Porcelánová bosorka
@ :: Poviedky ::
Jan 18 2008, 13:20 (UTC+0) | 
¼udové umenie v rozhanovskom amfiteátri |
Miesto: Rozhanovce, okres Košice-okolie
Čas: začiatok tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Jana Hajduová
Na sedlovú strechu starej renesančnej kúrie padali žltohnedé gaštanové listy. Vietor ich vynášal bližšie k nebu, lepil na okenné tabule, točil v malých víroch pri zemi. Do mäkkých kôpok pod stromami padali zelení gaštanoví ježkovia, pri náraze na tvrdý chodník sa roztvorili a vypľúvali tuhé hnedé plody.
- Ancijáša! - pošúchal si Emil udretú hlavu a z lona nervózne striasol lesklý gaštan. Odpútal chrbát od kmeňa stromu a natiahol sa ako unavený kocúr. Bol vypåznutý, šedivý, zuby mal špinavé ako rebrík do kurína a práve také riedke a polámané. Tenké dlhé pery sotva otvoril, aj pri rozprávaní nimi hýbal iba nebadateľne. Azda by bol aj husto zarastený, keby mu fúzy raz neoškvàkol oheň z cigarety, ktorú zabudol vybrať z úst, premožený spánkom a lacnou pálenkou. Dolnú polovicu pravého líca preto pokrývalo iba sivohnedé páperie, bradu mal holú, ľavé líce striedavo holé a sivé. Medzi chlpmi sa vrásnila zhrubnutá popálená pokožka.
- Patrilo by sa mi pobrať ďalej - prižmúril oči a skontroloval polohu slnka. Pomaly klesalo na západ do červeného, žltého a oranžového svetla. Vstal zo zeme, zodvihol kabát, ktorý ho hrial pod zadkom a vyprášil ho. Dnes sa mu už neoplatí ísť do inej dediny, ani do Košíc sa mu nechcelo. Rozhodol sa nájsť si nocľah v niektorom gazdovskom dome tu v Rozhanovciach.
Emil bol žobrák, no málokto poznal jeho skutočné meno. V dedine ho nikto nenazval inak ako Jurkov džad. Prichádzal z času na čas, hlavne v lete, sadol si na stolček na dvore ochotnej gazdinej, podriemkaval, zabával ju a čakal na zvyšky z obeda, maslový chlieb, či kúsok mastného mäsa. A keď sa zvečerilo, niektorá z vydatých žien ho uchýlila do svojej maštale k dobytku. Odvážnejšia ho nechala prenocovať aj v dome, ale to sa nestávalo často, lebo mydlo a Emil sa stretávali zriedka.
„Odpáľ z môjho dvora!“ skríkla čierna zarastená Zuža. Zametala dvor a len čo zbadala Jurkovho džada, ako sa približuje, zahnala sa metlou a prudko pokročila vpred.
„Či si ma nepamätáte?“ zložil klobúk z hlavy a naznačil úklon.
„Že nepamätám! Dobre si ťa pamätám! Prvotriedna sliepka mi pošla, keď si naposledy do môjho kurína strčil nos!“ zatriasla drevenou metlou a vyplašila druhotriedne sliepky, ktoré zobali zrnká šrotu roztrúsené kde-tu po zemi. „Že nepamätám! Večer som ťa tu nechala prespať a ráno som pod maštaľným prahom našla maslo. Šťastie, že som ho neprekročila, inak by som skončila ako tá sliepka!“ híkala naňho Zuža nervózne. Maslo pod prah dávali podľa dedinčanov bosorky a bosoráci, aby dobrým ľuďom poškodili.
„A či ja nosím maslo vo vrecku?“ ohradil sa Emil prostoducho. Počul dosť o bosoráckych trikoch, ale neveril. Priveľa nocí strávil pod holým nebom, na opustených cestách, pri cintorínoch a v starých neobývaných domoch. Jasné, že neveril. A preto sa mu spalo všade dobre.
Emila teraz viac ako dedinské reči zaujímali kukuričné čutky spletené do korbáčov, ktoré viseli na vonkajšej chodbe Zužinho domu medzi ståpmi gánku. Keby si aspoň jednu mohol uchmatnúť, upiekol by si ju na ohni, osolil... Slina mu stiekla domu suchým hrdlom. Pozrel prosebne na gazdinú.
