Janova dilema
@ :: Poviedky ::
May 25 2005, 07:19 (UTC+0) | 
Poh¾ad z ulice vo Vyšnom Èaji |
Miesto: Vyšný Čaj
Čas: Osemdesiate roky 20. storočia po súčasnosť
Autor: Slavomír Szabó
Jano sa pokúsil napiť. Uchlipnúť si trochu z pálenky, čo mu chutila tak, ako žiadna iná. Hej, domáca. Hroznovica. Ale napiť sa naozaj len pokúsil. Ruky sa mu triasli natoľko, že keď dvíhal pohárik k perám, väčšinu rozlial. Doľahla naň clivota a pred očami sa mu vynáral obraz vytúženej ženy. Všetci si už dávno myslia, že je načisto hotový. Že sa z neho stal alkoholik a jeho sklený, neprítomný pohľad je znakom duševnej prázdnoty. Opak je pravdou. Vtedy ju vidí svojim vnútorným pohľadom, ako mu prikladá obväzy na hlavu, milo sa mu prihovára, a keď sa potom otočí a chodí po ambulancii, krásne sa vlní v bokoch.
A hoci všade naokolo páchne pálenka, on jasne cíti jej vôňu. Niečo také úžasné, v čom sa miesi zvodný parfém, otvárajúci brány vyšších citových sfér, a pach tela, prebúdzajúci driemajúce pudy. Cíti aj bolesť. Ukrutnú bolesť hlavy. Veď bol zranený, popálený. Ale vie, že jediný jej dotyk zapôsobí väčšmi utišujúco, ako všetky hojivé balzamy, čo kedy lekári vymysleli.
Bolo to tak. Jano bol mladík a žil nenápadným, utiahnutým spôsobom, zašitý v dedinke Vyšný Čaj. Jeho rovesníci dávno okúsili, ako chutí milovanie s roztúženými ženami, no on bol akýsi plachý. Nedôveroval si. Ženy ho lákali, to áno, ale nemal skúsenosti. Bál sa ich výsmechu, žil v strachu, že niečo zbabre. Ako mu roky pribúdali, dôveroval si čoraz menej. Jeho kamaráti už žili so stále nervóznejšími i z roka na rok tučnejšími manželkami a závideli mu, že on má ešte šancu. Ale Jano to videl inak. Naoko sa im smial, že zatiaľ čo oni musia domov k žene, k deťom, on si môže robiť čo chce. Aj mohol. Ale nerobil. Jediné, na čo sa vzchopil, bolo popíjanie u susedov. A príležitostí bolo dosť. Vyšný Čaj totiž nie je dedina, ako každá iná. V mnohých domoch tu pestujú hrozno. Strapce plné sladkej šťavy väčšinou lákajú vinárov, aby ich zmenili v božský mok - víno. Také hrozno je hotový kult. Francúzske Bordeaux, bulharský Mìlnik, maďarský Tokaj - oblasti, ktoré víno urobilo svetovo známe. Ale Vyšný Čaj? Tu hrozno využívajú aj inak. Pália ho, robia z neho pálenku - hroznovicu.
Jano nebol škaredý, ale plachý. Pri ženách sa mu akosi zamkli ústa, zneistel, bol nervózny. A keďže žiadnu nepoznal a nevedel ako na to, radšej chodil z dvora do dvora, vždy tam, kde sa práve pálilo. V jeden večer sedel na priedomí u kamaráta a popíjali vlaňajšiu pálenku. Bola dobrá, ostrá. Každý hlt im čoraz väčšmi a väčšmi rozprúdil krv žilách. Len pár metrov obďaleč oheň a nad ním medený kotol s utesneným vrchnákom, z ktorého viedla zakrivená rúrka rovno do ďalšieho hrnca. Ešte poobede nakládli do kotla hrozno, pridali cukor a vodu. Kotol utesnili a teraz pálili. Imto sa tešil ako malé dieťa. Len tak sedieť, sledovať ako uteká čas, rozprávať a počúvať banálne pletky, na ktorých sa vedel dobre zabaviť. Hej, pálenie to je hotový rituál. Lenže krásu a v Janových očiach i poetiku celého tohto kumštu narušila krátka nepozornosť, ktorá ho mohla stáť život.
