Nočný let
@ :: Poviedky ::
Sep 16 2008, 10:32 (UTC+0) | 
V Šemši v roku 2008 - dnes tu už bosorky nelietajú... |
Miesto: Šemša, okres Košice-okolie
Autor: Slavomír Szabó
Čas: príbeh je situovaný do začiatku 20. storočia
Jano sa chcel chytiť za nos, ale dáko sa minul. Ruka mu voľne zaplávala priestorom, opísala akýsi nepravidelný polkruh pred tvárou a rázne dopadla na mokrý stôl, kde len pred chvíľkou rozlial pálenku. Opäť sa pokúsil poškrabať, no nie ihneď. Takých prudkých pohybov už nebol schopný. Len pomaly, pomaličky, neveriac, že ho ruka neposlúcha. Ešte skôr, než si stihol otrieť prsty o koniec nosa, poriadne k nim pričuchol. Slivovica. Poctivá krčmárska. Toto bola pálenka voňajúca modrými dužinatými plodmi, čo prešli zázrakom destilácie, aby sa v novej forme núkali na potešenie ducha. Lenže všetko má svoje hranice. Lán poľa, dedina i triezvosť. Tam, kde za poľom začína mokraď alebo za dedinou les, tam za hranicou kontrolovanej triezvosti začína bujaré hýrenie prerastajúce v nekontrolovaný chaos. No kdesi v podvedomí Janovej duše však ešte tlela iskierka sebakontroly, čo jasne signalizovala, že je čas zodvihnúť sa a odísť domov.
V krčme bolo inak veselo, hlučno; jeho pripitého si už nikto nevšímal. Ešte pred chvíľou, možno pred hodinou sedeli všetci pri spoločnom stole, ba niektorí aj stáli, aby im neušlo ani slovko.
„V tom Prešporku tečie taký široký Dunaj, čo kameňom neprehodíš, aj keby si ho vyšmaril z praku. A na trhu, hneď pod hradom na Rybnom námestí sa prechádzajú paničky v bielych šatách s krajkami. Nádherné ženy; to so zdravým mužom až tak lomcuje, že by ich najradšej ihneď a bez váhania objal, keby nemal od roboty špinavé ruky. Ba vošiel som aj do Dómu svätého Martina. To je chrám, kde korunovali kráľov i cisárov,“ ohuroval Jano ešte pred chvíľou všetkých prítomných a tí ticho naslúchali. Len starý Fero si dovolil poznámku, či bol v tom chráme preto, aby miesil blato na váľky, ale to ho Jano hneď uzemnil. Vravel, že je to starý chrám z kameňa a s vežou vyčnievajúcou nad všetky domy; ďaleko, ďaleko vyššou než na kostole u nich v Šemši.
Jano nebol ako ostatní dedinčania, z ktorých sa mnohí dostali do mesta prvýkrát, až keď rukovali do armády. On už pochodil poriadny kus sveta. Pred niekoľkými mesiacmi sa vrátil z Považskej Bystrice, len zopár dní sa zohrial doma a už šiel do Prešporku. Vlani sa dokonca na ceste za prácou zatúlal až do Čiech. A bol tiež dobrý rečník. Výborný. Vždy, keď sa vrátil, krčma patrila len jemu. Z celej dediny prichádzali muži, ženy už pomenej, no tiež nechýbali, ale aj deti, aby si vypočuli jeho historky z ciest. Nikto nepochyboval o tom, že je šikovný, robotný a možno i trochu dobrodruh. Nemali ani najmenšiu pochybnosť, keď hovoril, že keby vedel plávať, išiel by aj za Dunaj pozrieť sa za robotou do Viedne. Dnes to však prehnal. Hrdlom mu pretieklo priveľa pálenky; viac ako mohol zniesť. Ako sa jeho rozprávanie postupne menilo v nezrozumiteľný bľabot, zástup ľudí redol, až nakoniec ostal za stolom sám.
Teraz len sedel a pozeral, ako sa v slabo osvetlenej miestnosti vznášajú oblaky dymu z fajok a cigariet. Aj on si chcel jednu ušúľať, ale tabak sa mu spomedzi prstov rozsypal po zemi a papieriky vo vrecku svojho poplátaného kabáta nevedel nájsť. Párkrát sa zhlboka nadýchol, zbieral silu, aby sa postavil. Stolička zavàzgala, odsunul ju zadkom a zaprel sa do stola. Podarilo sa. Stál, aj klobúk si nasadil a opatrne vykročil. Cítil sa už istejšie. Predsa len, chlap ako hora, stodvadsať kíl; sám sa niekedy zo seba smial, že má váhu presne ako sviňa súca pod nôž. Teraz mu však do smiechu nebolo. Opatrne si vymeriaval každý krok, až kým neschmatol kľučku a neprekročil prah.
