Zánik Rudníckych kúpeľov
@ :: Poviedky ::
Jun 15 2005, 20:28 (UTC+0) | 
Náladová fotografia zo súèasného Rudníka |
Miesto: Rudník
Čas: Január 1945
Autor: Slavomír Szabó
“Stoj! Stoj! Pàààà….” zrúkla Mária ako o život, ale nie nadarmo. Kožené opraty sa jej zaryli do rúk i predlaktí a teraz, v týchto januárových mrazoch ju zaliala horúčava, až pocítila ako sa jej po spánkoch spod šatky zlievajú kvapky potu. Mladá krehká žena s rozšíreným zreničkami svojich nebesky modrých očí pozerala na chrbát vola, čo našťastie poslúchol, zastal a s ním aj celý voz.
“Mi van?” vyľakane vyhàkol Hanvaš, učiteľ, čo sedel hneď vedľa nej. Nemusel sa pýtať čo robí, veď to bolo jasné. Akoby koleso narazilo na kameň, nedokázalo cez oň prejsť a celý voz sa pošmykol niekam na stranu.
“Dolu. Musíte zísť a potlačiť. Tudom?” naliehala Mária, dúfala, verila, že jej ten Maďar rozumie. Veď to by pochopil aj sprostý. Ak nechcú zomrieť, vybuchnúť, vyletieť do vzduchu, musia voz potlačiť, lebo inak s nimi bude amen. Sama rýchlo zoskočila a postavila sa vedľa vola, že tak ho bude viesť, aby to mal ľahšie. Aj Hanvaš zliezol, prešiel dozadu a pozrel pod koleso. Potom jej mávol rukou, že musia cúvnuť, pretože… No, pretože musia. Mlel maďarsky, niečo mu rozumela, ale nie všetko. Ale keď sa trochu pohli späť, zodvihol zo zeme kus dreva a ukázal jej ho.
“No dobre, dobre. A teraz tlačte. Poriadne sa zaprite ramenami, lebo sa inak nepohneme. Poďme! Dere, dere! Rozumiete? Nerozumiete? Tudom? Nem tudom? Dere!” kričala opäť Alžbeta. Hlas mala ostrý, dokonca panovačný. Slovenskej dedinčanke neprináležalo takto rozprávať s maďarským učiteľom, ale aj Hanvašovi bolo v tejto chvíli jasné, že ak sa voz zošmykne, alebo niečo z jeho nebezpečného nákladu vypadne na zem, budú ho po kúskoch zbierať po celom lese. Viezli muníciu.
Cestu z Rudníka do Sedla pod Kobyľou horou pokrýval sneh, čo sa občas v poludňajšom slnku roztápal, v noci zasa zamrzol, až sa šmýkalo ako na klzisku. Nie prvý raz takto zastali. Vždy to však mohlo byť aj naposledy. Medzi bočnicami boli uložené debničky s nábojmi do samopalov. A len tak na korbe prikryté starými vrecami zasa mínometné granáty.
“To je hrdinstvo; to sú tie pánske rozumy! Muži vozia jedlo, a mne vždy naložíte výbušniny. Raz skapem. A ostatné ženy prečo nič nenosia? Prečo vždy len ja? Rozumiete mi? Tudom?” znova doň zadrapila, teraz už však pokojnejšie, pretože voz sa predsa len pohol. Nasadli naň a stúpali ďalej. Hrabový les, čo ich obklopoval zo všetkých strán, dýchal ranným mrazivým tichom. Nezvykla takto po ceste rozprávať, ale dnes to bolo iné. Vždy jej robili dozor nemeckí, alebo maďarskí vojaci. Iba teraz jej pridelili učiteľa. V hrubom kabáte a s klobúkom zarazeným až po oči nevyzeral tak prísne ako muži v uniformách. Naviac, býval len pár domov od nej, poznala ho a vedela, že aj mnohí dedinčania ho majú celkom radi.
“A keby prišli partizáni? Kto by to tu obránil? Zavesili by ste ma potom na strom, že som s nimi nebojovala? Že mi všetko vzali?” začala znova, sama nevedela, prečo dnes tak vyrýva.
Hanvaš sa strhol. Možno ani nepochopil čo hovorí, ale slovíčko partizán stačilo.
“Pst!” priložil si prísne prst na ústa, ale Mária nepoľavila.
“Aha! Takže ´tudom´. Jasne. Ale radšej, že ste tu vy, než nejaký ´ešeš´. Ak prídu partizáni, aspoň nezačnú hneď strieľať.”
