Odvaha a zbabelosť
@ :: Poviedky ::
Mar 10 2008, 14:20 (UTC+0) | 
Pod¾a informácií miestnych obyvate¾ov sa nad Malou Tàòou v lokalite Teplá stráò nachádza jaskyòa, kde sa údajne v dávnej minulosti našlo zlato |
Miesto: Malá Tàňa, okres Trebišov
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
Jenci sedel na brehu Roňavy, bosými nohami sa pohrával so studenými vlnkami a hľadel sa na poľnú cestu. Čakal Lajčiho. Boli kamaráti. Mali po dvanásť rokov a užívali si prázdniny. Jenci vysedával pri riečke už hodnú chvíľu, slnko sa opieralo o jeho strapaté vlasy; vraj vrabčie hniezdo, tak všetci vraveli; bolo mu horúco, no nepohol sa z miesta. Zaprel sa dlaňami o zem, zdvihol obe nohy do výšky hlavy a nechal ich dopadnúť pätami do vody až na dno plné kamienkov. „Áuu,“ sykol. Čakal tú štipľavú bolesť, čo sa ako tisícka ihiel vbodávala do jeho chodidiel. No vedel, že temer v tom istom okamihu zacíti aj chladnú vodu, čo prinesie úľavu. Ak nechá nohy v riečke dlhšie, po krátkom čase už nepocíti nič. Bude to, akoby mu svaly zdreveneli a kosti sa zmenili na ťažké závažia. Potom vyloží nohy na slnkom zohriaty breh, zima sa pomaly vyparí z jeho tela, a to zaplní zvláštny pocit, akoby jeho nohy tvorili hranicu medzi teplom a zimou, medzi dobrom a zlom, medzi odvahou a zbabelosťou. Mal rád leto. Bosonohé úteky za dedinu a lesné maliny, opekanie rýb i chytanie rakov. Mal rád aj zimu. Guľovačku konča záhrady a tajomné príbehy, čo tetky rozprávali na priadkach. Chcel byť dobrý, i keď naňho často kričali, že je neposlušný, zlý čertisko a výmyselník. Odvaha mu nechýbala. Len on vedel chytiť a stiahnuť z kože najviac žiab. I teraz mal pri sebe prichystané prúty, na ktoré s Lajčim holé žaby napichnú a ponoria do vody. Na ne budú chytať raky.
Obzrel sa. Konečne! Vzdychol, keď uvidel ako sa k nemu Lajči blíži. Ani rýchlo, ani pomaly. Doma mu ho dávali za vzor, že má byť rozvážny a poslúchať rodičov ako on. Že vraj rozvážny. Pche, on je pomalý strachopud a nie rozvážny. Aj teraz, aha, kníše sa z nohy na nohu, akoby prekračoval kravské lajno. Prečo nepribehne? Čo, nevidí ma? Vstal. Bol síce o pol hlavy nižší ako jeho kamarát, no sebaistejší, odvážnejší a často protivný.
„Lajči – zo špinavých gatí,“ zakričal naň.
Lajči len neveriacky krútil hlavou a nemenným pomalým tempom sa doknísal k riečke.
„Sľúbil si, že prestaneš s prezývkami,“ vyčítavo karhal Jenciho.
„Čo všetko som už ja musel sľúbiť, hehehe. Keby som sa toho držal, bol by som lepší ako si ty. Chválili by ma! To by si neprežil, čo?“
„Nie si zlý, ale ani moje gate nie sú špinavé. Tak mi to už nevykrikuj, dobre?“ povedal to ticho, ale dôrazne. Videl ako sa na neho Jenci pozerá. Akoby neveril vlastným ušiam. Prekvapene, zaskočene, akoby si zrazu uvedomil, že iná odpoveď ako súhlasná nemôže padnúť.
„Prichystal som prúty,“ ukázal Jenci na zem a výčitku nechal bez povšimnutia. „Videl som raky, viem kde ich nachytáme najviac. Žiab je neúrekom. Sú zalezené v tieni, trochu vyššie k lesu, netreba ich naháňať.“ Pokúsil sa o úsmev a čakal pochvalu. Všetko overil, prezrel, naplánoval, pripravil. Poobede sem prídu ľudia z dediny a budú močiť konope. Deti si budú piecť ryby, len oni dvaja s Lajčim si pochutnajú na rakoch.
„Zabudol som svoj nožík... Ostal doma, nemôžeme chytať žaby.“
„Ja svoj mám, to stačí,“ hrdo mával Jenci svojim žabykláčom. Mal ho ostrý ako britva. Stačilo raz potiahnuť po žabom bruchu a koža sa roztiahla do úsmevu ako bezzubé ústa vráskavých stareniek.
