Chcem frajera!
@ :: Poviedky ::
Jan 31 2008, 14:07 (UTC+0) | 
Vo Vyšnom Medzeve |
Miesto: Vyšný Medzev, okres Košice-okolie
Čas: dej povesti nie je presne časovo určený
Autor: Anna Domaniková
Už ma to nebaví! Všetky tie predpísané, očakávané a roky sa nemeniace spôsoby správania. Spoločenské pravidlá, čo mi v ten deň, v tento októbrový podvečer určili, že sa mám nebadane dostať k domu, čo mu cez okná presvitá blikot petrolejok a sviečok. Podľa zarosených okenných skiel bolo zrejmé, že sa dnu zišlo veľa ľudí. Ich dych sa prilepil ako závoj na okná a postupne sa zmenil na kvapky, čo sa nemo kåzali v dlhých pomalých pramienkoch dole sklom. Nešla som sama. Boli so mnou aj ostatné dievky, čo sme sa u Hani stretli na priadkach. Bolo nás sedem. Ženy, čo sú vydaté, zostali blízko pece, lebo ony už nepotrebujú čarovať, aby sa mládenci ukázali práve v tomto dome. Prilákať chlapcov bola naša úloha. Súperky z protiľahlej chalupy, kde sa vždy konajú páračky, si boli vziať spod brvien Haninho dreveného domu mach. Videli sme ich. Už ho iste stihli požmoliť medzi prstami a odriekať: „Čo by si prišiel v jednej gati, v jednej nohavici, v jednom krpci, aj slepý, aj chromý, len aby si prišiel!“ Daj sa mi svete, čože by to bol za mládenca? Slepý aj chromý. Hoci... Lepší nejaký ako žiadny.
Išli sme po hrsť zeme spod prahu domu s rozsvietenými oknami. Pravda, tri razy sme museli zahryznúť do obločného rámu, no vedeli sme, že keď tú zem rozsypeme pod lavice, mali by mládenci prísť za nami. Privoláme ich: „Svätý Peter, svätý Ïur, všetkých parobkov do našej vrstvy dur, z tejto vrstvy do našej vrstvy dur.“
Raz mi v tých obločných rámoch ostanú polámané zuby. Nebavilo ma to, lebo už každá mala frajera, iba ja nie. Pekná som, driek tenučký, prsia akurát do dvoch mužských dlaní, nôžky do tanca, ruky robotné, aj veno prichystané; no zdá sa, že máme v dedine o jedného mládenca menej. Mne sa neušiel.
Myslela som si, že keď prídu šestnásťročné dievčatá na svoje prvé priadky, neskúsené, bez prestania sa pýriace a mnohokrát okrikované za nešikovné držanie vretena, takže si voľaktorý mládenec konečne všimne mňa. Gaštanovohnedé vrkoče, čo si ich po umývaní olievam vodou zo žihľavy, aby sa leskli; úsmev trochu hanblivý, no v spojení s prižmúrenými očami vraj uvádza do pokušenia... i keď sa mi niekedy zdá, že akurát to všetkých odrádza. Mládenci sa smelých dievok boja. To aby sa som sa neustále pozerala do zeme, líčka cudne červené a keď mi vretienko padne na zem, tak sa mám chichúňať a výskať od nekonečnej radosti, že sa nájde niekto, kto mi ho podá?! Zdvihnem si ho sama! Bez chichichi a chachacha.
Už som chcela mať frajera! S očami ako dva uhlíky, čo mi rozpália telo do žerava. So silnými rukami, čo by ma pri tanci zdvihol čo najvyššie a točil sa so mnou, ako keď vzdušný vír krúti opadané lístie, až by sa mu moje sukne obtočili okolo jeho hlavy a ja by som cítila jeho horúci dych na stehnách, och... So širokými plecami, aby som mala kam položiť hlavu... A aspoň malým majetočkom, nech sú aj naši spokojní... Najradšej by som kričala.
Kde nájsť takého? Devätnásť rokov je najlepší vek na vydaj a rodenie detí. Bez prísľubu manželstva sa v našej dedine dievky netúlia, lebo na to je len manželstvo určené. Aspoň sa tak hovorí, aj keď niekedy je to ozaj inak. Mať sa ku komu v posteli privinúť, spojiť nejaké statky a splodiť deti. Prečo som bola v tej chvíli nespokojná?