Ešeše, takto Rudníčania nazývali nemeckých vojakov. Bolo im jedno, či sú z wermachtu, vojsk SS, alebo z tylu. Kto ich mal rozoznať? Nemec bol Nemec a pred ním bolo vždy lepšie mlčať, sklápať oči a nedvíhať hlas. Ale Hanvaš? Ten za nič nemohol. Keď Košice, Jasov, Rudník a ďalšie obce pričlenili k Maďarsku, regent Miklós Horthy vstúpil do Košíc na bielom koni a potom to už išlo raz dva. Škola už nebola škola, ale iskola, z krčmy sa stala kocsma a z obchodu üzlet. Hanvaša poslali do Rudníka, aby tam učil. Deti prišli do triedy a novému učiteľovi nerozumeli ani slovo. Keby nebol trpezlivý, nikdy by asi ani nedozvedeli, čo vysvetľuje. Aspoň on sa snažil správať milo. Nebol taký ako noví nafúkaní úradníci, alebo ´pirkare´. To boli maďarskí žandári s kohútími pierkami za klobúkmi. Práve oni dozerali na zber munície od Moldavy až po Zlatú Idku a zvážali ju s dedinčanmi i vojskom do rudníckej krčmy. Odtiaľ ju aj Mária musela prevážať do kúpeľov U bielych popov, čo stáli ukryté v lesoch na hrebeni hôr.
Keď sa konečne s vozom doštverali do sedla, vôl už aj sám zabočil naľavo na cestu, čo viedla ku Kostolu sv. Anny. Zvláštne miesto. Rovnako ako kúpele, aj tento kostol postavili v hore, oddelený od dediny. To preto, že sa tam vraj stal zázrak.
Hanvaš sa obzeral na všetky strany, možno mu s tými partizánmi nahnala strach. No už by sa mohol upokojiť. Kostol minuli, ostalo len pár metrov a musí sa pred nimi vynoriť hostinec s tanečnou miestnosťou. Tiež ubytovňa pre furmanov a kolkáreň. Aj chyžky s vaňovými kúpeľmi, kde kedysi bývali hostia, čo trpeli reumou, a teraz sa tam nasťahovali oni - ´ešeše´.
“Istenem,” zašepkal Hanvaš a Mária sa už chcela opýtať, prečo spomína Boha. Sotva však zodvihla hlavu, zmrazilo ju. Hrdlo jej stiahlo natoľko, že sa sotva dokázala nadýchnuť a nevedela, či má zoskočiť a utekať preč, alebo schytiť sekeru a ísť pomáhať. Zo stromov popri ceste viseli muži. Muži? Možno deti; niektorí vyzerali, že nemajú viac ako pätnásť rokov. Priviazaní za ruky, za nohy, hompáľali sa na povrazoch, a tí, čo ešte nezamrzli, upierali na nich prosebné pohľady. Mária si všimla ich màtvolne bledú farbu, ľad na okrajoch šiat i omrznuté ruky a modré pery. Jeden akoby niečo šepkal. Modlil sa, alebo ju chcel osloviť? Nepoznala ich. Z Rudníka byť nemohli, ale možno z Hýľova, alebo zo Zlatej Idky.
“Stoj!” zakričala rozhodne na vola, trhla opratami a skočila na zem.
“Nem, nem! Nem lehet!“ žmolil Hanvaš, rýchle k nej pobehol a ťahal ju späť na voz.
“Že nesmiem!? Veď sú to deti! Nevidíš? Možno nie je celkom neskoro, tamten ešte žije,” kričala, snažila sa mu vytrhnúť, ale jeho stisk bol silný.
“Nem, nem,” mlel Hanvaš stále do kolečka, ukazoval jej na kúpele, čo už boli na dohľad i na vojakov. Zdalo sa, že ich zbadali.
“Svine! Zavesiť človeka za ruky a nechať zamrznúť! Pozri, sú tam aj deti,” opakovala Mária, jej hlas sa rozliehal okolím, až jej Hanvaš prikryl dlaňou ústa a stiahol ju za voz.
“Pst! Pst! Tudom?” pokúšal sa ju upokojiť. Ako sa prestala metať, dokonca si ju privinul, chlácholil, a potom pomaly odviedol ku kozlíku. Keď si nastúpila a rukami prekryla tvár, sám chytil opraty a popohnal vola vpred. Mária sa ešte obzrela. Chlapec, čo niečo šeptal, spustil hlavu bezvládne vedľa tela. Zdalo sa jej, že rezignoval; vzdal sa nádeje na život. Už neveril, že ho môžu zachrániť.
