Pytliakova premena
@ :: Poviedky ::
May 24 2005, 16:29 (UTC+0) | 
Poh¾ad na jeden z maloidanských domov v súèasnosti |
Miesto: Malá Ida
Čas: Štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Eva Hajdu
Do korún stromov sa zaprel vietor a konáre pod jeho náporom vydali škrípavý a kvílivý zvuk, pri ktorom naskakovala husia koža. Na zmáčanú pôdu sa zniesla spàška dažďových kvapiek, ktoré zostali zabudnuté visieť kdesi v lístí na polceste medzi nebom a zemou. No Imro sa teraz o tú trochu vody, čo sa mu dostala za golier, pramálo staral. Ostražito si kliesnil cestu pomedzi húštinu a jastril očami na všetky strany. Bol napätý ako struna a strhával sa na najmenší šramot. V lese vládlo prítmie, ešte znásobené sivastým oparom skorého úsvitu, čo na viditeľnosti nijako nepridalo. Tuhšie stisol skrehnutými prstami pažbu svojej pušky, o jestvovaní ktorej nemal okrem neho a jeho ženy Margity nikto na celom svete ani len tušenia. Bola to jeho verná družka, nemý svedok pytliackych výprav v lesoch urbariátu Malej Idy. Mimovoľne zľahka pohladil chladný kov hlavne, akoby jej chcel prejaviť vďaku za to, že mu stále verne slúži bez zbytočných rečí a výčitiek. Tých si od Margity zakaždým, keď sa vrátil z lesa s divinou, vypočul neúrekom. Niežeby snáď neuvítala takéto prilepšenie, to nie, len si rovnako ako on uvedomovala riziko, ktoré podstupoval. Veď keby ho bol niekto prichytil pri pytliačení, hrozil mu árešt.
Pre Imra bol lov dlhoročnou vášňou, vtedy akoby mal celkom opantané zmysly a nijakým spôsobom tomu nedokázal odolať. Darmo si po každom, dosiaľ šťastlivom návrate domov nahováral, že už nikdy viac, že tentoraz to už bolo na tisíc percent naposledy. Stačil jediný uprený pohľad na rozľahlé lesy obklopujúce dedinu, závan vetra, prinášajúci omamnú vôňu lesa, či pár slov, ledabolo prerieknutých v krčme, že ten či onen strelil diviaka alebo vysokú. Všetky predsavzatia sa odrazu vytratili ako ranná hmla.
Vtom sa odkiaľsi sprava ozval podozrivý šuchot, sprevádzaný hlasitým praskaním popadaných konárov. Imro sa inštinktívne pritisol ku kmeňu statného buka. Dnes zatiaľ akosi nemal šťastie, čo sa mu inokedy veru nestávalo. Bol vari najšikovnejším pytliakom, aký kedy šafáril v týchto lesoch. Zakaždým dovliekol domov to srnu, to kačicu, a keď šťastene občas veľmi padol do oka, pritrafil sa i diviak. Znova. Imro si bol už teraz celkom istý, že v dosahu je nejaké zviera. Žeby predsa...? Srdce cítil až kdesi v hrdle, dýchal trhane a namáhavo. Na sluchy mu vystúpili studené kropaje potu a nervy boli vybičované do krajnosti. Pevne stisol zuby, aby ovládol vzrušenie, ktoré sa ho pri tom zvuku zmocnilo. Praskot sa tentoraz ozval omnoho bližšie. Imro zovrel pušku a zacielil smerom, odkiaľ prichádzal zvuk, pripravený vystreliť v okamihu, ako sa pred ním zjaví zver.
Spoza hrabovej mladiny sa vynorila akási tmavá silueta. Imro mal ostrý zrak, vycvičený rokmi pytliačenia. No toto na zviera naozaj nevyzeralo. Kristepane, veď to je...- hlesol v duchu, keď v blížiacej sa postave spoznal polesného Júliusa Močidlovského. Už len ten mi tu chýbal! – preblesklo mu mysľou a čo najtesnejšie sa pritisol k stromu. V duchu sa modlil ku všetkým svätým, na ktorých si v tej chvíli spomenul, aby ho ochránili pred odhalením a zaprisahával sa, ako už nespočetnekrát predtým, že už nikdy viac pytliačiť nebude.
