Mamin návrat
@ :: Poviedky ::
Jun 26 2008, 19:23 (UTC+0) | 
V Ïurkove v lete 2008 |
Miesto: Ïurkov, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Bolo ticho. Úplné, možno až mrazivé, keby sa akurát nestriedal júl s augustom a Ïurkov nepadal do tmy po horúcom letnom dni. Ticho také, že ak by padla na zem lyžica, išlo by od toľkej zmeny roztrhnúť uši. Aj bzukot múch, čo celý deň poletovali po neveľkej kuchyni a otravovali, stíchol. Nastal večer, v ktorom si Ander ukladal v hlave spomienky. Tento muž, tridsiatnik v rozkvete svojich síl, sa cítil malý, maličký. Inokedy v taký čas skôr plánoval, čo musí porobiť na druhý deň, ako si zadeliť čas, aby všetko stihol, ale teraz nie. V danej chvíli ťarcha minulosti prekryla všetky plány. Zdali sa mu odrazu menej dôležité... Anderovi totiž zomrela matka. A nie nečakane, trápila sa dlho. Celý rok ležala tuto blízko pece v kuchyni na posteli. Stonala, najmä keď ju nikto nevidel. Nechcela svojou bolesťou trápiť aj iných. Ona už bola takáto, že vždy seba samú kládla na posledné miesto, len aby bolo v rodine dobre. Hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu. Možno je to i pravda, pretože Ander, a teraz to vnímal mimoriadne citlivo, sa pri mame len vždy zastavil, s vľúdnou tvárou si vypočul, ako sa ho snaží presvedčiť, že je jej už lepšie, a i keď vedel, že tomu tak nie je, zakaždým odišiel na celý deň pracovať. Pole nepočká. Má svoj čas, kedy je nutné orať brázdy, siať, žať, nepočkajú ani lúky s kosbou, dobytok si žiada každý deň svoje. Aby bolo čo jesť, aby sa dala ušetriť nejaká tá koruna. Peniaze! Aká je ich hodnota, keď nedajú človeku to, po čom najviac túži? Aká je ich cena, keď ani za všetky peniaze sveta nemôže kúpiť čo by len jednu ďalšiu minútu strávenú s matkou? Cítil, že ostalo čosi nevyslovené. Môcť tak aspoň na chvíľu, na chvíľočku vyznať sa zo svojej synovskej lásky, i keď to isto vedela, povedať jej, čo pre ňu znamená, ako ju má rád.
Spomienkami zaletel do detstva. Zvláštne, v danej chvíli sa mu vyjavovali obrazy, na ktoré už dávno zabudol. Keď ho viedla za ruky prvý krát do školy, ako ho umývala, natierala akousi masťou od felčiara, keď ho doštípali včely a fúkala mu na rany. Ako sa radovala, keď sa mu s Margitou pred štyrmi rokmi narodila Eržička. Aj teraz, ani nie pred polrokom, keď prišiel na svet Janko, jeho druhé dieťa a prvý syn, sa usmievala, hoc trpela bolesťami a slabosťou. Určite trpela, veď už pár mesiacov nedokázala vstať z postele, sily ju opustili. A opustil ju aj on? Ale čoby zmohol, ak by aj celé dni pri nej presedel? Nepomohol ani lekár, nepomohol nikto! Možno nemal byť taký skúpy na slovo. Možno by bol spokojnejší, ak by vo chvíli, keď jej duša opustila telo, sedel pri posteli a držal ju za ruku. Lenže on v tej chvíli spal unavený po robote!