Sneh vàzgal pod vojenskými čižmami, ako im Nemci bežali oproti a medzi nimi aj Beňo. Muž známy svojou krutosťou. Mária zbledla, tušila, že sa čosi zomelie.
“Čo si tam robila? Čo si chcela? Ty suka, nevieš, kde je tvoje miesto?” vrieskal až mu sliny vyprskli a oboma rukami rozopínal puzdro na revolver.
“Stoj! Nevidíš, že k vám hovorím! Áj!” zakričal aj na Hanvaša, ktorý sa tváril, že ho nevidí. Až teraz zatiahol opraty a zoskočil dolu. Podišiel k Beňovi, priateľsky ho objal okolo ramien a začal čosi vysvetľovať. Mária mu nerozumela. Vojaci zatiaľ obstáli voz a prezerali, či náhodou nie je niekto ukrytý pod vrecami.
“Je to suka! Špinavá suka!” zvrieskol naraz Beňo, už aj vytasil pištoľ a namieril.
Mária sklonila hlavu, prežehnala sa a začala modliť. Aj Hanvaš zmåkol, neveriacky sa prizeral, akoby mu došli slová.
“Zlez!”
Mária poslúchla a o chvíľu ucítila hlaveň na čele. Zahmlilo sa jej pred očami. Beňo ešte čosi vrieskal, ale jeho hlas v jej ušiach slabol. Nahrádzal ho akýsi temný hukot. Podlomili sa jej kolená. Ako si kľakla, Beňo priam vychutnával svoju moc. Triasla sa, klesla a prsty rúk zaborila do snehu. Čakala ranu, ktorá všetko ukončí.
Zasa sa ozval Hanvaš. Už nie tak priateľsky. Rozkričal sa, chytil Beňa za zápästie a otočil ruku so zbraňou k lesu. Beňo ho počúval, potom poľavil a strčil revolver späť do puzdra. Dvoma prstami nadvihol Márii bradu, aby jej videl priamo do očí. Dych z jeho úst sa v mrazivom vzduchu menil na paru, čo sa rozplývala na jej tvári.
“Nepáčilo sa ti niečo? Myslíš si, že by sme mali nepriateľov Maďarska a Nemecka nechať kradnúť? Nemáš radosť, že sme chytili a potrestali zločincov?”
“Sú tam deti,” zajachtala.
“Ïakuj Bohu, že nejdeš medzi nich. Ešte raz, a sám ťa povesím! Rozumela si? Rozumela?!”
Mária len mlčky kývla hlavou, zdvihla sa a vyliezla na voz.
Potom, ako Nemci vyložili náklad, sa domov vracala sama. Opäť musela prejsť popod zviazaných mužov visiacich zo stromov, ale nezastavila. Vedela, že ´ešeše´ ju sledujú. Až v Sedle pod Kobyľou hoľou, keď vyšla na cestu do Rudníka, prepukla v plač. Naraz sa v nej čosi zlomilo. Pochybovala, či nepomáha Nemcom tým, že vozí muníciu. Či robí dobre, keď ide domov, a niektorí zavesení chlapci sú ešte živí. Ale veď ona má doma deti! Agátku a Anastáziu. Muža jej vzali na vojnu, čo by bolo, ak by ju chytili?
Plač je očistným kúpeľom duše. Pocity bezmocnosti, poníženia a pokory síce slzami neodplavila, ale už jej srdce nezaplavovali bahnom. Zatvrdli na kameň rovnako ako ona.
“Mladá, tady si? Udìlej nám na večír polívku,” ozval sa z dverí známy hlas, keď si už doma v kuchyni zohrievala ruky nad platňou sporáka. To Vily, jeden zo štyroch Nemcov, čo bývali vo vedľajšej izbe jej domu, prišiel ako vždy v takomto čase. Na rozdiel od ostatných hovoril aj česky; pochádzal zo Sudet.
“Stalo se nìco? Tys brečela, že jo?” podišiel k nej a pozrel do jej opuchnutých očí. Nedokázala potlačiť slzy, všimol si to.
“Veď viete. Nič som dlho nepočula o Imrovi,” zaklamala.