Zavalitá postava polesného Močidlovského, možno pričinením tých svätých, ktorých Imro v duchu vzýval, širokým oblúkom obišla jeho úkryt a zamierila dolu svahom. Až keď mu zmizol z dohľadu, odvážil sa normálne nadýchnuť. Ruky sa mu neovládateľne triasli a musel si sadnúť, lebo mal pocit, že vlastné nohy ho viac neudržia. Vlhkosť z mäkkého machu mu presakovala do širokých pričešov, ale v tej chvíli na to nedbal. Vedel, že tentoraz áreštu unikol doslova o chlp. Vedel síce, že miestni poľovníci držia v okolitých lesoch na príkaz polesného stráže proti pytliakom, ale zatiaľ ho vždy sprevádzalo šťastie a darilo sa mu úspešne sa im vyhýbať. Až doteraz...
Imro namáhavo vstal, opierajúc sa o pušku. „Vidíš, starká moja, dnes nám naozaj veľa nechýbalo,“ prihovoril sa jej, ani čo by to bol nejaký človek. Nohy ho niesli samé od seba, dolu svahom zbehol tak rýchlo, že ledva postrehol kedy sa ocitol na kraji lesa. Ešte bolo skoro, bledé svetlo sa nesmelo predieralo z objatia tmy a dávalo najavo, že ospanlivé ráno pomaly preberá vládu nad novým dňom. Rezkým krokom minul zadné dvory domov a čochvíľa sa ocitol pri vrátkach vlastného. Všuchol sa dnu ako tieň, prebehol dvorom a už bol vo vnútri. Margita ešte stále spala, netušiac, čo sa prihodilo tam hore v lese. Nie, ani slovkom pred ňou nespomenie, že dnes len tak-tak unikol Močidlovskému. Ale pri predstave, že sa to mohlo skončiť aj celkom ináč, nebyť jeho oceľových nervov a prenikavého zraku, ho oblial studený pot. Veď stačilo, že by spanikáril a potiahol spúšť. Celkom mu vyschlo v hrdle, chvejúcou sa rukou siahol do kredenca a vytiahol fľašu domácej pálenky. Štedro si nalial a vyzunkol ju do seba na jeden dúšok.
Potom si sadol v kuchyni za stôl a zaboril hlavu do dlaní. Premýšľal, že by hádam predsa len mal počúvnuť Margitu a konečne si dať veci do poriadku. Veď stačilo zájsť za notárom Družbackým a oficiálnou cestou požiadať o vybavenie poľovníckeho lístka. A bol by pokoj. Mohol by chodievať na poľovačky, tak ako ostatní a netàpnuť, či ho predsa len raz niektorý z Močidlovského chlapov neprichytí. Myšlienky mu vírili jedna cez druhú, až mu splynuli do nesúvislej mäteže. No to mu už hlava klesla na stôl a Imro od prežitého vypätia a únavy zaspal rovno za stolom.
Tak ho aj našla žena, keď ráno vstala a vošla do kuchyne. Prikúrila do sporáka, lebo rána už boli chladné, darmo, teplé letné dni už budú onedlho len spomienkou. Rezko sa zvàtala, aby sa jej rýchlejšie rozprúdila krv v žilách. Imricha nezobudil ani štrngot riadov, ani hlasité praskanie polien. Margita len pokrútila hlavou a nechala ho tak. Niečo síce šípila, ale naisto nevedela nič; okrem toho, že ho zasa čerti brali do lesa pytliačiť. Čo ako sa mu snažila dohovárať, aby to nechal, alebo sa aspoň k riadnym poľovníkom dal, nepočúval ju. Mal svoju hlavu, a veru bola to poriadne tvrdá makovica! Len tak ľahko ju nik nepresvedčil. Dosť si cez vojnu vytrpeli, a teraz, len nejaký čas čo sa skončila, už sú tu namiesto vytúženého pokoja nové trampoty. Vyšla von nakàmiť hydinu, čo sa už pri prvých zvukoch z kuchyne začala hlasno domáhať svojho prídelu.