Pohľad mu padol na Hektora. Ich pes, ten jediný ležal pri posteli jeho chorej matky. Na tom istom mieste, kde leží i teraz. Spomenul si, ako ho priniesol od susedov, že mu dali šteniatko a jeho prosbe, aby si ho nechali, mama vyhovela. Čiernobiele strakaté šteňa s kučeravými chlpmi žralo za dvoch, vyrastalo v dome ako člen rodiny, vždy sa tešili jeho psím kúskom. Aj Hektor dorástol, vlastne i riadne zostarel. Vycítil, že s mamou je zle. Odrazu prestal štekať, naháňať sa po dvore, behať po večeroch za sučkami. Po celý rok nevydal ani hlas, len občas vyšiel na dvor ku svojej miske, potom sa vrátil, ľahol k posteli a nemými očami sledoval trápiacu sa ženu. Mama umrela tu na posteli sama. Odišla na druhý svet za svojim mužom, Anderovým otcom. Bolo to nadránom, keď sa po roku ozval Hektor. Kvílil, zavýjal, plakal tak, ako to dokážu len psy. Nato sa Ander zobudil, aj s Margitou bežali do kuchyne, ale bolo už neskoro. Matka nedýchala. Od pohrebu, čo sa konal pred týždňom, Hektor behal po dome, po dvore, hľadal ju. Teraz však už dva dni len leží, nežerie, nevydal ani hlas. Eržička ho ešte pred chvíľou hladila a pýtala si, či onemel. Môže ale pes onemieť? Nevedno. Často sa však stáva, že po smrti blízkeho človeka prestane žrať a čoskoro sám zájde od žiaľu.
Z izby sa ozval šramot. Aj detské mrmlanie, ktoré vždy predchádza hlasitému kriku. Janko sa zobudil, jeho dieťa, čo doteraz spalo v kolíske isto začne plakať, bude sa dožadovať materinského mlieka. Ander rýchlo vstal, len dva korky a otvoril dvere na dvor. Vyklonil sa do tmy a zavolal na Margitu.
„Už vstal?“ zaznel jej hlas od humien.
„Hej, poď kojiť,“ pripomenul, akoby sama nevedela, čo v taký čas. Nevidel ju ešte, tma zhustla. Zato sa ozval aj Eržičkin hlas: „Mama, dáš aj mne dačo?“
Jasné, vždy to platilo, že keď chce jesť jedno dieťa, ihneď si pýta aj druhé. Ander nevyčkal odpovede, vošiel späť do kuchyne a prešiel ku kolíske do izby. Jemne vzal na ruky malý uzlíček, Janka v perinke, čo práve spustil hladový krik a čičíkajúc hp vyčkal.
„No, už plačká. Vyčkaj, moje,“ vzala Margita Anderovi dieťa do náručia a sadla s ním na stoličku. „Čo je, čo, maličký? Už ti dám, lebo ti od toho kriku vyskočila žilka na čielku.“ A zatiaľ, čo si Margita rozopínala lajblík, Eržička potiahla otca za ruku.
„Dáš mi lekvár?“ dožadovala sa.
„Slivkový?“
„Hej, ten.“
„Dobre,“ usmial sa Ander a pozrel do jej detských očí, „ale len s chlebom.“
Keď vošiel späť do izby s namazaným krajcom, bol to priam idylický obraz. Malý Janko už nekričal, ústami sa pevne prisal v matkinmu mliekom naliatemu prsníku. Eržička sedela na okraji posteli, ticho húpajúc nohami a sledujúc mamu s bratom. Podaj dcére krajec a mlčal. Tá chvíľa nepotrebovala slov. Margitka, i keď už skrývajúc svoje plavé vlasy pod šatkou, bola preň v tej chvíli tou najkrajšou ženou na svete. A pri nej dve malé bytosti, ktoré tak miloval. Len mu napadlo, že všetko sa opakuje, krúti dookola v čase. V tej istej izbe, kde kedysi matka nadájala jeho, teraz sedí jeho žena a kojí mu syna. Pohľad, ktorý si hodno zapamätať na celý život.
V kuchyni čosi buchlo. Či možno ešte i vonku pred kuchyňou, akoby voľakto udrel na okno. Síce ticho, ale počuli to všetci. Naviac, stalo sa čosi nevídané. Hektor vstal a rozbehol sa ku dverám. Zaštekal, dlho ho tak nepočuli, ale nevrčal .