“Mladá, válka není od slova válet se. I já jsem dostal povolání a šel jsem. Tvùj muž taky. Slzy nic nezmìní. Tak nebreč, protože to je teď nebezpečný. Nìkdo by mohl myslet, že nìco víš, a to by nebylo dobré.”
“Čože viem? Nerozumiem vám.”
“Poslyš, já nic neříkal! Jenom, prosím tì, nebreč, protože právì teď na to není vhodná doba. Doposud ani slza a naraz pláč. Každá zmìna je podezřelá. Tak koukej, ať nepoutáš pozornost. To ti musí stačit až až. Vážnì, ber to jako dobrou radu,” podišiel k nej a zdalo sa, akoby chcel ešte niečo povedať, ale zasekol sa. Len mlčky pozeral, naraz luskol prstami, zvrtol sa na päte a vychádzajú z kuchyne ešte oznámil, že jej pošle na pomoc Férencza.
Férencz, či Feri, ako ho zvykla volať Mária, bol maďarský vojak. Invalid. Chlap inak pekný, mocný a vysoký, ale hluchonemý. Nebýval vždy taký. V boji vraj vedľa neho vybuchla bomba. Ako zázrakom sa mu nič nestalo. Teda, hlava, nohy i ruky mu ostali, ale ohluchol. Domov ho však neposlali, nebol dôvod. Nemci si z neho urobili poskoka na pomocné práce.
O chvíľku sa aj otvorili dvere a vstúpil dnu s košíkom zemiakov, slaniny a zeleniny. Tiež s akýmsi batôžkom. Zložil to na zem a rukami ukázal, že jej mama a deti išli preč. Gestá, ktoré už dobre poznala.
Bol to zvláštny vzťah. Vždy keď hovorila, pozeral jej do tváre, sledoval mimiku. Tiež na ruky. Vytvorili si akúsi vlastnú reč, ktorej obaja rozumeli. Mária kývla hlavou, že vie, ukázala smerom na Jasov, kam išla mama s jej dcérami, a potom vzala hrniec. Sadli na lavičku a začali šúpať zemiaky.
Takmer sa porezala. Ruky sa jej triasli, zážitok blízkej smrti zanechal svoje stopy. Feri sa mlčky prizeral, ale keď sa jej po líci skotúľala slza, natiahol ruku a zachytil ju na špičke prsta.
“Ty nič nepovieš. Aj keby si vedel, nepovedal by si, že?” spýtala sa ticho, lebo z jeho očí žiarila otázka. “Beňo ma chcel zastreliť.”
Feri sledoval jej gestá, pochopil a zafučal ako býk. Vstal a začal sa prechádzať hore dolu po kuchyni. Potom zastal a kývol hlavou, aby hovorila ďalej. Mária vysvetľovala.
“Pri kúpeľoch visia povešaní muži. Zo stromov. Za ruky, aj za nohy dolu hlavou. Ale i deti. Len som sa zastavila pozrieť a chcel ma zastreliť.”
Feri opäť vykročil, videla že je nervózny, nečakala a povedala mu všetko. Aj o Hanvašovi, že keby ho nebolo, tak sa už späť nevráti.
“A prečo ja? Prečo ako jediná žena z Rudníka musím voziť muníciu? Prečo nevolajú susedky?” rozohnila sa, ale hneď aj stlmila hlas a ďalej už len ukazovala rukami, aby neprivolala Nemcov.
Feri sa chytil za hlavu, zasa chodil hore dole, ale naraz pred ňou zastal a urobil výrazné gesto. Najskôr na ňu ukázal prstom, potom smerom ku kúpeľom a zakýval rukou, že nie.
“Čo? Že už tam nepôjdem?”
Feri súhlasne kývol hlavou.
Mária sa uškrnula: “To ty si tak rozhodol?”
Keď opäť kývol na znak súhlasu, aj sa jej kútiky úst roztiahli až ukázala biele zuby. Feri sa tiež usmial a sadol zasa vedľa nej.
“Veď hej. Ja viem, že ty by si ma neposlal. Ale oni áno. Už to vidím, ako ráno zasa na dvere zabúchajú ´pirkare´. Žandár je žandár, a keď prikáže, musím ísť.”
Feri si plesol rukou po stehne, aby zodvihla pohľad a opäť mával rukou, že už viac nepôjde. Mária len mlčky mykla ramenami a viac už o tom nechcela hovoriť. Dala zohrievať vodu, nakrájala slaninu, očistili zeleninu a Feri sa postavil. Zo zeme zdvihol batôžtek, čo priniesol a s prosbou očiach jej ho podal.