Aj pálenie má svoje pravidlá. Spočiatku z rúrok vyteká alkohol, čo neradno piť. Treba ho vyliať a počkať na ten, z ktorého nemožno oslepnúť. Teplota v kotli musí byť presná, inak sa všetko pokazí. A hrozno treba prikryť kusom vrecoviny. Keď voda vrie, stačí, aby čo len jednu bobuľu vyprsklo do ústia rúrky na utesnenej pokrývke a vznikne tlak, ktorý kotol roztrhne. Tu bol pes zakopaný; hrozno zabudli prikryť. Ako Jano popíjal, pohľad mu neustále spočíval na otvore, z ktorého už mali dávno stekať prvé kropaje voňavého liehu. Nestalo sa.
"Tak čo? Vari v kotle mrzne?" zamrmlal a zodvihol sa.
"Máš čas. Napi sa ešte. Neboj sa, však zakvapká," plietol jazykom kamarát a pokúsil sa zdvihnúť zo stoličky.
"Éééé..," vydal Jano akýsi pazvuk na znak protestu proti spoločníkovmu vyzvaniu a podišiel ku kotlu. Práve sa zohol, keď sa ozval ohlušujúci výbuch. Strašný. V okamihu sa lyrická idyla zmenila na krutý horor. Kotol neodolal zvyšujúcemu sa tlaku, čo vznikol v dôsledku upchatia rúrky hroznom a explodoval. Detonácia! Priedomie zahalila para, smrad a vriaca voda s horúcim ovocím vytryskli až do korún stromov.
"Pomóc, Bože, Bože - ja som to schytal!" vrieskal Jano, ležiac sa na zemi a držiac sa za hlavu. Jeho hrdelný hlas bolo počuť cez celú ulicu. Susedia sa ihneď zbehli a pohľad, ktorý sa im naskytol, bol vskutku žalostný. Metajúca sa postava dedinského mladíka v kaluži blata, hlava popálená, z vlasov polepených zmesou horúceho hrozna a cukru sa dymí. Vrieskal, išlo mu o život.
"Vodu! Vodu! Polejte ho studenou vodou," volala suseda a už aj naň padla spàška z plného vedra. Kričal, plakal, museli ho chytiť, aby sa mu lepšie prizreli. A popáleniny vyzerali hrozivo. Jano ani poriadne nevnímal, čo sa okolo neho deje. Kdesi matne registroval, že ho nakladajú do akéhosi auta a vezú. Slzy mu stekali z očí, plakal ako malé decko.
Prievan z otvoreného okna auta za jazdy pôsobil trochu utišujúco. Plač sa zmenil na vzlyky, no strach ostal. Až teraz si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Bál sa chvíle, kedy sa pozrie do zrkadla.
"Ohava, hej bude zo mňa ohava. Mrzák. Postrach detí a terč ich posmechu zároveň," leteli mu boľavou hlavou myšlienky .
"Jano, neboj sa, už ideme do Šace. Do nemocnice. Počuješ Jano? Počuješ?" prihováral sa mu podnapitým hlasom kamarát. Jano mal však chuť otočiť sa k nemu a vraziť mu päsťou do tváre.
"Galiba. Bude zo mňa galiba. Hovädo so svinskou tvárou," vyčítal ďalej nevedno komu.
Keď sa konečne dostal do ambulancie a posadili ho na stoličku, prikročila k nemu ona. Spočiatku ju ani nevnímal. Chytila ho za ruku a povedala mu, že s lekárom sa oň postarajú, no možno to bude aj trochu bolieť. Musí však vydržať. Musí, lebo mu chcú dobre, aby mohol znova chodiť za dievčatami. Potom sa pred neho nahla, pozrela mu do očí a zašepkala: "Držte sa!"
Pinzetami mu z vlasov vypletali hrozno, ostrihali ho, dezinfikovali rany, prikladali mastný tyl a obväzy. Ó áno, bolelo to, naozaj bolelo. Ale Jano netrpel. Bolesť síce cítil, ale ten dotyk a hlas sestričky pôsobili ako čarovný balzam, ktorý nevidieť. Nič také banálne ako fyzické utrpenie sa ho nedotýkalo. Prižmúril oči, lebo mu kázali, aby do nich nepadali vlasy a počúval, ako sa sestrička rozpráva s lekárom. Bolo mu jedno o čom. Akoby sa to ani netýkalo jeho rán. Tón jej hlasu mu však znel mimoriadne ľúbivo. Naviac, nikdy sa oň žiadna žena tak nestarala...