Od hnevu! Aj tá najchudobnejšia mala po boku chlapa, čo jej šepkal do uška svoje milostné vyznania a návrhy. Prečo ja nie?
Od túžby! Chcela som mať fra-je-ra! Či to na mne nebolo vidno? To som sa mala vykrúcať uprostred izbice a sadať si chlapcom na kolená? Ovíjať ruky okolo ich pliec a priasť ako mačka? Ponúkať sa im? To určite! Dúfala som len, že už sa nejaký mládenec zjaví a príde ku mne! Nemusel by byť ako z rozprávky. Hmm... upustila som zo svojich nárokov... vravela som si, že môže byť aj krivý, či hrbatý... no iba trochu, len aby bol!
Čo dala Haňa do toho jedla? Sušené ovocie, to poznám, ale pridala čosi, čo som nevedela rozoznať. Dobre navarila. Bolo to kyslasté, so zvláštnou príchuťou. Slinky sa mi zbiehali, bude sa mi dobre priasť. No tá príchuť... Orechy? Každá prikyvkávala a chválila, aké to je dobré. Bola na trhu, alebo za bylinkárkou? Pýtať čosi na povzbudenie, aby sme nezaspali, či sa neunavili? Aby sme mali dobrú náladu? Aby sa v nás prebudila túžba a dospelí mohli v pozadí spájať role a statok, a my sme nič nezbadali? Joj, s kým by spojili mňa? Nikto sa pri mne nepristavil. Iba Jano mi chcel zapáliť kúdeľ. Hnala som ho od seba, čerta jedno. Nech sa venuje tej svojej... Čerta? Tak nech príde hoci aj samotný čert! No nech príde za mnou! Tak som myslela, bola som sama a chcela mať frajera!
Čakala som a priadla. Hnevala sa a závidela. Bože, koľkokrát som sa k tebe obracala s prosbou? Každej si nadelil chlapa, iba na mňa si zabudol. Vieš aké to je, sedieť pri žatve pod košatými lipami v tieni, kým sa ostatné schované v hustom kroví potajme bozkávajú s milými a dovolia im siahať... veď ty vieš kam?! Moje koleno chlapská ruka ešte nedržala. Ani pod blúzku zvedavo nevkåzla. A teraz... vidíš? Kolovrátok, dievka, mládenec. Trojica. Sedia tak blízko seba, že bližšie sa už ani nedá. Pozeráš sa? Rátaš koľko je tu trojíc? Poviem ti presne. Šesť! Lebo na konci lavice je kolovrat a ja. Ku mne sa nikto netúli. Len studený vzduch ma vždy ovanie, keď sa dvaja poberú von. Vraj pre poleno do pece. Dlho ho hľadajú. Keď sa vrátia, obaja sú červení sťa od horúčky a oči sa im lesknú od žiadostivosti. V utorok si sadnem k peci, nech na mňa neťahá.
Už som sa na to nemohla dívať! Radšej som sa sústredila na svoj kolovrat a na nite. Aby boli tenké, nech sa mi netrhajú, nech mi vretienko nepadá... Ktosi stál predo mnou a tienil mi. Ak sa zase pokúsi niečo podpáliť... Och, nebesá! Kto je to? Kedy prišiel? Bože, vypočul si ma? Ïakujem, ďakujem... Mala som sto chutí dotknúť sa ho. Čo ak sa mi len marí?
„Ako sa voláš, pekné dievča?“ spýtal sa. Mňa! Pozrel mi priamo do očí.
„Katarína,“ povedala som ticho.
„Katka, Katuška... Ako ti mám vravieť?“
„Katarína.“
Cítila som sa ako hlúpa hlupaňa! Aký bol krásny. Tmavý oblek, zlaté gombíky, oči čierne ako smola a jagavé ako tisíc hviezd pokope. Rozprával sa so mnou a ja len Katarína, Katarína... Ako sa len všetci sa na nás dvoch pozerali. A závideli! Ako často som po tomto túžila! Aby mi závideli nápadníka.
„Nie, radšej Katka... Alebo ako chceš,“ opravila som sa rýchlo. Usmial sa. Zuby biele ako čerstvo napadnutý sneh. Obočia husté, temer sa dotýkali nad koreňom nosa. Horenosa. Mal ho tenký, špicatý, na konci trochu nadvihnutý. Na prstoch sa mu ligotali zlaté prstene. Snažila sa ich zrátať... Tri. Mal tri zlaté prstene a retiazku na krku. Nevidela prívesok. Schoval ho pod košeľu.