„To nech ti ani nenapadne, žobrák nešťastný,“ urobila ďalšie dva výhražné kroky k Emilovi a spod šatky jej vykåzol uvoľnený prameň vlasov. Žobrák zaspätkoval, potiahol nosom, akoby skutočne cítil vôňu pečeného struku, a bez slova sa porúčal ďalej. So zlostnými ženami sa nerád naťahoval. Má predsa svoju hrdosť. Vedel, že od nich získa akurát tak riadny buchnát do chrbta. Sliepka sem, sliepka tam. Keby sa jej krivé decko narodilo, aj to by mu dala za vinu. Radšej sa obzrie po novších domoch, kde by mohol prespať na povale preplnenej voňavou slamou.
Celkom sa mu pozdávala hentá nová budova. Vyzerala ako ležiace písmeno L, natretá bola bledou oranžovou farbou. V prednej izbe sa už svietilo, hoci na dedinu sotva sadlo šero. Zaklopal na dvere a už sa videl ako lezie na pôjd a stelie si slamené lôžko. Dom bol na prvý pohľad bohatý, tuším tu strávil jednu daždivú noc koncom mája. Ak bude mať gazdiná dobrú vôľu, ujdú sa mu aj zvyšky z večere. Ech, dobre, že ho tá čierna kvočka vyhnala! Veď čo je kukurica oproti teplým vareným zemiakom a možno i kúsku mäsa!
Klop. Klop-klop. Klop.
Začul blížiace sa mladé kroky.
„Ty? Samozrejme, slušný človek by predsa smelo vošiel,“ prekvapila sotva tridsaťročná Mara žobráka.
„Myslel som, mladá pani...“ zošuchol klobúk na prsia.
„Mysli si čo chceš, ale ku mne viac nechoď,“ prepichla ho malými modrými očkami. „Dobre ťa poznám, túlaš sa tu po dedine od nepamäti.“
„Preto som si myslel, že keď ma poznáte, nuž by ste mohli...“ žmolil medzi prstami zošúchaný klobúk. Tváril sa najúslužnejšie ako vedel.
„Už som ťa nie raz prichýlila, a nikdy z toho nič dobre nebolo, tu mi zmizla mladá kačka, tam mi decko ochorelo, hľadaj si dobrodincov pod inou strechou!“ rázne zabuchla dvere.
Ešte ani nevošiel, už ho vyhodili. Otočil sa na päte, spurne narovnal chrbát a hrdo odišiel. „Kačka sa stratila, sliepka pošla, boja sa ma ako dajakej líšky! Či nemám iné starosti, iba im kurníky vykrádať?“ hundral Emil nazlostene. Aj žobrák zvyknutý na odmietnutie má svoju hranicu. Kopal do hnedých listov, zatúlaných mačiek a popadaných hnilých jabåk.
„Ani som sa dnes riadne nenajedol, samé strigy sa mi do cesty pletú,“ sťažoval sa suchej moruši, „prečkám noc hoci v šanci pri ceste, a to vám sľubujem, Bagovčare poverčiví, že ma tu viac neuvidíte.“
Mudroval, dušoval sa, klial, ale najviac zo všetkého sa strachoval, že príde v noci skorý mráz, a on prechladne, ochorie a nebodaj zomrie. Darmo, ešte nepojedol všetky padnuté jablká, neprespal v každom senníku, nepočul čvirikať každého vrabca. Nie, zomrieť ešte nechcel. A zomrieť je dnes tak ľahko! Pošklbal si chumáč chlpov na ľavom líci a obzrel sa, či pred niektorým z domov nenájde známu tvár. Celkom sa zvečerilo a okná sa rozžiarili umelým elektrickým svetlom. Nikde nik. Iba od domu, postaveného hádam ešte za cisára pána, sa tiahla neodolateľná vôňa čerstvej fazuľovej polievky. Len čo privrel oči a vdýchol do seba za dve lyžice fazuľovej vône, stála pred ním nízka baba so vznešenou porcelánovou pleťou a ťukala mu do ramena mokrou naberačkou.
„Bude búrka,“ namierila Hana naberačku na jediný riedky oblak kdesi nad Košicami, „prenocujete u mňa.“ A už ťahala Emila do svojej kuchyne.
„Zázrak,“ napadlo Emilovi. Ale nevzpieral sa. Z tej bielej mračnej kôpky spadne sotva jedna kvapka, ale nocľahom pri peci predsa nepohrdne. Keby sa mu ušlo aj dačo do žalúdka!
