Dvesto bleskov od Perúna
@ :: Poviedky ::
Apr 19 2008, 17:59 (UTC+0) | 
V Slánskych vrchoch neïaleko Dargova rastú stromy s takto èudesne pokrivenými konármi. Žeby išlo o miesto, na ktoré Perún zmietol svojich dvesto bleskov? |
Miesto: Dargov, okres Trebišov
Čas: dej povesti je datovaný do 10. až 11. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Stalo sa to v časoch, keď na východe dnešného Slovenska žilo veľmi málo ľudí. O Slovanoch z Veľkej Moravy počuli len zriedka, stále menej. Naposledy, že ich ríšu porazili Bavori, za nimi Maďari a z jej slávy priveľa neostalo. Iba vraj akýsi pútnici, čo sa odtiaľ vydali do všetkých kútov, aby šírili vzdelanosť, ale najmä vieru v boha, o ktorom v okolitých krajoch dosiaľ nechyrovali. Správy, čo prichádzali, zneli ako rozprávky, azda nepodstatné, isto i skreslené, ako sa prenášali z dediny do dediny. Naviac, mohli niečo zmeniť?
Oveľa viac ako to, čo sa dialo kdesi vo Veligrade a v Nitre, ľudí v Slánskych vrchoch sužoval strach z ich vlastného pána. Jeho krutosť, na ktorej si natoľko zakladal, až sa v nej vyžíval. Tešilo ho, keď mohol spôsobovať bolesť. Ak s úškľabkom hľadel do tvárí zomierajúcim pod jeho mečom. Keď nechával z hradieb zhadzovať ľudí, ktorí prišli prosiť o milosť, pretože im vojaci zobrali všetko, čo našli v ich dedine. Samozrejme, vedel, že on sa bude mať dobre, iba ak mu ostane dostatok poddaných. Zabíjať teda zabíjal, ale vždy len toľko, aby naň mal kto robiť. Preto nivočil ľudí spôsobmi, ktoré im spôsobovali čo najväčšiu bolesť, alebo aspoň na to mohlo pozerať čo najviac ľudí. Chcel, túžil, aby sa zvesti o jeho krutosti šírili, vyvolávali strach a tým si zabezpečil poslušnosť. Dokonca mal radcu, ktorý mu vždy povedal, koľko krvi ešte jeho panstvo znesie.
Pán Slánskych vrchov mal svoj hrad, ale nie z kameňa, takéto sa ešte nestavali. Bol z drevených klád a hliny, obohnaný priekopami a valom, čo ho mal chrániť. Pán sa volal Drago, bolo to vcelku bežné meno, každý takto volal Dragomíra po domácky. Poddaní však svojho vládcu volali Drak. A on bol na to náležite pyšný.
Miroslav sa vracal zo svätého hája. Z miesta, kde ako každý veril, sa dá rozprávať s bohmi. Kde im možno obetovať časť úrody, nakloniť si ich, požiadať o pomoc. Veril, že prebývajú v korunách stromov, ktoré tu na ich slávu posadili jeho predkovia, aby im ulahodili. Všetkým. Velesovi, aby im dal dobrú úrodu, Svarogovi, pretože stvoril Zem, Svarožičovi, aby Slnko neprestalo svietiť, aj mnohým iným, ale najmä Perúnovi, aby ľudí netrestal bleskami, ktoré tu až veľmi často udierali priamo nad hlavami.
Miroslav sa snažil kráčať pokojne, aby svojim správaním neurazil prítomných bohov, i keď mu dušu dral žiaľ za jeho ¼udmilou. Prešli už štyri dni, čo sa nevrátila domov. Hľadal ju dlho, na všetkých pravdepodobných i nemožných miestach, ale nenašiel nič. Ani košík z vàbového prútia, ani kúsok plátna z jej šiat. Jediná správa, ktorá sa mu dostala do uší, bola, že do lesa tesne po nej zamierila skupina Drakových vojakov. Bola to zlá správa. Nie jedna žena takto zmizla. Kam a ako, na to radšej ani pomyslieť. Pred očami sa mu neustále vynáral jej obraz. Ako sa naň krásne smiala. Akoby jej v očiach žiarili hviezdy a každý jej dotyk, každé pohladenie v ňom vyvolávalo zápaly nehy, rozkoše, akú dovtedy nepoznal. Dal by za ňu aj život. Hneď a bez rozmyslu, lebo ju ľúbil viac než seba. Viac, než čokoľvek na svete. A možno by dal život hoc len za správu, že ¼udmila sa má dobre, ale už naň zabudla. Zomrel by isto rád a spokojne, ak by vedel, že ona je šťastná, hoc s iným a inde. Ale v toľký zázrak už nedúfal. Jednoducho, nevedel kde je a či ešte žije.