„Aj tak nechcem. Za živa ich sťahuješ z kože. Vieš, ako ich to bolí?“
„Neviem, hehehe. Ty sa bojíš! Žaby nehryzú. Len my budeme hrýzť raky. Vieš ako chňapnú klepetami, keď im strčím pred fúzy holú žabu? Nevieš, lebo sa bojíš aj rakov. Ty si taký bojko. Aj vody sa bojíš, aj zvierat sa bojíš... Mňa sa nebojíš?“
„Nie. Ani žiab. Len mi ich je ľúto.“
„Ty si sraľo,“ hodil Jenci prúty do riečky a chvíľu sledoval ako ich voda odnáša, prehadzujúc ich z vlnky na vlnku. „Pozri sa. Hodím do vody prútik a voda ho zanesie najskôr k druhému brehu, tam ho chvíľu točí, až potom ho nesie ďalej, dole prúdom. To isté sa deje, keď tam hodím hocičo iné. ¼ahké, čo sa neponorí.“
„Tam sa utopili moji bratranci. Niesli strýkovi obed, keď kosil lúky. Prebrodili Roňavu... Trochu vyššie, kde aj ženy chodia prať. Vody mali len čosi povyše kolien... Prešli na druhý breh a po pár krokoch sa pôda zosunula, oni padli predne do výmoľu, kde sú tvoje prúty a utopili sa.“
„Hej, tie vyhåbeniny ostali po gazdoch, čo sem chodia po štrk.“
Chlapci na chvíľu zmåkli. Roňava bola zradná rieka. Výmole a jamy sa našli i na miestach, kde to človek vôbec nečakal. Štrk z jej dna sa vyvážal na vozoch a skončil v múroch nejedného domu. Človek tu kráčal vo vode, oči uprené na rybu, ktorá mala byť večerou pre rodinu, keď tu zrazu hup a nad hladinou neostala trčať ani jeho hlava. Všetkým sa to zdalo divné. Gazdovia sa dušovali, že také hlboké jamy nevedia lopatami vyhåbiť a tak ostala vina na vode. Zradná Roňava. Jenci nevedel dlhšie mlčať.
„Dohodli sme sa s Pištim, Ferim a Attilom, že pôjdeme na Teplú stráň do jaskyne hľadať zlato. Povedal som, že ideš aj ty. Zajtra.“
„Ja?“ Lajčimu preskakoval hlas a zabehlo mu, rozkašľal sa a znovu sa opýtal: „Ja?“
„Si môj kamarát? Si. Voláš sa Lajči? Voláš. Tak si to ty.“
„Do jaskyne? Nedá sa tam vojsť. Je v nej voda.“
„Plytká. Už sme v nej boli. Nesiaha ani do pol lýtok. Ale boli sme iba na začiatku, po kade bolo vidno. Hlbšie nám treba sviečky. Je tam tma ako v psom zadku. Mali sme jednu, ale po pár krokoch zhasla, keď ju Feri pustil do vody. Kričal, že ho páli vosk... Keby sme tam našli zlato... Hneď by sme boli boháči.“
„Voda klame. Ako Roňava. Plytká, plytká a zrazu hlbšia ako náš rebrík. František Rákoci sa v tej jaskyni ukrýval, aj kuruci... Naša starká povedala, že aby sa zbavil prenasledovateľov, tak nechal vykopať jamy, aby do nich spadli.“
„Netáraj! Hehe, všetko sa ti v hlave pomotalo. Rákoci tu mal svoje vinné pivnice. V nich dal vykopať tie jamy. V tme nikto nevidel kam kráča. Tak sa zbavil nepriateľov.“ „A čo keď vám zhasla sviečka pre iné? Vieš, keď sa robia plyny v pivnici. Otec sa na víno ide pozrieť vždy len so sviečkou. Ak mu zhasne, hneď uteká von. Keby tam ostal, zadusilo by ho.“
„V jaskyni nie je víno, plyn sa robí len pri kvasení.“
„Možno to nerobí víno, ale voľačo iné. Kamenné steny, voda, stále ten istý vzduch, netopiere a čo ja viem čo ešte. Nechcel by som tam ostať ani utopený ani udusený.“
„Veď vravím, že si bojko. Mysli na zlato. Zlato!“
Lajčimu sa ten nápad nepozdával. Jasné, že sa bál. Nechcel zomrieť len preto, že túžil po bohatstve. A ani nevedel, či je to pravda, že sa tam ťažilo zlato ešte kedysi dávno, skôr než tu prišli Turci, čo vraj baníkov pozabíjali. Veď zlato sa predsa ťaží v bani a nie v jaskyni! A predstava, že by sa stratil v podzemí, kde by ho určite nikto nehľadal, bola už celkom nanič. Všetci sa tam pomaly udusia. Už videl, ako sa budú chcieť vyškriabať po vlhkých kamenných stenách, otvárať ústa ako ryby na súši, chripieť a potom popadajú do plytkej mrazivej vody jeden po druhom ako zmordované muchy.
