Zázračná Hoscová studnička
@ :: Poviedky ::
May 04 2008, 18:38 (UTC+0) | 
Na pastivskách nad Slanskou hutou sa nachádza prameò, ktorému kedysi ¾udia pripisovali lieèivú moc |
Miesto: Slanská Huta, okres Košice-okolie
Čas: okolo 1930
Autor: Slavomír Szabó
Uprostred dediny, len trochu obďaleč, kde ponad strechy vyčnieva kostolná veža, sedeli v Anderovom domci za stolom tri ženy. Bol už neskorý večer, tma a kuchyňu osvetľovali iba plamene spoza pootvorených dvierok pece. Tváre prebrázdené hlbokými vráskami ako jarné role boli vážne, zádumčivé, veď aj mali prečo. Verona, najmladšia z nich, čo mala nedávno len šesťdesiatku, prišla k Margite akoby na poslednú rozlúčku. Bola bledá, vychudnutá tak, až jej vyčnievali lícne kosti, zato jej veľké čierne oči pôsobili neuveriteľne živo. Krúžila pohľadom hore-dole, pri každom slove pozerala vždy niekam inam, len nie na Margitu a Hanču, akoby sa bála, že všetko čo povie, môže vyvolať znaky nevôle.
„Hovorím vám, ani sa nemôžem nadýchnuť. Otváram ústa ako ryba, ale hrudník akoby stál. Dakedy aj dačo vdýchnem, ale málo, tak strašne málo vzduchu, že sa musím nadychovať ešte aj zo dva, tri razy, aby som mohla vydýchnuť. A slabá som, taká strašne slabá, že mi stačí vytiahnuť vedro vody zo studne a už sa mi podlamujú nohy, dakedy si hneď sadnem na zem.“
„Veronka, však vyčkaj. Príde Ander a opýtame sa ho. Veď vieš, že už kdekoho postavil na nohy. Čo ti povedať, moja? Vyčkaj a uvidíme,“ utešovala ju Hanča, jej kamarátka od detstva, čo inak Margitu nenavštívila už dlhé roky, lebo jej mužovi nemohla prísť na meno. Ale boli to staré prieky, vlastne už ani nevedela, kedy a prečo sa povadili. Až dnes prišla, keď ju poprosila Verona, nech ju k Anderovi a Margite, preboha, odprevadí, aby sa jej cestou samej dačo nestalo.
„Joj, ale nedobre mi. Dakedy akoby ma niečo stačilo, zovrelo hruď, až cítim taký tlak v hlave a ruky... Ruky mám ťažké ako zo železa, ani nimi nemôžem pohnúť, len v končekoch prstov mi brní. Neviem, či dožijem do roka, ale ja ešte chcem, veľmi chcem, ale nie tak, že sa budem len trápiť. Margitka, prihovoríš sa za mňa?“ pozrela na domácu pani a tá len pokývala hlavou, že áno, určite.
Strach visel vo vzduchu, dal by sa priam chytiť rukou, aj to napätie z očakávania Andera. Muža, ktorého bolo možné na pohľad označiť ako starca, ale stále ubehaného, plného života i humoru. Ander bol človek, o ktorého si už každá žena zo Slanskej Huty neraz obtrela jazyk. Že vraj lieči čarami, len to tají a pred inými sa z kúziel vysmieva. A chodia za ním ľudia iba potajme, lebo nikto nechce, aby sa vedelo, kto sa mu zveril do rúk. Tak určite v tom bude niečo, čo nie je s kostolným poriadkom. Keď však ktosi ochorel, nech už Andrea predtým ohováral ako chcel, išiel za ním. Tiež potajomky, a naviac mu povedal o všetkých klebetách, čo naň kto iný nabrýzgal, len aby si ho naklonil na svoju stranu. Preto Anderovi neuniklo nič a všetky plané reči vedel v pravú chvíľu tvrdo vrátiť. Ani jeho žena Margita netušila, ako sa dnes zachová, ale hádam pomôže, keď na Verone už na prvý pohľad vidieť, že s ňou čosi nie je v poriadku. Len Hanča nemusela prísť. Ona vždy a všade najviac hovorí o bosoráctve, akoby ním bola posadnutá a vždy do toho nejako zapletie i Andera. Sotva si to tak Margita v duchu povedala, zaškrípali pánty dverí. Na prahu zastal nevysoký muž s akýmsi plátenným vreckom v rukách, z ktorého trčali byliny.