„Ideš do osady?“ prekvapil Miroslava nečakaný hlas, len čo bosými nohami prešiel zo svätého hája na kraj lesa. Pod stromom sedel jeho brat ¼ubomír.
„Ty si tu?“ pozrel naň prekvapene a zastal. „Keď ja ti už vlastne ani neviem, kam mám ísť. Keby som našiel zvyšky tela, že ¼udmilu roztrhali vlci, aspoň by som vedel, na čom som. Ale teraz? Prosil som bohov, snáď ma vyslyšali.“
ažko bolo na to niečo odpovedať. Vietor pofukoval a pohrával sa s lístím mohutných hrabov; dvaja mladí muži, ktorých tváre ešte zďaleka nestihli pokryť vrásky, pozerali na seba, potom už radšej uhýbali pohľadmi.
„Vieš,“ začal ¼ubomír, „keby si našiel telo, už by si nemal nádej. Lenže tú ešte máš, priskoro by sa vzdal, keby si sa snažil na všetko zabudnúť. A vlci? Útočia v zime. Teraz skôr utečú.“
„Nádej, nádej, nádej!“ vyštekol odrazu Miroslav, zdalo sa, že to slovo znenávidel. „Akú nádej? Prezrel som každý kút, každý strom, každú skalnú puklinu! Jediné miesto, ktoré som ešte neprezrel, je Drakov hrad!“
„A akú máš nádej, keď chceš prejsť cez jazero, nemôžeš ho obísť, nemáš čln a ani nevieš plávať? Potreboval by si niekoho, čo by ťa previedol po jazernej hladine bez toho, aby si sa utopil.“
Miroslav nemohúcne pokýval hlavou. Takéto sprostosti! Teraz sa azda z ¼ubomíra vykľuje mysliteľ, bude hovoriť v obrazoch a hádankách. Teraz, keď sa ho chytá zúfalstvo, bude naň jeho brat vyťahovať nejaké plané rečičky namiesto toho, aby poradil. Poradil? Čo vlastne ešte možno poradiť?
„Vidím,“ pokračoval ¼ubomír, „že sa mňa pozeráš ako na hlupáka. Nechcel som sa ťa dotknúť, tak nezatínaj päste. Ja len, že do osady došiel nejaký učenec. Alebo podvodník? Neviem. Prišiel v takých háboch a teraz tam rozpráva o akomsi bohovi, čo vedel chodiť po vode. Vraj to bol boh aj človek. A že zomrel aj nezomrel. Ja mu presne nerozumiem, ani si nie som istý, či sa mu dá rozumieť. Ale keď ti nikto nevie dať radu, skús jeho. Možno je čarodejník, spojí sa so svojim bohom, zošle na teba sen, čo ti povie viac.“
Miroslavovi svitla nádej. Nádej - slovo, ktoré už nenávidel, si v tej chvíli zamiloval.
„Je to jeden z tých učencov, čo vyšli z Veľkej Moravy?“
„To chceš odo mňa príliš veľa, aby som vedel niečo také. Prosto, prišiel do osady a začal dačo rozprávať o božom synovi, čo je i sám bohom a ľudia naň tak pozerali, až sa ma chytila zlosť a túžil som si zájsť do nášho svätého hája. Neviem, prečo mu tak načúvajú. Iba si pohnevajú Velesa a budeme mať po úrode. Ale ak ty potrebuješ pomoc, choď a vyskúšaj toho pútnika, či má jeho boh naozaj takú zázračnú moc! Tak čo, pôjdeš?“
Miroslav neváhal. Neváhal, ale ani neodpovedal. Vykročil rázne dopredu, ani nepozrúc na brata. Všetko sa v ňom domiešalo. Ako by sa na toto pozeral ich otec, keby ešte žil? Už ako deti ich vodieval do svätého hája, učil, ako si ctiť bohov, ako ich vnímať v jemnom vánku i vo víchrici, v šeleste stromov, v zurčaní potokov, vo svite hviezd. Otec by nikdy nešiel načúvať akémusi pútnikovi, čo prináša nového boha, vyhnal by ho kyjom. Preto aj ¼ubomír odišiel z osady, ale čo teraz? Ak je ten učenec naozaj jeho posledná nádej, mal by ho obísť? ¼udmila! Kde je? Žije ešte? Ak ju uniesli, ak je na Drakovom hrade, zachráni ju boh, o ktorom prináša zvesti ten prišelec?
