Sila je len jedna, možností veľa
@ :: Poviedky ::
Jun 06 2008, 14:20 (UTC+0) | 
Pastoroèný dub pri kríži v Slanèíku |
Miesto: Slančík, okres Košice-okolie
Čas: začiatok 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Julka pozrela z okna už hádam po stý krát, a to bola v izbe sotva hodinu. Vedela, že sa dnes Mário vráti, určite sa vráti, aj včera tak odkázal po kamarátoch, nuž vyzerala. Celé štyri dni! Tak dlho ho nevidela, zdalo sa jej to priam nekonečné. Veď pre neho žila, pre neho dýchala, a i keď si to predtým tak zreteľne neuvedomovala, teraz jej bolo úplne jasné, že on sa stal zmyslom jej života. Aspoň do chvíle, kým budú mať deti. Tie ju však od neho neodvedú, naopak. Stanú sa ich spoločnou radosťou, tmelom, čo udrží ich lásku navždy pohromade. Pri tejto myšlienke sa usmiala. Napåňala ju pocitom, aký doposiaľ nepoznala; bolo v tom niečo krásne, vznešené, vzrušujúce. Toľko šťastia naraz! Až jej napadlo, či si to vôbec jeden človek zaslúži. Ale isto, isto, ak nie ona, Mário si to zaslúži určite! Urobí všetko, čo mu uvidí na očiach, nech už len príde, nech je tu a s ňou.
Opäť pozrela z okna. Videla na prašnú cestu, drevený plot pred náprotivným domom, ale zo všetkého len kúsok. Okienka slančíckych chalúp boli malé, rovnako ako v iných dedinách. Mário by už mohol byť na zákrute, hneď ako ide cesta od starého dubu pri kríži. Tam však nedovidela. Ak by vyšla von na ulicu, zbadala by ho síce trochu skôr, ale nechcela sa stretnúť s otcom. Ten už dva dni lamentoval, že kravy pochoreli, možno i zdochnú. A kravy, to bol majetok, živiteľky rodiny. Lenže nech to už znie akokoľvek podivne, Julky sa otcove starosti nedotýkali. Aspoň nie natoľko, aby na ne dokázala myslieť tak, že by zabudla čo by len na chvíľku na Mária. Ten sa odobral ešte v pondelok pred svitaním do Kalše, že tam vraj dáky gazda potrebuje koscov, tak pôjde i s kamarátmi. Kamaráti sa vrátili už včera s odkazom, že Mário ešte ostal, vraj gazdovi tam treba čosi porobiť aj okolo opravy strechy. A Mário to vie. Je šikovný, vyzná sa vo všetkom a je hlavne jej, Julkin, už skoro štyri mesiace, čo prešli od svadby, vedľa nej líha, vstáva, iba teraz prvý krát musel odísť na dlhšie. Slastne privrela viečka a cítila, ako jej pod blúzkou divoko bije srdce. Je to vôbec normálne takto ľúbiť? Určite, presviedčala samu seba, nielenže normálne, ale i veľmi príjemné.
„Je tu niekto?“ ozvalo sa z kuchyne, len čo zaškrípali dvere.
Mário! Iba na chvíľku privrela oči, azda v tú chvíľu sa musel mihnúť pred oknom.
„Tu si mi?“ pobehla Julka z izby do kuchyne rýchlo a potom rovno k nemu. Akurát si skladal kapsu na zem, ale ona nepočkala a objala ho oboma rukami okolo krku. „Tu si mi?“ opakovala. „Ako? Chýbala som ti? Joj, ty mne veľmi, a to čakanie nemalo konca. Ale už si tu, rada som. Rada!“ chrlila slová, smiala sa, akoby bol z domu celú večnosť a čakala na jeho objatie.
„Otca s mamou máš kde?“ prehodil Mário a Julka to pochopila ako výzvu.