„Dlho som ťa hľadal.“
Všetci počuli a dívali sa na mňa, akoby ma videli prvý krát. No čo? Neviem ešte kto je to, ale dozviem sa. Vravel, že ma hľadal. Polia nepredávame, koňa tiež nie, hľadal ma pre mňa samú. To ja som príčina jeho putovania. Sklopila oči, no nevidela mu na čižmy. Nohavice mu boli dlhé. Ha, ak je pre mňa súdený, tak mu ich podšijem. Škoda ťahať takú drahú látku po zemi.
„Hľadal? Veď sa neskrývam, vidno ma aj v kostole, aj na poli, aj na priadkach,“ menovala som všetky miesta, čo mi prišli na um. Na tancovačky som zabudla. Ale veď času dosť... Ako sa len na mňa pozerá - s úľubou, ani na chvíľku nespustil zo mňa zrak. Akoby sme boli na priadkach len my dvaja.
„Opýtam sa ťa priamo: máš nápadníka? Je niekto, pre koho tvoje srdce horí neuhasínajúcou túžbou a komu by si dala aj svoju dušu, len aby si mohla byť jeho?“
„Nikto taký nie je!“ vykríkla som. Čudné otázky mi dával. Čo nevidel, že sedím sama? Že keď na mňa pozrie, tak sa mi celé telo trasie ako v horúčke? Dívaj sa, do mojich očí sa pozeraj, čiernovlasý muž! Vidíš, čo ti hovoria? Priviň ma, pritúľ ma, unes ma kam chceš, chyť ma silno a už ma nikdy neopusť. Po tebe som toľké roky túžila, na teba som netrpezlivo čakala, pre teba som uchovala to najcennejšie, čo môže žena dať mužovi. Áno, aj telo, aj srdce, aj dušu, aj všetko čo mám, bude len tvoje. Viem byť nežná a krehká, milá, prítulná. No ak treba, viem poorať celé role s jedným volom. Budem aká chceš, aby som bola. Čo sa uškàňaš? Páčia sa ti moje myšlienky? Vieš ty akú vysokú posteľ mám ustlanú? Voňavé duchny vo vyšívaných obliečkach čakajú len na teba. Ty budeš môj a ja tvoja. Všetkým vytrieme zrak. Uvidia, akého muža si Katarína z dolného konca na gazdovstvo priniesla!
Už som sa nesrdila, no priasť som neprestala ani na chvíľu. Išlo mi to od ruky, nemusela som sa ani dívať na robotu. Tie jeho oči... Len ich nenahnevať. Vyzerali, že by sa v tom momente zmenili na čierne mraky a sršali by z nich hromy, blesky. Juj, naľakala som sa. Telo mi pokryli zimomriavkami už len pri predstave toho, aký by vedel byť zlý. Lebo to iste vedel. Nie, nebol to len usmievavý panáčik, ktorý sa mi chcel zapáčiť? Celá som sa roztriasla. „Prisadneš si ku mne?“
„Nie, budem stáť, aby som ťa lepšie videl,“ povedal nežne,
Čo som ja, obrázok? Keby si prisadol, aspoň by som cítila jeho teplo. Lebo čím ďalej, tým viac sa mi videl studený. Odmeraný. Akoby mal všetko dopredu naplánované, pripravené, dokonca aj vety, ktoré vyriekol, akoby sa bol naučil. Či si to naši mládenci chcú zo mňa vystreliť? Také obavy sa ma chytili. Na hanbu obrátiť? Veď ja na to prídem! Ej, či som nešikovná. Upustila som vretienko. Kotúľalo sa pomaly, akoby rozmýšľalo, ktorým smerom sa pobrať. Hej, presne tak to vyzerá. Vrtí sa, motá sa, predkloním sa, že ho schytím, no ono sa pohne a ja temer padnem na nos. Zastalo. Bola to iba malá chvíľka, no dotkla sa ho naraz moja ruka a ruka môjho nápadníka. Mal teplé prsty. To ma upokojilo. Prešiel dlaňou po mojej pravici. Tak jemnú kožu nemá nikto v našej dedine. Ako bábätko. Bála sa mu pozrieť tak zblízka do očí, tak som uprela zrak na jeho ruku, ako sa kåže po mojej. Pomaly, akoby vychutnával každučký záhyb rukáva mojej blúzky a cez látku sa dotýkal