„Zabiť je hriech. Aj kradnúť, žiadať manželku blížneho svojho, nectiť si otca a matku svoju,“ hovoril vcelku nízky muž, aspoň o pol hlavy menší od ostatných, ale hovoril to s takým nadšením, že mu všetci načúvali bez jediného šuchnutia. Otáčal sa od človeka k človeku, jednu nohu mal krivú, ťahal ju za sebou tak nešikovne, až sa malé mračno prachu zvírilo, pristálo mu na rúchu, tvári i vo vlasoch. „Nepovieš na blížneho svojho falošného svedectva!“ pokračoval, prach si ani nezotrel, dokonca opäť zvýšil hlas.
„Ty si ten, za ktorým ma poslal brat?“ zvolal naň Miroslav, len čo k nemu dobehol.
„Prosím?“ zatváril sa nechápavo pútnik, lebo toto nečakal.
„Je tvoj boh taký mocný, že dokáže divy, ktoré mi môžu zachrániť moju ¼udmilu?“
„Cesty božie sú plné zázrakov a tie sú tiež dané z jeho moci. Postoj tu s ostatnými a vypočuj ma,“ pokúšal sa pustovník opäť nadobudnúť stratenú rovnováhu, ale Miroslav neváhal. Tušil, že ak je nejaká šanca, tak práve tu a teraz. Aj ten človek v divnom habite si musí uvedomiť, že keď chce voľakoho presvedčiť o sile svojho boha, musí tak urobiť rýchlo, len tak mu ľudia uveria.
„Stratila sa mi žena, a to nie je len tak. Hľadal som všade a som si takmer istý, že ju uniesol náš pán. Drak sa volá, isto si o ňom počul. Môže ju tvoj boh zachrániť? Nech tak urobí!“
Tvár pútnika sa zvraštila do nepríjemnej grimasy. Nemal vo zvyku nechať na seba pokrikovať, ale Miroslav akoby prebudil ostatných a všetci mu dávali za pravdu.
„Čakáš od boha, že bude tvoj sluha, alebo tvoj pán?“ vynašiel sa pútnik, ale z davu sa ozvalo: „Ak to má byť ďalší pán navyše, choď, odkiaľ si prišiel! Urob zázrak, alebo vypadni. ¼udmila je moja sestra, aj mne chýba! Urobí pre nás niečo tvoj boh, aby sme ho prijali?“
„Môj boh liečil chorých, staval mrzákov na nohy, dával slepcom zrak. Vykonal mnoho zázrakov, a kto v neho verí, bude žiť večne.“
„Keď tvoj boh vrátil slepcom zrak, tak to je kumšt. Nech mi teda povie, kde je ¼udmila,“ začal Miroslav teraz už hašterivým tónom, tento mudrlant sa mu akosi nepozdával.
„Môj pán vystúpil na nebesá!“
„A kedy príde naspäť? Načo nám takého, keď tu nie je s nami? Tak naň zavolaj, nech pozrie zhora, či ¼udmilu neuvidí!“
Pútnik zmåkol. Konečne si otrel tvár, kde sa už prach premiešal s potom a pozeral na ľudí naokolo. Koľko už takých videl. Od osady k osade, od domu k domu a nikde ho nevítajú, ako by sa patrilo. Už je to raz tak, že pokiaľ jeho boha neprijme ich vládca, s týmito nepohne.
„Prinášam vám nádej,“ hlesol skôr už len pre seba, ale v tú chvíľu sa všetci strhli. Zaznel dupot konských kopýt a z lesa sa vynoril Drakov jazdecký oddiel. ¼udia zrozpačiteli. Čo teraz? Ako na to doplatia, že načúvali cudzincovi? Nezaujímalo ich, prečo by na to mali doplatiť, veď skúsenosť bola jasná. Všetko je hodné trestu.
