Dva slančícke svety
@ :: Poviedky ::
Jun 12 2008, 09:30 (UTC+0) | 
Obec Slanèík sa nachádza v údolí, z ktorého je pekný výh¾ad aj na Slanský hrad. Vïaka roz¾ahlým okolitým lúkam s bohatou vegetáciou sa tu v minulosti zaoberalo viacero ¾udí bylinkárstvom a ¾udovým lieèite¾stvom, tiež vèelárstvom. |
Miesto: Slančík, okres Košice-okolie
Čas: fašiangy v roku 1939
Autor: Slavomír Szabó
Sneh ešte ani poriadne nezliezol z vrcholov Slanských hôr, ale vietor, i keď svieži, už voňal jarou. Sotva sa rozbrieždilo, vtáci kričali ako opreteky. Inak ako krikom sa to ani nedalo nazvať, od spevu to malo ďaleko. Z lesov, záhrad, dedinských ulíc i zo slamenej strechy domu, v ktorom sa práve prebudila Zuzka, odvšadiaľ zneli stovky vtáčích hrdiel, nepochybný znak toho, že jar sa už nezadržateľne blíži. Príde i čas, keď priletia bociany, aby zasadli na staré hniezda, čo tu po nich ostali od vlaňajška, potom i lastovičky. S voňavým vetrom a silnejúcim slnkom sa vracal do Slančíka život. Nastal čas fašiangov. Od troch kráľov až do popolcovej stredy sa hodno tešiť, radovať, veď prišlo obdobie hodov a svadieb. Svadby, na to práve Zuzka myslela, keď otočila hlavu a sledovala Paľa, ako si v spánku spokojne odfukuje. Aj oni sa vzali. Vlani. Nie síce cez fašiangy, ale po žatve, čo boli vlastne jediné obdobia, kedy sa ženilo, vydávalo, inak čas zabrali práce na poliach i priadkach a pôsty, cez ktoré farár pred oltár nikoho neprijme. Dnes budú fašiangové hody. Aj vlani ich oslavovala s Ilonou, Jolanou, Máriou... Všetky jej kamarátky sa znova zídu, ale ona už medzi ne nepríde. Nemôže. Zložila sľub manželskej vernosti a svoje plavé vlasy si namiesto vrkoča teraz viaže na koňťu, prekrýva ich šatkou. Stala sa z nej vydatá žena a takej neprináleží, aby sa veselila so slobodnými. Mladí s mladými a... A akí? Starí? To nie, veď jej sotva minulo devätnásť. Ale ženatí a vydaté musia oslavovať spolu.
Zuzka nepohnuto ležala pod perinou, len očami prebehla z Paľa na ťažké drevené stropné trámy, zapichla do nich pohľad a rozmýšľala ďalej. Ako to dnes bude? Príde medzi ujov a tetky, čo sa im vždy s úctou už z diaľky zdravila a prisadne si, akoby im bola roveň? Tetky sa budú sťažovať, ako ktorú trápi lámka, ktorá kedy prechladla, takže musí každú chvíľu bežať za kriaky, keď to na ňu príde, no a potom budú spomínať chlapi, ako to bolo, keď bojovali za cisára pána v Taliansku. Nakoniec jej budú núkať pálenku. Ak odmietne, zlietnu sa okolo nej ako muchy, reku, či už je v tom, nech sa postaví a vystrie, aby videli, ako sa jej vydúva bruško a stane sa stredobodom ich pozornosti. Pri tejto predstave ju zaliala vlna horúčavy.
A mladí? Ako bude im? Chlapci pôjdu z jedného konca dediny, dievčatá z druhého, uprostred sa stretnú a budú spievať, tancovať až do noci. Medzi nich by išla radšej, tam by sa cítila milšie. Lenže to už je preč. Natrvalo. Spolu s Paľovou láskou, o ktorej nemala ani najmenších pochýb, si vzala i bremeno odluky od kamarátok, čo ešte nevliezli pod čepiec.
„Jój, dievča zlaté, a ty čo tu len tak sedíš? Neslýchali, to si sa dobre vydala, keď môžeš počas dňa oddychovať,“ rozleteli sa dvere a do kuchyne vbehla Julka. Mladá vysoká žena, čierna vo vlasoch i tmavšia v tvári, ale nie cigánka. Šatku mala uviazanú veľkým uzlom tesne pod krkom, sukňu nariasenú jedna radosť, určite vzala tú najkrajšiu a v rukách prútený košík prekrytý vyšívaným obrúskom. Bolo už popoludnie, akurát čas, ako sa sľúbila, že príde za Zuzkou, aby ju prvý raz uviedla medzi starších. Zuzka sa jej potešila. Ešte nedávno síce neboli také dobré kamarátky, zaslobodna vlastne toho veľa spolu nenarozprávali, veď Julka bola o štyri roky staršia, ale teraz sa jej stala veľmi blízkou. Vydatá bola už cez tri letá, ona jej musí povedať presne čo a ako, aby si medzi tetkami a ujkami nenarobila hanby.
