Posledný staromládenecký tanec
@ :: Poviedky ::
Mar 10 2008, 14:21 (UTC+0) | 
Rómovia z Rovného - títo muziaknti nesmeli chýba na žiadnej tancovaèke |
Miesto: Rovné, okres Svidník
Čas: po II. svetovej vojne
Autor: Slavomír Szabó
„To je nápad! To je taký dobrý nápad, že teraz ti udelím najväčšiu pochvalu, akú vôbec môžeš dostať. Ver mi, Ivan, že tvoj nápad mohol byť pokojne aj odo mňa!“ rozohnil sa Filip, rukami pritom rozkladal, akoby strhával jablká zo stromu. Sedel za stolom v rohu veľkej drevenej stodoly, kde sa práve konala tancovačka a tváril sa ako svätec, ktorý rozhoduje o tom, koho pustia cez nebeskú bránu. Oči sa mu leskli rovnako ako odraz plameňa petrolejky v poldecákoch ražnej a počas svojho bujarého vykrikovania nechtiac oprskal Nikolaja sediaceho oproti.
„Takže voz, he?“ uškrnul sa Ivan, tiež bol nadšený tým, že opäť bude celé Rovné rozprávať len o tom, čo zasa vyviedli na svätého Juraja.
S troma mládencami pri stole sedel aj malý, sotva dvanásťročný cigánik. Vzali ho medzi seba, ale nie pretože by im bol roveň. Vlastne ho zavolal Filip, bolo to ešte pred týždňom, keď sa zastavil v cigánskom tábore na dolnom konci Rovného a kričal, vraj, hej, cigáni, potrebujem hudákov, lebo sa chystám robiť zahrávanky i svadbu. Ale došiel v taký čas, keď chlapi robili v hore. Zavolal si teda toho chlapca, že chce, aby mu zohnal hudobníkov, čo by prišli zahrať v piatok i v sobotu. Že keď mu ich privedie až domov, tak ho odmení. Chlapec uveril a zohnal huslistov aj cimbalistu. Len na basu nemal kto zahrať, lebo starého Jana kopol kôň, a teraz nevedel dlho stáť, kým sa mu noha nezahojí. Ale Filip cigánikovi nič nedal. Aspoň zatiaľ. Povedal len, že mu za to môže robiť na zahrávankách pomocníka, lebo na tancovačke má gazda muziky práce dosť. A gazdom muziky bol práve Filip, piatkovú zábavu urobil pre mladých na rozlúčku, že sa žení.
„Počuj, Filip, toto je ozaj dobré, na to len tak nezabudnem,“ zdvihol hlavu Nikolaj, akoby sa práve prebral.
„Však hovorím, že dobrý nápad nie? Ale s tým vozom, to je už staré.“
„Čo s vozom? Nerozumiem ti ani za mak. Hovorím, že také zahrávanky, takú staromládeneckú rozlúčku, ako máš dnes ty, som ozaj ešte nezažil. Však len pozri, cigáni hrajú, toto je radosť počúvať a všetci mladí prišli zatancovať, len kvôli tebe.“
„Uľa neprišla. Ale kto by ju čakal? Všetci sme si mysleli, že keď ste už toľké roky spolu, veď vieš čo, tak že si ju aj vezmeš. A naraz len počúvam, že v sobotu povedieš k oltáru Zuzku,“ zapojil sa Ivan, ale Filip si plesol po čele a vyštekol.
„Čo to tu splietate? Aj tento cigánik to už možno pochopil, ale vy hudiete len svoje. Veď o tom sme teraz hovorili, že dnes musíme urobiť gazdom dačo také, na čo budú dlho spomínať. Veď máme hneď dve príležitosti naraz. Moju rozlúčku s parobkovaním i sviatok svätého Juraja, čiže noc, keď každému parobkovi šibe. Ale rozoberať za tmy voz a dávať ho na strechu, to tu už bolo. Musíme čosi iné. Rozumiete, či to povedať ešte raz?“
Filip kričal na plné hrdlo, až uši boleli a opäť zamával rukami, pričom cigánika nechtiac udrel do nosa.
„Joj, toto som nechcel. Bolelo? Čo, tečie ti krv?“ otočil sa k nemu, keď zbadal, ako si malý schoval tvár do dlaní. Muzika hrala, ako sa patrí, ľudia začali spievať, musel teda znova poriadne nahlas revať, až sa chlapec zľakol.