“Šaty?” opýtala sa.
Prikývol.
“Zajtra po nich príď, bude to hotové,” usmiala sa naň.
Maďarskí vojaci sa nemali až tak dobre ako Nemci. Museli si prať sami. Naviac, nemali ani také dobré ubytovanie. Ich uniformy bývali zavšivavené. Raz im v dobrej nálade Mária navrhla, že im operie uniformy a vyžehlí horúcou žehličkou, aby vši vyhubila. Odvtedy jej nosil Feri svoje šaty, ale i uniformy kamarátov. Keď im pomohla, Agátke i Anastázii zvyčajne dali niečo pod zub. Raz dokonca aj cukríky.
Na chodbe zadupotali detské kroky. Otvorili sa dvere a jej dcérky i s matkou sa vrátili. Feri kývol hlavou, že ďakuje a pratal sa von.
“Nič mi nehovor, viem všetko!” vyhàkla mama, keď aj deti vyšli na dvor.
“Veď nič nehovorím, čo sa jedujete?” tíško a pomaly riekla Mária, vidiac, že je nazlostená.
“Si rozum potratila? Že si chcela zvesiť zajatcov zo stromov? A rovno pred Nemcami?”
“To odkiaľ viete?”
“Hanvaša sme stretli po ceste, povedal mi.”
“A čo ešte?”
“No nič, nebol sám. Len toľko stihol pošepnúť. Alebo sa ešte niečo stalo?” pozrela mama priamo do Máriiných očí.
Tá sklopila zrak a vzlykala. “Beňo ma chcel zastreliť.”
“On tam bol?”
“Hej. Ale Hanvaš ho zadržal.”
Na chvíľu sa obe odmlčali. Nikdy nevedeli, či ich niekto nepočúva.
V tento januárový čas sa stmievalo skôr; bolo už nutné zažať petrolejku. Knôt zahorel drobným plameňom, čo o chvíľku narástol a odrážajúc sa od zrkadla, prerazil prišlú temnotu. Ešte kým kmital, než sa ustálil, na stene i v ovzduší lietali tiene i jasné záblesky. Mária mala túto krátku chvíľku rozžatia rada. Pripomínala jej časy, keď bola sama dieťaťom. Sedela s rodičmi pri stole, pozerala na plamienok a počúvala príbehy z vojny. Tiež svetovej, ale tá sa Rudníka, ba ani okolitých dedín ani nedotkla. Vtedy ešte netušila, že až sa ona stane matkou, koleso dejín sa otočí o jednu celú obrátku. Že i ona bude čakať, či sa vráti muž z frontu.
“Beňo je hovädo,” prerušila matka ticho, keď sa jej zdalo, že Mária akosi dlho a zasnene pozerá do svetla.
“Už na to nechcem myslieť,” cekla Mária: “Nie dnes, ešte je to čerstvé.”
“Nemci sa Nemcami narodili. Dostali rozkaz, poslúchli a teraz bojujú. Ale Beňo je Slovák. A je na ich strane. Sám sa medzi nich tlačil, pýtal, žobronil, chcel nemeckú uniformu. A teraz, kde môže, tam škodí. Preto je hovädo. Väčšie, než…” tu sa matka zasekla, pristúpila k dverám a prudko ich otvorila. Našťastie, nestál za nimi nik. “Ïakuj Bohu, že bol s tebou Hanvaš. Ten už zachránil aj chlapov z dediny, keď ich Nemci chytili, že im ukradli cigarety. Povešali ich za ruky na stromy; vraj nech visia, kým neodhnijú. Ale Hanvaš dačo vybavil a o chvíľu ich zvesili dolu. A tiež som počula, že tie bomby, míny a granáty, mali byť v ukryté a strážené v rudníckych domoch. Hanvaš vraj dohodol, nech sa vozia do kúpeľov. Aspoň že tak. Vraj to zozbierajú a potom odvezú do Košíc. Na obranu mesta.”
“Čo hovorili v Jasove? O partizánoch niečo neviete?” vzopäla ruky Mária, lebo tých sa bála. Že ju prepadnú, keď pôjde s muníciou a možno i zabijú.