„Len teraz som si sadla,“ začala Zuzka akosi previnilo, nechcela povedať, že myslela na to, ako sa fašiangom vyhnúť.
„Kreple už napečené máš?“ pozrela Julka naoko prísne, ale vzápätí sa usmiala, až ukázala svoje načierno bodkované zuby, takže bolo poznať, že už dnes jedla makový koláč.
„Mám, a sú všetky v pekáči. Prikryla som ich, nech rýchlo nevychladnú.“
„To je dobre, dobre, lebo keď som ja išla prvý krát na fašiangy s tetkami, všetky chceli len moje kreple, aby ochutnali a vedeli môjmu Jankovi povedať, či sa dobre oženil, alebo nie,“ zasmiala sa Julka znova a Zuzka prehltla naprázdno. Presne toto nechcela! Aby došla niekam, kde by ozaj ocenila, keby si ju nikto nevšímal, ale bude to naopak. Všetky sa začnú točiť len okolo nej, pozerať ako vie piecť, dajú jej šklbať sliepky na polievku, jej Paľa si obzrú od hlavy po päty, či azda niekde nemá špinku na košeli alebo nohaviciach. Šacovať ju budú, či je hodná byť jednou z nich!
„Nejako mi ťa rozbolela hlava. Aj takú triašku, alebo čo cítim, akoby som mala pochorieť,“ napadla Zuzke spásonosná myšlienka, ako radšej ostať doma.
„Ale ba!“ položila si Julka ruky vbok, vyzerala opäť prísne, až sa Zuzka postavila, akoby čakala útok. „To mi tu také hovoríš, akoby si objavila, že obloha je modrá. Ale ja viem, ako ti je. Tak ako bolo aj mne. Chcela som tancovať naprostred dediny, tešiť sa ako ma oblapia ruky mládencov okolo drieku, raz Janove, potom Mižove, Imreho, ale nebolo z toho nič. Bála som sa, vieš ako som sa bála, že moje prvé fašiangy medzi posvadbenými budú horšie ako zlý sen?“
„Viem,“ hlesla Zuzka.
„No, dajmibože, teraz je už všetko jasné! Ale vec sa má inak. Tie tetky a ujkovia, čo na nás kedysi zazerali, akoby sme prenášali choleru, sú vlastne celkom milí. Je to iné, ako boli naše tancovačky, ale uvidíš, že prežité roky na fašiangy nehovoria o ničom. Nie na vrásky musíš hľadieť, ale do očí, či je v nich ešte iskra mladosti. A tá často vydrží aj do neskorých liet. Neveríš? A vieš čo? Nevyhováraj sa tu na nejakú boľavú hlavu a poď hneď so mnou. Ideme k tetke Hani!“
Stará Haňa! Až sa so Zuzkou zakrútil svet. K nej by sa určite vybrala ako k poslednej. Bylinkárka, čo viac času trávila pri Regete, Keľuku, Rigomezove a Brezinách, kdekade inde než v dedine. Celé dni sama po lúkach zbierala rastliny, aby potom liečila, ale v jej pohľade nikdy nevidela trochu vľúdnosti. Iba keď bola Zuzka malá a brucho sa jej nadulo, až sa i jej rodičia zľakli, že to bude kolika, vtedy zašli k tetke Hani a bola na ňu milá. Ale aj to len kým sa vyzdravela. A neskôr, bolo to presne v čase, keď dozrievali čerešne, sa Zuzka s kamarátkami vybrala cez plot k Hani do záhrady, že si trochu natrhajú. Stará Haňa mala okolo kmeňov priviazané suché konáre zo šípovej ruže, aby sa nedalo na stromy vyliezť. Zuzka sa i tak vyštverala, šikovná bola už aj vtedy, ale len čo si odtrhla prvú čerešňu, akurát vyšla tetka z chlieva. Kričala na ňu a Zuzka chcela rýchlo ujsť. Spustila sa po strome a všetky tàne z priviazaných konárov jej vliezli až pod kožu. Utekala s krvavými nohami a doma si to týždeň máčala v harmančeku. Odvtedy sa starej Hani bála ako diabol svätenej vody. A teraz má za ňou ísť, že budú spolu oslavovať fašiangy?