„No čo je? Veď sa neboj. To ja len tak, ja mám taký silný hlas. Bolí? Ukáž, nech sa pozriem. A ako ti je vlastne meno?“
„Juraj,“ odpovedal cigánik, teraz trochu ustráchane, lebo tá pálenka, čo dnes mládenci popili, už s nimi naozaj urobila svoje. Aj Nikolaj s Ivanom sa ku nemu nahli a pozerali na jeho chlapčenský nos, akoby hľadali poklad.
„Nič mu nie je, len to asi bolí,“ skonštatoval Filip, poškrabal sa s úľavou vo vlasoch a očami prebehol po tancujúcich, čo sa práve zvàtali v rytme čardáša. „Ale chlapi, veď náš cigánik sa volá Juraj. Juraj! Rozumiete? Keď chceme zábavkami osláviť svätého Juraja, to akoby sme ho mali rovno medzi nami. Cigánsky Juraj, už konečne viem, prečo som ho tu zavolal. Najskôr som myslel, že nám bude nosiť pálenku, keď už nohy prestanú poslúchať, ale my ho vezmeme so sebou. Rozumiete? Svätý cigánsky Juraj nás ochráni, aby nás nikto nechytil! A viete, čo urobíme? Pomeníme gazdom kone! To sa tu už dávno nerobilo, nie?“
Malému Jurajovi akoby na hlave narástli oči. Vypúlil ich poriadne, vyzeral vystrašene a asi mu bolo zo všetkého nanič. Bál sa opitého Filipa aj tmy. Veď už začala noc a teraz mal ísť s týmito troma potajme von? Do gazdovských dvorov a odvádzať z maštalí kone? Keď chytia ich, bude sa hovoriť, že mládenci si chceli urobiť z gazdov dobrý deň. Ale ak by chytili jeho, každý by si myslel, že malý cigán chcel kradnúť! Už ľutoval, že sem vôbec prišiel. Hluk, tanec, každý naňho pozeral, že čo tu vôbec také decko robí. Aj muzika, čo znela z rohu, kde cigáni vyhrávali, mu teraz nerezala ako inokedy. Lepšie by mu bolo doma v kolibe. Prestával veriť, že mu nakoniec Filip dá čoby len korunu. Vlastne si ho tu dotiahol ako takého psíka, aby sa v poslednú noc pred svadbou vystatoval, že má svojho poskoka. Cúvnuť sa už nedalo. A traja podnapití, čo s ním sedeli za stolom, sa odrazu začali naťahovať. Najskôr Ivan, že ešte pôjde tancovať, veď dievčatá sú ako mlieko s medom a ešte žiadne kone meniť nebude. Aj Nikolaj sa tak tváril, že vraj sa oplatí ísť až nadránom, keď tancovačka skončí. Ale nie prevádzať kone, vraj tie budú erdžať a vyzradia ich. Radšej len odmontujú z plotov gazdom brány a tie pomenia. Len Filip si húdol svoje, že do hodiny budú späť a potom sa môžu zabávať, koľko len chcú. Ale to už Ivan tancoval, vykrúcal sa s ktorýmsi dievčaťom a Nikolajovi padla hlava na stôl.
„He, vidíš ich? Aj u vás je to tak? Že keď treba dačo urobiť, naraz niet toho boha, aby sa mal niekto k činu?“ potľapkal Filip cigánika po pleciach, akoby boli kamaráti a čakal na odpoveď.
„Neviem?“ hlesol ticho malý Juraj, ale počuť ho nebolo.
„Je tu hlučno. Poď vonku, tam sa porozprávame! Kým sa jeden vytancuje a druhý vyspí, ja už budem mať možno aj po svadbe. Ideme!“ zavelil Filip a schmatol Juraja za golier košele. Ten popri ňom hopsal ako malé žriebä, keď ho takto s akýmsi kolísavým krokom ťahal von.
Spoza stodoly sa ozval dievčenský smiech, isto tam ktorýsi z mládencov špásoval s nejakou kráskou a čierna obloha bola plná hviezd. Noc padla na Rovné plnou silou, Filip nezastavoval, kráčal ďalej a Juraj musel s ním. Až na ulici, kde ich celkom pohltila tma a jediné výrazné svetlo prichádzalo s hudbou práve z otvorených vrát už vzdialenej stodoly, sa Filip zasa rozhovoril.
„Vidíš to, vidíš? Všetci sa zabávajú, oslavujú, ale akoby aj zabudli prečo. Lebo ja som ich pozval, že sa budem ženiť, tak nech sa rozlúčia. A čo mám z toho?“
Juraj mlčal. Pozeral hore, Filipovi rovno do tváre s prosbou v očiach, nech mu už ten golier pustí, lebo ho to škrtí. A Filip akoby porozumel a naozaj poľavil stisk.