“Hovorili, že Nemci vypália Hýľov. Lebo ľudia pomáhajú partizánom a tých je tam plný les. Ale ešte dôležitejšie je,” a tu matka opäť stíšila hlas, “že Rusi už idú od Poľska i z Maďarska. Ak sa z okolia Košíc ´ešeše´ rýchlo nevypracú, ostanú obkľúčení. A najväčšie boje potom budú tu. Ale ak sa spamätajú a ujdú kade ľahšie, tak… Joj, len snívame, špekulujeme, veď uvidíme. Ale nehovorili mi to hlúpi ľudia, to nie! Len buď pokojná a pozri, či už je polievka hotová.”
Deň skončil ako tie predtým. Agátka a Anastázia sa obšmietali okolo Nemcov; nemali pred nimi rešpekt a niekedy sa zdalo, ako by si ich aj obľúbili. Vily ich priviedol za ruky do kuchyne, potom večerali a išlo sa späť. Skôr ako Mária usnula, v mysli sa jej premietal obraz nešťastníkov visiacich zo stromov. Určite už zamrzli. Tiež spomenula na muža. Kde sa asi nachádza a či Rusi, čo postupujú z juhu, už neprestrelili aj jeho uniformu maďarského vojaka. Lebo taký bol príkaz. Slovák, či Maďar, ak si z Rudníka, musíš k maďarskej armáde. Na stranu Nemcov.
Drevo v peci príjemne praskalo. Ešte sa ani nerozvidnelo, keď z dvora počula akýsi krik. To ´pirkár´ - maďarský žandár hromžil, vykrikoval a búchal na dvere pažbou pušky. Vybehla bosá, rýchlo otvorila. Prvé, čo zbadala, bola červená tvár s vykrútenými fúzmi. Ryčal ako túr, zdrapil ju pod krk a ukázal na dvor. Tam stál jej voz, ktorým vozila muníciu. Ale teraz – bez kolies!
“Čo sa stalo?” sama vykríkla, vybehla len tak von, ale žandár sa opäť rozziapal, porozumela mu, že vraj to má hneď opraviť a ísť do krčmy po granáty.
“Ja neviem kde sú kolesá. Rozumiete? Neviem!” rozčúlila sa. Hneď vyletela žandárova ruka a takmer ju plesla po hlave. Sotva sa stihla uhnúť. Rýchlo sa otočila a vbehla do domu. To už na dvor vychádzal Feri. Žandár mu čosi vysvetľoval, mával rukami a bol hlučný, takže o chvíľu k nim prišiel i Vily. Debata pokračovala.
“Mladá, kde jsou ty kola?” zakričal ´ešeš´ Vily cez dvere, lebo vedel, že ešte nie je poriadne oblečená a nemal maniere ako sprostý žandár.
“Neviem, ja neviem. Niekto ich musel v noci ukradnúť. Vysvetlite to, lebo nechcem problémy. Nech ich nájdu a pôjdem voziť!”
Vily čosi povedal, že sa to pokúsi vyriešiť a potom ešte chvíľu rozprával s ´pirkarom´ na dvore.
Pri raňajkách sa Feri tváril tajomne. Poškuľoval po Márii viac ako inokedy, a keď vyšiel z kuchyne a len ona ho mohla cez dvere vidieť ako stojí na chodbe, zopakoval gesto zo včerajška. Najskôr ukázal na ňu, potom smerom na kúpele a zakýval, že nie, že ona už viac muníciu voziť nebude. Pochopila.
Bol to práve Feri, ktorému potom pridelili za úlohu opraviť voz. Celý deň chodil so žandárom hore dolu po Rudníku. Márii sa to zdalo až komické, keď nosil ťažké kolesá, skúšal ich nasadiť, krútil hlavou, že nie sú dobré, nepasujú a šiel zháňať ďalšie. Ona zatiaľ nasypala horúce uhlíky do žehličky, čo bola ako dutá nádoba s pokrievkou, a keď sa dostatočne nahriala, pustila sa do žehlenia uniforiem, ktoré včera vyprala. Očakávala, že prídu žandári a vezmú ju na výsluch. Alebo Beňo, ak náhodou zišiel do dediny. Ale všetko bolo akési pokojnejšie. Možno ako ticho pred búrkou.
Nasledujúcu noc sa pohla zem. Nie obrazne, nie v predstavách. Ona sa skutočne pohla. Výbuch, čo zaznel, rozkýval koruny stromov i v rudníckych záhradách a na domoch tlaková vlna poroztvárala okná. Každý z toho na chvíľku ohluchol. A zdalo sa, že kontrastne na to, tú detonáciu musel počuť aj hluchý Feri. Znelo to ako výbuch sopky. Ako bomba, čo padne človeku vedľa postele. Ako keď v bani padá strop, alebo sa s hrmotom rúca celé nebo rovno na hlavu. Záchvev pôdy hovoril jasnou rečou. Muničný sklad v rudníckych kúpeľoch U bielych popov vyletel do vzduchu. Nič iné to nemohlo byť.
