V ďurkovskej pastirni
@ :: Poviedky ::
Aug 02 2008, 13:17 (UTC+0) | 
Jeden zo starších typických podlhovastých ïurkovských domov v súèasnosti |
Miesto: Ïurkov, okres Košice-okolie
Čas: okolo roku 1892
Autor: Jana Hajduová
„Človek, čo už za života neoddá svoju dušu Bohu, smeruje k večnému odsúdeniu v pekle. Čo Boha, ani záchranu nehľadá. No Boh sa rozhodol hľadať človeka, získať ho svojou láskou a nezaslúženou milosťou,“ rozrečnil sa kalvínsky farár Sobota v jedno sparné popoludnie na ďurkovskom cintoríne. Pozostalí svorne smútili a potili sa, pokukovali po susedoch a hádali, kto odpadne ako prvý.
„Teraz sa rozhodol povolať k sebe Jána, a my, bratia a sestry, musíme dúfať, že mu dá miesto medzi svojimi vyvolenými po boku Krista,“ dvíhal Sobota dlane k nebu, odriekal svoju zvyčajnú pohrebnú kázeň a trpezlivo si získaval pozornosť prítomných. Bačovej žene Helene sa podlamovali kostnaté nohy, pod čiernymi smútočnými šatami sa celá triasla.
„Nech je jeho smrť pre nás poučením, dôkazom neobmedzenej božej moci i jeho oprávneného hnevu ale aj milosti,“ šľahol očami po zástupe Sobota. Ján ležal pokojne, ako sa na màtveho patrí. Prsty dôstojne prepletené na hrudi, na tvári vymodelovaný slabý úsmev. Matka ho do hrobu vypiplala, bol predsa jej prvorodený a zomrel taký mladý.
„Upriamme preto celý svoj život na Pána, na jeho milosrdenstvo, a prosme ho, aby nám dal odpustenie a pokoj. Lebo bez jeho milosrdenstva nedokážeme po ňom túžiť... a všetko, čo robíme, je hriech...“
Ïura farára nepočúval. S klobúkom pritisnutým na mocných štyridsaťročných prsiach čelil návalom žiaľu a Heleniným nechtom, ktoré sa zarývali hlboko do jeho napnutého ramena. Na čelo sa mu lepili mokré pramienky popolavých vlasov, plešina na samom vrchu hlavy sa červenala spálenou pokožkou. Svaly na celom tele mal napäté. V truhle zo zbitých dosák klesal do vysušenej zeme jeho syn.
„Aspoň raz, keby som ho aspoň raz mohla stretnúť, iba sa naňho pozrieť, poslednýkrát pohladiť,“ otvárala Helena tenké ústa na prázdno. Na tvári ju štípali pramene vyschnutých såz, v hrdle sa jej zasekla ťažká horká hruda. Na truhlu jej syna padala hlina.
„Zem k zemi, popol k popolu, prach k prachu...“ zdôrazňoval Sobota slovo po slove a pohľadom spokojne prechádzal po smútočnom zhromaždení. Cítil, ako teraz ovláda ich myšlienky, ako v nich vzbudzuje strach, otvára pred nimi hrôzu pekla a dusí ich nevyhnutnosťou smrti. Celá dedina, kalvíni i katolíci, hltali jeho slová. Poznali ich naspamäť a predsa sa ich zas dotkli. Čoskoro vyprevadí do hrobu ďalšieho z nich, každého z nich.
„Amen,“ zakončil rázne, skåzol očami po Heleninom zlomenom tele a zachytil jej pohľad. „Smrť slzami neobmäkčíš,“ pohol nebadane hlavou, ale Helena reč jeho očí nepochopila. Zazdalo sa jej, že na ňu opovážlivo zazerá a vysmieva sa jej nešťastiu. A ona viac nechcela, iba si objať a pobozkať syna na rozlúčku.
„Janko môj, Janko, vráť sa domov, príď, aspoň raz sa chcem na teba pozrieť, ešte aspoň raz,“ hrýzla si ďasná, keď ju muž vyprevádzal z cintorína domov. Úzka tvár a sa jej ešte viac prepadla, ostré črty sa zlomili do tragickej grimasy.