„Máš návštevu?“ pozrel na Margitu, a ani nečakal na odpoveď, otočil sa rovno do izby.
„Nie ja ale ty. Však počkaj,“ snažila sa táto o vľúdny tón hlasu, takže mu bolo jasné, že po ňom niečo bude chcieť.
„Hej? Prišli za mnou?“ zatiahol dlho, akoby sa dozvedel najväčšie čudo na svete a pozrel rovno na Hanču. Tá si nevdojak potiahla šatku do čela, akoby nechcela, aby jej bolo vidno do očí a sklonila hlavu hľadiac na zem. „A čo dobrého nám priniesli?“
„Ony samé musia povedať, ale však isto už aj tušíš. Pozri na Veronu a pochopíš.“
Andrej na Veronu naozaj pozrel, len tak z diaľky ako stál a tej sa odrazu začalo potiť čelo. Otrela si ho dlaňou, pootvorila ústa, akoby chcela voľačo povedať, ale namiesto toho len zalapala po dychu.
„Záduch?“ spýtal sa Andrej a všetky tri ženy prikývli naraz.
Andrej zavesil vrecko s bylinami na klinec, podišiel k stolu a posunul si stoličku. Sadol si, chytil Veronu za ruku a pozrel jej do tváre.
„Len pokojne, pokojne. Upokoj sa. Počítaj. Počítaj od deväť do jedna a keď povieš jedna, bude dobre. Hej? Počítajme spolu, ale pomaly, neponáhľaj sa. Deväť, osem, sedem, šesť, päť, štyri, tri, dva, jedna.“
Posledné slová sa s Anderom pokúsila vysloviť aj Verona, šlo jej to ťažko, ale pri poslednom sa naozaj nadýchla. Pozrela Anderovi do očí, zdali sa jej zvláštne, hodné dôvery.
„Už je lepšie?“ spýtal sa ticho a Verona prikývla.
„Neboj sa, dobre bude. Musíš tomu veriť, len tak sa všetko zlepší. A ako dlho ťa to trápi?“
Verona si opäť otrela čelo, už aj chcela odpovedať, ale do reči jej odrazu skočila Hanča.
„No, keby som to nevidela, tak neuverím. Veď ja som vždycky hovorila, že Ander vie viac ako všetky baby, čo len trepocú o uhlíkoch a čaroch. Ani uhlíky nebolo treba a aha! Len sa počítalo a už je jej lepšie!“
Ander teraz pozrel na Hanču a pery roztiahol do strojeného úsmevu, až ukázal svoje žlté zuby.
„O akých uhlíkoch to hovoríš? To by si mala vysvetliť, lebo ja hovorím o viere; až keď uverí, že bude dobre, tak aj bude.“
„Joj, Ander, však sa nerob! Čo, nerozumieš? Deväť žeravých uhlíkov z pahreby treba hodiť do džbánu s vodou a pri každom uhlíku počítať tak ako ty. Od deväť do jedna. Potom musí z tej vody chorý odpiť a ešte sa s ňou i umyť!“
„Hej?“ pokýval Ander hlavou. „No, veď keď to tak dobre vieš, prečo ste potom prišli ku nám? Však keby si ju liečila ty, keď už nič iné, aspoň by sa Verona umyla a z tých uhlíkov v žalúdku by ju poriadne prečistilo, čo tiež nie je na škodu. Ale pomôže to aj od zádychu?“
Hanča zmåkla, ale len na chvíľočku. „Možno pomôže, určite, však nejednému pomohlo aj od choroby, aj od urieknutia, najmä ak potom ešte vezme čistec.“
„Hej, hej,“ prikývol teraz Ander o niečo vážnejšie. „Čistec ti, Verona, dám nasušený. Urob odvar a poumývaj sa v ňom celá. A tiež si ešte vezmeš nejaké byliny. Nemám takých veľa, čo ti treba, ale aj ty môžeš dačo pozbierať. Z trojfarebnej fialky, no nie kvet iba vňať. Toto by si mala piť. Aj listy z jahody a podbeľa, tiež zo skorocelu. Ale i tak radšej choď do Košíc za lekárom. Ver jemu aj bylinkám a bude lepšie. Možno ešte poradím i čosi viac, ale príď sama. Zajtra príď. Zatiaľ ti dám byliny.“
Všetky tri ženy pozreli prekvapene, určite čakali viac. Oveľa viac, lebo Ander sa Verony ani nespýtal, ako dlho jej to trvá, ako často sa zadúša, ba ani na to, či rovnako trpeli aj jej rodičia. Zdalo sa im to čudné, ale žiadna sa nezmohla na najmenší odpor. Veď Verona hádam do rána neumrie, ešte si môže dnes navariť čaju z bylín, čo jej dá a okúpať sa v čistci. Hanča sa hneď ponúkla, že pomôže odniesť tie vysušené byliny, akoby boli nejako ťažké a už aj vzala pod pazuchu Veronu, že ďakujú, pôjdu a urobia tak ako nakázal. Margita sa tiež zdvihla od stola, že urobí voľačo Anderovi na večeru.
