Prízrak z Hrádku
@ :: Poviedky ::
Mar 26 2008, 18:25 (UTC+0) | 
Posledný starý dom v Košickom Kleèenove s komínom nakrivo. Také boli v 19. storoèí v tejto obci typické. |
Miesto: Košický Klečenov, okres Košice-okolie
Čas: dej povesti sa odohráva koncom v 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Jozef dojedol. Pokojne prehltol posledný kúsok praženice s chlebom, aký vedela napiecť len Ilonka. Bol úplne čerstvý a nádherne voňal. Teraz už len sedel za stolom v kuchyni svojho neveľkého domu, vcelku spokojný ako býva muž s plným žalúdkom a pozeral kamsi do prázdna. Nič sa mu nechcelo. Najradšej by sa umyl a ľahol si spať, ale čakal ho pravý opak. Hneď ráno by chcel stáť v Košiciach na Sennom trhu a ponúkať svoj ovos. Musí ho predať, teda musí ho aj odviezť a ak to má všetko stihnúť, pôjde onedlho. Súmrak pomaly padal na dedinu, Bogota i Mošník sa už nezelenali, ale vytàčali svoje horské chrbty ako čierne bochníky pre obrov. Ako čo? Takmer sa tomu usmial, ten dobrý chlieb videl vo všetkom. Dal by si ešte krajec. Nie od hladu, len pre chuť, cítiť ho zasa na chvíľku v ústach, ulahodiť si. Natiahol ruku za nožom, čo ležal uprostred stola.
„Paľo, ty si taký hlupák, ani už s tebou nikam nepôjdem, aby som sa nemusel hanbiť,“ ozvalo sa z izby. To Ferko, jeho syn, zasa vyštekol tak zlostne, ako mával vo zvyku.
„Buď ticho! Ty si hlupák! Len sa naparuješ, ale keď na to príde, najradšej by si sa schoval pod posteľ!“ vrátil mu to mladší Paľko, hlas sa mu chvel.
„Obaja budete ticho, lebo uvidíte! O chvíľu idem preč, nie že budete zlostiť mamu!“ zvýšil hlas aj otec, dúfajúc, že to zaberie.
Zabralo. V izbe chlapci stíchli, náhle však do kuchyne vbehol Paľko. Mal už deväť rokov, o dva menej ako starší brat, ale zlostiť vedeli obaja rovnako.
„Otec, povedz niečo Ferovi, lebo ma tak hnevá! Vysmieva sa mi a najmä pred chlapcami!“
„Hej? A prečo?“ prejavil Jozef naoko záujem, ale teraz vôbec nemal chuť riešiť detské spory. Narušili jeho pokoj, zdvihol sa teda, že už je na odchode, nech ho priveľmi nezdržujú.
„Andrej, to je náš kamarát, hovoril, že jeho babka hovorila, že videla v noci zlatý koč. Vraj sa zasa ukázal, vyšiel spod zeme a hrkotal kamsi k Borde, ale najskôr prešiel rovno cez dedinu. Fero sa mu smial, že to sú len také taľafatky, ale keď Andrej vravel, že pôjdeme večer pozerať, či to neuvidíme aj my, tak Fero na to, že on nejde. A vieš prečo? Lebo sa bojí! Bojí sa a ešte aj mne nadáva, že som hlupák, keď tomu verím!“
„Chlapci, chlapci! Prečo sa musíte vždy hádať? Na každej jednej hlúposti, na hocičom! Ja musím ísť robiť, a ako môžem byť pokojný, keď vidím, že vy tu...“
„Ale otec,“ skočil mu do reči Ferko, čo tiež rýchlo pribehol, „však to sú také sprostosti, čo Andrej rozpráva a beztak by si nás teraz večer nikam nepustil. A tento tu,“ ukázal na brata,“ do mňa stále vyrýva, že nech sa ťa spýtam, či môžeme ísť.“
„Hej? A kam?“
„No pozerať, či sa objaví zlatý koč.“
Jozef chvíľku mlčal. V kuchyni zabzučala poletujúca mucha, dva páry detských očí na neho napäto hľadeli a tma už hustla, že by sa i zišlo zapáliť petrolejku.