Ïura rozvláčne ťahal nohu za nohou. Spodky nohavíc mal celkom zašpinené od prašnej cesty, na lepkavú tvár sa prichytávali zrnká rozdrvenej hliny. Odpľúval prach a mračil sa. Nervy mu ničil ženin tichý žiaľ, nezniesol pohľad jej červených očí, ktoré naňho upierala s nádejou. Akoby on mohol čosi zmeniť, vrátiť jej syna a pokoj do domu. Ale zo všetkých vecí, na ktoré si len vedel spomenúť, toto bola azda jediná, ktorú nedokázal. A keby to aj vedel, nechal by màtvych zemi a živých ich žiaľu. Vedel, že smrti sa neradno pliesť do jej plánov.
„Azda nájde jeho duša svoje miesto na druhom svete a noci v pastirni budú zas nerušené,“ precedil Ïura medzi zuby, keď s Helenou napokon osameli v tmavej kuchyni pastierskeho domu. Vyslúžil si iba zlostný pohľad a nemú výčitku. Na dedinu sadal súmrak, suchá tráva šuchotala v objatí teplého vetra. Ïura oželel večeru, aj tak dnes nestála za veľa. Prestrojil sa do zvyčajného bačovského odevu, nasadil klobúk, hoci zima nebola a pred slnkom sa už tiež nemusel chrániť, a vydal sa na obhliadku panského stáda. Helenu nechal v nečujných modlitbách a zveril svoju ťažobu ovciam.
Maštale, chlievy aj ovčiareň boli majetkom panského rodu Rakovszkých. Stáli poniže panskej kúrie a boli ohradené dreveným plotom. Cez deň sa tu hrávali deti, v noci ohrada chránila stádo. Ïura poznal každú ovcu podľa pridlhého chvosta, zahnutého ucha, či nezvyčajného bečania. Pre Rakovszkých pracoval od chlapčenských rokov a teraz mal čosi okolo štyridsiatky. Rozumel ovciam a ony, hoci sa tvárili hlúpo, naprázdno prežúvali a neprestajne sa strácali v lese, mu tiež rozumeli. Zvykli si na jeho rozvážnu chôdzu a rázny pokrik, ktorým ich zvolával, keď sa zatúlali. Dnes však Ïura nenašiel v košiari útechu, po ktorú ta prišiel. Spomienky ho ťahali na Šviňské pole za dedinou, kde pred troma dňami našiel svojho devätnásťročného Janka bezvládne ležať na tvrdej tmavočervenej hline.
Ïura sa zviezol do medze na okraji poľa a zopodiaľ pozoroval to miesto. Zložil si klobúk z hlavy a prstami prehrabol vlhké vlasy. Stráž nad dedinou prebral jasný mesiac a pred bačovými očami sa opäť odohrala hádka, ktorá stála jeho syna život. Videl dvoch mládencov, ako do seba strkajú, naťahujú sa, kmášu si košele a zlostne fučia. Janko, chudý a šľachovitý, skákal do územčistého valibuka a volal: „Moja je!“ Sťahoval riedke plavé obočie, ako to mal vo zvyku, keď chcel vyzerať väčší a hrozivejší a sácal zúrivého Andera do mäkkých pàs.
„Takého ozembucha ako si ty Anna nepotrebuje,“ zodvihol hornú peru a zvalil soka na zem.
„Vari takého bociana vychudnutého jej treba? Smiali by sa jej až v Košiciach, že si takú dážďovku pod sukňu pustila!“ váľal sa Ander na chrbte a drvil Jankove útle zápästia. Nohu si oškrel o malý ostrý kameň, ale bolesť nevnímal.
„Moja je!“ zadúšal sa Janko v mene svojej naivnej lásky.
„Ale bude moja!“ prevalil ho Ander znenazdajky na lopatky. „Rozumieš? Moja bude! Moja!“ Schytil ho pod krk a silno ním búchal o zem.