„Už aj dávno zabudli, kto ich zavolal. Zajtra budem ženatý chlap. Ženatý! Rozumieš? Už sa mi nebude patriť robiť také zábavky, ako keď sme chodili za dievčatami na priadky, rozoberali vozy a dávali ich gazdom na strechy a tak. Dnes, teda teraz, vlastne to je jedno, či dnes, či teraz, ale akurát mám poslednú možnosť niečo niekomu vyviesť a ajhľa! Jediný, kto so mnou ide, si ty, aj to preto, lebo nemáš dosť odvahy mi povedať, aby som ťa pustil domov.“
„A pustíš ma?“
„Si zošalel, alebo čo? A s kým sa budem zabávať? Vieš čo náš čaká? Pôjdeme do maštalí, ale tak, aby nás nikto nevidel a vyvedieme vonku kone. Každého dáme inam, pomeníme po susedoch a ráno, to bude zábava. Gazdovia budú behať ako s posoleným zadkom z domu do domu, či zo stajne do stajne; každý bude hľadať svoje vraníky. Tak sa Filip rozlúči so slobodou! Nech sa vie, že bol poriadnym parobkom do poslednej chvíle. Svadba, hej svadba, zajtra bude všetko iné. Ale aj tam bude veselo. A nebolo to tak vždy. Vieš prečo?“
Juraj len kývol ramenom, nevedel. Iba čo si všimol, že zatiaľ čo Filip v stodole pri muzike vyvreskoval ako najatý, teraz sa mu hlas lomí, je stále tichší, miestami rozprával len šeptom. Možno i preto, aby ho nikto nezbadal, že sa zhovára s malým cigánskym chlapcom ako s kamarátom. Aspoň takto to napadlo Jurovi.
„Môj otec mal tichú svadbu. Bez muziky, bez spevu. Lebo išiel za robotou do Ameriky, už mal aj lístok, no ženil sa. Aby sa mu jeho milá, to ako moja mama, zatiaľ kým bude v Amerike, nevydala za druhého. A na takej svadbe sa nesmelo spievať, to je zvyk, vieš? Amerika, Amerika, dnes tam už ľudia nechodia ako kedysi! Ani my tam nejdeme, tak sa už toľko netras. Ktorý gazda ti lezie na nervy? Ktorý na teba niekedy kričal? Povedz a tomu vezmeme kone ako prvému!“
Na dvore gazdu Andreja bola tma hustá ako v bani. Obloha sa práve zatiahla, keď Filip s malým Jurajov viedli za uzdy dva koníky. Bol to už hádam piaty dvor, všade nejaké zvieratá zobrali, nejaké vtiahli do stajne. Juraj, ako sa na začiatku bál, teraz ho to očividne bavilo. Filip sa nakoniec ukázal ako celkom podarený spoločník. Veľa nerozprávali, vždy si len všetko ukazovali rukami, vráta na maštaliach otvárali pomaly, aby nevàzgali, vymenili zvieratá a hybaj ďalej po dedine. Aj teraz prešli dvorom okolo domu, v ktorom sa už dávno nesvietilo. Viedli dva kone, tie si ani neodfrkli, akoby im nadàžali, nech sa všetko podarí. Filip siahol po závore, že otvorí maštaľ, keď skoro skríkol od úľaku.
„Pst! Ticho, lebo všetko pokazíš!“ ozval sa známy hlas mládenca, ktorý sa zrazu vynoril z tmy.
„Ivan?“
„Ja som. Aj s Nikolajom. Daj kone dnu a vonku žiadne neber! Tu sme boli, má tam už žrebce, čo mu priviedli od ujka Vasiľa.“
„Šli ste bezo mňa?“
„Tichšie! Kde sme ťa mali hľadať? Išiel si s malým cigánskym svätým Jurajom bez nás. Daj tam tie kone a poďme ďalej!“
Filip pustil uzdy, vzali ich Ivan s Nikolajom a všetci traja vošli do stajne. Juraj osamel. V tej chvíli sa mu zdal okolitý priestor nekonečný. A neskutočne tmavý. Čo ak tu ešte okolo ktosi postáva, možno je ich aj viac, zovšadiaľ naň pozerajú tisícky neznámych očí a o chvíľu sa za ním natiahnu nejaké paže? Možno na každom strome voľakto sedí a o chvíľu sa k nemu rozbehnú. Prehltol naprázdno, chvíľa čakania sa mu zdala bez konca. A to ticho! Narúšal ho len jemný vietor, ale to ho zlostilo ešte viac, lebo inak by mohol počuť viac. Lenže nepočul vôbec nič. Z maštale nikto nevychádzal a on mal v tej chvíli pocit, že sa otočí a rozbehne domov. Konečne sa pohli vráta a von sa vystrčila hlava.