„Dobre teda, chlapci, porozprávam vám o zlatom koči, ale naozaj nemôžem povedať, či je to pravda alebo nie. Ja som ho nevidel, ale ešte keď som bol malý ako vy teraz, môj dedko sa dušoval, že on áno. Ba nielenže ho videl on, ale aj jeho kamaráti, takže sa mu to nemohlo mariť.“
„Vidíš, som ti vravel!“ otočil sa Paľko k Ferkovi a potom zasa pozrel na otca. „A on stále, že to sú hlúposti!“
„Ešte vám to porozprávam, než pôjdem, ale nesmiete sa hádať. Sadnite si na lavicu, nech je pokoj a počúvajte.“
Deti poslúchli. Ferko síce zlostne zasyčal ako gunár, asi mu až tak nebolo po vôli, že si opäť vypočuje čosi o tom prízraku, z ktorého sa vysmieval, ale tú zlosť už iba predstieral. Zaujalo ho to a otcovým slovám dá isto väčšiu vážnosť než tomu, čo vravela Andrejova babka. Jozef už aj zabudol na chlieb, keď myšlienkami zaletel kamsi do vlastných detských čias, aby rozpovedal všetko čo najvernejšie, ako to kedysi sám počul.
„Na Hrádku, tom malom kopčeku, či vyvýšenine čo tu máme, vraj kedysi stála pevnosť. Veľká určite nebola, veď ani hrádok nie je, ale tam vraj mali svoju posádku českí husiti. To boli takí vojaci, čo tu bojovali s Maďarmi. Nám ich reč bola bližšia ako maďarská, preto sa mohli pokojne zbudovať poblíž Klečenova. Lenže proti ním stál silný vodca, ktorý sa volal Huňády. A ten vedel riadne bojovať. No husiti tiež a určite počas vojny s pánmi nazbierali veľké bohatstvo. Ale raz, keď bolo ich vojsko kdesi preč a v pevnosti na Hrádku ostala len stráž, Huňádyho vojsko zaútočilo a pevnosť zničilo.“
„Otec, a to sa bili tak normálne s mečmi?“ vyhàkol Paľko.
„Presne tak. To boli kruté vojny, ľudský život toľko neznamenal ako teraz, rúbali do seba ako prišlo. Ale neprerušuj ma, lebo už nemám veľa času.“
Paľko stíchol a otec pokračoval.
„Keď teda Maďari pobili husitov, určite hľadali aj poklad, nejaké zlato, striebro, drahokamy, ale vraj nič nenašli. Husiti všetko kdesi poriadne skryli. A hovorí sa, že ten poklad je zakliaty. Všetok je uložený v zlatom koči, čo sa z času na čas vynorí priamo spod zeme na hrádku, vždy len v noci a prechádza celým okolím.“
„A prečo by to robil?“ prehodil ešte trochu pochybovačne Ferko, ale už nie tak zlostne ako pred chvíľou.
„Viem ja prečo? Možno je v koči, ktorý si môžu zobrať iba husiti. Azda jazdí všade po krajine, cez hory, do dolín a hľadá husitské vojsko, aby si ho mohli vziať. A možno je v tom nejaké bosoráctvo, alebo neviem, to už vlastne nevie nikto. Ale ten koč uzrelo mnoho ľudí. Človeku sa naozaj nechce všetkému veriť, ale keď rozprávate s niekým, koho si vážite, koho považujete za pokojného a vyrovnaného človeka a naraz vidíte, ako sa mu strachom lesknú oči a trasie hlas pri spomienke na prízrak, prestávate pochybovať. Vtedy sa naozaj nesluší hovoriť, že sú to hlúposti, lebo toho, čo človek nevie, je oveľa viac, než toho čo poznáme.“
Jozef dovravel, stíchol. Chlapci sa tiež neozývali, mlčali, určite si všetko ukladali vo svojich strapatých hlavičkách, možno ich detské duše práve zahalil plášť neistoty, čo rozsieva strach z neznámeho.