Akoby jej Julka čítala z tváre. Začala znova, nech sa nebojí, veď teraz k nim patrí, už po nej nebude nikto kričať a zo starej zlosti neostane ani stopy. Naopak, budú sa zo všetkého spoločne smiať. Takto vyšli na dvor, potom ulicou až k Haninmu domu. Zuzka sa ešte pokúsila všetko zaonačiť, že nech dnu ide Julka sama, ale nedalo sa. Z dverí akoby na zavolanie vyšla tetka Haňa a Julka hneď spustila: „Za vami ideme, tetuška. A pozrite, koho vediem. Paľovu Zuzku, už bude len s nami. Ale mám aj prosbu.“
„No?“ zatiahla Haňa, ako vždy i teraz oblečená celá v čiernom, len zásteru okolo pása mala zamúčenú na bielo. Možno práve piekla.
„Slaninu som chcela zobrať, ale vlani sa nám nejako nepodarila. Neviem, čo jej je, však trčala celú zimu v komíne, ale stále vyzerá akoby nedoúdená a tečie z nej. Ako sa hovorí, potí sa. A slanina, čo sa potí, nie je dobrá na žalúdok. S takou už len čižmy namastiť.“
Stará Haňa pokrútila hlavou. „To ti kto také povedal? Z potiacej slaniny ešte môžeš zrobiť škvarky. Ale dobre, odrežem ti kus svojej, žeby si mala čo doniesť. Potom, keď budem ja dačo potrebovať, prídem za tebou.“
„Dobre tetka, dobre,“ prikyvovala Julka. Haňa sa otočila namieste a zmizla v dome. Mladé ženy na chvíľku osameli. Po Haninom dvore behali sliepky, kohút si to práve zamieril rovno na hnojisko a za domom sa na tráve pásli husi. Jedna zo sliepok, taká hnedá, poriadne tučná, sa priplietla až k Julke. Tá sa odrazu zohla, schmatla ju za krk a zakrútila ním tak rýchlo, že sliepka nevydala žiaden zvuk. Julka ju rýchlo strčila do košíka, prekryla vyšívaným uterákom a košík vložila Zuzke do rúk.
„Podrž to! A ani muk!“ prikázala tichým, ale prísnym hlasom.
Zuzku zalial pot. Cítila, ako jej stekal po chrbte a celá sa roztriasla. Bože, Julka je zlodejka! Prišla ku Hani vypýtať slaninu a ešte jej i ukradla kuru! Rovno z dvora!
„No, tu máš, moja, odrezala som ti a už som aj vymyslela čo a ako. Vezmi si slaninku a na hostinu donesieš cibuľu aj za mňa, dobre?“ vyšla zasa pred dom stará Haňa a Julka sa usmiala, akoby ju práve neokradla.
„Júj, poriadny kus ste mi dali, nešanujete. Dobre prerastaná! A ako vonia!“ priložila si ju k nosu, len čo ju zobrala do rúk a potom sa už otočila z Zuzke. „No, my pôjdeme,“ zašvitorila a rýchlym krokom vyšla z dvora na ulicu. Zuzka hneď po nej, len sa ešte obzrela, či sa za nimi nerozbehla tetka Haňa. Veď mala v rukách košík so zabitou sliepkou, na ňu by padla hanba, ona by ostala pre celý Slančík zlodejkou!
„Ako si mohla...“ vysúkala zo seba ťažko, akoby mala v hrdle piesok, len čo prešli zo dva domy ďalej. Cítila ťažobu viny, že nebola dosť silná, aby to povedala hneď starej Hani. Julka však len pokrútila hlavou.
„Sliepočka ťa ťaží? No, moja... Veď každý má doniesť jednu sliepku. Ja už jednu mám a druhú choď niekam ukradnúť ty. Hlavne sa ponáhľaj domov, kuru ihneď podrež a nechaj stiecť z krvi.“
„Čože?“ vstúpil do Zuzky spravodlivý hnev, už by sa aj zvrtla, že ide za tetkou, ale Julka ju zadržala. Spustila, nech nerobí sprostosti, však že sú fašiangy a neschopná je taká gazdiná, čo prinesie vlastnú sliepku. Veď o tom už vraj vedia aj niektoré deti, že úlohou ženy je na oslavu priniesť ukradnutú. Vraj, nech si aj Zuzka doma všetko dobre poráta, či jej na dvore niečo nechýba.