Keď Jano vyšiel von a zabuchol dvere hostinca, ovanul ho čerstvý vzduch. Chladný, možno až mrazivý, ale padlo to dobre. Zhlboka ho nasával, veril, že ho preberie. Zasa vykročil. Prvý krok mu celkom nevyšiel. Zapotácal sa a musel sa rukou odraziť od steny, ale ďalej sa to už dalo. Čižmou počvachtal v akejsi mláke, ktorú nad ránom olížu prvé mrazy a možno i premenia na tenučký ľad. Obloha bola jasná, hviezdy žiarili a mesiac guľatý, takmer v splne. Jeho svetlo bolo také silné, až všetko vrhalo tiene. Jano kráčal, či skôr sa mu zdalo, že jeho telo kráča a on sa v ňom vezie, lebo nohy tak necítil. Neuvažoval nad tým; nemohol. V hlave mu hučalo, obrysy domov sa rozmazávali a myšlienky lietali v chaotickom víre; každá kamsi odplachtila skôr, ako si ju stihol uvedomiť. Ostal len pri pocitoch. Tam na rohu, kde mal zabočiť medzi humná so slamenými strechami, ho však zasiahla predstava, že zatiaľ, čo telo ide samo, on stojí. Bol to len okamih. Krátky, možno ešte kratší ako lusknutie prstami, ale Jano si bol istý, že videl sám seba od chrbta, ako sa potáca v zákrute. Iskierka sebakontroly náhle vzplanula v jasný plameň, prelietavé myšlienky prestali chaoticky víriť, odleteli niekam do neznáma a ostala mu jedna jediná. Videl sám seba? Veď to predsa nie je možné!
Nezastavoval však; nechcel. Nohy ho poslúchali a to je v takú chvíľu veľký dar. Ba ešte i zrýchlil, ale zrazu sa opäť uvidel. Zbadal sám seba, svoju tvár i ruky, čo držal trochu natiahnuté dopredu pre prípad, že by spadol. Potom sa zočil celý, ako postupuje mláka, nemláka, v pravidelnom rytme trochu uponáhľanej chôdze. Videl sa očami niekoho iného, ak vylúčime možnosť, že sa rozdvojil. Ale môže sa človek rozdvojiť? Už sa aj chcel dobehnúť, schytiť za rameno samého seba, keď jeho telo padlo na zem, roztiahlo sa v blate ako tučná žaba a on nad ním ostal stáť, nechápajúc, čo sa deje. Možno by sa aj sklonil, ale tu ho odzadu voľakto zdrapil. Akási žena, aspoň sa tak dalo usúdiť podľa šiat, stála hneď za ním. Do očí jej nevidel, šatku mala priveľkú, tvár sa v nej strácala, ale schmatla ho, akoby bol ľahký ako pierko a čosi mu pchala medzi kolená. Bola to rúčka metly. Takej obyčajnej, ako si tu každý robí z brezových prútov. Jano schmatol metlu, možno by aj čosi povedal, keby mal na to čas. V tom okamihu už žena stála pred ním, švihom nasadla cez porisko i ona a veci nabrali nečakaný spád.
Prvé, čo Jano zbadal, bola koruna čerešne zo susedovej záhrady, ktorú len tak tak minuli, keď sa vzniesli nad zem. Leteli. Všetka opilosť bola náhle preč a on si jasne uvedomil, že sa vznáša, zatiaľ čo jeho telo leží v blate tam dole na zemi. Neboli vysoko, ešte i trochu klesli. Podrážkami čižiem sa takmer dotýkal vody, keď prefrčali ponad nejakú mláku a potom sa vyšvihli strmo nahor. Jediné čo videl, bola tmavá obloha, strieborné hviezdy a čierna silueta neznámej ženy. Naozaj ženy? Možno bosorky, či démona, čo si prišiel uchmatnúť jeho dušu. Bola to chvíľa, v ktorej by azda každý zošalel. Chvíľa, ktorej sa nevyrovnajú ani najbujarejšie predstavy, a predsa tak skutočná. Asi by sa mal báť, kričať, volať o pomoc, ale toho nebol schopný. Skôr prekvapenie než strach o život. Príčiny ani následky toho čo prežíval, si vysvetliť nevedel. Ba ani sa o to nepokúšal. Jednoducho sa viezol, lietal.
