Medzi dvoma svetmi
@ :: Poviedky ::
Mar 10 2008, 14:20 (UTC+0) | 
Kojšov – obyvatelia tejto poslednej dediny uprostred hôr poznajú ve¾a tajomných príbehov, ktoré sa tam údajne odohrali. V poviedke „Medzi dvoma svetmi“ nájdete jeden z nich.
|
Miesto: Kojšov, okres Gelnica
Čas: koniec 19. storočia
Autorka: Soňa Jakešová
„Zasa tá bolesť!“ zasyčala Anna cez zuby. „Len ma odpútava od roboty. Počasie sa spľuhavilo, ochladilo sa skôr ako po iné roky. Už môžu prísť mrazy, ale my máme zemiaky stále v zemi. Musím rýchlo kopať,“ mladá žena mocnejšie zovrela dlaň a silno stisla porisko na motyke dúfajúc, že takto rýchlejšie pominie silný kàč v jej bruchu. Lenže bolesť neustávala, ba naopak, ešte mocnela. Anna sa vystrela, pohľad na pole sa jej akosi rozmazával pred očami, jednou rukou sa zaprela do boku, ktorý jej zakrývala čierna sukňa prepásaná pracovnou zásterou a druhou sa pridržala nástroja so železnou čepeľou zababranou od mokrej hliny.
„Anka, čo je?“ priskočil k nej Vasiľ.
„To nič, len ma pichlo v bruchu. Ale už je dobre, už to pominulo,“ usmiala sa upokojujúco na svojho muža. Ten na ňu pozrel trochu s obavou, možno trochu nedôverčivo, ale keď sa opäť zohla k práci, pokračoval aj on. Anna cítila, ako jej v predklone ovísa veľké brucho a napína pokožku okolo pupku až tak, že ju začala svrbieť. Už onedlho zaľahne a Vasiľovi privedie na svet prvé dieťa. Bola šťastná, lebo do očakávania prišla krátko po svadbe. Znamenalo to, že je zdravá a Vasiľ sa dobre rozhodol, keď si ju vybral za ženu. Teraz vie, že mu dá veľa detí, lebo spolu ich chcú vychovať toľko, koľko budú vládať.
Ako sa pri kopaní zemiakov rytmicky knísala, tak sa pohojdávalo aj jej vyduté brucho.
„Ešte ťa trocha pokolíšem, dobre?“ prihovorila sa drobcovi pod svojim srdcom. „Prosím ťa, len sa teraz nehýb ani nekopkaj. Pekne si tam lež, maličký,“ šepkala mu. „Keby som len vedela, či budeš Vasiľ ako tato, alebo Uľjanka, po mojej mamke,“ vzdychla si a na chvíľu sa zasnívala. Predstavila si, ako si onedlho k prsiam privinie malé hebké telíčko bábätka a nos vnorí do jeho jemných voňavých vláskov.
Náhle zjojkla. Hlas sa jej vydral zo stiahnutého hrdla a už zasa... Tá strašná, urputná bolesť! Akoby jej telom odrazu prešiel žeravý klinec, pálil, ničil ju tak, až zaťala zuby a nebola schopná urobiť ani krok. Na čele sa jej zaperlili kropaje potu, ucítila slabosť, podlomili sa jej nohy a padla na zem. Muky neprestávali, ba narastali a stali sa neznesiteľné. Oboma rukami si pevne zvierala brucho, tvrdé a také boľavé, akoby jej ho tisli veľkými kliešťami. Prestala vnímať svet okolo seba. Všetko sa jej rozplynulo v sivej hmle. Spred očí jej zmizli hrudy hnedej zeme, zoschnuté vňate zemiakov, vrchy nad poľom i stromy postriekané zlatistými farbami jesene.
Anna precitla až po chvíli, keď zovretie v jej bruchu povolilo. Dýchala sťažka, suchý jazyk sa jej lepil v ústach. Zodvihla hlavu. Za jednu pažu ju držal Vasiľ, za druhú ju podopierala Tereza, jeho matka.
„Začínaš rodiť. Poď, pôjdeme domov,“ prihovárala sa jej svokra.