„Všetko v poriadku?“ ozval sa Nikolajov hlas.
„Hej,“ šepol Juraj a na to sa zasa objavili všetci traja. Filip ho schytil za ruku, akoby by bol jeho otec a nečujne pobehli cez dvor zasa späť na ulicu. Stačilo však tých pár krokov okolo domu a Juraj si bol na istom. Parobkovia, ako sa radi zvykli sami nazývať, boli dnu preto tak dlho, lebo zasa pili. Isto ražnú, Jurajovi jej vôňa mu bila do nosa.
Cez ulicu bežali, rýchlo preč, aspoň na jej koniec, kde zastali a tak ako vždy, keď komusi vymenili kone a boli už na bezpečnom mieste, vypukli do smiechu.
„Dobre sme mu dali, starý Ander sa bude ráno čudovať,“ plieskal sa po stehnách Filip.
„Všetci sa budú čudovať, lebo sme pomenili aj bránky aspoň na desiatich domoch!“ pritakal Ivan, ten sa rehotal, až mu od smiechu vyskočil sopeľ.
„Staromládenecká rozlúčka ako má byť! To ešte musíme zapiť. Ostalo dačo?“ mrkol Nikolaj na Ivana a ten vytiahol z nohavíc fľašu. Natiahol sa za ňou Filip aj Ivan, ale Nikolaj ruku stiahol: „Najskôr si pripije náš malý cigánsky svätý Juraj!“
„Si sprostý? Decku chceš dať piť? Daj mne,“ vytrhol mu Filip fľašu z rúk. Potom si ju priložil k ústam a pil tak nahlas, akoby kloktal. Od pier ju odlepil, až keď na jej dne neostala ani kvapka.
„Teda... A my budeme mať čo?“ ohradil sa Ivan, keď si Filip otrel ústa.
„No a? Však ideme nazad, nie? Tam je pálenky dosť. A posledný tanec pre zajtrajšieho ženáča čaká len na mňa! Cigáni vedia, že musia hrať, kým ja nepoviem dosť. Nie sme preč ani hodinu, prídeme, ja zatancujem s každým dievčaťom dokola, teda okrem Uli a vy zatiaľ môžete piť!“
„Vidíš, toto si nám nepovedal,“ vystrel sa Nikolaj, „že ešte nedávno si behal len za Uľou a naraz tá správa, že si berieš Zuzku. Prečo? Rodičia ťa pritlačili?“
„Mňa? Mňa nikto nepritlačí, rozumieš? Sám som sa rozhodol, lebo ten, čo si vezme Uľu, je chudák už vopred. Hovorím ti, v tom dome vládne Ulina matka! Bosorka stará, rozkazuje aj mužovi, aj Uli, aj jej bratom. Aj mne chcela! S Uľou som o tom často hovoril, ale ona len stále, že mamička sem, mamička tam, tak nech si ostane s mamičkou. A Zuzka sa mi vždy páčila. Za ňou som bežal, keď som sa s Ulinou matkou pohádal na smrť. A padli sme si hneď do oka.“
„Ako ste si mohli padnúť do oka, keď ste sa pohádali na smrť?“ krútil hlavou Nikolaj akoby by mu mala odpadnúť, ale to nie pretože ničomu nerozumel, ale už ju nevedel udržať rovno na krku.
„Ti hovorím, že s Ulinou matkou som sa pohádal na smrť! Mňa stavať do pozoru nebude! A Zuzka mi bola rada hneď od začiatku. Už dávno som si všimol, ako na mňa pokukuje, aj keď vedela, že mám frajerku.“
„Tak sa teda vráťme, zatancuj si posledný tanec ako parobok a choď domov, nech sa vyspíš. Nech potom trafíš k oltáru,“ zasmial sa Ivan, ale Filip mal asi práve hádavú náladu.