„V maštali sú. Obaja. A dnes s nimi nebudeme spať v jednej izbe. Je teplo, vyniesla som pokrývky na pôjd, lepšie nám bude v sene. Všetko som tam nachystala, chceš sa pozrieť?“
„Kam?“
„Na pôjd. Ideme?“
Mário len neurčito zavrtel hlavou, ani sa neusmial. Ba ani ju neobjal. Len potiahol jedným kútikom úst akosi nabok a potom sa zamyslel. Ale nad čím? Čo treba rozmýšľať? Veď keby ich aj otec s mamou videli, ako idú na pôjd po rebríku, určite by ich nikam nevolali, ale s pochopením nechali tak.
„Stalo sa niečo?“ premkli Julku obavy, Mário taký nebýval. Zdvihla hlavu a pozrela svojimi belasými očami do jeho. On, vyšší od nej oveľa, nesiahala mu ani po plece, sa zasa iba zavrtel, že nie, nestalo sa nič. Pohľadom však uhol, dobre si to všimla. Konečne položil kapsu na zem, Julkine ruky skåzli z jeho ramien a on sadol na lavicu za stôl.
„Urobila si dačo jesť?“
„Polievku. Fazuľovú, ale dala som tam i kúsok mäsa. Počkaj, zohrejem,“ rozbehla sa teraz do komory, len aby mu rýchlo vyhovela.
Mário za ňou pozrel, ako bosými nohami prešľapuje po hlinenej dlážke, až sa jej natriasala sukňa. Potom sa však predklonil a položil hlavu na stôl. Bol unavený, určite veľmi, keď ani nepočkal na jedlo a takto, skôr ako zapadlo slnko, rovno v kuchyni zaspal. Tvár mal ešte pokrytú prachom z cesty a potom; vlasy, čo by už potrebovali podstrihnúť, mu padli až na oči. Keď sa Julka znova objavila a položila hrniec na pec, takmer ani nedýchala, len aby ho neprebudila. Sadla na lavicu vedľa neho a pozerala ako dýcha.
„Čo je? Čo ja tu? A ty?“ zaznelo do tmy, v ktorej sa sotva dali rozlíšiť Julkine obrysy ako ešte stále sedela vedľa Mária a hľadela naň.
„Zaspal si. Už je noc. Aj otec s mamou už spia. V izbe. Budeš jesť?“ zašeptala.
„Zaspal som? Hej, včera som spal málo. Jesť nechcem. Nebudem. Čo si predtým vravela? Že pôjdeme spať na pôjd? Dobre, ale ešte pôjdem von a umyjem sa,“ dvíhal sa od stola, pomaly, potichu, aby nenarobil hluk. Z izby zarapčala posteľ, azda sa na nej niekto zavrtel.
„Otec sa stále prehadzuje. Možno má zlé sny, lebo nám pochoreli kravy. Majú gugo. Už aj hnisá,“ vysvetlila Julka.
„Gugo?“
„Hej, také výrastky, vredy. Otec je z toho nešťastný, myslí len na najhoršie. Ale ráno ti poviem, teraz už s tým nenarobíme nič. Už idem na pôjd. Prídeš za mnou?“
„Dobre,“ prikývol Mário a ako prvý otvoril dvere. Vyšiel na dvor a ešte dodal: „Prídem k tebe, ale najskôr pozriem kravy.“
Julke hneď napadlo, ešte než celkom zmizol v tme, že načo ide do maštale teraz v noci. Čo uvidí? Len čo zobudí kravy a budú bučať do tmy. Dosť sa ich napočúvala cez deň, musí ich to bolieť, veď ich hlasy to dávali jasne najavo. Ani na pašu ich poriadne nevyhnali, nech susedia nekričia, prečo choré kravy ženú do jedného stáda so zdravými. Len na chvíľku, hneď za záhradou, za plotom, tam ich pásla. Máriovi však neodporovala. Možno mu dobytok leží viac na srdci než jej. Veď je chlap, ten sa musí vedieť postarať. Takto ho ospravedlňovala sama pred sebou, kým nevyšla na dvor i ona. Vzduch o niečo schladol, do tváre jej zavial jemný vánok. Pobehla po gánku až k rebríku a vyliezla na pôjd. Tam potme, popamäti prešla voňavým senom až k rozloženým prikrývkam. Zobliekla sa, ľahla, čakala. Čas nestál, plynul a z dvora sa neozývalo nič. Zato zo stajne zabučali kravy. Prvý, druhý, siedmy krát. Vedela, že Mário je s nimi, prezerá ich a o chvíľu príde. O akú chvíľu, to netušila. Nech už akokoľvek túžila po jeho objatí, únava zmohla i ju. Privrela viečka a zaspala.