Jankovi sa zahmlilo pred očami, zaboril dlane do mäkkého sadla na Anderovom bruchu a snažil sa vzdorovať úderom. Do temena sa mu zaryl špicatý kamienok. Chcel zrevať, ale nevládal. Posilnený planou láskou a súperovými útokmi ešte chvíľu napínal svaly a vyrážal zo seba: „Moja, moja.“ Potom odkväcol v Anderovom náručí.
Anna zatiaľ pokojne odfukovala doma pod perinou a netušila, že jej smädnú márnomyseľnosť, prázdne sľuby a nádeje, ktoré dávala naraz dvom mládencom, už čoskoro napojí ich krv a slzy. Že zvony zazvonia zajtra ráno Jankovi umieračik a Ander presedí mladé roky vo väzení.
Ïura sa pomrvil, nevedel sa v zmätku rozhodnúť, či viniť hlúpe dievča alebo horko krvných chlapcov.
„Ach, bodaj vás, hlúpe deti,“ vzdychol napokon, keď tu zrazu pár metrov od neho vzplanul oheň. Ihneď vyskočil, pustil sa do behu, najprv smerom k ohňu, že ho zahasí, potom zas preč z poľa, že zavolá posilu. Nakoniec sa zasekol na mieste a premklo ho tušenie. Kto zapálil oheň uprostred poľa, neskoro v noci? Búrka nie je, bleskov niet. Živú dušu nevidel, ani krok nezačul. Len miesto, odkiaľ nedávno odnášal nezvládne Jankovo telo, zrazu zahorelo. Upokojil sa a opäť vzdychol: „Vráť sa synu, odkiaľ si prišiel, netráp svoju matku, netráp rodičov,“ zašepkal do noci. Plamene mu ožiarili starnúcu tvár, natiahli sa k nebu a hneď aj zmizli v zemi. Bez dymu, bez jediného obhoreného stebla. Ïura sa otočil, nechal za sebou Šviňské pole a dúfal, že rytmus všedných dní, a najmä nocí, sa po pohrebe vráti do starých koľají. Zajtra musí zas vsať pred úsvitom, obriadiť ovce a vyhnať na pašu. Nemá čas na nočné návštevy, treba sa mu postarať o ženu, o ostatné deti. Pozbierať úrodu gazdov, ak ho zavolajú na výpomoc, privítať jeseň, pripraviť drevo na zimu a žiť, dokiaľ nepríde aj jeho chvíľa.
Helena ležala a čakala polnoc. Znervózňovalo ju, že Ïura hneď na vedľajšej posteli, čo bola tesne pritisnutá k tej jej, pochrapkával. Tak naňho podchvíľou zamľaskala. -ť-ť-ť-ť. Nešlo jej do hlavy, ako môže spať. „Hádam si nemyslí, že pohrebom sa všetko skončilo,“ klopkala prstami po vrchu periny. „Skala necitlivá, ani jednu slušnú slzu za syna nevytisol, ani jednu,“ hútala a prehodila sa na ľavý bok tvárou k mužovi. „Väčšie starosti ti robí stratená ovca ako syn, už sa na teba nemôžem ani pozerať,“ buchla po vankúši a otočila sa nespokojne na druhú stranu.
Ïura sa prebral, zvieral päste a len-len že ju neokríkol: „Spi už, pre Boha živého, a nenatriasaj sa ako kvočka na vajciach.“ Bol unavený, ale premáhal ho nepokoj, vedel, že polnoc je blízko.
„Bože dobrý, keby som si ho ešte raz mohla objať,“ zašepkala Helena do vankúša.
Do Ïuru akoby blesk udrel, pochytila ho zlosť a celý sa vyrovnal: „Pre Kristove rany, ticho buď, Hena! Takto nebudeme mať nikdy pokoj, keď ho budeš po nociach večne vyvolávať!“
„Nehuč a spi!“ ohradila sa pristihnutá Helena, „Tebe by vari neprekážalo, keby sme všetci pomreli, len tie svoje ovečky bečeľuješ,“ zúrila a načúvala, či sa niektoré z detí nezobudilo. Iba sa pomrvili na posteli v druhom rohu izby a rozruch si nevšímali.