„Ešte nie, ešte mám čas. Musíme vyberať zemiaky,“ priečila sa. „Zle mi prišlo od obeda, od tej kapusty, čo sme jedli.“
„Takto tu nemôžeš zostať. Poď, ľahneš si do postele, oddýchneš a potom uvidíme čo bude,“ tíšila ju Tereza upokojujúcim hlasom, ako keby presviedčala vystrašené decko. Obrátila sa k Vasiľovi: „Sama ju odvediem domov. Ty choď po babicu!“ prikázala.
Anne sa zdalo, že padá do hlbokej tmavej priepasti, ktorá nemá steny ani dno. Nevládala sa nadýchnuť, ako ju dusilo desivé zovretie úzkosti a strachu. Snažila sa z neho vymaniť, pozbierať všetku silu, zachovať čistú myseľ. Bezodná priepasť, veď to je len sen, obyčajný sen, z ktorého sa dá precitnúť. Uvedomila si to, chcela sa zobudiť silou vôle a skončiť ten bezhlavý let. Otvorila ústa, že zakričí, zvrieskne z plného hrdla, no nevládala vydať ani hlások. Myseľ sa jej zmietala ako v horúčke, bála sa, že ak to neskončí, zošalie. Vtom pocítila, že spomaľuje a prestáva padať. Začala sa vznášať ľahučko ako plachtiaci vták. Letela nad sýto zelenou krajinou zaliatou slnkom. Nad korunami stromov, pod ktorými sa kľukatila pokojne plynúca rieka. Jasné svetlo sa odrážalo od jej hladiny a Anne sa zdalo, že v koryte nie je voda, ale tekuté zlato. Potom videla perlivé potoky, čo sa vlievali do riečneho prúdu. Jej telo bolo také ľahké, vôbec ho necítila. Keby to tak zostalo naveky – to bola jediná myšlienka, jediná túžba uprostred neopísateľnej blaženosti. Ale dieťa, kde je dieťa!? Zelená krajina, rieka, slnko, všetko odrazu zmizlo. Náhle precitla a otvorila oči. Hľadela do stropu, na staré stmavnuté dosky položené na drevených trámoch. Pohla prstami na rukách a chytila tenkú bielu prikrývku, čo jej zakrývala takmer celú tvár. Posunula ju nižšie, aby jej neclonila vo výhľade. Okolo seba mala len posteľnicu, svetlú ľanovú plachtu, ktorá visela okolo celej postele a oddeľovala lôžko rodičky od ostatnej izby. Mala jej zabezpečiť pokoj, aby ju nerušili zvedavé pohľady. Kus dlhej látky bol prichytený klincami, čo pribili na drevenú hradu. Anna vopchala ruku pod prikrývku a prstami si pomaly kåzala po rebrách, potom okolo žalúdka a potom ešte nižšie. Otvorenou dlaňou si opatrne hladila brucho. Skúmavo prechádzala okolo pupku.
„Ach, akú mám teraz po pôrode mäkkú, ovisnutú kožu. Je taká chladivá ...,“ uštipla sa. „Nič to, veď sa to napraví. Hlavne že je maličká v poriadku,“ usmiala sa pri spomienke na krátky okamih, keď jej babica položila na brucho dcérku, len čo ju po dlhom trápení a v krutých bolestiach priviedla na svet. Teraz sa jej to vynorilo. Spomienka, na ktorú žiadna matka nemôže zabudnúť. Ako to, že ona áno, keď kamsi padala v tom šialenom sne, kde okrem úzkosti nebolo nič? Veď má dcéru, ktorá je... Kde je? Rozpamätala sa, ako veľmi ju chcela objať, vychutnať si prvý dotyk, no nevládala sa ani pohnúť a ruky jej zostali bezvládne visieť z postele.
„Je to márne,“ začula vtedy z diaľky hlas pôrodnej baby a krátko na to sa ponorila do hlbokého spánku.
Teraz Anna túžila privinúť si dieťa. Znepokojila sa. Prečo jej ho vzali? Hlavu obrátila naľavo, potom napravo, či malá predsa len tíško nespinká pri nej na vankúši. Uľjanka tam nebola. Preľakla sa a chcela vstať, keď vtom z izby začula detský plač. To ju upokojilo. Chvíľu čakala, že jej dcérku podajú, no márne.