„Kto si?“ zvolal kapitán jazdeckého oddielu, čo zastal s koňom tak blízko pútnika, až ho takmer zhodil na zem.
„Som posol nádeje,“ odvetil.
„Héééj? Keď si posol, tak komu nesieš správu? Poddaným? O čom ste rozprávali?“
„Moje posolstvo je určené všetkým, ktorí chcú počúvať.“
„Héééj?“ zaškľabil sa kapitán, očividne sa bavil pútnikovou bezmocnosťou. „A odkiaľ ideš?“
„Z Nitry a nesiem posolstvo o bohu.“
„Héééj? A ako ti je meno?“
„Pavol.“
„Také meno... To som ešte nepočul. Pavol, Pavol.... Má to niečo spoločné s volom?“
Vojaci sa rozrehotali, tiež i poddaní, a bolo to možno prvý krát, čo sa tieto dve skupiny smiali na niečom spolu.
„Pôjdeš s nami k nášmu pánovi! On sa určite poteší, aspoň si vypočuje voľajaké nové zvesti. Potom rozhodne, čo s tebou.“
„Dobre, pôjdem,“ začal pútnik Pavol opatrne, „ale veľmi ma bolí noha. Najskôr by som potreboval oddýchnuť. Alebo ma vezme niekto na koňa?“
„Že na koňa, chlapi, počuli ste?“ vyblafol kapitán, ruka mu nevdojak skåzla na rukovať meča, ale potom ukázal rovno na Miroslava. „Hej, ty! Budeš toho tu podopierať, aby nezgegol skôr, ako ho Drak uvidí. Pôjdete za nami až na hrad! Keby už vôbec nevládal, vylož si ho na chrbát a dones tak! Ale nieže budeme dlho čakať!“
Vojaci popohnali kone, zmizli. Miroslav sa cítil ako v horúčke, teraz naozaj tušil, že je ešte nádej. Má odniesť pútnika, musí sa s ním dostať aj za hradby, nielen po bránu. Musí, aby sa niečo dozvedel o ¼udmile!
„Tu ste? Héééj? Konečne! Sem sa postavte!“ cekol na pútnika Pavla s Miroslavom kapitán vojakov a ukázal im doprostred nádvoria, kde sa už začala schádzať vojenská posádka hradu. Presne o proti nim stálo veľké kreslo a bolo jasné, kto na ňom bude sedieť. Miroslav, unavený vláčením pútnika, blúdil pohľadom po okolí, hľadal, či náhodou neuzrie ¼udmilu. Všimol si, že z vysokej drevenej veže postavenej pri bráne naň pozerá akýsi strážca, dokonca sa naň usmieva. Možno ho kedysi videl, poznal, len nevedel odkiaľ. Možno mu je priateľsky naklonený, inak by sa neusmieval. S vojakmi na dvor prišlo i niekoľko žien, tie by mu snáď tiež mohli niečo povedať, ale teraz, keď sa zraky všetkých lepili len na nich, nebol vhodný čas na pýtanie. Keď sa už naokolo zhromaždilo azda všetko osadenstvo, ku kreslu prišiel muž, ktorého sa báli všetci. Bol to vládca a pán Slánskych vrchov Drak. Husté čierne obočie, rovnako tmavé a živé oči, dlhé vlasy mu padali do tváre, kým ich neodhrnul rukou a nesadol si naširoko, akoby sa práve chystal na odpočinok.
„Odkiaľ si?“ kývol hlavou na pútnika Pavla.
„Som Pavol, nasledovník vierozvestcov Cyrila a Metóda, ktorých na prianie veľkomoravského kniežaťa Rastislava vyslal byzantský cisár Michal III., aby priniesli Slovanom pravé učenie o bohu!“ predniesol pútnik hrdo, i keď hlas a mu chvel. Naraz nebol taký nebojácny ako medzi poddanými, z Draka a jeho poskokov nevyžarovalo nič dobré.
