Osudový deň
@ :: Poviedky ::
Jun 20 2005, 18:31 (UTC+0) | 
|
Miesto: Veľká Ida
Čas: Šesťdesiate roky 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
Po ceste pred domom prešlo nákladné auto. Muselo byť veľké a ťažké. Drobné kamienky odletovali spod kolies a bubnovali na plechových bránach domov. Bum, bum, bum, bum. Sliepky na dvore zmeraveli a potom sa s našuchoreným perím, kotkodákajúc, bezcieľne rozbehli, akoby nad nimi krúžil jastrab.
Helena kolenačky zbierala črepy z rozbitého taniera a hádzala ich do vedra, ktoré ťahala za sebou. Dávala pozor, aby na zemi nezostal ani jeden. Bude musieť pozmývať kuchyňu, tak nech sa neporeže. Juraj, jej manžel, zase opitý, veď ako inak, hodil na zem celý hrniec paradajkovej polievky a zo stola jedným šmahom ruky zmietol všetko, čo mu prichystala. Prevrhnutá soľnička rozosiala svoj obsah a prievan pomaly posúval k peci drobné biele kryštáliky soli. Teplá polievka sa červenala na podlahe, akoby sa hanbila a vytvorila lesklú mláku, ktorá vyzerala ako spľasnutá hlavička muchotrávky s bielymi, na vrcholkoch zaoblenými trojuholníkmi zvyškov porcelánového taniera. Hundrajúc sa šúchala kúsok po kúsku kolenačky a napriek sústredenej pozornosti si porezala prsty a zmáčala sukňu.
Keď mala šesť rokov, prišla o tri prsty pravej ruky. Od ukazováka po prstenník. Nie o všetky články prstov. Ukazovák nemala celý. Z prostredníka ostal jeden článok a prstenník sa pýšil až dvomi. Stalo sa to tak, že raz chcela pohladkať prasa, ktoré chovali. Malo kučeravý chvost, krochkalo a gúľalo hnedými očkami. Stále sa na ňu usmievalo, keď šla okolo chlieva. Nedovolili jej kàmiť ho, predsa mu potajomky nosila raz zemiačik, raz jabåčko. Boli kamaráti. V ten deň, keď sa to stalo, jej otec práve naberal z dreveného suda na dvore vodu a šiel do stodoly pre seno. Helena vedela, že sa tak skoro nevráti, rozbehla sa k prasaťu, rýchlo prestrčila pravú ruku pomedzi drevené latky na výbehu pred chlievom a škrabkala prasa medzi ušami.
„Moja, no, moja, tíško, nekvič, za chvíľu dostaneš papať“, milo sa mu prihovárala. Prasa znenazdajky, možno veľmi hladné a nedočkavé, švihlo hlavou a zahryzlo sa do Heleninej ruky. Najskôr necítila nič. Len malé pichnutie, ako keď sa mača učí používať drobné zúbky. Keď jej však prasa začalo rukou mykať a nie a nie pustiť prsty, začala kričať. Krv jej kvapkala do dreveného válova a farbila štetiny okolo pysku prasaťa do červena. Ešte jedno myknutie a Helenine prsty sa váľali v blate pri válove. Prasa čľapkavo rylo rypákom v blate a pokúšalo sa ich dostať opäť medzi zuby. Helena už vrieskala, sedela pred výbehom, pravá ruka sa jej triasla a všade bolo plno krvi. Zízala na okyptenú dlaň a bála sa tej ruky čo i len dotknúť. Akoby nepatrila jej.
Prišla o svoje prsty, ale naučila sa žiť bez nich. Ani teraz jej veľmi nechýbali.