„Chlapci, ja už pôjdem. Do Košíc je ďaleko, musím zapriahnuť kone, ale mama je ešte u susedy. Ostanete chvíľu sami, kým nepríde. Nebudete sa báť?“
Ferko rozhodne pokýval hlavou, že nie, Paľko neisto kývol ramenami.
„Báť sa nemusíte, nikdy nikomu sa nič nestalo. ¼udia iba videli koč, čo ťahajú statné kone, ale to je všetko. Takže ak hneď vleziete pod perinu a pôjdete spať, môžete byť spokojní a ja tiež.“
„Ale Andrej hovoril, že nech sa vypýtame, aby sme mohli ísť po neho a zájsť k Hrádku,“ zašepkal prosebne Paľko.
„A načo by si tam chcel ísť? Len preto, že to povedal Andrej? Akoby si chcel pichať prstom do osieho hniezda. Prízraky treba nechať tak, nevyhľadávať ich. Vidím, že sa trochu bojíš a niet sa čo čudovať. Každý by sa bál. Tak povedzte Andrejovi, že ja som vás nepustil, nech sa vám nesmeje, že ste mali plné gate a hotovo. Dobre?“
Chlapci prikývli. Jozef vstal spoza stola, oboch ešte s úsmevom pohladil, dal im bozk na čelo a posledné príkazy, aby sa umyli a išli spať. Sám potom vyšiel na dvor a do stajne, kde ho už čakali kone i naložený voz.
Večer sa prehupol do mladej noci a na oblohe zažiaril mesiac vo svojej plnej žiare chladného svetla. Bol spln. Na ceste z Klečenova do Svinice poháňal Jozef konský záprah, za chrbtom mal plné mechy ovsa. Sedel na kozlíku, kolesá voza hrkotali, teraz sa mu išlo dobre, lebo cesta klesala dolu kopcom. Mysľou bol už kdesi v Košiciach, určite tam prestojí celý deň, bude núkať tovar, zjednávať cenu, ale zišlo by sa, keby predal všetko. Obloha bola jasná, to sa mu páčilo, určite bude zajtra pekne. Moknúť na trhu by sa mu nechcelo a v psom počasí veľa ľudí nechodí nakupovať.
Kone zafàkali, Jozef zdvihol pohľad a všimol si, že na ceste stojí akýsi muž. Do tváre mu nevidel, tak blízko ešte nebol, ale zaujalo ho, že namiesto nohavíc a gatí má na sebe akýsi plášť takmer až po zem. Spomalil, nemal dôvod na strach. Naopak, bol si takmer istý, že aspoň na chvíľku bude mať s kým pohovoriť, lebo neznámy sa potrebuje niekam odviezť. Usúdil tak aspoň podľa toho, ako naň kývol rukou. Zastal teda.
„Jozef, chcem kúpiť tvoj ovos.“
„Prosím?“ zajachtal Jozef od prekvapenia. Mal na to dôvod, vlastne až dva. Pozeral na neznámeho muža, čo sa blížil viac k veku starca než chlapa v rozkvete síl, na jeho sivejúce vlasy i živé oči. Nikdy ho tu doposiaľ nevidel. Odkiaľ teda vie, ako sa volá a že vezie práve ovos?
„Chceš predať ten ovos, že áno? A ja ho chcem kúpiť. Nemusíš sa terigať do Košíc, nemusíš stratiť celý deň na trhu, ja ho kúpim hneď teraz a všetok.“
„A to si zo mňa len tak strieľaš, nie? O takom čase a na takom mieste som ešte nikdy neobchodoval. Ale ak chceš, môžeme sprobovať dohodnúť cenu. Lebo radšej stratiť deň v Košiciach a predať to tam mech po mechu za toľko ako dávajú oni, než tu všetko naraz za pár drobných. Inak by som sa tam neplahočil.“
„Pozri na to, či to bude dosť,“ natiahol neznámy ruku a podal mu mešec.