„Ešte si to rozmyslím,“ povedal nakoniec. „Dnes namočíme konope, neviem čo vymyslia naši na zajtra. Ak žiadnu robotu pre mňa, tak možno prídem.“
Jencimu zažiarili oči a od radosti objal Lajčiho. „To je slovo chlapa!“ pochválil ho. „Neboj sa, dám na teba pozor. Budem stále po tvojom boku,“ šepkal, akoby ich počúvala celá dedina. „Nespustím ťa z očí. Aj za ruku ma môžeš držať, ak budeš chcieť.“ Potom pokračoval hlasnejšie a hlasnejšie, nakoniec sa kričiac lúčil: „Daj si pod košeľu maminu sukňu a tej sa drž, hehe. Ukáž, že si smelý ako ja! Zajtra... Lajči – zo špinavých gatí...“
Konope, sa sialo na jar. Trikrát na jedno miesto, aby bolo husté, tenké a nepoľahlo. Trhalo sa dvakrát do roka. Pred žatvou v júli a koncom augusta. Stonky sa viazali do malých snopov a namáčali v močidle., aby sa zelená kôra mohla odstrániť. Každý zber sa močil rôzne dlho. Prvý, keď sa trhali byle s peľovými kvetmi, dva týždne. Druhý, keď sa zbierali byle so semenami, tie boli hrubšie, aj počasie bolo chladnejšie, sa močil aj tri týždne. Potom sa sušili, trepali, nalamovali, vlákna sa česali a pripravil sa kúdeľ na pradenie nití. Z nich sa neskôr tvorila hrubšia látka, používaná najmä na šitie nohavíc, utierok a plachiet. Každý mal kúsok poľa, na ktorom pestoval konope. Potreboval ho. Odev sa vyrábal doma. A o tom bol vlastne celý kolobeh života Malej Tàne. Od jari do jesene na poli a vo vinici, potom sa ľudia na priadkach venovali výrobe nití a tkaní látok.
Prvý zber sa skončil a ľudia z dediny tiahli s vozmi k Roňave. Každý mal určený úsek, kde bola stojatá voda. Keď takéto miesta nevytvorila príroda sama, ľudia jej pomohli. Vykopali breh tak, aby sa tam síce voda pomaly, slabým tokom vymieňala, no neodniesla im konopné snopy.
„Lajči, budeš ukladať do vody. Tak ako som ťa učil. Tesne snop ku snopu a potom na seba. Nakoniec všetko preložíme kameňmi. Keby sa hladina vody zvýšila,“ prikazoval otec synovi, ktorému behali oči po ostatných vozoch a ľuďoch. Hľadal Jenciho. O chvíľu, keď všetci vnoria konope do vody, vyplašia všetky ryby. Také je ľahko chytiť rukami. Chcel byť ten, kto nachytá pre všetkých. Tak dokáže, že je smelý ako Jenci a nebude musieť ísť do jaskyne. Vraj zlato. Keby tam nejaké bolo, hrnuli by sa do nej zástupy ľudí. Kto by nechcel byť bohatý? Jenci si určite myslí, že v tmavej časti, potom ako prejdú hranicou vidna a hustej čierňavy, sa im pred očami objavia kusiská blyšťavého kovu, ktorý ich bude priam pozývať k sebe a núkať sa, berte si, budete bohatí... Radšej by chytal ryby, rozložil oheň na lúke a tešil sa z radosti deciek, ktoré budú rybacinu opekať, fúkať, prstíkmi odtrhávať horúce biele mäsko a mľaskať pri každom hlte. Hej, to sa mu páči. Urobiť niečo, čím niekoho poteší, niekomu pomôže, čo nikto od neho neočakáva.