Sotva však Hanča s Veronou vyšli do tmy na ulicu, Hanča spustila: „Myslím, že som dobre hádala. Však si videla, iba sa ťa dotkol a už ti bolo lepšie. Nech mi nikto nehovorí, že to len tak! Aj čistec ti dal! Veď v jeho odvare sa snímajú prekliatia, božičku môj dobrý, ochraňuj nás, veď on si isto myslí, že ťa dakto uhranul!“
Verona sa roztriasla a spomalila. „Vieš, ja tiež tak myslím. Ale môžem mu to povedať rovno, že to nie choroba, ale kliatba? Mám mu to aspoň naznačiť, keď zajtra k nemu prídem?“
„Určite! Čo myslíš, prečo chcel, aby si došla sama? Len aby ste mohli hovoriť aj o čaroch, čo nie sú pre iné uši. Veď už len ten čistec, však rozmýšľaj! Aj mňa v ňom kúpali rodičia. To som bola ešte decko. Deti sa dajú veľmi ľahko urieknuť! Stačí, keď bosorka pred nimi popľuje zem, deti cez to prebehnú a už um zíde z očí! Pochorejú a dakedy i pomrú! Preto sa kúpe v čistci! Ale nezabudni po kúpeli pozrieť do lavóra. Keď bude na dne odvar skalený, tak ti naozaj chce dakto ublížiť a musíš si stále dávať pozor. Ale ak bude čistý, už je prekliatie preč, rozumieš?“
„Hej, veď hej,“ prikývla Verona. „Ale ak by sa dalo, teda ak aj ty vieš nejako pomôcť, mohla by si ísť ešte ku mne? Skúsime nahádzať tie žeravé uhlíky do vody, možno i to pomôže, ak sú všetko čary, nie?“
Hanča Verone prikývla, súhlasila. V tme ulice kráčali dolu svahom dve ženy. Jedna ubolená, druhá zvedavá. Vybrali sa čarovať, nech kúzlo zlomí prekliatie a zdravie príde späť.
Keď Hanča s Veronou odišli, Margita naložila na stôl varených zemiakov, poliala ich poriadne maslom, dnes výnimočne nešetrila a čakala, kým sa Ander naje. Stála mu hneď za chrbtom, pozerala na neho mlčky, ako si kladie do úst celé kusy, zapíja mliekom; určite zasa od rána nejedol. Vedela, že keď bude mať plné brucho, upokojí sa a bude s ním reč. Aj tak bolo. Margita teraz výnimočne zapálila aj petrolejku, gajz nešanovala ako inokedy a Andrej si spokojne utrel ústa.
„Ale ste ma prekvapili. Hanča v našom dome. A vieš prečo tu dosiaľ nebola?“
„Len toľko viem, že keď tu prišla, tak to nie len tak pre nič. Veď si videl Veronu. Chcela jej pomôcť, aby cestou nespadla.“
„Hej, veď hej. Ale ešte dávno, to si mi ani nebola frajerka, prišiel za mnou Hančin otec, že im dakto pobosoroval kravu. Nevedel kto, na kdekoho myslel. Ja som bol ešte mladý. Nechcel som povedať, že neodrábam urieknutia, vlastne ani neviem, či sa vôbec dá urieknuť. Ale sľúbil som nakoniec pomoc. Potom mi jej otec povedal, že akoby krave pod kožou chodili nejaké chrobáky. Že ich sám videl, ako sa koža nadúva. A mne nenapadlo nič iné, len uvariť zvieraťu za vedro odvaru z čistca. Však ten pomáha skoro od všetkého, a vtedy som veľa iných byliniek nepoznal. A vodu som doniesol z Hoscovej studničky.“
„Odkiaľ?“ prekvapila sa Margita, o tom zatiaľ nepočula.