Keď ošetrenie skončilo, na hlave mal hotový turban z obväzov. ¼uďom, čo ho priviezli, lekár oznámil, že si ho tu pár dní nechajú poležať na popáleninovom oddelení.
Jano v ten večer nevedel zaspať. Potešilo ho, keď mu lekár povedal, že má šťastie a horúca para mu nezasiahla tvár. Nevedel však, či namiesto bujarej štice nebude mať na hlave len ohyzdné jazvy. A tiež, či poň nepríde polícia. Domáca výroba pálenky nebola povolená a každému bolo jasné, ako prišiel k úrazu. Veď páchol ako liehovar! Najviac však myslel na sestričku. Uvidí ju aj zajtra? Páči sa jej?
"Nezmysel!" zahriakol v mysli sám seba. "Veď som ako obluda!"
Nasledujúce ráno, ale i ďalšie dni, boli v Janovom živote to najkrajšie. Sestrička za ním prišla vždy, keď mala službu. Bola milá, usmievala sa naň a on len smútil, že jej nevie povedať, ako ju ľúbi. Čo preňho znamená. Ako mu je ľúto, že sa spoznali v situácii, keď ho doviezli ako opitého dedinčana, špinavého, opareného alkoholom a obsypaného hroznom. A ona, krásna, aj v tejto chvíli k nemu prehovorila tak milo, ako žiadna iná predtým. Aj sa hanbil. S popáleninami a obväzmi na hlave sa cítil dvojnásobne neisto. Rany sa však hojili a prišiel deň, kedy ho mali prepustiť do domácej liečby. Keď mu to na vizite oznámili, chcel sa opýtať, kde nájde tú sestričku. Prečo tu dnes nie je? Nemá službu? Uvidí ju ešte niekedy? Bude počuť jej hlas? Mohol by ju pozvať do kina, dotknúť sa jej ruky, povedať jej, ako miluje jej smiech? Nezmohol sa na vyslovenie žiadnej otázky. Nemotorne poďakoval lekárom, zbalil si veci a odišiel.
Keď neskôr navštevoval ambulanciu, bola tam iná sestra. Niekedy sa i zámerne dlho prechádzal pred nemocnicou, či nestretne tú, na ktorú neustále myslí. Vedel však, že aj keby ju videl, pozdravil by a asi by išiel ďalej. Stokrát si predstavoval, ako sa jej prihovára a tisíckrát si zopakoval, že taká milá krásavica môže mať podobných truľov ako strapec hrozna bobúľ, ba i viac. Možno aj toľko, koľko mal on bobúľ hrozna na hlave, keď vybuchol ten nešťastný kotol.
Rany sa zocelili, obväzy už neboli nutné a, čuduj sa svete, neostalo po nich ani stopy. Zarástli vlasmi. Stopy však ostali na Janovej duši. Doživotne. Veľakrát sa síce presviedčal, ale nikdy nenabral odvahu ísť do nemocnice, vyhľadať svoju idylickú lásku, priniesť jej kyticu kvetov, poďakovať za všetko a pozvať na večeru, či na prechádzku. Jej obraz však v jeho mysli nevybledol. Myslí na ňu stále. Denne, ale najviac clivoty naň dolieha večerom. Milióny spôsobov, ako za ňou normálne prísť, dávno zavrhol. Napadol mu však jeden, taký jeho vlastný. Chce sa s ňou stretnúť tak, aby netušila, že už vyše dvadsať rokov stále myslí len na ňu. To by sa mu asi vysmiala. Musia začať nanovo. Áno, nanovo! Nech znova vybuchne kotol! Nech ho oparí, nech skuvíňa od bolesti, ryčí ako tur, nech ho len odvezú do Šace, kde by ju možno opäť stretol. Tak Jano nevynecháva žiadne pálenie. Z dvora do dvora, z domu do domu, všade, kde plamene olizujú kotol, v ktorom buble zmes vody, cukru a hrozna. A keď sa nikde nepáli? Sedí v krčme, popíja. Mnohí nad ním dávno mávli rukou, ako nad stratenou existenciou. On však stále verí vo svoju šťastnú budúcnosť.
|
|