môjho tela. Tak veľmi som chcela tú chvíľu predåžiť, mať ho tesne pri mojich lícach, keď som to uvidela! Ako vykročil k vretienku a sklonil sa poň, nohavice sa mu vytiahli vyššie od zeme a ja som skoro vykríkla. Nemal na nohách čižmy, ani topánky, nebol ani bosý - mal konské kopytá! Určite som sebou mykla, lebo muž sa znovu postavil rovno ako svieca a prebodával ma svojim pohľadom. Bol trochu v pomykove. Nevedel, či som videla to, čo som videla? Alebo nevedel, prečo som sa trhla? Zhlboka som dýchala a tvárila som sa, že nechať padnúť vretienko na zem je znakom najväčšej nešikovnosti dievky. Uveril? Neuveril? V každom prípade som vedela, že si musím dať pozor. Rozhodla som sa, že hneď zajtra zájdem za bylinkárkou. Takto ju voláme, hoci je v skutočnosti vešticou a jasnovidkou. Vidí to, čo bolo aj to, čo sa ešte len stane. Vie poradiť. A ja v poslednom čase stále niečo potrebujem - raz je to frajer, potom rada, popritom stále frajer a frajer... Chcela som ho, no tie kopytá, to nebolo s kostolným poriadkom.
Aj piatok bol hnusný. Pršalo a pestrofarebné listy presiaknuté studenými slzami nebies stratili svoje čaro. Všetky boli rovnako škaredé. Hnedé a mokré. Šmýkala som sa na nich ako som kráčala hore kopcom na kraj lesa, tam, kde má domček bylinkárka Apolónia, ktorú nikto inak nenazve ako Pólika. Bolo skoré ráno, hmla sa pomaly dvíhala a drobné kvapôčky dažďa si privlastnili všetko. Cestu aj kríky, stromy, opustené hniezda vtákov, moje plecia, aj vlnenú šatku.
„Pólika,“ ozvala som sa a zároveň klopala na dvere domca, „môžem vojsť? Potrebujem vašu pomoc. Stala sa mi taká zvláštna vec. Viete, včera na priadkach.“
„Nerozprávaj dverám, povedz mne. Vojdi!“ ozvalo sa zvnútra. Pojašená som a hlúpa! Stála som pred dverami a vykladám svoje trápenie do vetra.
„Dobrý deň, ja len... pre radu som prišla. Lebo tak dlho som čakala, až prišiel. Krásny je, to mi verte. Oči, ústa, zuby. Vlasy havranie. Pleť hebká ako novorodenec. Neviem, či je to láska. Povedzte, ľúbi ma?“
„Kata! A uši má?“
„Čoby nemal! Má všetko. Dobre som si ho obzrela... A preto som tu.“
„Ty máš vedieť, či ťa ľúbi. Viem ti vyveštiť, koľko detí mu porodíš a či sa vám bude na gazdovstve dariť, ale to, či ťa má rád... no, dievča, to povie tvoje srdce. Preto si sem zbytočne chodila.“
„Nie, tetka, neposielajte ma preč, prosím,“ žobronila som. Ako jej povedať o tých kopytách? Čo ak sa mi to ozaj iba marilo? „Na priadkach som si želala... Poznáte to, každá mala nápadníka, iba ja nie. Tak som si pomyslela, že nech príde hoci aj samotný čert, no nech príde za mnou! Lebo už nechcem byť sama, chcem mať frajera! A objavil sa on. No keď mi vreteno padlo na zem, tak sme sa poň obaja sklonili. Jemu sa vytiahli nohavice nad zem a ja som uvidela kopytá. Tetka, on mal kopytá ako kôň. Čo je to za mládenca?“
Pólika si ma posadila pred seba. Chytila za obe ruky a chystala sa niečo povedať. No potom si to rozmyslela, vstala a šla ku dverám. Otvorila ich dokorán. Do miestnosti vletelo zopár nevzhľadných ostatkov lístia, studený vzduch a pár kvapiek dažďa. Ako tetku poznám, stále s nami žartovala, aj tú najhoršiu kliatbu vedela vziať z tela bez plaču a nariekania. Usmievala sa a vtipkovala. Nerozumela som teda, čo práve robila.