„Niekto ide,“ zdvihla Margita hlavu a pozrela na Andera.
„Hej, a Hektor zasa breše. Otec, on už nie je nemý? Bude v poriadku?“ pridala sa aj Eržička s plnými ústami, ktoré už lemoval kruh rozmazaného lekváru.
„Počkajte, pozriem,“ otočil sa Ander a vošiel späť do kuchyne. V tej chvíli zmeravel.
„Čo je? Je tam niekto? Však otvor dvere, to išlo zvonku,“ zavolala za ním po chvíli Margita, ale akoby to nepočul. Len nemo pozeral. Uprostred kuchyne stála jeho matka. Nie tak ako kedysi. Stála tam takmer priesvitná, ako obraz ducha kedysi živej bytosti, ale strach z nej nešiel. Bolo to čudné, neuveriteľné, jasne z nej sálal chlad, ale i láska. Hľadela priamo na Andera a natiahla k nemu svoje ruky. Bieloba jej tváre i prstov ostro kontrastovala s čiernymi šatami, práve s tými, v ktorých ju uložili do truhly.
- Mama, mám vás rád – preletelo Anderovi v mysli a cítil, že matka jeho myšlienku počula. Na jej tvári sa zjavil úsmev. Rovnaký, ako kedysi vídaval každý deň. Jasný, no tichý a plný porozumenia.
Pri nohách mu čosi zašuchotalo. To Hektor si tam sadol, ale opäť sa zdvihol, vrtel chvostom, tešil sa.
„No čo je? Nejdeš von?“ ozvalo sa opäť z izby.
„Počkaj,“ povedal Ander polohlasom, nevedno či matke, či žene a natiahol ruky pred seba i on. Urobil krok vpred, ale spoza chrbta mu zadupotali detské kroky. To sa Eržička rozbehla pozrieť, čo sa deje. A ako prebehla od postele k prahu do kuchyne, duch matky sa rozplynul.
„Oco, mama sa pýta, že prečo nejdeš von!“ pripomenula mu a skúmavo pozrela. Lekvár už mala aj na nose.
V Anderovi by sa tej chvíli nedorezal krvi. Bol svedkom dotyku dvoch svetov. Toho, v ktorom je a toho, ktorý na každého z nás ešte len čaká. Pozeral priamo pred seba, akoby sa ho otázka ani netýkala. Zato Hektor vyskočil rovno na dvere a začal po nich škriabať labami, aby mohol vybehnúť.
„Niekto prišiel?“ ozvala sa Margita z izby a Ander sa konečne pohol. Stlačil kľučku a vyšiel na dvor. Hektor mu ihneď prebehol popri nohách a okolo steny dozadu do záhrady. Ander sa spamätal a vykročil za ním. V tme, čo už ako hustej, uvidel postavu matky a psa, ako okolo nej skáče, teší sa s vrtí chvostom. Opäť zaštekal. A ona s ním kráčala hore záhradou nevedno kam. Ander chcel ešte zavolať, pobehnúť, ale cítil, že by asi nemal. Že veci, čo sa už stali, nezmení a toto je posledná rozlúčka. Okamih, ktorého sa mu dostalo, aby vedel, že matka mu nič nevyčíta a stále ho miluje. Materinská láska predsa nepozná hraníc. Ani tú medzi životom a smrťou. Ešte raz sa k nemu otočila, znova sa usmiala. Aký pocit ho len pri tom úsmeve zaplavil, ako mu zabúšilo srdce! A potom ju aj s Hektorom pohltila tma.
„Kto to bol?“ spýtala sa Margita, keď Ander opäť vstúpil do izby. Eržička chcela vybehnúť von, ale on ju zadržal.
„Neviem, naozaj neviem,“ zaklamal.
„A Hektor? Kam bežal?“ pridala sa Eržička.