Jurkov džad vystieral nohy pod mohutným kuchynským stolom, na murovanej kuchynskej peci, v hrnci bez jedného uška, vrela polievka. Chvíľu hútal, ako asi taká malá baba prenáša horúci ťažký hrniec bez uška. Azda má ruky z dubového dreva - usmial sa pobavene, ale hneď mu aj klesli kútiky tenkých úst, keď naňho žena od pece zazrela.
- Bodaj ju, číta mi myšlienky, alebo čo? –
Nad pecou viseli vo zväzkoch sušené byliny. Rozpoznal len kostihoj a materinú dúšku, a nezvyčajne veľa šafranu. Plechovú nádobu dolu pri peci mala Hana dopoly naplnenú špinavým práškom. Čudáčka, prach si odkladá - poškrabal sa Emil udivene za uchom, niečo mu na tej kuchyni nesedelo. Azda ho len nezbiera na krížnych cestách ako bosorky - pousmial sa. Porcelánová baba prikryla plechovú nádobu handrou.
„Ïakujem, že ste ma prichýlili,“ ozval sa Emil zdvorilo, keď mu ani po piatich tichých minútach nepredložila pariaci tanier. „Žobráka si dnes do domu málokto pustí.“
„Žobrák, či statkár, na každého raz príde,“ zamumlala Hana a ani jej na um nezišlo vykrmovať tuláka.
Emil nechápavo zagúľal očami a pokrčil plecia: „Som Emil, Emil z...“
„Jurkov džad,“ rozhodla Hana. „Budete spať na posteli v prednej izbe.“
Emil rozladene vstal, zaželal babe dobrú noc a v prednej izbe sa natiahol na posteľ s vysokými vyrezávanými nohami. Ani táto mu nič pod zub neobetovala. Skupaňa!
- Divná baba, roky by som jej nikdy neuhádol. Tvárou bez vrásky pripomína mladicu, pohyby má však smelé ako skúsená žena, zvláštna. - hútal s hlavou zaborenou vo vankúši.
Všetko v tom dome bolo znepokojujúce. Niečo, nevedel ešte presne čo, tu chýbalo. Mal rovnaké plechové vedrá na vodu ako všetky domácnosti, mal rovnakú pec, azda len priveľmi starú, mal obyčajné okná, tri izby a záhradu s krásnym orgovánom, a predsa, niečo mu na tomto príbytku nesedelo. Zívol raz, dva razy... Zaspal.
Emil si práve vo sne pochutnával na mastnej pečenej kačke, keď ho tlmený hluk prinútil otvoriť oči. S nevôľou si pretrel viečka a na svoje prekvapenie uvidel babu, ako sa skláňa pri jeho posteli. Sviečku mala položenú na zemi, plameň osvetľoval plechový zmeták plný rozžeravených uhlíkov. Polievala ich vodou a pomaly hádzala pod posteľ, na ktorej sa žobrákovi ležalo zrazu veľmi nepohodlne.
„Baba, vy ste bosorka!“ skríkol vyľakane, vyskočil na rovné nohy, schmatol šaty, klobúk, topánky a vybehol do noci. Od strachu zatajil dych a nepopustil ho, kým sa nezačal dusiť. Čo to bolo? V jednej chvíli hryzie do kačacieho stehna a v druhej stojí polonahý v prostred dediny. Akási skúpa bylinkárka ho chcela... To vari nie! Malá zákerná žena!
Hana vyšla pred dom, zastala. Emila premkol smrteľný strach, rozbehol sa krížom po ceste a bežal. Potkol sa, prekopàcol a keď zistil, že rozhanovské komíny sa mu dávno stratili z dohľadu, natiahol na seba šaty. Prekliata zlá baba! Prekliata! Nabral do pľúc kyslík a vtedy mu to došlo. V tom dome nebolo jediného kríža!
Na sedlovú strechu starej renesančnej kúrie padali žltohnedé gaštanové listy. Vietor ich vynášal bližšie k nebu, lepil na okenné tabule, točil v malých víroch pri zemi. Emil sedel pod starým gaštanom a myslel na svoju ostatnú návštevu Rozhanoviec. Bude tomu hádam už sedem rokov, čo na Bagovčarov aj celú ich dedinu zanevrel a zďaleka ich pri svojich cestách i v myšlienkach obchádzal. Nebol tu, odkedy, áno, odkedy ho tá porcelánová baba chcela... Čo vlastne chcela? Hodiť mu pod posteľ chladný uhlík? Rozosmial sa. Aký bol vtedy somár! Ženy sa zľakol, on, ktorý prespáva v lesoch a prechádza sa po cintoríne hoci aj o polnoci, on, čo sa nebojí uchmatnúť si horiacu sviečku z hrobu a hriať si na nej skrehnuté prsty.