„Je s tebou stále. Vo dne i v noci. Kamkoľvek pôjdeš, furt ti bude za pätami.“
„Ale kdeže! Ani nevie, že som za vami prišla.“
„Vie, on to vie! No nebude vedieť, čo ti poradím. Lebo ako si si privolala za nápadníka čerta, tak ti aj prišiel. Ak je tak, dušu mu upíšeš a nikdy sa ho nezbavíš. Pekelníka budeš mať za muža!“
„Čo som to ja nešťastná hlupaňa vyviedla? Takého ja nechcem! Čo mám urobiť, aby ta šiel, odkiaľ prišiel?“
„Ešte nič, ešte ťa len čaká ťažká robota. Musíš byť prefíkanejšia ako on, tváriť sa ako jeho milá, no pritom byť úlisnou, úskočnou, prešibane ho dostať do situácie, z ktorej ho nedostane ani sám Lucifer, fuj!“
Pólika si počas mojej prítomnosti viackrát odpľula. Už som sa začala cítiť ako stvorenie najnehodnejšie jej pozornosti. No počúvala som, čo mi radí. Všetko som si musela pamätať bez zapisovania. Držať v hlave a vedieť, kedy čo urobiť tak, aby môj milý... môj milý?... aby ten čertisko jeden z pekla horúceho, čo mi prišiel vziať dušu, aby na nič neprišiel, aby ani podozrenie nechytil, aby sa nezačal vypytovať a do všetkého mi hovoriť. Nesmela som si dať od neho poradiť. V ničom! Len sa s ním prechádzať a chodiť tancovať a čakať. To čakanie mi už narobilo vrásky na čele. A dozvedela som sa, že znovu mám čakať. Na jar. Na to, až sa zazelenajú lúky, rozkvitnú agáty, zažltnú púpavy a príroda obdarí ľudí liečivými bylinkami na každý neduh.
Zima bola dlhá a nasypala na nás toľko snehu, až som si myslela, že sa jar objaví najskôr v júli. Našťastie, slnko nestratilo svoju silu a zelené lúky sa ako šmahom ruky zmenili na pestrofarebný koberec voňavých kvietkov. Ja som mohla pokračovať vo švindľovaní, čo mi malo buď zachrániť život, alebo ma usvedčiť z hlúposti a z toho, že túžba mať pri sebe chlapa mi zatemnila mozog aj oči, takže som videla úkazy a zjavenia, ktoré sa nikdy nestali.
Vždy ma držal za ruku. No až teraz, po viac ako polroku som si uvedomila, že ani neviem jeho meno. Môj milý, môj drahý, hlávka kučeravá, očká čierne, moje potešenie... a tak podobne som si ho pomenovala. Vôbec mi nenapadlo, že by som sa mala opýtať, či je Juraj, a či Fero. Stačilo mi, že bol nielen krajší, silnejší, ale aj múdrejší ako ostatní mládenci v dedine. Na veľa otázok poznal odpovede. Akoby sa celý život túlal po svete. Plavil sa po moriach, brodil sa púštnym pieskom, viezol sa na ťavách a lovil slony. Videl ľudí, čo boli čierni ako tmavá noc, aj takých, čo boli žltí ako záružlie pri potoku. Videl zvieratá, o ktorých sme nikdy nechyrovali a vedel o tom všetkom rozprávať tak zasvätene, tak plynule, že nikto nepochyboval, že všade tam bol a všetko to videl.