- Možno tam skapal i Beňo – pomyslela si Mária, keď k sebe vinula plačúce dcérky a čičíkala ich. Všade okolo bol strašný zmätok a hluk. ´Ešeše´ aj Maďari bili ma poplach. Liezli na korby nákladných áut, pohli sa. Všetci jedným smerom. Ku kúpeľom. Z lesa sa ozývala streľba. Najskôr zaštekal len jeden samopal, ale potom sa spustil rachot z každej strany. Márii sa zdalo, že sa tam strieľa hlava – nehlava. Že budú aj nevinné obete, alebo možno, že to už prišli Rusi a Nemci sa nevrátia.
Vrátili sa. Ešte sa ani poriadne nerozbrieždilo, keď sa dvere prudko otvorili a dnu vbehol Vily. Teraz neklopal, nečakal zdvorilo, či môže vstúpiť, či sa už Mária prezliekla. Naopak, mal veľmi naponáhlo.
“Mladá, musím jít pryč. Rozumíš? Musím a možná se neuvidíme. Chci ti pomoct. Koukej,” otočil sa a ukázal na debnu za sebou. “To je kvalitní pití. Alkohol. Tak ho prodej, když budeš potřebovat peníze. Ale ne najednou, aby tì nechytli. Rozumíš?”
Ani nestačila poriadne kývnuť hlavou, keď schmatol ťažkú debnu a preniesol ju k peci. Potom však rýchlo vybehol von, lebo za oknami narastal krik. Strohé príkazy, nervozita. Motory vrčali, niektoré autá sa už vrátili do dediny a ´ešeše´ na nich nakladali všetko, čo im prišlo pod ruku. Aj Feri tam pomáhal, ale naraz sa otočil, vbehol do domu a rovno k Márii.
“Feri, ty ostaň! Dám ti mužove šaty. Nepočuješ, nebudú myslieť, že si vojak! Ostaň!” prosila ho, všetko vysvetľovala ako si zvykli, gestami, rukami.
Pozeral na ňu a tiež urobil niekoľko významných posunkov. Ukázal na vojakov za oknom, že ak neutečú, budú postrieľaní. Ukázal tak i na seba. A potom ešte jedno gesto. Posledné. Zamával na pozdrav a vybehol z domu.
Ráno vyzerala dedina pusto. Nie, nebola vyľudnená, ale vojaci sa kamsi stiahli. Aj ostatní muži boli zväčša na vojne, a tak bolo možné v Rudníku stretnúť len ženy, deti a starcov. Tých pár vojakov, čo tu ešte ostali na rozkaz, nevideli. Kamsi sa ukryli, možno pripravili na boj. Zato správ sa tu šírilo viac ako inokedy. Že ´ešeše´ a Maďari sa stiahli do Poproča. Kúpele vraj do vzduchu vyhodili hýľovskí partizáni. Ale nie sami. Že ruskí parašutisti ešte noc predtým vyskákali s padákmi. A tiež už prišli aj nejakí na koňoch. Vraj sú oblečení celí v bielom, nech ich na snehu nepoznať. Že sú to tí najlepší vojaci, čo idú na prieskum ako predvoj. Čochvíľa prídu i sem, šepkali dedinčania.
Mária sa čudovala, ako sa to všetko zbehlo naraz. Tušila, či skôr vedela, že to ešte nie je koniec a dúfala, že sa v dedine nebude veľmi strieľať. Ale tí Nemci – ako sa len naraz zmenili! Nikdy si nevedela predstaviť, žeby videla v ich očiach strach. Vždy boli takí suverénni. A teraz…
“V noci, keď to vybuchlo, vraj zajali nejakých partizánov. Aj Filčáka zo Zlatej Idky. Veď ho poznáš, nie?” šeptala v kuchyni matka. Už zo zvyku, hoc v dome už nemali ani Nemcov, ani Feriho.
“Áno, poznám. On bol partizán?”
“Hej. A vieš čo urobila jeho žena? Keď sa dozvedela, že ho chytili, vybrala sa za ´ešešami´. Vraj im dá čokoľvek, len nech ho pustia. Teraz to hovorili susedia. Prišli odtiaľ.”