„Dajte mi ju, už som hore,“ zavolala. Počula, ako sa malá zadúša od plaču. Z izby k nej doliehali hlučné hlasy niekoľkých ľudí, ale akoby im nerozumela. Ktosi sa pokúšal utíšiť dieťa.
„Nepočujú ma,“ pomyslela si sklamane. Chcela vstať, no od nesmiernej únavy sa nevládala ani pohnúť.
„Hej, podajte mi ju,“ skúsila znova. Jej tichý hlas ani teraz neprehlušil vravu. Zostala bezmocne ležať. Dcérkin plač jej trhal srdce. Zachvátila ju triaška a žalostne sa rozplakala.
Uľjanka bola na svete iba zopár dní, no odkedy sa narodila, všetko v dome sa zmenilo. Anna sa nestačila čudovať, čo sa porobilo s jej svokrou Terezou, ale aj s Vasiľom. Obaja sa teraz krútili iba okolo malej a ju si vôbec nevšímali.
„Vyhýbajú sa mi, ako keby som bola nakazená dajakou strašnou chorobou,“ vyprskla raz trpko. No najhoršie bolo, že svokra si Uľjanku celkom prisvojila, ako keby malá patrila iba jej a Anne, hoci bola jej matka, sa k dcérke nedovolila ani priblížiť.
Tereza na posteli prebaľovala svoju vnučku. Nízka stará žena zrobenými rukami šikovne poutierala ružovú pokožku dieťaťa a obliekala mu čistú košieľku. Pospevovala mu uspávanku a žmúrila pritom oči, okolo ktorých sa skladali husto nariasené vejáriky vrások. Na hlave mala čierny čepiec a pod ním ukryté takmer všetky prešedivené vlasy. Anna stála svokre za chrbtom a závistlivo hľadela, ako Tereza hladká malé Uľjankine nožičky a bacuľatý zadoček.
„Pustite ma k nej, mama,“ zatiahla prosebne. „Aj ja ju chcem obriadiť, “ povedala miernym, trocha plačlivým hlasom.
Tereza sa robila, že nepočuje. Anna cítila, ako ju zachvátil nával hnevu a dal jej silu bojovať.
„Bosorka stará! Practe sa od mojej dcéry, lebo inak si ju vezmem a vy ju už nikdy viac neuvidíte!“ osopila sa na svokru a zodvihla ruku, že ju odsotí. Vtom sa malá rozplakala. Starosť o Uľjanku prehlušila Anninu zlosť. „Je hladná,“ povedala a natiahla k dieťaťu ruky. No stará žena sa jej postavila do cesty.
„Odnesiem ťa k tete Márii, ona má také bábätko ako si ty. Má dosť mliečka, dá sa ti nacicať, aby si nám pekne rástla,“ Tereza sa sklonila nad vnučku a zatiahla k nej maznavým hlasom. „Už pôjdeme, len ťa zabalím do deky, aby si mi neprechladla,“ tíšila Uľjanku, kým ju chystala na cestu.
„Prečo k Márii?“ vyletelo z Anny. „Prečo ju má kàmiť cudzia žena?“ kričala hystericky. Naklonila sa dopredu, chrbát zaoblila ako divá mačka pred útokom, pripravená skočiť a zaťať pazúry do svojej obete. Okolo hlavy jej lietali svetlé strapaté vlasy, ktoré si v zúrivosti rozcuchala. Z vytreštených očí jej sršal hnev.
„Moja dcéra bude piť moje mlieko!“ prudkým pohybom si roztrhla blúzku na hrudi a obe ruky si položila na obnažené biele prsia. Vedela, že ženám po pôrode stačí len nadvihnúť ruky a už sa im z ňadier lejú lepkavé cícerky. Už keď čakala Uľjanku mala prsia také naliate, až sotva vydržala bolestivý tlak. Anna si prstami silno stisla bradavky a čakala, že z nich vystrekne prúd teplého hustého mlieka. Čo ako mocne ich stláčala, neobjavila sa ani kvapka. „Bože môj, veď ja nemám mlieko!“ zakvílila zúfalo.