„Blázon som bol,“ skonštatoval nahlas a prinútil sa vstať. Navštívi tú babu hneď teraz. Napravil si starý klobúk, postrčil ho do čela.
Jej ošumelý dom spoznal medzi jasnými pastelovými budovami bez problémov. Túto jeseň ho iste nebielili, a sotva sa tak stalo minulú. Záhradka za latkovým plotom prerastala burinou a neskorou trávou. Len orgován pri plote zaiste kvitol stále krásne. Azda sa len nevydala a neodišla - zachechtal sa.
„Pochválený buď Ježiš Kristus,“ uklonil sa Emil okoloidúcej žene.
„Naveky amen,“ odvetila Mara bez rozmyslu. „Ty?“ zháčila sa vzápätí.
Emil sa potešil: „Či si ma pani pamätá?“
„Pamätá, a ako dobre! Na takého Antikrista sotva zabudnem!“ založila si ruky v bok. „Vraj pochválený Ježiš, ha! Dávno si mal s diablom v pekle do ohňa prikladať!“
„Asi si ma pani s niekým mýli,“ uklonil sa Emil, hoci aj on spoznal zostarnutú gazdinú, ktorá mu raz rozčúlene zabuchla dvere pred nosom. Jeho zvedavosť však výnimočne porazila hrdosť: „Neviete náhodou, čo sa stalo s mladou ženou, ktorá bývala v tomto dome?“
Mara nerozhodne potriasala ostrou bradou, trčal jej z nej jeden hrubý čierny chlp.
„Nehanbíš sa?“ zašepkala s pohľadom upretým na zanedbaný dom. Nevedno, či to hovorila žobrákovi, či sebe. „Náhodou viem, čo sa stalo,“ začala akoby urazene, „ zomrela,“ pozrela významne na Emila, „pred troma rokmi, ešte pred žatvou.“
„Škoda jej,“ zauvažoval Emil nahlas. „Taká pekná žena!“ A možno by mu jej prišlo aj trochu ľúto, keby ho pred rokmi tak hanebne nevystrašila.
„Pekná!“ zalomila Mara rukami a naradostene tleskla. „Zošúverená bola ako nahnitá hruška, keď ju pochovávali. Tvár mala samý vred!“
„Ale ba, veď mala líca ako dieťa,“ neveril Emil. „Stihla ju nejaká choroba?“ Silný chladný vietor mu ukradol klobúk z hlavy. Zohol sa poň.
„Žiadna choroba. Keď ju našli màtvu, tu pod orgovánom,“ ukázala na odkvitnutú rastlinu, „pekná bola ako obrázok, ale na pohrebe musela mať truhlu zavretú, lebo sa jej tvár po smrti celkom zmenila, zostarla najmenej o sto rokov.“
„Čudné,“ mihol očami smerom k domu.
„Naopak, je to jasné,“ priblížila sa Mara k žobrákovi dôverne. Do nosa jej udrel štipľavý zápach dávno neumytého človeka. „Bola to bosorka!“
„Bosorka?“ pichlo Emila pod rebrami.
„Presne tak. Vieš, čo sa o nich hovorí, že ich vredy zožerú po smrti,“ odstúpila a nadýchla sa čerstvého jesenného vzduchu. „No čo na mňa zízaš ako teľa na nové vráta?“
Emil naozaj stuhol. Doširoka otvoril ústa a odhalil posledný čierny zub. Po celom tele sa mu vylial studený pot. Tak predsa to bola striga! Pobosorovať mu chcela! Chudáka skántriť! Žobráka ožobráčiť! Črevá mu zahučali od hladu a nervozity.
„Dobre jej tam v zemi hniť!“ dupol si, keď sa spamätal, a odpľul si na všetky strany. Jedna slina zasiahla Marinu sukňu. Ospravedlňujúco nadvihol klobúk a pozrel smerom k lesu. Radšej bude nocovať s vlkmi ako v tejto dedine. Nevráti sa tu! Keby mal v snehu zmrznúť, keby ho mali divé zvery skántriť! Nikdy, nikdy viac! Emil sa asi nazdával, že bosorky žijú iba v Rozhanovciach...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