„To mi je ale robota!“ povzdychla len tak pre seba a ukladala vedro so smetím do rohu kuchyne blízko poukladaných polien. Už neplakala. Dávno prestala bedákať nad svojim osudom. Zvykla si. Dvadsaťročné manželstvo bolo jej trestom na tejto zemi. Vychovala tri zdravé dcéry, mali svoj dom, malú záhradku a vlastnú studňu. Len manžel sa nevydaril. Pil. Nič výnimočné, nebolo chlapa v dedine, ktorý by sa nezastavil v krčme a nesfúkol pár bielych čapíc piva ochutených rumom. Ibaže ten jej nevedel kedy má dosť.
V hlave jej doznieval manželov krik, ešte kdesi v žalúdku cítila chvenie, ktoré vyvolal buchot stoličky. Tá sa teraz váľala uprostred kuchyne a bola taká opustená, nepotrebná. Spočinula na lyžici, neďaleko obitého hrnca.
Kuchyňa nasiakla tichom, takým neskutočným i kontrastným k mužovmu kriku, čo len nedávno ustal. Ani tučné muchy nebzučali ako inokedy. Darmo vešala lepkavé pásiky mucholapiek pod žiarovku, tie okrídlené nezbedy sa im vyhýbali ako čert svätenej vode. Dvere do kuchyne, aj tie z verandy boli dokorán. Preto ten prievan. Kuchynské okno otvárala keď varila. Teraz sa na nej chvela záclona a miešala vôňu paradajkovej polievky s vôňou dohárajúceho dreva v peci. Spakruky si utrela spotené čelo. Koncom júla boli vždy takéto horúčavy.
Juraj bol zavalitý nižší chlap. Vlasy sa mu už začali striebriť na sluchách, a keď rúbal drevo na zimu, musel sa častejšie napiť domácej slivovice, lebo akosi nevládal. Roboty sa nebál. Porobil všetko okolo domu, staral sa o záhradu, chodil do práce a choval rodinu. Bol tichý, nikdy sa so žiadnym susedom nehádal, ani nepobil. Nie tak so svojou ženou. Neudrel ju. Ale krikom ju častoval denne. Veď si aj zaslúžila. Tu nebola doma, lebo vysedávala u susedky, tu presedela dve celé omše v kostole a nedeľný obed nemal kto navariť, tu postávala pred bránkou a klebetila s každým, kto šiel okolo. Ale najviac ho hnevala tou svojou paradajkovou polievkou. Deň čo deň mu naberala do taniera tú červenú žbrndu. Neznášal to. Čo nevarila aj niečo iné? Stačilo by za poriadnu hrsť halušiek, alebo za plech harule, či kyslej kapusty so zemiakmi. Hocičo, len nie paradajkovú polievku! Hovorievala, že tá je najrýchlejšie hotová. Aj dreva do pece ušetrí, aj veľa peňazí neminie. Ale veď času mala dosť. Ani dcéry nenaučila iné variť.
Tri dcéry mal. Syna mu Boh nenadelil. Občas bol z toho smutný. Nemal sa s kým chlapsky porozprávať, zájsť do krčmy, vydumať čo a ako s deravou strechou na kôlni, či len tak sedieť na drevenej lavici pod orechom a pofajčievať, počas Vianoc obliecť sviatočné šaty a zájsť na polnočnú. Nemal dieťa, ktoré by na neho hľadelo s úctou a pokorou. Dievky ho nemali rady. Vedel to. Pokukovali po ňom ako po cudzom a radšej sa držali od neho ďalej. Už si ani nepamätá, kedy ho niektorá objala, usmiala sa.
Aj minule vyhodil celý hrniec s polievkou von oknom na dvor. Nepoučili sa. Dnes ho doma čakala zase paradajková.