„Myslíš, že mne Janko nechýba?“ posadil sa obvinený Ïura. „Mám nariekať od rána do večera, aby si bola spokojná?“
Odpovede sa nedočkal. Len z kuchyne sa zrazu rozleteli dvere, do domu vliezol mrazivý závan vzduchu. Helena sa sotva stihla pridržať okrajov slameného matraca, keď ju silný prúd vetra odsotil spolu s posteľou do stredu izby. Hádzal ju zo strany na stranu, pozrážal stoličky, natisol ju na stenu. V jednej chvíli sa Helene zazdalo, že nohy postele sa odlepili od zeme.
„Prestaň, prestaň,“ lietali jej vlasy uvoľnené z uzla, „stačilo, prestaň!“ Deti sa pozobúdzali a kvičali od strachu, pritisnuté jedno o druhé.
„Daj nám pokoj,“ prosil Ïura nehybne sediac na svojej posteli, na chrbte ho chladil pot. Už sa nebál tak, ako prvú noc, keď ich nečakane navštívil mrazivý hlučný hosť. Vedel, že musí pár minút vyčkať, že dvere o chvíľu buchnú a noc bude zas tichá. Doteraz nikomu vážne neublížil, len zúril a fúkal, prenášal Helenu z miesta na miesto a zhadzoval, čo mu prišlo do cesty.
„Prestaň, prosím, prestaň,“ opakovala Helena s tvárou zošúverenou ako zaschnuté kysnuté cesto. Ale vietor ju neposlúchal, hádzal posteľ bezohľadne zo strany na stranu. „Janko,“ vypadlo z nej zrazu, „Janko, prestaň!“
Posteľ hodilo o stenu, cez roztvorené okno vyskočil z izby chlpatý pes, ale na suchú trávu na dvore nedopadol. Tak, ako sa v jednej sekunde zjavil, aj zmizol. V izbe sa rozhostilo ticho.
„Treba ti to? Povedz, treba?“ stvrdol Ïurovi hlas, vyskočil z postele, ponaprával dve spadnuté stoličky, pohladil rozrušené deti a bez ďalšieho slova zaspal s hlavou zaborenou do tučného perového vankúša.
Žena sa usedavo rozplakala a zvesila bradu, nočnú košeľu jej zmáčal vodopád såz. „Nie, takto to nemalo byť,“ krútila hlavou a neprestávala vzlykať, „takto nie.“
Helena priliala do vriaceho mlieka habarku – múku rozmiešanú s kvapkou studeného mlieka. Rozdrvila tvaroh, preložila hrniec na kraj pece a nakrájala chlieb. Na dvore bola stále tma, horúci letný vánok dusno posledných dní neporazil. V milosrdnom chládku slnkom neprehriatej pastirne čakal Ïura pri stole s pripravenou lyžicou. Dosolil si hustú bielu polievku, kandu, a mlčky ju hltal. Helena riadila stôl okolo jeho misky. Nadvihol jednu ruku, potom druhú a napokon zodvihol celú misku, aby mohla utrieť aj pod ňou. Vzdychala, pohyby mala rozvláčne, a stôl nie a nie doutierať.
„Chceš mi niečo povedať?“ spýtal sa, keď mu tretíkrát zmetala omrvinky spod misky. Netrpezlivo si odkašľal a čakal. Odkedy si sadol, videl na nej, že sa chce rozprávať, ale miesto toho, aby sa ozvala prvá, tancuje tu okolo neho ako nemá bábka v divadle.
„A ty mne?“ zneškodnila Helena neviditeľnú omrvinku na bačovom rukáve a spýtavo zodvihla obočie.
Prevrátil oči, dobre si odgrgol a šiel obriadiť stádo. Na toto dnes ráno nemal náladu. Nevyspal sa už vyše týždňa, čo ich ten ľadový duch noc čo noc trápil.
„Zbabelec zadubený, chcem s ním pohovoriť a on sa vyparí ako ranná rosa,“ plesla si Helena handrou po stehne a založila ruky vbok. Nepoznala svojho muža ani o štipku viac ako v deň ich svadby pred dvadsiatimi rokmi.