„Lajoš!“ začul otcov krik. „Stojíš, akoby si nevedel, kde začať. Poď už a hybaj do vody.“
Počúvol. Knísavou chôdzou prešiel k potoku. Špičkami prstov nôh sa dotkol hladiny a potom vnoril nohu do riečky až po členky. Rýchlo ju vytiahol: „Tá je studená!“
„Ak sa ti nechce, povedz,“ začul otcov už trochu nahnevaný hlas, „idem do vody ja. Len mi tu nekvíľ.“
„Netreba, ja idem. Vydržím.“
Bol prostriedok leta, rieka sa teda zdala ešte chladnejšia než obyčajne. Veď slnko pálilo, až schla tráva. Prečo nemôže byť voda teplá, ako keď mu ju mama zohreje na kúpanie? To by asi ryby a raky nezniesli, napadlo mu. Hej, tak to bude.
„Bolí ťa niečo? Bojíš sa voľakoho, že sa tak obzeráš na všetky strany? Čo ti po rozume chodí, že nevnímaš, čo ti vravím?“ čudoval sa otec.
Lajči chcel niečo povedať, no mama mu kývla, aby bol radšej ticho a vzal prvé dva snopy. Sklonil sa nad hladinu a začal konope ukladať tak, ako mu otec prikázal. Tesne vedľa seba. Prvý, druhý, tretí snop. Poriadne ich tískal ku dnu, aby mu ani jeden nevyskočil pred nos. Dole prúdom, na pár krokov od neho stál v potoku jeho bratranec a ukladal konope tak sústredene, že sa vôbec neobzeral, tak mu nemohol Lajči ani zakývať. Asi by som mal robiť ako on. Pre túto chvíľu nič iné nie je dôležité. Zahryzol do práce ako červík do jabåčka. Celý sa do nej ponoril. Aj na ryby zabudol. Pred očami mal len konope a silné otcove ruky, ktoré mu ich podávali. Takmer sa v duchu pochválil, ako dobre mu to ide, keď sa mu jeden zo snopov vyšmykol. Chvíľu ležal na hladine tesne pred ním, len sa natiahnuť a mal by ho. No skôr ako tak urobil, snop sa húpajúc pohol dole prúdom, takže sa Lajči dotkol iba prázdnej hladiny. Knísavo za ním vykročil, no prúd vody ho spomaľoval a sťažoval jeho snaženie.
V tej nevnímal nič iba konope, čo sa rozhodlo odplávať. Nepočul ani otcov krik, aby to nechal tak, že to niekto chytí nižšie po prúde. Usmial sa. Teraz ťa mám! - pomyslel si, keď videl ako sa snop krúti na jednom mieste, blízko druhého brehu. Neujdeš mi. Ešte jeden krok, ešte jeden... Vykročil do prázdna, dno sa odrazu stratilo. Vodný vír krútil snop na jednom mieste, ale Lajčiho ťahal ku dnu. Chlapec trepal rukami, dvíhal hlavu k oblohe a snažil sa vdýchnuť toľko vzduchu, aby mu vydržal, kým cez jeho hlavu prejde ďalšia krútňava. Nevedel plávať. Jeho čľapotanie rukami bolo slabšie ako prúd vody. Čoraz častejšie bol pod hladinou a v pľúcach mal menej a menej vzduchu. Uvedomil si, že už nevidí nič. Iba vodu, peniacu akoby od zlosti, že sa odvážil vziať jej to, čo si ona uniesla ako daň za jej služby. Počul iba hučanie, špliechanie, pod hladinou šuchotanie. Cítil, ako ho ťahá dole, potom zas točí okolo neviditeľnej osi, dvíha k hladine a stláča jeho hruď v silnom zovretí. Nemyslel, iba vnímal. Nemal strach. Stratil všetku silu a nemal snahu čokoľvek urobiť. Akoby z neho voda vytiahla všetko, čo bolo dôležité na jej brehu. Rozum aj tú povestnú silu, ktorá sa do človeka vleje, keď je v smrteľnom nebezpečenstve.
Silné prúdenie a hlasný hukot vody ustal. Akoby ho bola opustila aj Roňava. S rozpaženými rukami padal do akejsi priepasti, čo nemala dno. Už nepotreboval vzduch. Stačila mu voda. Cítil sa ľahučký ako pierko a pomaly ustalo aj šušťanie, ktoré mu predtým zaplavilo uši. Všade bol pokoj, ticho, voda a on. Úžasný pocit slobody a voľnosti. Oči mu zahalil čierny závoj, ktorý hustol a bol tmavší a tmavší...
Odrazu, akoby ho bol ktosi zobudil z krásneho sna, pocítil úder a natriasanie. Ešte cítil, že sa mu z úst, nosa a uší leje voda. Buch, ďalší úder do chrbta, potom na zadok a trasenie. Hlasno sa rozkašľal a otvoril oči. Uvidel Roňavu, zelenú trávu, modré nebo aj oslepujúce slnko, ľudí z dediny a tri páry nôh pri svojej hlave. Videl svet hore nohami! Chvíľu nevedel, čo sa stalo, prečo je všetko naopak.