„Toto mám jesť?“ zlostne ziapal na ženu. „Z toho mám mať sily do roboty? Už si sa celkom zbláznila a chceš, aby som sa aj ja? Nevieš mi iné navariť? Hej, vyšívaný obrus na stole ma nenakàmi!“
Žena len stála pri peci a nevedela, či má pristúpiť k stolu a naložiť mu polievku na tanier, alebo má radšej ostať tam kde je a vyčkať až sa muž upokojí. Ešte viac ho to rozzúrilo. Keby aspoň uznala, že on má pravdu! Hodil kapsu na lavicu pod oknom a sadol si na vàzgajúcu stoličku. Ešte čakal, či mu nedonesie aspoň slaninu. Vonku zakikiríkal kohút. Hlasnejšie a veselšie ako inokedy. Akoby chcel ukázať, kto je tu pánom. Juraj buchol päsťou do stola. Zlosť v ňom rástla a miešala sa s ľútosťou. Koho však ľutovať? Ženu? Dcéry? Seba? Áno, zastavil sa v krčme. Dal si zopár pohárikov ako inokedy. Ale rozum sa mu nepomútil. Vedel, čo hovorí. Dych sa mu zrýchlil a žily na rukách navreli. Červený v tvári ešte raz pozrel na ženu. Ani sa nepohla. Širokou dlaňou sa oprel o teplý hrniec a silno ho sotil. Polievka sa rozliala po zemi a hrniec sa s buchotom zviezol pod stôl. Potom chytil oboma rukami tanier a šmaril ho blízko k ženiným nohám. Ten sa mu pred očami rozpadol na kúsočky a kovová lyžica sa oprela o jeho baganče. Ïalším švihom ruky zmietol zo stola zvyšok riadu, len chleba sa nedotkol. Na chlieb treba tvrdo pracovať. Potom prudko vstal, až prevrátil stoličku a rýchlym krokom odišiel.
„Idem sa zabiť, toto nie je život, ja s tým skoncujem raz a navždy“ precedil pomedzi zuby kráčajúc po verande. Ani dvere po sebe nezatvoril. Na dvore pohladkal psa na rozlúčku, ticho zatvoril plechovú bránku a odpľul si pred ňou ešte chvíľu dumajúc, či sa vybrať na horný, či na dolný koniec dediny.
Keď Helena dočistila kuchyňu, začula buchot bránky a krik. Pes sa rozbrechal.
„Ica, Ica, poď rýchlo, tvoj muž sa zabil.“ Na chvíľku zmeravela.
„To sa mi iba zdá“, pomyslela si, „veď iba pred chvíľou mi takmer rozdrúzgal kuchyňu.“
„Ica, počuješ? Doma si?“ začula znovu nástojčivý ženský hlas. „Tvoj muž sa zabil.“
Helena vybehla na dvor. Cestou si uhládzala neposlušné vlasy a naprávala mokrú sukňu.
Bola to pravda. Jej muž skočil hlavičku do potoka. Z mosta uprostred dediny. Tam, kde bola voda plytká, s hladkými kameňmi na dne koryta a množstvom drobných kamienkov. Ktovie, čo sa mu v hlave porobilo. Ležal tam skrútený na bruchu, pritisnutý pravým lícom k zemi. Voda ho omývala zo všetkých strán. Schovala mu azda iba pravé ucho, ani sa jej nenapil. Tenký pramienok tmavočervenej krvi sa kľukatil okolo jeho pravého ramena pozdåž pravej ruky a potom sa rozlieval do širokého ružového pásu a bublal okolo pravého kolena. Juraj sa nehýbal. Pol dediny stálo na moste a každý ho chcel vidieť. Z blízkej pošty zavolali policajtov a sanitku s doktorom. Helena začala bedákať.
„Bože môj, bože môj, čo ja budem bez muža robiť? Prečo ma tak trestáš?“ a kropila zábradlie horúcimi slanými kvapkami. Pevne zvierala kovový pás hrdzavejúceho zábradlia a kývala sa celým telom, akoby sa bruchom odrážala od neho a priťahovala späť rukami. Potom sa rozbehla dole kopcom k potoku. Niekto ju chytil za rameno a nepustil. Ešte hlasnejšie a srdcervúcejšie žialila. Zopár chlapov vytiahlo Juraja z potoka. Otočili ho na chrbát a zisťovali, či dýcha. Dýchal. Mal rozbitú hlavu a zodraté líce, ale inak bol v poriadku. Doktor ho odviezol do nemocnice a nechal ho tam pár týždňov.