„Milý môj, dnes je krásne. Vidíš iskierky a margarétky? Sú krásne, však?“ ťahala som ho na lúku. Smial sa. Vzal ma do náručia a rozbehol sa, akoby chcel predbehnúť vánok. Mala som pocit, že s ním letím, že sa jeho nohy nedotýkajú zeme, že sme bližšie k oblakom ako k steblám trávy. „Chcem dole, na zem,“ mala som obavy, že so mnou uletí a už nikdy neuvidím svoj rodný dom. „Poznáš liečivé bylinky? Stará mama ma učila ako s nimi zaobchádzať. Na akú chorobu ktorý kvietok, či korienok použiť.“
„Neboj sa, Katuška, až bude treba, ja ťa vyliečim.“
„Takže poznáš. Haha... vyskúšam ťa. Čím sa lieči kašeľ? Vieš to?“
„Obyčajnou ďatelinou. Tá je dobrá aj pri hnačke. Na hojenie rán je určený výluh z dubovej kôry. Na posilnenie srdca sa používa hloh. Myší chvost vráti chuť do jedla... Čo ešte chceš vedieť?“
„Hahaha, už nič. Vidím, že toho veľa poznáš. No predsa, poznáš bylinu, čo odháňa čerta?“
„Kto by to nevedel! Počkaj, je jej ako šafranu, trochu sa poobzerám... Tuto, aha, tu je. Vidíš? Vyrastie do výšky obilia, potom zakvitne žltými guľatými kvetmi, čo smrdia ako tri roky nevyčistené hnojisko. No čerta ním odoženieš len pred kvitnutím. Potom stráca silu.“
Tak to teda je?! Ešte nevidno ani púčiky, ani náznak, že by chcelo to čudo kvitnúť. Musím si z neho odštipnúť... Len aby to nezbadal... Bože, Bože, teraz mi pomáhaj... Teraz vypočuj moje prosby... Mám! Celú hrsť lístkov a stebiel. Odtrhla som, keď sa môj svetobežník zadíval inam. Hm, položil si ruky v bok a obzeral si to tu, akoby mu všetko patrilo.
Každú chvíľu som vykukovala von oblôčikom. Či je už tma. V zime je tma, aj keď nechcem. Teraz, keď som ju potrebovala, tak zaspala. Slnko nie a nie zaliezť. Potrebujem tmu! Toľko som toho musela stihnúť, kým príde... ten, čo mi rozum múti, kvôli ktorému zle spím a nechutí mi jesť... ten, ktorému som chcela dať všetko všetučko... aj dušu by som mu upísala, len aby bol môj... juj, čo sa to v ženskom tele schováva a robí z nej hlúpu sliepku, keď ide o švárneho muža? Čo núti ženu robiť divné veci, len aby sa chlapovi zapáčila? Prečo strácame rozum, keď ide o to, môcť sa k niekomu pritúliť a hodíme za hlavu všetky zvyky a zvyklosti, všetky múdrosti, čo nám do hlavy natåkli naše mamy a staré mamy? Až tak veľmi som závidela? Až tak veľmi som chcela cítiť mužskú dlaň na tých miestach môjho tela, ktorých som sa doteraz dotýkala len ja? Čo ma primälo k tomu... čo to je, čo ešte stále živí vo mne vieru, že som v ten večer na priadkach videla to, čo tam ani nebolo?
Voda zovrela. Bylinky, kam som ich dala? Tu sú, v zástere. Šup s nimi do vody. Stiahla som hrniec na kraj pece a vzala som čepiec, čo som si prichystala na svoj sobáš. Keď voda v hrnci trochu vychladla, namočila som do nej čepiec a poutierala ním všetky zárubne dverí a rámy okien. Potom som ešte raz namočila čepiec do zvarenej vody a hodila k vchodovým dverám na zem, pričom som odriekala: „Bijem ťa týmto čepcom a kým len žiť budeš, samé nešťastie na teba poletí!“ Mám strach, ale na nič som nezabudla.
„Katarína!“ zakričal môj nápadník z dvora. „Katarína! Otvor dvere! Pusť ma dnu!“
„Otvor si sám, nezamkla som.“
„Nemôžem sa k nim ani priblížiť. Čím si ich natrela? A čo leží pred prahom?“
„Choď preč! Si čertisko čierne, hriešne, protivné. Inak by si sa nebál vstúpiť do domu. Tvoj strach ťa prezradil! A tvoja samoľúbosť! Sám si mi poradil, ako sa ťa zbaviť. Vedz, že ak ďalšiu dievku oklameš ako mňa, oči ti vyškriabe ako mačka práve vtedy, keď ju budeš hladkať!“
Chvíľu ešte pobehoval okolo domu, nadával takými škaredými slovami, až sa mi päty červenali a zapchávala som si uši. No nakoniec obrátil všetok hnev proti sebe. Že keby nebol chcel byť múdry a neukázal by mi tú čertovskú bylinu, tak... Tak neviem, čo by sa bolo stalo, lebo jeho slová, ba i jeho samotného odvial vietor...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