„Neviem. Možno za ostatnými psíkmi, že sa pohrajú. Psíky to tak robia, vieš?“ snažil sa ju pohladiť, ale ona práve pobehla k oknu. Stavala sa na špičky, i tak sotva očami dosiahla po okenicu.
„Ostatné psíky to možno tak robia, ale Hektor nie! Nešiel... za babkou?“ opýtala sa opatrne, akoby si vo svojej detskej hlavičke dokázala uvedomiť håbku otázky.
„Myslíš, či šiel na cintorín?“
Eržička namiesto odpovede vystrúhala grimasu.
Margita pozrela na Andreja, či je to azda téma, ktorú začnú pred dieťaťom rozoberať, ale potom začala sama. Tak ako treba veci vysvetliť dieťaťu, stručne a jasne.
„Babka je už v nebi. S anjelikmi, odtiaľ sa na nás pozerá, vieš? Tam idú všetky dobré duše a ona bola dobrá. Hektor tam nemôže. Už to asi vie aj on, preto išiel radšej za kamarátmi.“
„A čo ak to nevie? Čo ak išiel na cintorín? Poďme ho hľadať,“ trvala malá na svojom.
„Eržička, zlatko, ale to nemá význam. V noci sa na cintorín nechodí, nechodia tam ani psíky. Uvidíš, on sa vráti,“ trochu neisto zatiahol Ander, ale z tónu jeho hlasu vytušila aj Margita, že čosi nie je v poriadku.
Malý Janko odlepil ústa od prsníku a vyzeral spokojný. Margita vstala zo stoličky a podržala ho ešte tak, aby si mohol odgrgnúť. A naozaj, len ho otočila ako má byť, ozvalo sa grgnutie, ten najväčší prejav spokojnosti batoľaťa.
„A môžem ísť pohľadať Hektora sama? Len na ulicu, či tam nie je,“ neprestávala Eržička.
„Nie. Veď už je noc, tma, dávno si mala spať. Aj my pôjdeme. Vykúpeme Janka a pôjdeme. Ale ty už teraz!“
Eržička pozrela na dohovárajúceho otca a pokrčila nos.
„No, čo?“ pokračoval. „Veď si sama videla. Hektor len ležal, nič ho nezaujímalo, pozeral do prázdna. Ani už nežral. Konečne sa prebral, že chce ísť von. A ráno sa vráti.“
„Sľubuješ?“
„Sľubujem,“ neisto zo seba vysúkal Ander, ale nevedel, či urobil dobre.
Svitalo. Slnečné lúče osvietili krajinu, Ïurkov, Ruskov, Bidovce, Slanské vrchy, celé okolie. Tráva bola vlhká od rosy, konáre stromov sa v záhradách ohýbali obsypané zelenými jablkami a od Olšovian zavial teplý vietor. Ander pozeral do stropu, skoro celú noc nespal. Nemal síl vstať, hoc Margita i s Eržičkou už išli ku kravám. Eržička, ranostaj, vždy musela byť všade... V Anderovi sa stále znova a znova vynáral pocit z včerajšieho videnia, bol si istý, že to bol dar, aký sa dostane len málokomu. Že teraz môže žiť spokojne a bez výčitiek až do konca života. Len keby nebol Eržičke sľúbil, že Hektor isto príde naspäť. Napadlo mu, že čo ak ho nájdu bez života na hrobe. Čo ak odišiel s mamou.
„Oco! Hektor sa vrátil! A aha!“ vbehla práve v tej chvíli do domu Eržička, skoro sa potkla, ako sa náhlila. Ako vošla do izby, v rukách niesla prázdnu Hektorovu misku.
„Aha, oco! Hektor zasa žerie. Mal si pravdu, už bude s nami kamarát ako kedysi!“
Eržička priam žiarila. Aj Ander sa usmial. Teraz celkom spokojný, že už bude všetko v poriadku. A vediac, že smrťou sa nič nekončí. Iní len tušia, veria, on už vie...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