Spoza kopca sa na východnom obzore vyhupol velikánsky žiarivý kotúč, aby všetkým ohlásil príchod nového dňa. Jeho prenikavé lúče sa opreli o obločné tably a pošteklili Imra na tvári. Pod ich hrejivým teplom sa pomaly prebral zo spánku a s hlasným zívnutím sa narovnal. Prišuchtal sa k dverám a vyzrel von na dvor. Margita stála uprostred kàdľa, ruky vbok a s hlbokým uspokojením sledovala apetít svojich operencov. Starý fľakatý kocúr sa priplichtil spoza rohu a využijúc chvíľu, kým sa gazdiná nepozerala, vkåzol popri Imrových nohách dovnútra a usalašil sa za sporákom.
V ten deň od neho Margita nič nevytiahla. Imro sa tváril, akoby sa nič nestalo a vari až priveľmi zápalisto sa činil okolo domu. To aby prehlušil vnútornú nervozitu, ktorá v ňom čoraz viac narastala. Keď sa pri plote na chvíľu pristavil sused Fero, aby s ním prehodil pár slov, a len tak mimochodom spomenul, že chlapi čo strážia les, už majú vraj toho pytliaka plné zuby, a preto budú odteraz hliadkovať hoci aj dňom nocou, v Imrovi až hrklo. Úporne premýšľal, či azda môže niekto čosi tušiť a upodozrievať ho. Veď aj Fero sa občas tváril ako taký potmehúd, ktovie či voľačo nevyňúral...
Imro sa takto zhrýzal ešte ďalšie dva dni. Na nálade mu nepridalo ani to, keď na druhý deň po debate so susedom uvidel hneď zrána Močidlovského drožku ťahanú koňom a v nej samotného polesného, nacenganého pod obraz boží. V Malej Ide si už zvykli na to, že raz do mesiaca sa vrátil z Košíc v takomto stave. Vtedy už vedeli, že Močidlovský si bol vyhodiť z kopýtka v Košiciach, v hoteli Schalkház, kam chodieval na partičku kariet so starými kamarátmi z mesta. A dokonca sa rozkríklo aj to, že nebyť jeho nezvyčajne inteligentného koňa, ktorý ho poslušne čakal zapriahnutý do drožky pred hotelom, kým ho jeho kumpáni nenaložia a potom zakaždým svojho opitého pána bezpečne doviezol až domov do Malej Idy, ktovie, kde by pán polesný skončil. Aj teraz sedel rozvalený v drožke, dvojitá brada mu ovísala na hruď, či vari skôr vyduté brušisko. Veru, Július Močidlovský bol chlap ako hora, akurát však pomaly skôr širší ako vyšší. Ktovie či voľačo nešípi a pred dvoma dňami sa nevybral do lesa práve preto, aby ma dostal? – hútal Imro, zachmúrene sledujúc drožku, ktorá práve míňala ich dom.
Po dvoch dňoch sa mu to v hlave napokon rozležalo. Dá sa k poľovníkom a basta! Imro sa nervózne prechádzal po dvore a hrýzol si spodnú peru. Margita naňho letmo pozrela a hneď vedela koľko bije. Keď si jej starý dobre že nerozžuje vlastné pery, je to neklamný znak, že sa voľačo chystá.
„Tak so ti rozmýšľal... no, hádam by nebolo od veci, keby som... nuž keby som sa aj ja stal poľovníkom. Takým riadnym, veď vieš ako to myslím. Čo na to povieš, hm?“ vyhàkol na ženu a zatváril sa, ani čo by objavil Ameriku. Margita mala už-už na jazyku, že mu povie niečo ako: A čo som ti ja už dávno vravela, ty somár starý, ale ty si nedáš povedať, ale radšej sa ovládla. No namiesto toho riekla: „Imriško, dobre rozmýšľaš, tak to bude najlepšie,“ a rýchlo sa odvrátila, aby nezbadal, ako jej kútikmi úst pomykáva, čo by sa hneď rozosmiala.