„Zo studničky, čo je pod Zlámaným vàškom. Ešte môj dedo mi onej hovoril kadečo, aj to, že sa vraj volá Hoscová studnička.“
„Pomáha tým, či trpia na hosec?“
„Neviem, či dokáže premôcť lámku, opuchnuté kåby, bolesti svalov, však hosec sa môže prejaviť kadejako. Ale krave pomohla. Zabralo to. Sám som sa čudoval, ale tie čudné chrobáky vraj zmizli a krava začala zasa dojiť. Lenže potom Hanča začala šíriť reči, že vraj som u nej čaroval. Vraj viem narábať s takými kúzlami, čo môžu vyliečiť, ale aj poškodiť, možno i zabiť. ¼udia sa mi začali vyhýbať. Už som nemal kamarátky, kamarátov, prišli ku mne, len keď ochoreli. Až nakoniec ty, len ty si bola ku mne milá, však preto som si ťa aj zobral, nie?“
Margita sa usmiala. Bolo to dávno, už takmer päťdesiat rokov, ale niekedy sa jej zdalo, akoby mal Ander stále ten chlapčenský pohľad, ktorým ju očaril. Očaril? Nie, bola to láska. Aj dnes sa ešte občas na ňu tak pozrie. Najmä, keď mu dá dobre najesť.
„A zajtra? Keď príde Verona, prečo s ňou chceš hovoriť sám? Veď to akoby si dal Hanči za pravdu. Že budeš čarovať a nikto ťa pri tom nesmie vidieť.“
„Hej? Tak myslíš?“ pokýval Ander hlavou, zatiaľ čo zo zásuvky stola vytiahol fajku a vrecúško s dohánom. Nasypal si z neho do dlane, potom palcom pchal do fajky a spokojne pokračoval. „Záduch, to nie je len tak. Preto by mala ísť k doktorovi, lebo záduch sa zvyčajne dostaví potom, keď človek ochorie na niečo iné. A ak sa lieči len záduch, nie na tú chrontu, čo ho vyvolala, záduch nezmizne. Ale môže to byť aj inak.“
„Urieknutím?“ priložila si Margita ruku na ústa a nevdojak o krok cúvla.
„A ako ti na to môžem odpovedať? Neviem o každej chorobe, prečo prichádza, to nevedia ani lekári. Ale videla si sama. Keď som na ňu škaredo pozrel, Verona hneď stratila dych, pot jej vyšiel na čelo a chytala vzduch ako ryba. Možno sa len sama veľa pozoruje. Možno sa bojí staroby, stále na to myslí, vie, že najlepšie roky už má za sebou a bude len slabšia. Keď sa človek tak zameria sám na seba, dumá nad každým pichnutím, šetrí sa a šanuje aj keď nemusí, akoby si chorobu sám privolal. Potom ho už bolí všetko, tak je z toho ešte viac nešťastný, ešte viac sa pozoruje a tak to ide dookola. Preto som i skúsil, že budeme spolu počítať, či dýchavičnosť prejde. A vidíš? Zabralo to. Takže možné je i to, že žiadnu inú chorobu nemá, ale všetko sa deje iba v jej hlave.“
„A to jej povieš? Však to nie je ľahké ani pre mňa, aby som to pochopila. A Verona? Uverí ti?“
„Však presne o to ide, aj som ti teraz hovoril. Kým sa len pozoruje a bedáka, sama stráca silu. Keď uverí, že vyzdravie, akoby bola spolovice vyliečená.“
Svitalo. Ander už stihol vyjsť z domu a nakàmiť svine, Margita nasypala sliepkam, potom išla uviazať kravu za záhadu, nech sa pasie a povedala aj, že zájde za Jožkom, za ich synom, pozrieť jeho, nevestu i vnúčatá. Ander osamel a chcel raňajkovať, keď sa na dvere domu ozvalo nesmelé klopanie. Otvoril a stála tam Verona.