Ráno vyzeralo ako začiatok krásneho dňa. Obloha bola čistá, bez mráčika, vtáčí spev sa rozliehal z neďalekých lesov, polí i záhrad a slnko naberalo na sile už hneď po svitaní. Júlia otvorila oči a zistila, že miesto vedľa nej je prázdne. Ba podľa toho, ako boli rozložené veci, vytušila, že Mário k nej ani neprišiel. Rýchlo vstala, obliekla sa tak rýchlo, ako to len šlo, stočila si vlasy do konte a prekryla šatkou. Zliezla na dvor po rebríku a zamierila si to rovno k maštali. Zem napriek krásnemu ránu bola ešte chladná, oziabala jej nohy.
„Julka!“ zavolal ju otec, akurát vyšiel z maštaľných vrát a kráčal jej oproti. „Julka, vieš čo sa stalo?“
„Nie,“ preľaknuto pokrútila hlavou, ale otec sa usmial.
„Kravám, a to všetkým, lepšie im je! Teraz som bol pozrieť, vredy ešte majú, ale akoby menšie a nehnisajú! Hotový zázrak! A Mário tam spí. Hneď pri nich na zemi, asi išiel na ne pozrieť ešte za svitania a nejako ho to zmohlo.“
„Mário je tam?“ pozrela do okrúhlej a usmiatej otcovej tváre, oči mu zakrýval tieň starého klobúka. Zastavil hneď oproti nej, ešte v rozopnutej košeli, z ktorej mu vytàčalo okrúhle brucho.
„Hej, tam je. Nevravel ti? Ešte si asi spala, no, veď choď za ním a zobuď ho. O chvíľu pôjdeme na pole.“
Julka rýchlo prešla popri otcovi, potom dnu ku kravám. Mário ležal na zemi za vrátami. Nahla sa nad neho a pohladila mu tvár. Otvoril oči, chvíľku sa rozhliadal a potom k nej vystrel ruky.
Počas dňa sa Julka s Márion veľa nevideli. Veď hneď po raňajkách odišiel aj s jej otcom na pole, potom len po ňom poslal odkaz, že ešte pôjde pozrieť ku svojim rodičom, i tam treba voľačo porobiť a vrátil sa až za súmraku. Akurát vyzerala z maštale, keď si všimla, ako prichádza z ulice na dvor. Lenže nie do domu, kde by ju asi hľadal, ale zasa rovno ku kravám, i keď nemohol tušiť, že je tam. Zvieratá stáli pred válovmi, každé uviazané reťazou, a spokojne prežúvali čerstvú sečku.
„Prišiel si pozrieť tieto?“ pokývla bradou k dobytku, teraz už bez úsmevu, zo všetkého na ňu začal doliehať akýsi zvláštny smútok. Veď Mário, keď ju zbadal, sa ani len neusmial.
„Tak je, hej, pozriem,“ odvetil stroho a už aj pristúpil k prvému zvieraťu.
„Otec vravel, že sa im to začalo hojiť. Voľajako samé. Kto vie, čo je na príčine. Ale to je dobré nie?“
„Hej, bude to dobré, ale to chce ešte niekoľko dní. Pôjdeš mi zrobiť jesť? Prídem za tebou, tam ma počkaj, a teraz ma tu nechaj samého,“ zaznelo z jeho úst skoro ako rozkaz, i keď nie tak prísne. Bolo však jasné, že chce ostať s kravami sám, i keď ju ešte ani neobjal, neusmial sa na ňu, nepohladil.
Julka vybehla na dvor, potom rovno do kuchyne a tam s otcom, s mamou hovorili o kadečom. Najmä o kravách, ale tiež o fazuli, vraj tento rok jej toľko nebude ako vlani, ale ovos, tomu sa darí, tiež aj slivák na lekvár bude dosť, ostane i na predaj... No nech už hovorili o čomkoľvek, ona myslela len na Mária. Tak dlho sa nevidieť, potom radšej prespí v maštali, i keď ho čakala a teraz? Kde je? Všetci už dávno dojedli, najradšej by poň zašla, ale to ako jej povedal, aby ho nechala samého a čakala v kuchyni, ju odrádzalo. Až keď sa otec s mamou pobrali spať, rozhodla sa, že za Máriom predsa len zájde.