Jozefove oči sa rozžiarili. Stratil všetky pochybnosti, najradšej by od radosti vyskočil a zvýskol, ale ovládol sa. Len naprázdno prehltol a kývol hlavou: „No, dosť bude.“
„Hej, tiež si myslím, že dosť. Určite aspoň tri razy toľko, než by si za to dostal v meste.“
Jozef mu neodporoval, bolo vidieť, že chlap v plášti sa v cene vyzná.
„Lenže ja ti toľko nedávam len tak pre nič za nič. Ovos mi môžeš zložiť tuto všetok, prídu poň moji ľudia. Až na jedno vrece. To zavez teraz ihneď až do Rankoviec a potom s ním vyjdi na Rankovské skaly. Tam ho vysypeš na zem, aby ho našli moje kone, až sa budú vracať z ďalekej cesty domov.“
Jozef zneistel. Jediné, čomu v tejto chvíli veril, boli peniaze, ktoré už držal v rukách a nepustil by ich za nič. Ale to, čo si vypočul, v ňom vyvolalo zmätok. Bolo jasné, že neznámy nie je ani gazda ani obchodník. Tí sa riadia zdravým rozumom, každý by si nechal odviezť zrno až do stodoly a neplatil by viac ako treba. Naviac, ako si to ten chlapík predstavuje? Že sa teraz v noci musí driapať lesom hore až na Rankovské skaly s mechom na chrbte? Opäť pozrel na peniaze a bol si istý, že za to sa oplatí na požiadanie vyniesť na skaly hoc aj celý voz.
„Platí! Teda všetky vrecia až na jedno zhodiť tuto vedľa cesty?“
„Tak ako som povedal,“ pritakal neznámy a Jozef sa pustil do roboty. Kým skončil, poriadne si prepotil košeľu na chrbte a teraz, keď opäť popohnal kone, ho odzadu oziabalo. Na to ale nedbal. Len sa ešte obzrel do tmy, vidiac siluetu neznámeho ako stojí stále bez pohybu pri vreciach a pozerá za ním. Čudný chlapík. Ale obchod je obchod a toto bol najviac ešte i dobrý.
Tma a zasa len tma. Teraz nepomohol ani žiarivý mesiac, nedokázal pretlačiť svoj svit cez mohutné koruny stromov až na zem. Jozef dychčal, zakopával o kamene i padnuté konáre, keď stúpal hore svahom cez les až na Rankovské skaly. Už nielen chrbát, ale celá košeľa bola riadne premočená, pot mu stekal i po spánkoch a čele. Voz už dávno odstavil za Rankovcami, prehodil vrece cez plece a vydal sa pešo nahor. Hlúpy nápad. Ten najhlúpejší, aký mohol neznámy chlapík mať. A čo keby teraz zastal, nechal vrece tu na zemi, alebo si ho rovno odviezol domov? Veď ten neznámy by sa to nikdy nedozvedel! Že vysypať ovos hore na skalách a kone si ho už nájdu. Aké kone? Kedy tam nejaké prídu? Nikdy a žiadne! Ale zaplatené dostal dobre. Naozaj dobre. Toto je už vec obchodníckej cti a Jozef bol vždy poctivý. Tak zaťal zuby a šliapal ďalej. Nohy mu oťaželi, aj krk začal bolieť, nevedel si vrece uložiť na pleci pohodlne. Utešoval sa však, že vystávaním a premýšľaním sa teraz nič nevyrieši, len musí stúpať a každým krokom je o čosi bližšie cieľu. Vlastne, nemá sa ani na čo sťažovať, sám so všetkým súhlasil. Kedysi vraj na Tmavom kúte mali svoj brloh zbojníci. Že prepadali furmanov, čo viezli drevo z Ruskova na lovecký zámok grófa Forgáča. Ale teraz sú už lepšie časy. Zbojníkov na okolí niet a namiesto nich v noci stretol obchodníka, ktorý mu dal viac peňazí, než mohol čo by len snívať. Musí byť teda vďačný osudu, splniť sľub, ísť, štverať sa hore.