“No, mohli by ho pustiť. Veď už bude vojne koniec, nie?”
“Ty tomu veríš? Koniec bude Filčákovi aj Filčákovej. Bojím sa, že teraz ámen s každým, koho nájdu v lese. Kým neprídu Rusi. A ani nevieme, že kedy a či vôbec prídu,” húdla mama ďalej. V končekoch prstov nervózne žmolila roh zástery a uvažovala, či má, či nemá povedať, že po vojne sa snáď aj Imro vráti domov. Ale spomienka na manžela by Máriu mohla raniť. Kým ho sama nespomenie, radšej pomlčí.
Na Rusov dlho čakať nemuseli. Prví, ktorých zbadali, boli na koňoch. Určite muži z prieskumu. Prišli až na okraj dediny a zamávali rovno na Máriu. Predsa len, mladá žena najskôr upúta pozornosť.
“Daváj vódy,” pokynul na ňu azda veliteľ, ale ona mu len povedala, že tu nemá, až doma; nech idú za ňou.
“Germani net?” opýtal sa ešte a ukázal na dedinu. Keď ho však upokojila, že Nemci odišli, nasledovali ju.
“Net, ty spróbuj,” odstrčil Márii ruku, keď mu na priedomí podávala hrnček s vodou. Pozrela naň a ochutnala. Hneď nato jej ho vzal a hltavo vypil. Potom aj ostatní vojaci, až sa veliteľ opýtal: “Supa net?”
Mária nechápala. Najskôr Maďari, potom Nemci, teraz Rusi, kto má každému rozumieť? Ale pochopila, keď jej ukázali, že chcú jesť. Rovnako ako Feri, napodobňovali naberanie polievky a kladenie lyžice do úst. Zavolala ich dnu a oni vstúpili do domu, kde sa doposiaľ musela starať o Nemcov.
Tu by sa príbeh mohol skončiť. Ale nekončí. On totiž pokračuje ďalej. V životoch ľudí, ktorí v ňom vystupujú, alebo aspoň boli priamymi svedkami opísaných udalostí.
Obyvatelia Rudníka i Hýľova si noc, kedy partizáni s Rusmi vyhodili do vzduchu muničný sklad v kúpeľoch U bielych popov, stále dobre pamätajú.
Pamätajú si aj to, že ruská armáda potom prišla od Košíc, ktoré boli oslobodené 19. januára 1945. Postupovala rýchlo, 20. januára už bol slobodný nielen Rudník, ale aj Jasov. Dedinčania chodili do lesov, zvešali zo stromov zamrznuté telá mučených mužov. V okolí kúpeľov našli aj veľa zastrelených. Zvážali ich do dediny. A našli aj partizánovu ženu. Pani Filčákovú zo Zlatej Idky, ktorá išla k Nemcom vyprosiť prepustenie manžela. Bola màtva. Nezamrzla však, zomrela ešte skôr. Pri mučení. Mala strhané nechty, vypichnuté oči a odrezané prsníky.
Beňo, kolaborant zodpovedný za mučenie a smrť každého, kto sa mu zdal podozrivým, bol po vojne súdený v Budapešti. ¼udia z Rudníka i Hýľova išli na proces vypovedať a Beňo dostal trest smrti.
Imrich, Máriin muž, sa vrátil domov. S omrzlinami. Nevedel urobiť ani krok, priviezli ho na voze. Vraj mu veľmi pomohla pálenka, čo zanechal sudetský Nemec Vily. Imrich nepil. Masíroval si ňou nohy a po nejakom čase začal opäť chodiť. Po Rudníku – po slovenskej zemi.
Už dva dni po oslobodení Košíc, presne 21. 1. 1945, získal Magistrátu mesta Košice Stanovisko Vlády ZSSR. V ňom správa, že hranice sa obnovujú podľa predvojnového stavu - Trianonskej dohody. Že závery Viedenskej arbitráže a Mníchovskej dohody sú neplatné. Košice, Jasov, Hýľov, Rudník a celá časť východného Slovenska, čo bola v roku 1938 pričlenená k horthyovskému Maďarsku, sa opäť stala súčasťou Československa. A je málo známy fakt, že toto stanovisko košickým radným pánom odovzdal osobne politruk oslobodzujúcej 18. armády IV. ukrajinského frontu – Leonid Brežnev.
|
|
