Ïurkov: Ženích a nevesta
@ :: Historické foto ::
Jul 04 2008, 17:45 (UTC+0) | 
|
Ïurkov, okres Košice-okolie: Táto historická fotografia pochádza z mája 1923 a zachytáva ženícha a nevestu z Ïurkova. Žena má osemnásť rokov, muž dvadsaťosem. Ide o ateliérovú fotografiu, ktorá bola vyhotovená pravdepodobne v Košiciach.
Typickým ozdobným znakom nevesty bol veniec na hlave. Jeho kvety bývali zvyčajne biele, niekedy mierne ružové. V žiadnom prípade však nesmeli byť modré, lebo to vraj prinášalo nešťastie. Drobné kvietky vo venci neboli živé, ale z naškrobeného plátna. Takéto vence si ženy chodievali kupovať do Košíc a neboli lacné. Preto sa pomerne bežne stávalo, že si nevesta na svadbu veniec požičala od staršej vydatej kamarátky.
I keď sa svadba konala v máji, nastávajúci manželia majú obuté vysoké čižmy. V týchto časoch sa ešte bežne chodievalo naboso, ale bývalo nepísaným pravidlom, že ak sa mladí berú, čižmy by už mali mať vlastné. Tie potom mali obuté počas celého svadobného dňa bez ohľadu nato, ako bolo vonku teplo.
Pokiaľ ženy neboli bosé, v lete zvykli nosievať jednoduché poltopánky, ktoré sa upínali tenkým remienkom cez nárt chodidla. Poltopánky kupovali najmä v Košiciach, kde mal svoj obchod Baťa. Čižmy však kupovať nezvykli, ale dávali si ich šiť presne na mieru. V danom čase bol v Ïurkove i takmer v každej okolitej obci obuvník – šuster. Bohatší, ktorí na to mali a chceli sa pochváliť čižmami na mieru z mesta, vyhľadávali obuvníka v Košiciach na Bajzovej ulici. Jedny takéto čižmy potom vydržali desať až pätnásť rokov.
V časoch, z ktorých pochádza táto fotografia, sa zásnuby nekonali. Celý rituál prebiehal tak, že otec s matkou nádejného ženícha išli navrhnúť sobáš k rodičom nádejnej nevesty. Rodičia nevesty to vzali na vedomie a o týždeň nato išli k rodičom ženícha dať odpoveď na ponuku. Súčasťou týchto rozhovorov bolo aj dohodnutie majetku, ktorý rodičia oboch strán dajú mladomanželom. Keď dospeli k zhode, všetko išli oznámiť farárovi. Až v štyridsiatych, v niektorých rodinách v päťdesiatych rokoch na znak súhlasu so svadbou budúci ženích daroval svojej vyvolenej prstienok a látku na šaty. Budúca nevesta zasa darovala svojmu vyvolenému košeľu na sobáš.
V roku 1923 v Ruskove ešte rímsko-katolícky kostol nebol. Keď boli snúbenci katolíci, sobáš išli oznámiť kňazovi do fary v Ruskove. Farár potom počas nasledujúcich troch týždňov vždy po nedeľnej omši urobil ohlášky, v ktorých oznámil, že sa mladí budú brať. Títo však museli počas daného času urobiť na fare skúšky z katechizmu, aby ich farár oddal. Medzi dohodou rodičov o svadbe a samotným sobášom teda museli prejsť aspoň tri týždne.
Slavomír Szabó
Spracované podľa spomienok pani Alžbety Valíkovej.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