„Nuž... napadlo mi, že by som azda pozval všetkých chlapov... teda len poľovníkov, však vieš, a...a uvaril by som im taký guláš, aký ešte nekoštovali... keby ma, no, keby ma už medzi seba prijali,“ spýtavo pozrel na Margitu, ako by snáď to, či ho poľovníci medzi seba prijmú, záviselo od nej. Tá mu to zasa odobrila a v duchu ďakovala prozreteľnosti, že Imrovi konečne rozum osvietila. Nech si ho len berú medzi seba, aby sa už viac nemusela zhrýzať a tàpnuť, či ho niekto neudá, alebo nebodaj rovno neprichytí pri pytliačení. Čo by si sama počala, pokým by on sedel v chládku?
Imro ešte v ten samý deň zašiel za notárom Družbackým, aby si vybavil poľovnícky lístok. Keď kráčal od neho, odrazu ho zaplavila úľava, že sa predsa k tomu odhodlal. Čert ber aj tie peniaze čo ho to stálo, pokoj duše má väčšiu cenu. No keď si predstavil, že musí zájsť aj za polesným Močidlovským, prepadli ho obavy, hoci sa ich snažil zaháňať ako dotieravé muchy. S malou dušičkou zaklopal na dvere jeho domu. Nebol si veru načistom, či ten už nevie, že tým pytliakom, ktorého nie a nie dolapiť pri čine, je práve on, Imro.
„Vitaj, Imrich, poď ďalej,“ privítal ho Močidlovský. Správal sa síce celkom prívetivo, ale Imro bol v strehu. Len sa nedajbože nezamotať do vlastných slov. Nervózne žmolil v prstoch čiapku a snažil sa upokojiť rozrušenú myseľ. Hoci sa mu videlo, že polesný ho neupodozrieva, to ešte nič nedokazovalo. Napriek neistote však predsa nabral guráž a povedal na rovinu, čo by rád.
„Veď ja som už neraz rozmýšľal, Imro, či by si nechcel ísť medzi nás. Pušku si kúpiš, povolenie vybavíš na úrade,“ prehodil polesný a mocne si potiahol z ušúľanej cigarety. Pritom sa doňho zavàtal prenikavým pohľadom, ani čo by mu chcel nahliadnuť až na dno duše. Imro cítil, že ho počiatočná odvaha akosi opúšťa, ale prinútil sa nedať na sebe znať, že sa ho pri tom uprenom nevyspytateľnom pohľade zmocňuje nervozita. Došľaka, tak vie dačo, či nie? – preletelo mu mysľou, kým tam prešľapoval z nohy na nohu.
„Zájdi aj za ostatnými chlapmi a dojednáme sa, kedy ťa budeme medzi seba prijímať,“ uzavrel nakoniec Močidlovský nemastnú-neslanú debatu. Imrovi odľahlo, akoby práve unikol nejakému nebezpečenstvu. Od polesného sa pustil obehať všetkých chlapov v dedine, ktorí boli v poľovníckom združení. Poniektorí ho aj potľapkali po pleciach, akoby už bol ich, ba aj plánovali prvú spoločnú poľovačku. Iba zo traja sa zatvárili, ako by im to nebolo veľmi po chuti, ale súhlasili.
V Imrovi aj naďalej hlodal červík pochybností. Čo ak predsa len podaktorí vedia, že chodí pytliačiť a pekne mu to pred všetkými nakoniec zrátajú. Večer si unavene sadol v kuchyni za stôl a kým Margita naberala z pariaceho sa hrnca do tanierov, hlavou mu zasa vírili dotieravé myšlienky.
„Tak čo, prijmú ťa?“ dobiedzala žena.
„Nuž, vari hej, nikto nebol proti,“ zahováral, maskujúc vlastnú neistotu.
„A kedy?“ nedala pokoj Margita.
„Kedy, kedy, viem ja kedy? Prídu povedať. Navarím guláš, uhostím ich ako sa patrí a bude,“ odbil ju stroho, lebo nemal veľmi chuť o tom rozprávať. Už aby to mal všetko za sebou.