„Lajčika, počuješ ma? Chlapček, môj zlatý, dýchaj, prosím ťa, len dýchaj.“
Počul matkin plačlivý hlas. Dostal ďalší úder na zadok a kým ho zase čosi natriasalo, stihol povedať: „Nie!“
Čiesi ruky ho uložili do trávy. Nad sebou mal modrú oblohu a slnko mu zacláňala otcova hlava.
„Tu si?“ pýtala sa.
„Hej,“ odpovedal.
„To je dobre. To je dobre,“ opakovala otcova hlava. Mama stále plačlivo nariekala. Začala mu byť zima. Drkotal zubami a celý sa triasol. Počul, ako otec káže niekomu, aby doniesol všetko, čím ho môžu prikryť. O chvíľu cítil drsnú látku, ako sa prilepila na jeho mokré telo. Na tú ukladali ďalšie a ďalšie kusy oblečenia, deky, košele, až sa mu zase ťažko dýchalo. Všetko bolo také čudné. Mama kľačala pri jeho pravom boku a krstná pri ľavom. Obe ho hladkali a mojkali a modlili sa. Otec stál, bol akýsi bledý, no niekoľkokrát zopakoval, že to je dobre, dobre to je. Obzerali si ho všetci a vyzeralo to, akoby tu postupne došla celá dedina. Boli ticho, iba tetky si šuškali: „Druhýkrát sa narodilo, chlapča jedno.“
„Veru, veru, vďaka Bohu, že ho zachránili.“
„Presne na tom mieste, kde sa jeho bratranci... Pamätáte? Pred dvoma rokmi.“
„Vtedy sa hovorilo, že k sebe niekoho stiahnu. Vyhýbali sme sa tomu miestu a tu ho máš! Rodina, syn ich maminej sestry... Skoro si ho vzali k sebe.“
Lajči zatvoril oči a skúšal sa rozpamätať na to, čo bolo predtým, ako sa z neho vyliala voda a začali nad ním nariekať, akoby sa bol vrátil z druhého sveta. No nespomenul si. Akoby mu niekto všetko vymazal z hlavy. Namiesto spomienky ostal len pocit, a nech to znie akokoľvek čudne, bol úžasný, nádherný. Na tvári sa mu rozjasnil spokojný úsmev a zaspal.
O dva dni bolo po nariekaniach a zdesení. Lajči sa pozviechal, bol mladý, silný a zdravý. Len vďaka otcovi a krstnému prežil. Vytiahli ho skôr ako sa jeho duša pobrala na druhý svet. Chytili za nohy, dvihli do výšky a krstná mať ho buchnátovala, aby sa mu z pľúc vyliala voda. Potom ho zabalili do suchého, odviezli domov, do rána nalievali horúcim lipovým čajom a bolo po všetkom. Okrem toho, že mu prischlo – to je ten, čo sa skoro utopil – už nič nepripomínalo jeho boj so zradnou Roňavou.
„Hehe, aké to bolo?“ bola prvá otázka Jenciho, keď sa znovu stretli.
„Čo?“ tváril sa, že nerozumie.
„No, topiť sa.“
Lajči ostal v pomykove. Nevedel, či môže povedať, že to bolo krásne, lebo sa cítil slobodný a ľahký, nič ho nebolelo, netrápilo, ničoho sa nebál. Možno to tak cítia ryby aj raky. Preto žijú vo vode. Nemôže to povedať. Takto nesmie rozprávať. Jenci by nerozumel.
„Nepamätám sa. Viem len, že som doma... to už bola hlboká noc a naši ma nalievali čajom... tak som povedal, že som hladný. Nech mi dajú chlieb so slaninou a nie čaj. Vody som sa napil až – až.“
„Hehehe, to ozaj? Keď z teba vyliali za sud vody, tak si sa tak škľabil. Vieš to?“
„Nehovoril nikto.“
„Ty si tam stratil kus rozumu. Voda ťa začala rozpúšťať a teraz je z teba len zostatok. Nechal si v Roňave svoj strach zo všetkého?“
„Nič som v nej nenechal!“
„Tak môžeme ísť do jaskyne. Čo povieš?“
Lajči nepovedal nič. Díval sa na Jenciho a bolo mu ho ľúto. Nevedel, že sú na svete krajšie a cennejšie veci ako hruda zlata.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