Keď sa opäť narovnali a leteli priamo nad dedinou k lesu, Jano sa pustil poriska a chytil neznámu ženu za boky. Neboli také pevné ako ich majú mladé dedinčanky. Mal pocit, že keby trochu pritlačil, tak ju rozpučí. Napriek tomu prsty pevne zaboril do jej šiat, a to sa už blížili priamo ku kostolnej veži. Koľkokrát chodieval popod ňu ešte ako malý chlapec a nádejal sa, že raz sa mu podarí dostať sa hore až ku zvonom, aby sa pozrel na Šemšu pohľadom vtáka. Teraz bol vysoko, vyššie ako zvony, dokonca stúpli až ponad kríž. Nad kostolom však nepreleteli. Neznáma únoskyňa prudko zmenila smer letu a pod ich nohami sa už rozprestieral les. Jano sa snažil očami prepichnúť tmu, rozpoznať cestičky, alebo aspoň na ktorú stranu to letia, ale márne. Až po chvíli, keď sa pod nimi zjavili slabé svetlá z petrolejok presvitajúce cez okná akýchsi domov, poznal Jano, že sú už nad Malou Idou. To opäť podľa kostolnej veže, ktorá, zdá sa, znova tvorila prekážku pre ďalší let. Neznáma žena čosi vykríkla, zamávala rukou a už leteli späť. Nad Šemšou ešte Jano rozoznal stodoly pri ceste, ale to bolo všetko. Už nič viac; tu jeho spomienky skončili.
Obloha už pomaly bledla, keď sa Jano prebral. V hlave mu hučalo; bál sa, že mu praskne. Ležal na ceste, tvárou nadol; presne tak ako sa videl, keď spadol. Bola mu zima. Prvé mrazy si našli cestu aj cez jeho kabát a špinavé mokré nohavice. Pozviechal sa, no už nie pomaly a opatrne, ale rýchlo a svižne. V bruchu mu škvàkalo, a to ho priviedlo na myšlienku, prečo ho tá slivovica tak vzala. Mal si dať poriadny kus slaniny alebo chlieb s hrubou vrstvou masti skôr, ako sa vybral do krčmy. Veď predsa musel vedieť, že pri jednom poháriku neostane. Ale čo to ostatné? To ďalšie, čo sa stalo potom? Tá žena, lietanie, čary? Snažil sa na to nemyslieť. Len rýchlo domov, do postele. A keď zaľahol, spal takmer do poludnia.
„No čo, dnes ti nejako nie je do reči,“ prehodil starý Fero, keď Jano na ďalší večer sedel v krčme za stolom nemo hľadiac niekam na stenu.
„Nebudem hovoriť, neuveril by si,“ cekol Jano úsečne bez toho, že by aspoň zdvihol zrak.
„A čo, hádam som ti niečo urobil?“ zvýšil starý Fero hlas, tušiac, že môže vyrývať. To mal celkom rád.
Jano mu už však neodpovedal. Prevrátil do seba pohárik, vychutnal si, ako ho slivovica pošteklila v hrdle, a potom si nasypal trochu tabaku na papierik, ktorého okraje oslinil koncom jazyka.
„Jano, ani nám nič nepovieš? My sme tu boli včera neboli,“ ozval sa naraz Jožko, sotva desaťročný chlapec, čo sa postavil aj s mladším bratom k Janovmu stolu, čakajúc, či si môže prisadnúť.
„No, vy mi pálenku asi nekúpite, ale aj tak vám poviem. Len vám. Lebo dedo Fero bol najďalej tak v Nováčanoch na odpust, tak závidí. Ale netreba chodiť ani ďaleko, aby ste zažili nevídané. Mne sa to včera podarilo. Tu u nás. V dedine.“
Chlapci zbystrili pozornosť. Keď im ešte aj ponúkol stoličky, aby si prisadli, už vedeli, že Jano im voľačo porozpráva a bude to zaujímavé. Ako vždy.
„Chlapci, ja som včera lietal s bosorkou na metle,“ povedal Jano význame, zápalkou škrtol o stôl a pripálil si už hotovú cigaretu.
Jožko sa však len usmial, ako keď ho doma strašili, ale Jana neprerušil.