„Čo spravíme?“ dobehla za ním do ohrady zapýrená a zadýchaná.
„S čím?“ pošúchal sa bača nedbanlivo po brade.
„S Jankom predsa,“ šepkala a odháňala od seba neodbytného barana.
„Janka sme pochovali, viac s ním nebudeme robiť nič,“ odtisol barana stranou a zastal si celkom pri žene.
„Takto to ďalej nejde, deti sa boja, nemôžeme spať,“ naliehala Helena.
Ïura sklonil hlavu a Helenu zaliala vôňa mlieka premiešaná s pachom skazených zubov: „Hlavne nad ním prestaň lamentovať a dookola naňho nevyvolávaj,“ zašepkal.
„Všetko je moja vina, však?“ skamenela žene tvár. „A že sa chce rozlúčiť s tebou, ťa v tej tvojej natvrdnutej hlave ani nenapadlo.“ Rozšírila nozdry, zaklonila hlavu a tesnejšie sa pritisla sa k mužovi.
„Hej, dozaista preto tebe posteľou mláti,“ odsotil Helenu nabok. „Vráť sa do kuchyne a nepleť sa tu pomedzi ovce, lebo dobre nevidím, ktorá si ty.“
Chudé Helenino telo sa vyplo, urážka narovnala vrásky a horkosť jej sadla na jazyk: „Zato ty sa tu medzi nimi znamenite vynímaš, somár drevený.“ No pri predstave, že sa ani túto noc riadne nevyspí, ju rozbolela hlava a ona zmäkla. Modrosivé kruhy pod očami jej neprekážali, ale náhle záchvaty nervozity a plačlivosť jej bránili v starostlivosti o chyžu, muža i deti.
„Musíme niečo urobiť,“ preglgla naprázdno a veľavravne pozrela Ïurovi priamo do očí.
„Viem,“ bolo jediné, čo povedal skôr, než sa stratil v bečiacom stáde. Vedel aj to, že po dedine sa o ich pastirni kadečo šuškalo. Či to nejaké dieťa vytáralo, alebo Rakovszkých kondáš Imre dačo začul, alebo azda chlapi z chlieva, netušil. Cítil však, ako si ľudia za jeho chrbtom vymieňali významné pohľady. Niektorí ho dozaista ľutovali, iní sa mu radšej vyhli, a zdalo sa, že niektorí sa aj náramne bavia. Duch z pastirne sa stal najobľúbenejšou témou rozhovorov v dusných, slnkom prehriatych ďurkovských chyžiach.
„Neverím,“ pokrútil hlavou farár Sobota. „U nás v Ïurkove?“ ukrýval sa v chládku pod starým orechom a chrúmal jablko.
„Musíte. Veriť je predsa vaša práca,“ nástojila Helena.
„Ale choďte, duch?“ špáral sa Sobota v zuboch a lovil šupku, čo sa mu zakliesnila medzi dolnými rezákmi. „Nedávate si náhodou na noc nejakú hruškovicu?“ Helenin príbeh o synových záhrobných návštevách mu nešiel do hlavy. Čosi už počul o takých veciach, ale v jeho farnosti sa s ničím podobným nestretol. Reči kolovali rôzne, to áno, ale inak...
Helene sa od zlosti zježili chlpy na rukách.
„No keby si nebol farár, niečo ti na to poviem,“ pomyslela si, ale nahlas len zaprosíkala: „Príďte sa presvedčiť sám, dnes na noc, môžete u nás prespať, ak sa, pravda, nebojíte.“
Sobota, podpichnutý na citlivom mieste, pristal. On sa predsa nebojí smrti, pozná ju, vysmieva sa jej, straší ňou veriacich. Vypľuvol vyslobodenú šupku Helene pod nohy a hodil ohryzok za strom. A keď nad dedinou zapadlo slnko, kráčal Sobota smerom k hospodárskym budovám spiaceho panského majera. V Rakovszkých kúrii sa pozhasínali petrolejky, služobníctvo po namáhavej práci sfúklo sviečky a oddalo sa snom.