Jozefovu pozornosť upútali svätojánske mušky. Poletovalo ich po okolí dosť, ale nie toľko ako pri močiaroch za Klečenovom. Ešte ako decku mu hovorili, že to nad bažinou svetielkujú duše màtvych husitov. Ale to bola riadna hlúposť. Raz tam aj s kamarátmi jednu takúto mušku chytil a odniesol si ju domov. Potom ju dal na stôl a prikryl obráteným hrnčekom. Keď sa na ňu ráno poriadne pozrel, bola to skoro celkom obyčajná mucha iba s takým veľkým zadkom, žiaden malý husita. To aj očakával, ani on neveril všetkým povedačkám, nemôže sa čudovať, že ani Ferko s Paľkom. Hej, sú po ňom. Jeho. Pri tejto myšlienke sa i usmial, vzápätí jeho slabý úsmev prešiel do širokého. Svah už taký strmý nebol, vlastne bol hore. Vyšiel až na horský chrbát a po pár krokoch i na skaly. S úľavou zhodil z pleca vrece a rozhliadol sa na všetky strany. Ako dlho tu už nebol? Istotne i zo desať rokov. Vtedy sa nadchýnal úžasným výhľadom, videl odtiaľ i na Košice. Ale teraz? Len čierne obrysy kopcov, čo takmer splývali s oblohou. Už len vyprázdniť vrece a vrátiť sa dole. Rozviazal ho teda a sypal zrno na tvrdú skalu. Vietor, čo sa tu dvíha častejšie ako dolu v údolí, z neho časť okamžite rozvial po okolí. Toľká škoda. Kto nepracuje na poli, nedokáže si ani predstaviť, koľko je za úrodou roboty. Ale taká bola dohoda, ovos vysypať na skaly, dal sľub, taký je obchod. Len tým sa utešoval, keď jeho pozornosť upútal akýsi zvuk. Zvuk, ktorý by tu isto nečakal. Strhol sa, počúval pozorne, či sa mu to len nezamarilo. Lenže nie, teraz si bol celkom na istom, že počuje dupot konských kopýt i voľajaké hrkanie. Narýchlo vytriasol z vreca posledné zrnká a odbehol ďalej, aby sa ukryl. Srdce mu divoko tåklo, keď čupel za kmeňom mohutného buku a sledoval voľačo, čo sa mu natrvalo vrylo do pamäti. ahaný dvoma koňmi, lenže bez pohoniča sa zrazu odkiaľsi objavil koč. Pánsky koč, a nie hocijaký. Zlatý. Ten, čo vychádza z podzemia Hrádku a mizne nevedno kam. Premáva po okolí a teraz je tu. Zastal a kone zohli svoje šije, aby sa pustili požrať ovos. Teda prízrak! Skutočný prízrak, možno keby prišiel bližšie a vystrel ruku, aj by sa ho dotkol. Možno by zbadal i poklad v jeho vnútri a možno by si z neho aj vzal. Čo by mohol získať, zlato, drahokamy, staré dukáty, to si ešte vedel spočítať i v strachu, ktorý mu naplnil dušu. Ale čo by mohol stratiť? Veď s tým všetkým musia byť spojené čary, isto mocné, čo dokážu i ublížiť. Aj ten človek, čo ho v noci zastavil, bol vôbec z mäsa a kostí? Nebol i on len prízrakom, čo sa zjaví za tmy, len noc mu dáva moc? Jozefovi to už bolo jasné. Získať by síce mohol poklad, ale stratiť by mohol život. Čo má väčšiu cenu? Človek nemusí byť ani obchodník, aby to pochopil. Tak rýchlo preč!
Dolu svahom dupotali Jozefove nohy oveľa rýchlejšie, než keď tadiaľ musel stúpať hore svahom s vrecom na pleci. Ale srdce mu viac bilo teraz. Z toho čo videl, zažil, čomu sa sám zdráhal uveriť. Zlatý koč. Ten jestvuje, a nech sa z toho smejú hoc i všetky deti, on Ferkovi i Paľkovi povie, nech tak nečinia. Veď nie je nič ľahšie, ako sa z neznámeho smiať. Ale toho, čo človek nevie, je oveľa viac, než toho čo poznáme.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