Týždeň sa lenivo preplazil ako had a sobota urobila Imrovým trampotám koniec. Už od skorého rána sa spolu s Margitou zvàtali okolo veľkého kotla vzadu na dvore. Imro sa chcel blysnúť pred všetkými poľovníkmi a zastrájal sa, že taký guláš, aký im on uvarí, ešte nejedli. Dal si veru na ňom záležať. Podchvíľou načieral dnu naberačkou a ochutnával, či netreba to či ono ešte pridať. Nešetril veru ničím, ani bravčovinou, nech vidia, že si ich chce poriadne uctiť. Chuť mal dobrú, aj pikantný bol tak akurát, no Imrovi stále voľačo neštimovalo. „A čo by sa stalo, keby som tam pridal kúsok z jelenieho, čo mi ešte zostal? Hneď by to bola onakvejšia vára,“ hundral si sám pre seba. Ešte chvíľu takto rozdumoval, presviedčal sa, že ak k bravčovému primieša trochu diviny, len tak pre chuť, azda nikto nič nezbadá. Napokon odbehol po kus jeleniny, čo mu nedala pokoj a pridal ju k ostatnému mäsu. Až teraz bol spokojný, cítil sa sťa nejaký chýrny majster kuchár a vychutnával si lákavú vôňu, ktorá sa z bublajúceho kotla šírila po dvore. Aj pálenky bolo dosť, dobrej, voňavej borovičky, čo sa až kåzala dolu hrdlom. Oj, ako len dobre padne ku gulášu, ale aj pred ním, preblesklo mu natešene mysľou a zoširoka ho zamiešal, aby sa zospodu nebodaj neprichytil.
Medzitým už chlapi začínali na dvor znášať čačinu. Ukladali ju pekne na seba, aby si na ňu mohol ten, ktorého prijímajú medzi seba, ľahnúť. Presne tak ako zver, ktorú ukladali na podstielku z ihličnanov po významných honoch.
Pomaly sa všetci poschádzali, čakalo sa už len na polesného Močidlovského. Imro po očku nenápadne sledoval chlapov, snažil sa z výrazov ich tvárí vyčítať, či tušia, že dnes sa chystajú do svojich radov prijať pytliaka, na ktorého si už dlho brúsia zuby. Ako sa minúty vliekli, začali ho znova omínať dotieravé myšlienky. Vedia to a či nie? – neschádzalo mu z mysle.
„No, už ide aj Julo, o chvíľu môžeme začať,“ zahlásil nakoniec Mišo, ktorý stál pri bránke a vyzeral na ulicu. Močidlovského zavalitá postava sa onedlho zjavila na dvore. Klobúk si posunul do tyla a hlasno odfukujúc kráčal k ostatným chlapom, ktorí už medzitým obstáli v kruhu ležovisko z čerstvej čečiny. Margita hneď schytila borovičku a naliala mu až po samý okraj.
„Verabože, ale je dobrá, “ pochválil pálenku a spakruky si utrel fúzy. „Vari začneme, chlapi. Imro, nože si ľahni na tú čečinu,“ vyzval mocným hlasom prijímaného nováčika.. Imro už vedel, čo bude nasledovať. ¼ahol si dolu tvárou a ostatní chlapi ho obstáli, držiac v rukách smrekové konáre. Na povel ho nimi začali šľahať, len tak svišťalo. Bol to rituál prijímania, zvyčajne symbolický, ale teraz to tak nevyzeralo. Počiatočné šľahy znášal statočne, ale ako ich pribúdalo, musel veru zatínať zuby, aby nedal najavo bolesť. Údery sa naňho sypali z každej strany a zadok mal ako v ohni. Štípalo to, rany hodné mocných chlapov, akoby si chceli na ňom zgustnúť, vyliať zlosť a nie len kamarátsky uvítať nového kolegu. Už poriadne ani nevnímal slová, ktoré sprevádzali štipľavé šľahnutia: „Aby si bol silný a vychytal všetkých pytliakov, pretože pytliaci sú zlí, zlí, zlí...“
Prijímacie muky sa predsa len skončili a Imro sa pozviechal ani zbitý pes. Došvihané ramená sa mu triasli, že sotva vládal uchopiť do ruky podávaný pohárik.