„Leteli sme nad domami, videl som do všetkých záhrad. Aj strechy. Takmer sme narazili do kostolnej veže a potom leteli nad lesmi až do Malej Idy.“
„A ako vyzerala tá bosorka?“ neveriacky zahúdol Jožko. Jeho brat len otvoril nemo ústa; bolo jasné, že on uverí, nech Jano povie čokoľvek.
„No, akoby vyzerala? Nepočul si ešte ako vyzerajú bosorky? Majú veľké nosy, bradavice a škaredé sú ako dedo Fero.“
Jožko sa zasmial, ale Fero nie. Počúval ho sediac za vedľajším stolom. Jana vlastne ani nebolo možné nepočuť. Mal silný hlas; pútal pozornosť, aj keď nekričal.
„Dobre si vymýšľaš! Včera si sa ožral ako divá sviňa, ani bosorka by o teba nezavadila,“ Fero rýpal, ale Jano si ho nevšímal.
„Hovorím vám chlapci, taká bosorka má väčšiu silu ako mocný chlap. Len ma schmatla a hneď som sedel na metle. Ona predo mnou a lietali sme hore dole.“
„A kde ste pristáli?“ prezvedal ešte Jožko, ale Jano sa naraz zasekol.
„Vlastne ani neviem. Lietali sme aj nad riekou, aj nad poľom, ale za nič na svete si neviem spomenúť, kde sme zišli na zem.“
„Vidíte chlapci? Zapamätajte si do dospelosti - nepite nikdy viac ako znesiete, lebo skončíte ako on,“ zarehotal sa Fero. „Opije sa, zaspí a potom vidí bosorky.“
„Ja by som sa z toho až tak nesmiala,“ vstúpila do rozhovoru teta Mária, čo len nedávno prišla do krčmy pohľadať si muža, ale započúvala sa do Janovho rozprávania. „Keď ho vozila bosorka, asi s ním má nejaké plány. Veď koľkým tu už kravy prestali dojiť mlieko? Alebo dojili krv a potom zdochli? To nebude len tak s kostolným poriadkom. Veď čo všetko sa už o bosorkách narozprávalo v Hodkovciach. Myslíš, že tu je to iné?“
„Čo sa narozprávalo?“ opýtal sa naraz Jano, čo bolo čudné, pretože on sa pýtal málokedy. Častejšie sám odpovedal, každý chcel počuť len jeho noviny.
„Teda, ja neviem, či to bolo práve v Hodkovciach,“ neisto sa zavrtela Marta, „ale hovorí sa, že bosorka môže zmeniť muža aj na koňa. Potom naň sadne a vozí sa na jeho chrbte celú noc. Niekedy každú noc, až kým sa muž nevyčerpá, neodpadne a nezomrie. Tak prečo by nemohla muža voziť celú noc na metle, kým sa od strachu nepominie?“
„Mal si tú bosorku stretnúť v Prešporku. Možno by ťa previezla za Dunaj, a možno až do tej Viedne,“ rehotal sa starý Fero.
Jano prudko trhol rukou. To mu cigareta zhorela až po prsty a popálila ho. Zhodil ju na zem, zašliapol čižmou a prst si rýchlo strčil do úst. Neodpovedal, nereagoval ani na smiech, len chlapcom postrapatil vlasy; to ako namiesto pohladenia, keď vstal od stola, aby si doniesol ďalší pohárik. Nakoniec ho ani nedoniesol na stôl; vypil ho naraz, len čo mu ho krčmár pri pulte strčil do ruky a potom si vypýtal ďalší.
Nevedel, koľko ich ešte prelial dolu hrdlom. Toľko ako včera určite nie. Naviac, dnes do krčmy nešiel hladný. Hlava sa mu síce trochu krútila, ale len tak jemne ako takmer každý večer. Teraz kráčal isto, ponorený do spomienok z predošlej noci. Tam na rohu, kde mal zabočiť medzi humná so slamenými strechami, sa mu naraz zdalo, že ho niekto sleduje. Nie, nikoho nepočul, ale mal ten pocit. Otočil sa, a za ním stála žena. Do tváre jej kvôli veľkej šatke nevidel. V jednej ruke držala metlu, druhú natiahla a rovnako ako včera ho zdrapla za rameno...
***
Tento príspevok bol realizovaný vďaka podpore programu Spoločne pre región U. S. Steel Košice, s.r.o. a Karpatskej nadácie
|
|