Anna ležala na posteli vedľa svojho muža a už hodnú chvíľu počúvala, ako v spánku spokojne odfukuje.
„Vasiľ,“ zašepkala mu do ucha. Tvár mala tak tesne pri ňom, že ju na líci hrial jeho teplý dych. Nasala príjemnú vôňu jeho čistej oholenej pokožky. Aj keď už bola hlboká noc, ona sa stále iba prevaľovala. Zato jej manžel snil hneď, ako sa uložil na lôžko. Anna si vzdychla. „Tak dávno sme sa poriadne neporozprávali! Od skorého rána je v robote a potom sa lopotí na poli a okolo domu. Večer dačo zje a hneď sa poberá do postele nabrať sily do nového dňa. Už sa takmer nevídame,“ pomyslela si s ľútosťou. Pohľad uprela na mužovu peknú, súmernú tvár. Potom očami kåzala po jeho hladkom čele a rovnom nose. Zastala na plných perách a spomenula si, ako chutili jeho bozky.
„Vasiľ,“ opäť ho skúšala zobudiť.
Muž sa len slabo zamrvil a trocha si odtiahol pásikavú perinu, ktorou bol prikrytý. Anna videla, ako sa mu pod ľanovou halenou rysujú pevné svaly a mocné paže. Jednu ruku si vyložila na jeho klenutú hruď a trocha pohla prstami. Dúfala, že jemné pošteklenie ho prebudí, ale nič sa nedialo. Ešte chvíľu čakala, potom ho objala a tesne sa privinula k jeho teplému boku. Hlavu si oprela o jeho plece. Perami nežne poláskala jeho ucho. Vasiľ trocha precitol. Pootvoril oči a sťažka si vzdychol. Hneď však zavrel viečka a obrátil sa jej chrbtom.
„Čo som ti spravila, že už po mne netúžiš?“ zakričala do noci. „Vari máš inú a na mňa si zanevrel? Ktorá je to, vrav!“
Teraz by ho najradšej buchla, uhryzla, urobila čokoľvek, len aby si vynútila jeho pozornosť. Srdce jej zovrela úzkosť. Anna doposiaľ nepoznala strašnejšiu potupu, ako nezáujem a mlčanie vlastného muža.
„Povedz niečo, lebo sa zbláznim!“ nariekala zúfalo. Vasiľ sa ani nepohol. Zmåkla a započúvala sa do zvukov noci. Doliehalo k nej svokrino hlasné chrápanie a slabé praskanie v suchých drevených trámoch. Vtom začula slabé zamrnkanie.
„Uľjanka!“ Anna rýchlo vstala z postele a po špičkách kráčala ku kolíske. „Ach, už viem prečo nedokážem spať,“ osvietilo ju náhle. „Nie pre vášeň k mužovi, ale pre túžbu po malej. Pre ňu v noci nenachádzam pokoj, lebo musím striehnuť, kedy zaspí Tereza. Cez deň Uľjanka patrí starkej, ale v noci je iba moja.“
Anna sa tíško prešmykla cez tmavú izbu a so zatajeným dychom si čupla ku kolíske. Nežne sa usmievala na spiacu Uľjanku. Dívala sa na jej okrúhle líčka, na malý noštek, ústa, ktoré dievčatko špúlilo a občas nimi slabo pohýbalo. Bábätko malo telíčko tesne ovinuté v perinke, lebo noci už boli studené a keď vyhaslo v peci, v izbe sa ochladilo.
Anna sa zohla k dcérke a jemne ju pobozkala na čielko. Už sa opatrne vracala na lôžko, keď vtom začula plač. Obrátila sa a náhlivo sa vrátila k Uľjanke.
„Čššš, čššš,“ tíšila malú, pohojdávajúc kolískou v pomalom pravidelnom rytme. Netrvalo dlho a dieťa sa upokojilo. Anna zodvihla hlavu a zočila Terezu, ako sedí na svojej posteli a meravo na ňu zíza. Mladá žena sa preľakla. Rýchlo zložila ruku z drevenej kolísky a zostala nehybne stáť. Nohy jej zdreveneli, ako keby ich mala prirastené ku dlážke. Svokra neotáľala, spustila chodidlá na studenú zem, prešuchotala cez izbu až ku synovej posteli a silno ním zatriasla.