„Nuž teda, pripime si na nášho nového člena. Na zdravie!“ zvolal hlbokým hlasom Močidlovský a ako prvý prevrátil do seba priezračný mok, čo v hrdle tak príjemne pálil. Vzápätí už Margita pozývala všetkých poľovníkov k prestretému stolu. Guláš rozvoniaval, Imro štedro naberal do tanierov a Margita ich kládla na stôl.
„No, Imro, guláš teda variť vieš, len čo je pravda,“ pochvaľovali si muži.
„Vidím, že ani mäsom si nešetril, tak to má byť, guláš je vtedy gulášom, keď je dosť mäsa,“ ozval sa Močidlovský a ďalšia plná lyžica zmizla v jeho ústach. Imrovi sa pri tých na chvíľu zatajil dych. Žeby predsa len zbadal, že je tam aj divina? Čo teraz? Ako vysvetlím odkiaľ ju mám? Myšlienky mu cválali v mozgu, až mu z toho dunelo v hlave a oblieval ho pot. Vedel, že keby ho teraz vyzvali, aby vyšiel s pravdou von, ako sa dostal k divine, veru by nedokázal nič dôveryhodné vymyslieť. Borovička! Skrsla v ňom spásonosná myšlienka a skoro prevrhol fľašu, čo sa tak chvatne za ňou načiahol. Chytro porozlieval všetkým dookola a nahlas zrúkol: „Na zdravie všetkým poctivým poľovníkom!“
Všetci pozdvihli svoje poháre a borovička razom zmizla v hrdlách. Imro si dal záležať, aby mal najmä polesný vždy doplna naliaty pohár. Len si daj, len pi koľko vládzeš, ty paskuda prefíkaná, hoc by si mi mal aj všetku borovičku vyslopať, ale nezistíš, že je tam aj jelenina – zastrájal sa v duchu Imro, keď mu naplnil ďalší pohár.
„Chlapi, večer sa ide do lesa na poľovačku! Nože, nech tuto náš nový ukáže, či vie vôbec pušku poriadne držať,“ oznámil odrazu hromovým hlasom Močidlovský a rozrehotal sa akoby povedal náramne dobrý vtip. Ostatní privítali jeho návrh s nadšeným súhlasom.
No zbohom – pomyslel si Imro, keď sa porozhliadal vôkol seba, ale neodvážil sa ani slovkom protestovať. Bol šťastný ako blcha, že všetko takto dobre dopadlo a na jeho hlavu nepadol ani tieň podozrenia z pytliactva, čoho sa toľko obával. A ak aj padol, nikto to nahlas nepovedal, nemal dôvod ani dôkaz. Poľovníci dojedli, podopíjali všetko do poslednej kvapky a pomaly sa trúsili domov, aby sa vychystali na ohlásený lov.
Tiene na dvore sa čoraz viac predlžovali. Kým Margita odpratávala zo stola a dávala do poriadku dvor, Imro si išiel pripraviť všetko čo bude potrebovať. S padajúcim súmrakom vykročil po ceste na koniec dediny. Tam sa mali všetci stretnúť a spoločne ísť do lesa. S každým krokom v ňom narastal pocit hlbokého uspokojenia a sebavedomia. Nikto mu na nič neprišiel a jeho pytliactvo zostalo chvalabohu, neodhalené. Donedávna sa ani neodvážil dúfať, že by sa mu to takto pekne prepieklo.