„Tak skoro? To je dobré, nie? Teda myslím, že je dobré, keď ráno nevstávaš unavená a už sa aj vyberieš von. Sama si?“
„Sama, sama. Tak ako si nakázal,“ prikývla Verona a Ander si všimol, akoby sa i trochu usmiala.
„Poď dnu a sadaj. Hneď i povedz, umyla si sa v čistci? Pila odvar z byliniek?“
„Všetko ako si povedal, ale ja viac. Oveľa viac. Prišla ku mne aj Hanča,“ oznamovala Verona a Anderovi neušlo, že teraz neuhýba pohľadom hore dole ako včera, ale sa naň pozerá priamo. I to považoval za dobré znamenie. Posadili sa oproti sebe, Ander prestal myslieť na raňajky a radšej rovno začal: „A prečo šla ku tebe Hanča? Pomáhala ti navariť odvaru, alebo čo?“
„Nie len to. Veď vieš, ja sama som teraz veľmi zvedavá, čo mi povieš. Hanča už naznačila, že to bude urieknutie, dakto mi vraj chce poškodiť a ty vieš, ako sa toho zbaviť.“
„Takže ste sa boli o mne porozprávať?“
„No,“ hlesla Verona, potom na chvíľku rozmýšľala, čo povedať a pokračovala: „Najskôr sme hádzali žeravé uhlíky do džbánu s vodou. Vypila som to, umyla som sa s tým, až potom som sa umyla aj v čistci. Neviem, kto mi chcel poškodiť, ale to naozaj pomohlo. A teraz, keď mi to urieknutie odnímeš ty, určite mi bude lepšie.“
„Myslíš?“ spýtal sa Andrej, hlas mal pritom vážny. Urobil to úmyselne, naschvál spochybnil jej nádej a stalo sa, čo očakával.
„Čože? Nepomôžeš?“ zatriasla sa Verona a čelo sa jej spotilo. Rovnako ako včera, už si ho aj pretrela rukou a nadýchla sa na dva razy. „Prečo som mala prísť potom sama?“
Anderovi to už bolo jasné. Také jasné ako slnko na oblohe, voda v potoku, či plameň sviece. Nemýlil sa, všetky problémy sú vo Veroninej hlave, aj ten, čo jej vyvoláva záduch. Musí jej teda poskytnúť to, čomu verí, inak nevyzdravie.
„Nič sa neboj, všetko bude dobre. Len sa posuň s tou stoličkou bližšie ku mne, lebo to čo poviem, nie je pre nikoho uši, len pre tvoje,“ stíšil hlas a keď sa Verona k nemu posunula, ďalej len šepkal. „Toto ti je veľké tajomstvo, naozaj veľké, tak nech to ostane len medzi nami. Nikomu to nepovieš! Sľubuješ?“
Verona rýchlo prikývla, jej dych sa konečne vyrovnal.
„Kedysi tu boli sklárne, však vieš, patrili Forgáchovcom. A tam robili muži, čo mali taký problém ako ty. Sklo je poriadna potvora. Ani nie, keď sa vyrába, ale potom, keď sa brúsi. Prach zo skla urobí v pľúcach hotovú galibu. Ale tí muži nikdy dlho chorí neboli, vedeli sa vyliečiť. A vieš prečo?“
Verona rýchlo pokývala hlavou, že nie. Anderovi sa zdalo, akoby jej v tej chvíli išli oči vyskočiť.
„Boli zdraví, lebo chodili piť z prameňa pod Zlomeným vàškom. Volili ho Hoscova studnička, aj Margite som už včera hovoril, že tam je zázračná voda, čo lieči. Choď domov a povedz mužovi, nech ti stadiaľ nosí piť, ale aj na umývanie. Aj niekoľko fliaš denne, a potom ti bude dobre. Ak by nepomohlo do týždňa, choď aj za lekárom, ale túto vodu pi ďalej. Ale nikomu ani muk, rozumela si?“
„Budem mlčať ako hrob!“ prikývla rýchlo Verona.