„A aby si vedela,“ pokračovala Julka ďalej, „že ťa nenútim do ničoho zlého, nechaj si tú Haninu kuru, ja ukradnem niekde aj ďalšiu. Ty dones túto, ja inú. Ale už len choď domov, zober aj kreple, slaninu a cibuľu, a potom rovno ku ujkovi Mižovi. Toho roku oslavujeme u neho. Chudák, starý vdovec, tak nás pozval všetkých, nech mu nie je smutno.“
Chvíľa, keď Zuzka kráčala do domu ujka Miža so zabitou ukradnutou sliepkou v košíku, patrila medzi tie najhoršie, aké kedy zažila. Vedela dobre, že kuru na prípravu treba doniesť neošklbanú, že tam sa spoločne všetko pripravuje. Ale čo ak ju tetka Haňa spozná? Z domu vzala všetko, čo jej Julka nakázala, už dávno by aj došla ku Mižovi, ale vliekla sa z nohy na nohu. Pozerala do diaľky na Slanský hrad, ako sa vytàča na všetkými kopcami, potom na korunu päťstoročného dubu, čo rastie pri Chlebaškovom kríži na dolnom konci, akoby sa ani ďalej nevedela pohnúť. Nakoniec však došla ku ujkovi Mižovi, odhodlaná sa brániť a sliepku vrátiť.
Mižov dom bol ako väčšina ostatných. Jedna kuchyňa, jedna izba, vchod, že sa človek musel zohnúť, aby si nebuchol hlavu o trám a zem z čistej hliny. Už spoza dverí zneli hlasy žien, tie sa tu mali stretnúť ako prvé, ošklbať sliepky, navariť polievky i veľa kuracieho mäsa, kým dôjdu chlapi. Zuzka vstúpila do kuchyne. Na lavici za stolom zatiaľ sedelo len šesť tetiek, medzi nimi stará Haňa. Julka stála pri okne, akoby už Zuzku vyzerala.
„Tu si mi, moja? Vzala si všetko? Akurát sa chystáme, že začneme, nebudeme čakať na ostatné. Ujo Mižo šiel zatiaľ do stodoly, tam to uprostred vyprace, potom tam prenesieme lavice i stôl, niečo donesú ďalší chlapi, aby sme sa všetci pomestili, ale zatiaľ musíme rýchlo robiť, lebo...“ spustila Julka, akoby množstvom slov chcela zakryť pocit viny, že dnes kradla. Aspoň tak si to vysvetľovala Zuzka, ale mýlila sa.
„No, vyber sliepku, nech začneme,“ akoby naschvál a pichľavo prehodila stará Haňa. Zuzka stiahla z košíka obrúsok a ukázala zabité zviera.
„A veď tá vyzerá, ako moja stará známa! To odkiaľ si...? Z môjho dvora? Veď to je...“ natiahla stará Haňa ruku a Zuzke sa zahmlilo pred očami.
„Tetka, to ja som nie...“ zašomrala previnilo.
„A čo si nie? Si mi neukradla sliepku? Veď to je moja!“
Zuzka zbledla, ustúpila krok dozadu.
„Čo ti je, ha?“ zarehotala sa Haňa. „A túto poznáš?“ zdvihla čosi z košíka, ktorý mala pri nohách. Bielu kuru.
„Ako, či poznám?“
„No, keď si už gazdiná, mala by si poznať, keď ti dačo chýba na dvore. Lebo ja som túto ukradla tebe! Aj som sa bála, lebo práve som s ňou dobehla domov, keď si prišla s Julkou. Sotva som si dala zásteru, už ste tam boli. Myslela som si, že ste ma videli cez okno, ako leziem od vás cez plot. Ale šikovná som bola, preliezla som zozadu od záhrady. “
„A my sme vám kuru ukradli rovno spod nosa, keď ste mi išli po slaninu,“ zasmiala sa Julka a s ňou i všetky tetky. „Však sa pochváľte aj vy, ženy, ktorá máte od koho?“
Odrazu každá vytiahla po sliepke a hrdili sa rad radom. Že Borkoška ukradla od krivej Márie a Mária od Ilony z horného konca, každá sa naraz chválila cudzím perím, a to doslova, lebo jedna po druhej dvíhali kury nad hlavy. Zuzka sa už nemohla ubrániť úsmevu. Fašiangy sú fašiangy, ale predsa jej len preletela hlavou myšlienka, čo by na to povedal farár. Aj ho spomenula, ale stará Haňa len kývla rukou.