„Je tu,“ oznámila Helena posunkom príchod duchovného a hlasnejšie zvolala: „Len poďte ďalej!“
Sobota pozdravil manželov a s prekvapením podal ruku Imremu, dedinskému silákovi a panskému kondášovi.
„A ty tu čo chceš? Prišiel si sa s duchom biť?“ zvlnili sa farárove pery posmešne, „Vari aj ty veríš na nezmysly?“
„Prišiel som sa presvedčiť, “ vypol Imre hruď, „a keď bude treba, pomôcť.“
Farár neurčito pokrčil ramenom: „Chceš sa merať s vetrom? Do mechu ho chytiť? „
„Len sa vy nebojte, posvietim si naňho,“ zalovil vo vrecku, „aha, len čo sa tu zjaví, škrtnem zápalkou a uvidíme, s kým máme dočinenia,“ obrátil sa na Helenu s Ïurom a pokrčil čelo, „akože vás dodnes nenapadlo zapáliť sviečku?“
„Hádam to je teraz jedno,“ zamrmlala Helena a zavelila, „sadnite si, chlapi. Ktorý je hladný, dám mu ciberej,“ premiešala mliečnu zemiakovú polievku. Imre si bez okolkov zapýtal plnú misu, Sobota chvíľu pansky otáľal, ale naveľa sa dal presvedčiť a o desať minút prvý vymaskával misu chlebovou kôrkou.
Rozhovor štyroch sediacich postáv uviazol. Deti už spali, farár sa slastne zakláňal, spínal ruky na bruchu a vdychoval ťažký mliečny kuchynský pach. Imre švihácky otáčal zápalkovú škatuľku pomedzi prostredník a ukazovák, akoby chcel urobiť dojem na nejakú štrnásťročnú dievku a Ïura len odhadoval, koľko minút asi chýba do polnoci. Hodinky v dome nemali, možno farár nosil nejaké pripevnené na retiazke, ale bača si nebol istý, tak radšej mlčal. Helena chytila prázdnu misu, chcela pozbierať riad, keď sa odchýlili vchodové dvere. Zamrazilo ju, pustila všetko z rúk, ale keď zbadala, že štrbinou sa do kuchyne prešmykla iba mačka, plocho vydýchla a pokračovala v odkladaní.
Biela mačka za sebou ťahala vypåznutý škoricový chvost, obtrela sa líškavo okolo silákovej nohy, skočila Ïurovi do lona a na farára len pohàdavo otočila chrbát. Ïura striasol mača z nôh: „Heš, potvora.“
V kuchyni inak panovalo tiesnivé ticho. Zápalky v Imreho škatuľke sa pravidelne natriasali, farár fučal. Mesiac čakal na zajtrajší spln a osvetľoval dvor ako mestské svetlá plynových lámp. Dverami pokyvoval lepkavý vánok. Naraz sa dokorán otvorili dvere, sediacich mužov ovalil ľadový vzduch. Stôl sa pohol a udrel Helene do brucha. Tá stratila pevnú zem pod nohami a keby sa nezachytila dlaňami okrajov stola, padla by tvárou na drevenú tabuľu. Nezranila sa, ba ani ju nič nebolelo, iba sa vyľakala. Ruky posilňovala už niekoľko nocí za sebou, vládala sa preto držať, kým ňou stôl triasol, posúval sa a nakláňal. Odovzdane ležala na drevenej tabuli, kým unavený Ïura sledoval reakcie ostatných chlapov. Imre s prvým vrznutím dverí stiahol ruky k telu a zabudol vytiahnuť zápalku, ako si to bol naplánoval. Keď mu popod nos prekåzol chladivý prúd vzduchu, od strachu celý zvlhol smradľavým potom a rozpučil škatuľku zápaliek v klzkej dlani. Farárovi takmer vyskočili oči z hlavy, otváral ústa a hlavou kopíroval každý pohyb rozhnevaného stola. Prásk. Puklo zrazu čosi pri peci. Stôl zastal v strede kuchyne, na Helenu padla mazľavá masa. Farárovi sa o bradu obšmietol chlpatý chvost, Imremu zlyhal žalúdok. Po celej kuchyni sa rozprskla prasknutá mačka. Cez zatvorené okno vyskočil pes, rovno cez sklo bez toho, žeby ho rozbil a zmizol tak odrazu, ako sa objavil. Helena si položila hlavu na stôl a zhlboka sa nadýchla: „Na toto som už pristará,“ vzdychla, akoby si práve oddýchla po rýchlom tanečnom kole.