Niekedy človeka pochytí tušenie. Také, ktoré takmer hraničí s istotou. Iní možno nič nezbadajú, sú slepí a hluchí k drobným náznakom, k zmene reči, gestám, uhýbaniu priameho pohľadu, nepokojným pohybom rúk, mimike tváre, ale ak sa voľakto začne správať inak ako doposiaľ, to všetko sú symboly, že sa niečo stalo, zmenilo. Možno voľačo vážne, možno iba malicherné, čomu však ktosi pripisuje väčší význam, než je potrebné, ale stalo sa. Tak aj Julka, cítiac akýsi nepokoj zo zmeny Máriovho správania, vstúpila do maštale plná očakávaní. Veď sa to musí vysvetliť, všetko sa dá vysvetliť, Mário taký nebýval. Inokedy ju plný radosti zo života stískal, objímal, nevedel sa jej nabažiť. A včera? A dnes?
Bola už tma, chvíľu trvalo, kým jej oči privykli, ale nevidela ho.
„Tu si?“ zašepkala do tmy. Odpoveďou jej však bolo úplné ticho.
„Mário? Tu si?“ zopakovala.
Na zemi sa ozval akýsi šramot. Pozrela tam a skôr tušila, ako videla, že leží na slame. Dvíhal sa, už ho zbadala a akosi unavene odpovedal. „Hej, už idem.“
„Nie je ti dobre? Prečo tu spíš?“
„No, zaspal som, ale už idem,“ snažil sa vyhnúť priamej otázke.
„To viem, ale prečo? Prečo si tu zaspal? Si chorý, alebo ťa niečo bolí, alebo prečo vlastne?“
Mário mlčal. Šuchotal nohami, ako sa konečne pohol a prechádzajúc popri Julke, chytil ju za ruku, aby vyšli von. Mesiac svietil, až vrhali tiene, keď zatváral maštaľné vráta; vyzeral akýsi smutný, alebo aspoň zamyslený.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa znova nepokojne Julka, ale on len kývol plecami.
„Kravy sú na tom zasa o voľačo lepšie. Ale hladný som, ešte sa najem a potom pôjdeme spať. Budeme na pôjde?“
„Hej, na pôjde. Ale práve dnes otec hovoril, že ak by sa kravy vyliečili, veľmi sa tomu tešil, že už o rok by sme začali stavať. Aby sme mali vlastný dom. Rozumieš, aby sme my dvaja mali vlastný domov,“ skúsila trochu vzbudiť jeho záujem.
Mário na ňu pozrel, v tej tme vyzeral ešte vyšší, akosi neisto sa usmial a potom vykročil k domu.
„Počkaj!“ zvýšila Julka hlas, až ju to samú prekvapilo.
„No?“
„Nechceš mi niečo povedať?“
„Veď som povedal. Kravy sa asi vyliečia. Aspoň myslím. Vyzerajú lepšie a niečo mi hovorí, že všetko bude v poriadku.“
„Čo bude v poriadku? Kravy? A ja?“
Mário zastal, otočil sa k nej a zdalo sa, akoby hľadal správne slová. „Asi by sme si mali niekam sadnúť. Nie nadlho, ale ešte skôr ako pôjdeme spať. Chcel by som niečo povedať, vysvetliť, aby si vedela. Najskôr som myslel, že nebudem musieť rozprávať nič, ale predsa len, mala by si vedieť... No, poď do záhrady, tam niekam sadneme pod stromy.“
Krátka chvíľka, taká, čo inokedy ani človek nezbadá, že ubehla, sa teraz Júlii stala nekonečná. Mário zasa mlčal, ale keď si už sadli do trávy vlhkej od večernej rosy a on sa oprel o kmeň čerešne, začal.