„Už som ťa chcel nechať poštekliť, aby si sa zobudil a počúval, čo sa pýtam. Nie, že kto si, ale odkiaľ si! Čo si a čo naozaj znamenáš, to tu určujem ja! Len ja, rozumieš? Ale keď nesieš učenie, ktorým sa riadia kniežatá i cisári, dobre teda. Hovor! Prečo majú moji ľudia uctievať tvojho boha? Čo im ten sľúbi? Že budú platiť menšie dane?“
„Keď sa výberca daní pýtal môjho boha, či sa má platiť daň alebo nie, ukázal môj boh na mincu. Bola na nej podobizeň cisára a on povedal, nech sa dáva cisárovi, čo je cisárove a bohu, čo je božie.“
„Tento chlap sa mi páči! Počuli ste všetci? Už viem, prečo tvojich učiteľov nechalo zavolať samotné knieža! Dobre, choď medzi ľudí a toto im rozprávaj, potom sa budeš mať dobre aj ty! Platenie daní je božia vôľa!“
Pútnik Pavol sklopil zrak k zemi. Chvíľu sa zdalo, akoby ani nedýchal.
„Čo? Ani mi nepoďakuješ, že som ti dovolil, aby si tu hlásal svoje učenie? Keď budú ľudia nasledovať príkazy tvojho boha, keď mu uveria, že musia platiť, nebudem mať nepriateľov. Alebo áno?“
„My milujeme svojich nepriateľov,“ povedal mních potichu, ale stačilo to na to, aby sa rozosmiali všetci vojaci. Drak zdvihol ruku, smiech stíchol.
„Tvoj boh je naozaj iný, keď ťa učí i toto. Takže nepriateľ môže prísť, buchnúť ťa do tváre a ty mu dáš božtek?“
„Ak ma niekto buchne po jednom líci, je mojou povinnosťou nastaviť mu i druhé.“
„Ešte lepšie! Ešte lepšie! Naozaj, ak toto naučíš mojich poddaných, nebude sa ti zle vodiť. Ale isto za tým niečo bude, veď prečo by ťa ľudia poslúchali? Čo im tvoj boh sľubuje?“
„Kráľovstvo nebeské, raj večnej blaženosti, do ktorého vstúpia po smrti.“
„Výborne vymyslené! Keď som ťa pred chvíľou zbadal, myslel som, že ťa nechám povedať najviac dve vety a potom niečo vymyslím, nech sa všetci zabavia. Ale teraz... Choď, uč o svojom bohu všetkých a sľubujem, že budeš bohatý!“
„Skôr prejde ťava uchom ihly, ako sa dostane boháč do kráľovstva nebeského!“
„Čože?“ začudoval sa Drak.
„Že ja nechcem byť bohatý.“
„Pýtam sa čože, aby si mi vysvetlil, čo je to ťava.“
Zatiaľ čo sa Drak naťahoval s Pavlom, smial sa nad jeho opisom zvieraťa, ktoré isto nejestvuje, nad jeho žiadosťou, že bude učiť ľudí, ale len ak bude môcť ostať naďalej chudobný, Miroslav sa pokúsil pomaly, pol kroku za pol krokom oddialiť, cúvnuť dozadu. Vedel, že je to skoro šialenstvo, veď ho všetci majú pred očami, je riskantné začať prechádzať a snoriť po hrade, ale zúfalstvo ho pritlačilo. Možno v niektorom z tých domov, možno... Azda tam bude ¼udmila, veď je mladá, krásna, nebola by prvá, čo by tu takto nasilu skončila. Podarilo sa mu dostať až po ľudí, čo mu stáli za chrbtom, ale keď chcel prejsť pomedzi nich, Drak naň ihneď pozrel.
„Kamže? Kam sa ti zachcelo? Nevieš, kde je tvoje miesto?“
Miroslav cítil, ako sa mu roztriasli kolená. Vzduch, čo dýchal, sa mu odrazu zdal neuveriteľne horúci, určite celý horel v tvári. Vrátil sa späť k Pavlovi.
„Doniesol som tu toho pútnika. Dobrú polcestu rovno na chrbte. Chcel som sa niekde napiť,“ zaklamal.
