o prepáčenie za nepremyslené konanie žien a zničenie siedmich sudov vína a piva, a tiež prísľub, že sa spôsobená škoda zaplatí vo výške, ako ju prepošstvo určilo. Čo sa aj stalo a peniaze boli župnými úradníkmi aj s listinami poslané prepoštovi.
Pokoj v Nižnom Medzeve trval len dva dni. Už si všetci mysleli, že sa konečne zbavili smoly čo sa im lepila na päty, no nebesá a jasovský prepošt rozhodli inak. Aby sa prepošt ukázal ako chápavý smrteľník, odpustil mestu pokutu za za nevydanie Žofie do Jasova na výsluch a súd. Richtárovi odľahlo. Peňažný trest mu nedal spávať ani po odchode úradníkov zo župy. Nevedel sa vysomáriť z tejto ťažoby a nech premýšľal ako premýšľal, na nič múdre neprišiel.
Prepoštova správa však okrem odpustenia trestu obsahovala aj jeho tvrdohlavé naliehanie: „Trvám na tom, aby sa nižšie menované ženy z Nižného Medzeva osobne prišli ospravedlniť mne, milostivému prepoštovi za to, že mi spôsobili najväčšie škody. Sľubujem, že sa im nič nestane.“
Richtár sa zamyslel: „Môže prepošt klamať? Môže sľúbiť niečo, čo potom nedodrží? Štrnásť rozhnevaných žien s motykami a lopatami bolo na prepoštovom zozname. Teraz ich chce vidieť na vlastné oči. Donúti ich ospravedlniť sa mu za to, čo spôsobil vlastne on sám. A vraj majú prísť samé. Zase nová neplecha.
Richtár premýšľal: „Poviem im, aby sa obliekli do sviatočného, naučím ich nejaké slovíčka, čo by mali na prepošta zabrať, tiež im prikážem, aby sa klaňali až po zem a bozkali prepoštov prsteň, nie ruku! Idú do kláštora. Je to predsa bezpečné miesto, nič zlé ich tam nemôže stretnúť. A keď už prepošt urobil ten ústretový krok, že nám odpustil pokutu, tak sa hádam všetko na dobré obráti.“
Určené ženy sa smelo vybrali do kláštora. Poučené richtárom, vyobliekané do sviatočného kráčali rezko, pospevovali si, cesta ubehla rýchlo. Jeden z mníchov ich zaviedol cez záhradu do miestnosti čo mala dvoje dverí. Jednými vošli, za druhými ich azda čakal prepošt. Videli, že miestnosť mala všetky okná opatrené mrežami.
„Musia tu mať voľačo cenné.“
„Asi prepošta, chichichi.“
„Čušte! Čo ak nás niekto počúva za dverami?“
Na vypočúvanie volali každú ženu zvlášť. Tá, čo vošla do druhej miestnosti, už z nej neprišla späť ku svojim, všetky si mysleli, že aj ďalšia miestnosť má ešte jedny dvere a tade sa vychádza do záhrady a nakoniec sa tam všetky stretnú.
Prepošta ani nevideli. Vypočúvali ich len mnísi. Aké bolo ich prekvapenie, keď po niekoľkých otázkach: „Ako sa voláte? Čím ste rozbíjali naše sudy? Koľko z nich ste rozbili? ¼utujete svoje konanie?“ prišlo trestanie – palicovanie. Po zodpovedaní otázok vyšli druhými dverami a ocitli sa v miestnosti, uprostred ktorej stál dereš. Ruky a nohy každej jednej oň prichytili železnými okovami a podľa zistenej miery zavinenia im pánsky hajdúch uštedril nemálo úderov.
Domov došli uplakané, zmordované, v potrhaných sviatočných sukniach a s boľavými zadkami. Hajdúch ich palicoval s takou tvrdosťou a bezohľadnosťou, že niektoré úbohé ženičky, obzvlášť pani Lepeschová, celý rok nemohli sedieť.
A richtár nech premýšľal ako premýšľal, dospel len k jednému záveru: čím väčší pán, tým väčšie klamstvo a za poctivé skutky nečakaj odmenu.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