„To akože mne kážeš, čo mám robiť? Choďte tam sami, ja sa ešte zastavím za Zuzkou a dôjdem!“
„Teraz v noci? Však si ju ráno pôjdeš popýtať za ženu,“ pokúsil sa ešte Nikolaj o úsmev, ale Filip sa zaťal. Krútil nosom i ústami, vystrúhal akúsi grimasu, akoby premýšľal, čo na to povedať, aby si ho nepohneval, aj keď sa mu na jazyk tlačili štipľavé slová. Poslať Nikolaja rovno do zadku sa mu nechcelo, lebo škoda stratiť kamaráta. Myseľ mal síce mútnu, ale nie až natoľko, aby tak urobil. Začal teda, vraj jeho budúca žena si musí zvyknúť na to, že keď si ju má chuť pritúliť, zobudí ju aj v noci. To musí vedieť aj pred svadbou, nuž ide za ňou, ale len na chvíľku a potom dôjde do stodoly. Nech tam vraj zatiaľ Ivan s Nikolajom dohliadnu, aby žiadne dievča ešte nešlo domov, ale pekne počkali na jeho tanec. Nakoniec pozrel na malého Juraja, ktorý práve naplno zazíval a dodal: „Pôjde som mnou len náš malý kamarát. Cigánik dá pozor, že keby som akosi dlhšie nešiel, tak zabúcha na okno.“
Filipove rozhodnutie znelo skoro ako rozkaz. Nikolaj síce ešte čosi zabrblal, ale Ivan súhlasil, že teda dobre. Veď ich čakajú samé príjemné veci. Ražná, dievky a muzika. Tak sa rozlúčili a Filip kývol na Juraja, aby ho nasledoval. Šli dole ulicou, kým Nikolaj s Ivanom nahor.
Juraj nepoznal Zuzku, ani Filipovu bývalú frajerku Uľu. Nemal teda ani tušenia, kde bývajú. Nad tým však nerozmýšľal, veď budúci ženích hádam vie, v ktorom dome mu žije nevesta. Na druhej strane, chodiť vedia aj malé deti a Filip už začal mať problémy aj s pevným krokom. Špičkou pravej čižmy neustále zakopával do zeme, už sa raz musel chytiť blízkeho plotu, aby nespadol. Konečne zastavil, pozorne si premeral bránku a potom len vyštekol, nech teraz Juraj čaká. Vošiel do dvora a o chvíľu sa ozvalo klopanie na okno. Do tmy zaznel škripot okenice, po ktorom sa dedinou rozľahol ženský krik.
„Ty? To ty tu buntošíš? Čo chceš s Uľou? Smutno ti je? Veď si zajtra berieš inú a ešte máš odvahu rušiť uprostred noci?“
Juraj nemusel dva razy hádať, čo sa stalo. Veď Ivan s Nikolajom hovorili jasne, že pomenili bráničky. Ale práve takto? Filip si dom ani miesto nevšimol, motal sa poriadne, pozeral len na bránu. Na vymenenú bránu. Na dvor vidieť nebolo, ale podľa hlasu sa zdalo, akoby šok stretnutia s Ulinou matkou priviedol Filipa k triezvosti. Aspoň jazyk sa mu prestal pliesť.
„Teta, to ste vy? Tak som na zlom mieste. Ku vám by mi ani nenapadlo...“
„Nie, nenapadlo? Tak čo tu potom trepoceš? Zmizni, ty odroň, pľuha, neznaboh, tak ťa neznášam!“
Takéto nadávky z úst ženy by rozčúlili azda každého chlapa. Ale niekedy, keď zlosť prerastie cez hlavu, nie však natoľko aby človek začal zúriť, je lepšie sa zo všetkého vysmiať.
„Neznášate ma, tetuška? Neznášate? A čo znášate? Vajcia? Veď kvôli vám som Uľu nechal, to vaše kotkodákanie sa nedalo vydržať!“ vyštekol Filip a hneď nato sa ako malý chlapec otočil a dal na útek. Len preč, rýchlo preč, z dvora na ulicu a ďalej. Zabudol aj na Juraja, ktorý najskôr nevedel kam skôr. Rozbehol sa ja on, rovno za Filipom. Nedobehol ho, taký strach ako on isto nemal. A ani také dlhé nohy. No keď už došiel do stodoly, kde ešte stále vyhrávala muzika, akurát videl, že v kruhu dievčat začína Filip tancovať svoj tanec na rozlúčku. Vždy na niektorú kývol, pár krát ju vyzvàtal a potom kývol na ďalšiu. Bol to jeho posledný tanec. Posledný staromládenecký tanec...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu „Zachráňme staré príbehy, aby sme nestratili svoju identitu“, ktorý podporila Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., člen Skupiny MOL.
|
|