„Anna už zasa kolísala malú,“ šepkala rozrušene a ukazovala na kolísku, ktorá sa stále knísala.
„Mama, nebláznite,“ rozospatý Vasiľ si pretieral oči.
Anna bola stále meravá ako socha, takmer nedýchala. Previnilo čakala, že ju okríknu a začnú hrešiť. Kolíska pod dieťaťom spomaľovala až napokon celkom zastala. Tereza sa bez slova vrátila do svojej postele a dom sa opäť ponoril do ticha. Anne sa uľavilo, že na ňu nik nenakričal. Azda preto, lebo je noc a Uľjanku by hurhajom vyľakali, prebleslo jej hlavou.
Na dvore sa trblietal prvý sneh, čo napadal cez noc. Vasiľ vyšiel z domu a zahľadel sa na súvislú belostnú prikrývku. Už chcel vykročiť, keď si pred sebou všimol stupaje. Hoci dnes ešte nikto z domu nevyšiel, odtlačky nôh viedli od dverí ku plotu a potom na ulicu. Ten čo ich urobil nekráčal, ale skackal spojenými nohami. Kto má tak zavčasu chuť na takéto špásovanie? Nechápavo krútil hlavou. Rozhodol sa zistiť, čo za tým väzí a vybral sa po stope.
Vasiľ prešiel cez bráničku, ani ju za sebou neprivrel a s očami uprenými na sneh kráčal po ceste pred chalupami. Spojené odtlačky pokračovali okolo kostola a potom ďalej k cintorínu. Nedbal na mrazivý chlad, čo sa mu pchal pod kabát a odhodlane pokračoval v pátraní. Stopy sa strácali za bránou cintorína. Sledujúc ich kľučkoval medzi hrobmi a opatrne obchádzal kríže. Nohy sa mu na snehu šmýkali, ale on na to nedbal. Štveral sa do vàšku, kde spočívali telá nebožtíkov vo večnom odpočinku. Zadychčaný zastal pred čerstvým hrobom, lebo stopy už ďalej nepokračovali, ale ani sa nestáčali späť. Sklonil sa tesne nad snehovú prikrývku, že si to všetko lepšie obzrie.
„Malé sú, akoby ich urobila ženská noha. Mala čižmy, lebo opätky sú do snehu hlbšie vnorené. Hľa, na jednom jej chýbala podkovička...,“ sústredene skúmal odtlačok.
„Bože môj, Anna!“ vykríkol a cítil, ako mu telom prebehol mráz i horúčava zároveň. V spomienkach sa mu vynoril obraz jeho ženy, ako ležala na márach. Nohy mala nad členkami zviazané koženými remienkami, lebo tak ich dávajú všetkým nebožtíkom, aby našli pokoj a už sa nevracali na tento svet. Oblečená bola vo svojich najlepších šatách a obutá do sviatočných čižiem. Keď ju ukladali do truhly, Vasiľ si všimol, že na jednom opätku nie je podkovička. Malý kovový pliešok sa leskol len na jednej čižme.
Cítil, ako mu na tele vyskočili zimomriavky. Tvár si zakryl dlaňami a plecia sa mu začali chvieť.
„Tak veľmi som ťa ľúbil, Anna,“ rozotieral si slzy po mokrých lícach. „Dala si mi krásnu dcérku a ty sama si ju nikdy nevidela. Vydýchla si skôr, ako Uľjanka po prvý krát zaplakala. Chýbaš nám. Aj mama ťa stále spomína...“
Vasiľ sa skrehnutými prstami dotkol svetlého dreveného kríža, na ktorom bolo meno jeho ženy. Zotrel z neho sneh a ešte raz sa pozrel na stupaje, z ktorých akoby sa niekto odrazil a vyletel hore, možno do neba. Zodvihol tvár k sivej oblohe a pocítil úľavu.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