„Ten? Však jeho iné nezaujíma len rukovina, čo mu musí každý odniesť, či má z čoho, či nie. My si sliepky kradneme len raz do roka, ale pre neho zabije zviera každý, pridá i klobásy, slaninu, masť, včelári aj med a hlavne zrno. Berie si to, akoby to bolo jeho. Koľko ten musí mať doma raže, pšenice? Ani si neviem predstaviť, čo s tým robí! A každý mu musí všetko doniesť priamo až na faru do Slanca! Aj tu si svoje rúčky šanuje. Čo by nám už mohol vyčítať? Aj Mižo, chudák, čo je sám, už nevládze toľko robiť ako dakedy. A práve dnes musel farárovi odviezť zrno, lebo mu vraj po žatve neodovzdal dosť. Pred chvíľkou mi to hovoril, že ho z toho až rozbolela hlava, lebo to bolo skoro to posledné, čo mal. Ale odniesol mu, bál sa, aby ho farár nevykričal na kázni. Chlapi už išli do obchodu ku Židovi, že nakúpia pálenku, skúsia zjednať lepšiu cenu. Neviem, prečo im to tam trvá každý rok skoro pol dňa, vracajú sa odtiaľ vždy usmiati od ucha k uchu a páchnu akoby sa vykúpali rovno v pálenici. Ale Mižo s nimi nešiel. Teraz je v stodole, ktovie, či dačo robí, či len stuká od zlosti. Ale, ženy, musím vám dačo povedať...“
Haňa na chvíľku zmåkla, zatvárila sa dôležito a čakala, kým ju niekto vyzve, aby pokračovala. Až keď Julka podpichla, že čo ich toľko naťahuje, pokračovala.
„Mižo chcel, že nech mu dám na hlavu dajaké bylinky. Ale však nie je bolesť ako bolesť. A ako liečiť takú, čo vznikla z pocitu krivdy? Mohla som mu povedať, že mu na to nič nezaberie? Dala som mu čaj z medovky, nech sa upokojí, a keď už chcel byliny na hlavu, tak aj tie. Aspoň budem vedieť, či je tá bolesť ozaj veľká, lebo keď poľaví, tak si ich isto zloží. Veď v tom vyzerá hrozne, chudák, ale, ženy, nesmejte sa, keď ho uvidíte. Však počkajte, až príde a...“
Haňa nedopovedala. Práve v tej chvíli, ako na zavolanie, sa pred dverami ozvali kroky. Hneď nato naozaj vstúpil do kuchyne ujko Mižo. Vyzeral čudne, smiešne. Malý bol dosť, akosi nikdy neodrástol ako iní chlapi, ale hlavu mal teraz veľkú, preveľkú. Veď mal na nej naloženú hromadu sušených lopúchov, previazaných červenou šatkou.
„Haňa,“ ozval sa, „tie byliny, čo si mi dala na hlavu, to dokedy mám takto nosiť?“
„Kým bude hlava bolieť. Potom, keď to už zaberie, si to môžeš zložiť. Bolí ťa ešte?“
„Keď ja už ani neviem. Možno už nebolí, len som zlostný.“
„Zlostný? Tak si to ešte na tej hlave nechaj, ale nechoď preč. Sadni medzi nás a dačo spievaj. Lebo od zlosti je najlepší spev. Aha, máme tu novú gazdinku, Zuzka prišla, práve ideme šklbať sliepky, tak s nami ostaň.“
Ujko Mižo si neisto sadol, chvíľku sa zapozeral na okno, akoby o čomsi rozmýšľal. Možno hľadal tú správnu pieseň, ale keď ju našiel, spustil. Najskôr potichu, potom spieval na plné hrdlo, aby zahnal zlosť. Ženy sa pridávali jedna po druhej, ich hlasy naplnili celý dom. Šklbali perie, pripravovali sliepky na fašiangovú polievku, aj kreplí a slaniny bude neúrekom. O chvíľu prídu ďalšie, pripoja sa a podvečer dôjdu i všetci chlapi, aby prešli do stodoly, kde budú oslavovať do noci. Tešiť sa z fašiangov, obdobia radosti a zábavy. Zatiaľ však len spievali v kuchyni. Aj Zuzka, z ktorej opadol strach a kdesi v kútiku duše zistila, že už tu naozaj patrí. Tak, ako to zistili všetky mladé ženy, čo vošli pod čepiec roky pred ňou. Že dedina má vlastne dva svety. Ten pre slobodných a ten, kde si už ľudia sľúbili vernosť a lásku na doživotie, prisahali pred oltárom, ale tým sa zároveň aj zriekli radovánok, ako vydatým a ženatým v Slančíku neprináležia. Vytvorili si však vlastné, iné. Takže o rok, a to sa rozhodla naozaj pevne, niektorej tetke fašiangovú sliepku ukradne sama.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