„Raz si mi rozprávala, isto pamätáš, že keď si bola ešte dievča, išla si k Ilone do domu.“
„Neviem, nepamätám presne, kedy som také hovorila, ale čo to má s tým spoločné?“
„No, mohla by si pamätať, lebo si vravela, že ťa odtiaľ rýchlo vytiahla von a prosila, aby si o všetkom mlčala.“
„Myslíš na to maslo?“ svitlo Julke.
„Hej.“
To „hej“, čo riekol tak krátko, úsečne, zaznelo ako varovanie, jasný znak toho, že veci sa nemajú len tak, ale čosi vážne naozaj visí vo vzduchu. I keď to bolo vtedy zvláštne, Julka na príhodu s maslom už veľmi nespomínala. Až teraz, keď jej to pripomenul. Stalo sa to tak, že sa ako dievčatá s Ilonou hrali, naháňali po ulici a Ilona potom vbehla do domu. Ona šla za ňou. Najskôr do kuchyne, ale keď tam nebola, vbehla do izby. Ostala prekvapená, čo videla, naozaj nečakala. Na stole, na posteli, pod posteľou i po skriniach, všade bolo hrnce plné masla. Uprostred izby stála Ilona.
„To odkiaľ máte toto všetko? Z vašich dvoch kráv?“ opýtala sa Julka nevinne, ale Ilona len prestrašene vyhàkla, nech rýchlo ide von. Skôr ako príde domov jej mama, nech nevie, že to všetko videla. Na otázku, že prečo, Ilona neodpovedala, len sama vybehla z domu ako prvá. Až potom, keď to Julka doma povedala svojej mame, tá sa prežehnala, že Ilonina matka bude isto bosorka, inak sa to nedá vysvetliť.
„Čo má Ilona spoločné s tým, čo sa stalo teraz? Myslíš, že našim kravám porobili bosorky? Ale už je lepšie, nie?“ pozrela teraz Julka na Mária a on sa zamrvil, hovoriť mu o tom bolo trápne, nepríjemné.
„Viem, tvoj otec, ako by som mu také povedal, by sa len plesol po čele a vysmial ma. Lenže nie si sama, čo si také niečo nezvyčajné videla. Aj ja som videl.“
„Kedy? Kde? To preto si taký... no, ako bez radosti?“
„Hej.“
Po krátkom až úsečnom „hej“ obaja zmåkli. Aj Mário isto chápal, že keď už načal, keď chcel Julke vyvrátiť nepokoj zo zmeny jeho správania, musí všetko rozpovedať, nech by sa už pritom cítil akokoľvek rozpačito. Jeho tvár zaliata mesačným svitom vyzerala veľmi vážne, taký mal aj hlas.
„Keď som robil u gazdu v Kalši, spali sme v jeho maštali. Bolo nás tam päť, ale ja jediný som sa raz nečakane zobudil. Počul som, že tak ktosi dačo robí, vedel som aj čo. Ten zvuk, keď sa dojí vemeno a mlieko strieka do vedra, si predsa len tak s niečím nepomýliš. Vstal som teda a išiel sa pozrieť. Bolo nadránom, slnko ešte nevyšlo, ale tma prchala, prišlo šero a rozjasnievalo sa. Pri krave sedela žena a dojila.“
„Nadránom?“ prekvapila sa Julka.
„Ako hovorím. A keď som šiel ku nej, pozrela na mňa, až ma zamrazilo. V tom pohľade bolo toľko zloby, nenávisti, že som naraz, ani neviem ako, začal cúvať. Mal som strach ako decko. Len som sa spýtal, že čo tu robí, lebo ku gazdovmu dvoru nepatrila.“
„A čo bolo ďalej?“
„Ver mi, alebo nie, akoby som zdrevenel. Len tie jej veľké čierne oči na mňa zízali, keď nakoniec prehovorila. Vravela, že ak niekomu poviem, že som ju tam videl, bude mi amen. A povedala to tak, až mi bolo jasné, že si nevymýšľa.“
„Spoznal si ju?“ zašeptala Julka, keď Mário zmåkol.