„Dobre, ale teraz už choď a urob, ako som povedal. Nezabudni, vodu len z Hoscovej studničky!“
Verona ešte znova zo tri razy prikývla, potešila sa a hneď aj odišla. Zatvorila dvere a Andrej konečne siahol po chlebe a hrnci s masťou.
Prešlo niekoľko týždňov, Verona sa neukázala a Ander by bol na ňu skoro aj zabudol, keby v jeden večer, keď práve prišiel s nadojeným žochtárom mlieka zo stajne, Margita nezačala: „Vieš, čo som zasa počula?“
„Odkiaľ by som mal vedieť?“ precedil cez zuby, lebo práve dvíhal žochtár, aby ho prelial do vedra a nechal odstáť smotanu.
„No, počula som, že už za tebou nebudú chodiť ľudia, aby si ich liečil.“
„Hej?“ počudoval sa Ander. „A to už prečo? Máme tu nového bylinkára?“
„Nie, to nie. Ale Jožko mi hovoril, aj dnes som u neho bola, že Hanča po celej dedine porozprávala, čo si doteraz tajil.“
„Ja?“
„A kto iný, však jasne hovorím, nie? Vraj si tajil, že nad dedinou máme prameň so zázračnou vodou.“
„Hoscovu studničku?“
„Tak, ako hovoríš. Že to je tá, z ktorej si Hančinmu otcovi vyliečil pobosorovanú kravu a teraz si s ňou sňal aj prekliatie z Verony. Už vraj zasa dýcha dobre, robí aj celý deň s motykou na poli a nič jej nie je.“
Ander sa usmial. Vedel dobre, že Verona dostala len to, čo potrebovala. Nádej, ktorej dokázala veriť.
„A ešte hovoria,“ pokračovala Margita, „že tá zázračná voda nepomáha len Verone. Chodia ku nej už aj zo Slanca, aj z Kalše, ba boli už aj nejakí z Košíc. Naberajú ju do fliaš a nosia chorým. Že pomáha aj od lámky, deti po nej stratili vyrážky, vyliečila pokazené žalúdky aj nočné mory!“
„No to je zázrak! Hotový zázrak!“ zaplesal Ander a zložil už prázdny žochtár na zem. „Vidíš, čo som hovoril? Chorý sa má tešiť z každého zlepšenia a nepozorovať sa. Musí veriť, že uzdravie, inak sa mu to nepodarí. Potom aj slabý liek zaberie ako silný. Ba zaberie aj čistá voda. Ale tá voda ho nelieči. Človeka lieči jeho vlastná viera, že prameň má liečivú moc.“
Margita zneistela. Chcela sa ešte opýtať, či si teraz z nej uťahuje, alebo nie, ale radšej ostala ticho. Akoby mu niekedy nerozumela. Ako sa na to môže takto pozerať, určite si z toho robí zábavu a ľudia studničke tak veria. Alebo má pravdu on? Alebo len nechápe, že v tej vode naozaj niečo liečivé je?
„Margitka,“ prihovoril sa k nej, akoby jej čítal myšlienky, „ľudia budú ku mne chodiť, budú pýtať bylinky, keď im voda nezaberie. Voda nepomôže každému, alebo aspoň nie vždy. Ale ak dakomu jeho choroba vychádza z hlavy, zo strachu a potrebuje len upokojenie, nádej, tak ten nech verí, že Hoscova studnička je zázračná. Vieš, zázraky majú veľkú moc, niekedy väčšiu než lekári, ale len nad tými, čo na ne veria...“
Poznámka autora: V poviedke spomínaná rastlina čistec je očianka lekárska, ktorá sa v liečiteľstve používa na zápal očných spojiviek, ale aj na zle sa hojace rany. V minulosti sa využívala aj na očistný kúpeľ proti urieknutiu a celkové posilnenie.
Hosec je ľudový názov pre viaceré choroby, najčastejšie pre reumu, ale aj rôzne myopatie, teda choroby svalov.
Hoscová studnička, kam ľudia dlhé roky chodili po zázračnú vodu na liečenie všetkých chorôb, sa nachádza stále na pastviskách nad obcou Slanská Huta. Koncom päťdesiatych rokov ju však využili ako vodný zdroj na napájanie dobytka z JRD, válovy sú pri nej dodnes.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