„Bieli popovia,“ vypadlo z farára, keď neveriacky zízal na ryšavý chvost vo svojom lone.
„Čo?“ zavesili sa naňho tri páry očí.
„Treba zavolať bielych popov, pravoslávnych kňazov z Košíc, jedine oni si poradia s týmto,“ zaváhal, „no, s vaším, tým, hm, problémom,“ vynašiel sa konečne. „Zastavím sa tu ešte pred svitaním, pôjdeme po nich spolu,“ navrhol a čakal Ïurovu odpoveď. Keď neprichádzala, iba prehodil: „Viac pre vás urobiť nemôžem.“
„No, ale ovce,“ namietol po chvíli neisto Ïura.
Helena si zahryzla do jazyka, pred cudzími sa s mužom nikdy nehádala, ani mu nenadávala. Namiesto toho poklepala strnulého Imreho po pleci a priviedla ho tak späť ku zmyslom: „ Tuto kondáš opustí na jeden deň svoje svine a zastúpi ťa, však?“
„Uhm,“ pritakal Imre nevediac, s čím vlastne súhlasí. Nemotorne sa postavil a porúčal sa preč.
Ïura sa krátko zachechtal: „Heh, divil by som sa, keby ešte niekedy do nášho dvora stúpil, ani pri košiari ho tak skoro neuvidím,“ správne odhadol. „Nechám stádo na starosti chlapcom z ovčiarní, hádam nič nepotratia,“ vrátil sa mu nečakane zmysel pre humor, „a poviem psovi, nech dozrie na chlapcov, aby sa nepotratili v lese s dievkami.“
Helena na muža zhrozene zazrela: „Pred farárom, takéto reči,“ krútila hlavou a vyprevadila Sobotu rýchlo domov.
„Presvjataja Trojice, pomiluj nas.
Hospodi, očisti hrichi naša.
Vladyko, prosti bezzakonija naša.
Svjatyj, positi i iscili nemošči naša, imene Tvojeho radi.“
Pravoslávni kňazi v prevažne kalvínskom Ïurkove vzbudili rozruch. Nedoviezli sa na kočoch uprostred dňa, neprišli v zlatých rúchach, a predsa každý vedel o ich pravidelných návštevách v pastirni pod panskou kúriou. V dedine sa o ničom nehovorilo, ale o všetkom vedelo. K presvätej Trojici sa modlili bradatí muži vždy okolo polnoci, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého sa utiekali pod božiu ochranu, blahoslavili Hospodina.
„Kráľ nebeský, Utešiteľ, Duch pravdy, ktorý si všadeprítomný a všetko napåňaš, poklad blaha a darca života, príď a usídli sa v nás a očisti nás od každej škvrny a spas, Blahý, duše naše,“ prihovárali sa Duchu Svätému, kým Helena s Ïurom sedeli v kuchyni na lavici. Oči podliate krvou od trojtýždňovej únavy, ruky zopäté k modlitbe, odriekali Otčenáš stále dookola. S každým amen sa Helena dostávala do väčšieho zúfalstva a vyčítala si svoje pohrebné náreky. Prečo nedala màtvemu pokoj, sebecky nad ním žialila a volala ho k sebe. Mala si dávať väčší pozor, o čo žiada. Janko sa vrátil, rozhnevaný, že ho budí z večného spánku, rozhodnutý nedovoliť jej viac pokojne usnúť.
„Otče naš, iže jesi na nebesich,
Da svjatitsja imja Tvoje,“ recitoval vysoký bradatý muž v bačovej kuchyni.