„Hej. Ale nemôžem povedať, kto to bol. Nie je od nás zo Slančíka, nakoniec, ty ju ani nepoznáš, nechodíš robiť po ostatných dedinách, ale ja viem, kto to je.“
„Ale keď to nikomu nepovieš, tak ti nič nehrozí, no nie?“ hoc v strachu, predsa sa len Julka snažila obrátiť reč na dobré.
„No, lenže to nie je všetko.“
„Ešte voľačo?“ stàpla, už sa bála, že s Máriom je zle.
„Vieš, keď som včera prišiel domov, bol som taký, nijaký... Mal som všelijaké pocity, ani to neviem vysvetliť. Rozmýšľal som nad tým, čo by sa stalo, keby som predsa len porozprával ľuďom, koho som videl dojiť v Kalši gazdove kravy. Niektorí by si predo mnou len ťukali na čelo, ale našli by sa aj takí, čo by tej žene vynadali, chodili kropiť dvere jej domu svätenou vodou, možno i po nej hádzali kamene. Mlynár by jej nezomlel múku, drotár nezaplátal hrniec, nikto by od nej nič nekúpil na jarmoku. Nakoniec by musela odísť, odsťahovať sa inam, alebo drieť chudobu, od akej možno i zájsť. Na mne by sa vypomstila, tomu verím, no zle by bolo aj jej. A ako som o tom rozmýšľal, to sa vlastne ani nedá povedať slovami, ale v tej chvíli mi bolo jasné, že rovnako rozmýšľa aj ona. Že čosi z toho všetkého prechádza i do mňa; cítim jej strach, keď sa rozhodujem, či by predsa len ľudia nemali vedieť... A teraz, presne včera, keď som prišiel domov a povedala si mi o otcových chorých kravách, zasa som dačo cítil. Akési nutkanie, pohnútky, že musím k tým zvieratám ísť, vidieť ich, dotknúť sa ich hnisavých rán a potom robiť, čo mi príde samo na myseľ. Nevedel som ešte presne čo, ale bol som si istý, že keď ich uvidím, budem už aj vedieť, čo ďalej.“
„Tomu nerozumiem,“ zľakla sa Julka. „Ty si myslíš, že bosorka ti dala svoju moc? Že ťa urobila bosorákom? A teraz budeš musieť s nimi chodiť o polnoci na krížne cesty tancovať s diablom?“
„Nie, nie, nie,“ toho sa neboj, tíšil ju Mário, keď zbadal, ako sa preľakla.
„Chyť ma,“ natiahol k nej ruku a ona položila svoju dlaň do jeho. „Cítiš? Som to stále ešte ja. Žiaden bosorák, len ja, tvoj muž, čo teraz potrebuje tvoju oporu. Tak ako sme si sľúbili pred oltárom, že si budeme stáť po boku v dobrom i v zlom. Vieš, existuje niečo ako vďaka. Zlí ľudia sú vraj nevďační, bosorky určite. Ale táto, keď vie, že som mohol niekoľkými vetami zničiť nielen seba ale i ju, akoby mi dala niečo... neviem... schopnosť, dar, silu? Silu potrebuješ keď staviaš, ale i keď rúcaš. Je to jedna a tá istá sila, len vždy sa použije inak. A je na silnom, aby rozhodol, ako s ňou naloží. Začal som liečiť vaše kravy. Ešte dva alebo tri dni a gugo celkom zmizne.“
Julka sa zatriasla, pokúšala sa všetko rýchlo zrovnať si v hlave, ale Máriovu ruku nepustila. Nech by povedal čokoľvek, verila by mu.
„Ty tie kravy liečiš? Ako to robíš?“
„Nemôžem ti to povedať, naozaj, ver mi. Nikto mi nedal žiaden zákaz, ale ja to ak cítim, že o tom nesmiem rozprávať. Veríš mi?“
„Verím. Vždy som ti verila,“ pozrela mu rovno do očí a on už pohľadom neuhol. Hľadela na neho, Mária, jej muža, ktorému potom stála ešte dlhé roky po boku ako milujúca žena a tešila sa z toho, ako sa im darí, keď sa neskôr stal i známym a vyhľadávaným liečiteľom dobytka... Mužom, ktorý vedel ako použiť svoju silu....
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