„A dovolil som ti to?“
„Nechcel som vás rušiť v dišpute...“
„A ty si čo myslíš? Že teraz, keď musím na teba pokrikovať, že to ma v dišpute neruší?“
„Prosím o odpustenie...“ sklonil hlavu Miroslav. Nevidel, nemohol takto vidieť, ako Drak pokynul strážcovi na veži. Začul len: „Môžeš!“
Vzduchom zasvišťal šíp. V čase kratšom než lúsknutie prstami preletel z tetivy luku strážcu k Miroslavovi a vbodol sa mu do krku tak, že jeho špic vyšla na druhej strane. Miroslav padol na zem, metal sa, chrčal, strašne chrčal a z úst mu vytekal malý pramienok krvi. Drak k nemu pristúpil s obnaženým mečom, ale skôr než sekol, ešte s úsmevom ukázal na vežu: „Tam je vynikajúci strelec, trafí vždy a presne! Neuveriteľné, čo?“
Bola tma a ¼ubomír bežal lesom tak rýchlo, ako len vládal. Nedbal na únavu, ani že mu dochádza dych, nedbal na nič. Správa, s ktorou sa pútnik Pavol pred chvíľou vrátil do osady, mu prenikla do srdca ako žeravé železo. Miroslav bol zastrelený šípom pre všeobecné pobavenie. Bezmocnosť, ten najhorší pocit, aký sa môže človeka zmocniť, však v ¼ubomírovi trval len chvíľku. Len po moment, v ktorom si uvedomil, že musí nasledovať kroky otca. Otca, ktorému vždy veril. Otca, ktorý ho učil úcte s bohom svojich predkov a k dôvere v ich sily. Ostávalo mu vybehnúť už len kúsok, tam na kopec, pod vrcholom ktorého začínal svätý háj. Vyčítal si všetko. Že to bol práve on, ktorý ochorel, keď sa jeho otec vybral k Drakovi, že mu vojaci vzali všetku úrodu a potrebuje niečo pre deti, aby nedostali suchoty. Vtedy ho videl naposledy. Vyčítal si aj to, že to bol zasa on, kto Miroslavovi navrhol, aby šiel za tým pútnikom a skúsil silu jeho boha. Cítil sa vinný. Čo možno čakať od Draka? Od človeka, ktorý sa netají tým, že zdieraním a týraním si nadobudol viac, než ako sa môže iným vladárom čoby len snívať! Že v tajných chodbách pod svojím hradom ukrýva dvesto plných vozov zlatých mincí! Dvesto vozov, zrodených z ľudského nešťastia, pokory a krvi. To musí pohnúť i s Perúnom!
Miroslav zastal uprostred svätého hája. Srdce mu bilo divoko, triasol sa zlomený žiaľom. Roztiahol ruky, zdvihol hlavu k nočnej oblohe a ako v blúznení kričal: „Perún! Perún, ukáž svoju silu! Prosím, Perún, pomsti všetkých, čo ti obetovali a vzdávali úctu! Zachráň tých, čo tak ešte budú robiť! Zošli svoje blesky na Draka!“
Nad Slánskymi vrchmi sa zodvihol vietor. Divoká krútňava zháňala mraky ako pastier čriedu a odpoveďou na ¼ubomírovu výzvu bol oslepujúci blesk i rachotiaci hrom. Víchor zalomcoval vrcholmi stromov, jeho hvizd rezal do uší, a to sa už celá záplava bleskov znášala z oblohy k zemi na jedno jediné miesto. Na Drakov hrad. ¼ubomír stál nezmierený s osudom, vystavujúc tvár šľahaniu dažďa takmer do rána, kým nepadol od únavy. Takto ležal uprostred svätého hája, až ho zobudil ranný spev vtákov. ¼udia v osade mu potom povedali, že za tú noc padlo na Drakov hrad presne dvesto bleskov. Akoby každý za jeden voz zlata. Bola to Perúnova pomsta za ich biedu, o tom nepochybovali. A keď sa popoludní vybrali na hrad pozrieť, čo to s ním porobilo, zistili, že zhorel. Ba viac, zem pod ním sa od horúčavy roztopila, pohltila ho, neostalo po ňom ani stopy. Ani po Drakovi. Ostali len spomienky na krutého vládcu, ktorým bol on, Drak, Dragomír, Drago.
Neskôr, ako sa striedali generácie, ale ľudia si stále príbeh hovorili, meno Drago pozmenili na Dargo, potom na Dargov...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
