Ïurkov: Nočné svadobné rituály a „vyhryzky“
@ :: Historické foto ::
Jul 07 2008, 15:10 (UTC+0) | Ïurkov, okres Košice-okolie: Podľa údajov majiteľky uverejnených fotografií, snímky vznikli v päťdesiatych rokoch 20. storočia, avšak usudzujúc podľa elektrických gitár na prvej fotografii, je skôr pravdepodobné, že sa daná svadba fotila najskôr v šesťdesiatych rokoch.
To, že svadby boli plné zábavy, dostatočne vyjadruje prvá fotografia. Z oficiálnych obradov na nespútané veselie oslava menila najmä neskoro v noci, keď už deti zvyčajne spali. Niektorí hostia sa prezliekli do rôznych kostýmov s jasnými narážkami na mladomanželské očakávania svadobnej noci. Muž, ktorý tu zabáva všetkých prítomných, bol svojim talentom na vytvorenie dobrej nálady v dedine povestný. S blížiacou sa polnocou začali tri nočné obrady.
Družbovský tanec
Tento tanec viedla jedna osoba, zvyčajne žena, ktorá v rukách držala veľkú varechu. Na prvej fotografii stojí vľavo. Niekoho buchla varechou, zasiahnutý sa musel postaviť za ňu a chytiť ju okolo pása. Takto začali za sprievodu hudby tancovať po miestnosti, pričom žena udrela ďalšieho a ďalšieho, každý sa pripojil rovnako dozadu, až o chvíľu vznikla ľudská reťaz, alebo ah chcete had, či vláčik. Zasiahnutých varechou bolo stále viac a viac, tancujúca ľudská reťaz sa neustále predlžovala, až kým netancoval každý a nedohrala hudba.
Čepčenie
Vydajom sa nevesta zriekla možnosti vystavovať svoje vlasy na obdiv. Aspoň v starších časoch tomu tak bolo, že do konca života už musela nosiť šatku alebo čepiec. Ten prvý sa jej nasadzoval na svadbe práve pri čepčení. Obrad viedla staršia svatka. Tú bolo možné rozoznať už na prvý pohľad. Nevesta totiž ešte za slobodna vyšívala tzv. družbovské ručníky a každý družba i družička mali po jednom, ktorý si prevesili z ramena šikmo cez hrudník a na boku pri páse zopli. Svatka mala takéto družbovské ručníky dva, upnuté na hrudi do kríža.
Zatiaľ čo svatka čepčila nevestu, v polkruhu okolo nich stáli vydaté ženy a spievali. Ostatní hostia sa prizerali. I keď sa týmto dievča nadobro rozlúčilo s možnosťou verejného obdivu svojej krásy, nebol to smutný rituál. Naopak, z dnešného pohľadu možno až priveľmi bujarý. Vydaté ženy okolo svatky a nevesty pri tom totiž spievali piesne, ktoré by dnes budili verejné pohoršenie. Je však potrebné povedať, že tu ide o striktne viazaný prejav, určený len pre čepčenie a inak sa takto nespievalo. Úryvky týchto piesní prinášane v cenzurovanej forme:
„A za pivničku, česala p....“
alebo
„Išli Židzi z jarmaku, našli p.... na pňaku...“
Aj o tom bol východoslovenský folklór. Po začepčení nasledoval rejdový tanec.
Rejdový tanec
Tento tanec sa zachoval na väčšine svadieb po celom Slovensku dodnes. Ide o sólo nevesty, pričom tancuje v dvojici a striedajú sa jej partneri, ale aj partnerky. Poverená osoba stála blízko s tanierom v ruke a každý, kto chcel s nevestou zatancovať, musel dať najskôr do taniera nejaké peniaze. Ako posledný s nevestou tancoval ženích. Potom mladucha prijala tanier s peniazmi.
„Vyhryzky“
K miestnym zvykom patrili aj „vyhryzky“. Išlo o spoločnú zábavu na druhý deň, ktorá sa ani nemusela konať na rovnakom mieste ako svadba. Na „vyhryzky“ sa už nepozývalo, tam mohol každý. Názov bol odvedený od toho, že sa išlo vyhrýzať čo ostalo na dne svadobných hrncov a pekáčov. Zábava mala často až karnevalovú podobu, ľudia sa prezliekali do rôznych netypických šiat, často muži za ženy a ženy za mužov. Z „vyhryzkov“ pochádza druhá, tretia a štvrtá fotografia.
-sl-
Spracované podľa spomienok pani Alžbety Nemčíkovej.
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