„Aha ho, ešte je len medzi nami nový a už chodí posledný,“ doberal si ho Ïuro, len čo sa Imro pridal k postávajúcej skupinke. Všetci sa spoločne vydali smerom k lesu. Imro sa čoskoro od skupiny oddelil a šiel si svojou cestou. Zakrádal sa ostražito ako dravec na love, zmysly naladené zachytiť aj ten najjemnejší šramot, svaly napnuté a pripravené v okamihu zareagovať. Kráčal naisto, na svoje osvedčené miesta, dúfajúc, že sa mu šťastie ani tentoraz neobráti chrbtom. Túžil sa pred ostatnými pochlapiť a dokázať im, že je poľovník ako sa patrí a nie dajaký chmuľo, ktorý nevie ani držať v ruke pušku. Teraz by naozaj rád zastrelil niečo poriadne, aby si vydobyl zaslúžený rešpekt. Na chvíľu zastal, aby si po chôdzi do strmého svahu oddýchol, skôr než sa spustí do úžľabiny, ktorú dôverne poznal. Veď na týchto miestach už neraz sedel na postriežke a trpezlivo vyčkával na korisť. Naraz sa v korune stromu, o ktorý sa opieral chrbtom, ozval hlasitý šramot. Imro stuhol a napäto načúval. O chvíľu sa zvuk ozval znova a ešte zreteľnejšie. Strhol pušku z pleca, vyčkal, až sa to ozve znovu a vzápätí vystrelil za zvukom. Ozvena výstrelu sa ohlušujúco rozľahla po okolí a postupne zanikala v slabnúcich vlnách. Sotva doznela, z vrcholku stromu čosi šuchotavo spadlo na zem neďaleko od jeho nôh. Zohol sa po to a prstami nahmatal drobné telíčko s hebkou srsťou. Keď sa na to zblízka pozrel, s prekvapením zistil, že zastrelil vevericu. No, hádam dnes nezostane len pri tom, veď do svitania je ešte ďaleko – utešoval sa v duchu. Tesnejšie si pritiahol ošúchaný kabátec, lebo nočný chlad sa mu zahryzával do tela. Vietor jemne šumel v korunách stromov. Imro naslinil prst a odhadoval jeho smer. Keď sa uistil, že všetko je tak ako má byť, zišiel ešte pár krokov nižšie a usadil sa na miesto, odkiaľ mal dobrý výhľad.
Ani netušil ako dlho sedel úplne nehybný. Minúty sa vliekli a splývali do hodín. Zmocňovali sa ho driemoty a spánok mu pomaly sadal na oťažené viečka, keď sa odrazu strhol na prenikavý zvuk výstrelu. Prichádzal odniekiaľ z náprotivného kopca. Razom sa úplne prebral, ani čo by únava odletela spolu s ozvenou výstrelu. Ejha, niekomu sa pošťastilo – pomyslel si a povystieral si stàpnuté údy.
Na východe sa už pozvoľna prebúdzal nový deň, no Imro stále vyčkával naprázdno. Nadránom sa aj vietor obrátil a on sa presunul na iné miesto, no zdalo sa, že prelietavé šťastie dnes sadlo na iného. Únava ešte z predošlého dňa a silného zážitku prijímania za poľovníka sa s každou pribúdajúcou minútou akoby znásobovala. Žiadalo sa mu už len spať a spať bez prestávky. Nohami len prepletal a ledva sa dovliekol na lúku pod lesom. Už tam postávalo aj zopár ostatných chlapov, na ktorých sa takisto zračila únava.
„Tak čo, Imro, strelil si dačo? Nejako ideš naprázdno!“ zvolal na neho Mišo, len čo ho uvidel vychádzať z lesa.
Imro rezignovane pokrútil hlavou a potom zdvihol v ruke hnedú vevericu.
„No, predsa len voľačo máš, no to sa dnes doma najete,“ so smiechom ho tľapol po chrbte Ïuro. „Azda sa len časom z teba stane súci poľovník,“ pridal sa Mišo. Kým ho takto prekárali, od chrbta sa k nim blížila ďalšia dvojica. Bol to polesný Močidlovský s Jožom. Už zďaleka bolo vidno, že niečo vlečú.
„Íha, pekný srnec,“ uznanlivo pochválil ich korisť Ïuro. A kde ste ho...?
Imro måkvo hľadel na màtveho srnca a znenazdajky mu napadlo, koľkých takýchto už sám skolil. Aj mu smiešne prišlo, keď si to všetko uvedomil
„Tak ako, Imriško, pozdávala sa ti tvoja prvá poľovačka? Vraj si zastrelil vevericu. No, na prvýkrát ani to nie je zlé,“ doberal si ho Močidlovský. „Nič sa neboj, vezmeme ťa do parády a zanedlho bude z teba poľovník na pohľadanie. Každý sme raz nejako začínali,“ chlácholil ho kým si s úsmevom obzeral jeho dnešný úlovok.
Imro sa zohol po vevericu a vykročil s ostatnými smerom k dedine. Veď hej, aj z neho vari bude časom dobrý poľovník...
|
|