„Otčenáš, ktorý si na nebesiach,“ opakoval Ïura po slovensky. Nebál sa, neprosil, nehrozil, nenadával. Odovzdane sedel, pochudnutý a strápený, zmieril sa s tým, že už nikdy nebude v jeho dome pokoj. Deti poslal k starej matke napriek tomu, že mu Helena bránila. Vraj budú reči. Hlúpa námietka, reči už dávno boli, už na pohrebe na nich ľudia skúmavo zazerali. Nejeden Ïurkovčan videl vzplanúť oheň na Šviňskom poli, ani pravoslávni kňazi neunikli ich zvedavosti. Všetci vedeli o ich trápení.
„I ne vvedi nas vo iskušenije,
No izbavi nas ot lukavaho. Amiň,“ zakončili pravoslávni. Vysväcovali pastirňu dymom, kropili svätenou vodou každý kút i dlážku, trpezlivo očakávali polnoc.
„Amen,“ ozvali sa Ïura s Helenou ako ozvena. S úderom dvanástej sa roztvorili dvere a pod manželmi sa ako na povel roztriasla ťažká lavica. Výraz v tvárach bradatých mužov sa nezmenil, akoby si víchricu v dome vôbec nevšimli. Pokračovali vo svojich obradoch, odriekali formulky, dymil, kropili, prežehnávali sa. Okolo krkov sa im obšmietali chladné vzdušné jazyky. Prihovárali sa duchovi rozvážne, bez náznaku neistoty v hlase a bez očividného záujmu. Oslovovali ho priamo a rázne žiadali, aby nechal v mene božom pastirňu na pokoji. Nesmeli dať najavo svoj strach.
Helena sa prichytila na lavicu ako kliešť, odriekala sedemnásty Otčenáš a snažila sa nespadnúť. Pravidelným výcvikom získala zručnosť, ani náhle zmeny smeru, ani rýchle zaseknutia lavice ju už neprekvapili. Ïura zavrel oči a kým s ním triaslo, nemyslel na nič. Nemodlil sa, nebedákal, odovzdal sa osudu. Chcel zomrieť, a to čo najskôr.
Bradatí počítali modlitby na čotkách, šnúrach posiatych drevenými zrniečkami. Po každej desiatej začali nový Otčenáš. Tváre mali stále kamenné, len na čelá im vystúpili kropaje potu ako známka obrovského sústredenia a boja s neznámou mocnosťou.
„Hospodin pomiluj, Hospodin pomiluj,“ prosili Boha o zmilovanie a potom si už len mrmlali pod nosom vety, ktorým rozumeli len oni sami. Fujavica v chyži neslabla, naopak, každým svätým slovom zmocnela. Duch sa hneval, vzpieral sa a bojoval. Po hodine, najdlhšej v Heleninom i Ïurovom živote, sa kuchynské okno otvorilo a vyskočil z neho veľký chlpatý pes. Na dvore sa nepohlo ani steblo, nebo bolo zamračené a búrka na spadnutie. Do chyže sa vrátilo dusné ticho.
Pravoslávni mnísi vyliali pár kvapiek slanej svätenej vody na Ïura s Helenou, čo zostali prikvačení na lavici celkom pri peci. Vyšší z mužov sa k manželom prihovoril: „Už vám dá pokoj,“ predniesol takmer slávnostne, „modlite sa.“ A so spoločníkmi opustil Ïurkov v presvedčení, že táto pastirňa nebude viac potrebovať pomoc vyháňačov diabla.
„Ty im veríš?“ dotkla sa Helena Ïurovho ramena. Roztvárala oči do tmy a ťažko dýchala.
„Čo mi iné zostáva?“ krivil ohnutý Ïura tvár, položil svoju dlaň na Heleninu vyschnutú ruku a jemne ju po nej pohladkal, „Čo mi iné zostáva?“
Veril a nemýlil sa. Nemýlili sa ani kňazi. Pokoj, denný i nočný, konečne nastal...
* * *
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Slánske vrchy, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