„Zavreli ho do blázinca“, povedala neskôr jeho stredná dcéra. „Urobil nám hanbu na celý život. Mal sa radšej v tom potoku utopiť.“
Po návrate z nemocnice bol Ïuro ako predtým. Ani v dome sa toho veľa nezmenilo. Paradajková polievka ho čakala na stole takmer každý deň, on kričal, zlostil sa, pil, nadával a pomaly starol. Helena ho už nečakala v kuchyni pri peci. Nachystala mu tanier s lyžicou a vyšla na dvor. Chytila metlu a zametala. Chvíľami odháňala neposlušného psa a myšlienkami bola bohviekde. Časom bolo kriku pomenej. Juraj už nemal síl dožadovať sa akejkoľvek zmeny. Helena vyvárala paradajkovú polievku a šetrila drevo. Dcéry žili svoj život, zabúdajúc na otcove narodeniny, či meniny. Hnevali sa na neho za jeho pokus o sebevraždu, za pečať hanby, za jeho častejšie a dlhšie vysedávanie v krčme. Našli si ženíchov, povydávali sa.
Marika, stredná dcéra, sa vydávala v júli, asi desať rokov po otcovom pokuse dobrovoľne opustiť tento svet. Rodičia jej vystrojili svadbu so všetkým čo k tomu patrí. Vymašličkované autá, množstvo hostí, kopec chodov a koláče od výmyslu sveta. Nič tam nechýbalo. Nevesta mala krásne biele šaty s dlhým závojom. Bola usmiata a krásna. Jediná vráska na jej čele bola z obavy, ako sa jej otec bude na veselí správať. Ak sa opije, urobí jej zase hanbu. Treba na neho dávať pozor. Nenalievať mu, sledovať ho.
Jej strach bol zbytočný. Juraj si sadol na koniec dlhokánskeho stola a tam, zabudnutý všetkými, liečil si svoje trápenie. Cítil sa opustený, tak sa utešoval pálenkou. Pil, ale nikomu hanbu nerobil. Jeho dcéra sa vydáva. Tak teraz môže. Nikto mu predsa nezakáže osláviť tento deň. V hlave sa mu zobrazil celý jeho život. S radosťami aj starosťami. Nebol ešte tak starý, aby hodil všetko do jedného vreca. Ešte vládal robiť. Ešte mal toho toľko na práci.
„Tam okolo Levoči, tam še voda točí“, vyspevoval tu verš, tam celú pieseň s hudobníkmi a svadobčanmi. Občas za ním niekto prišiel a pripil si s ním na šťastie jeho dcéry a na jeho zdravie. Helena pri ňom chvíľami postávala, ale on nemal veľkú chuť na ňu čo i len pozrieť. Chytil radšej fľašu pálenky a obchádzal známych. Pospomínali staré dobré časy, keď ešte ako mládenec chodil na dedinské zábavy. Keď s kamarátmi stavali máje pred každým domom, kde mali dievku na vydaj.
Okolo polnoci si rozviazal kravatu a prehodil ju cez operadlo stoličky. Keď mu zo trikrát spadla na zem, požmolil ju do guľky a vopchal do vrecka nohavíc.
„Škrtíš ma“, povedal jej a nalial si ďalší pohárik.
„Ani sa so mnou neodfotili“, hundral, keď nevesta tancovala rejdový. Ženy búchali lyžicami na dno mís a zbierali do nich peniažky. Mladým na ľahší začiatok. Celá miestnosť tancovala, vykrucovala sa v nazberaných sukniach žien a spotených tvárach fúzatých chlapov. Výskanie ho rušilo. Priestor nad hlavami tancujúcich si podelili biele vreckovky; vyletujúce do výšky v slnkom opálených, upracovaných rukách a zrniečka zvíreného prachu. Každý kričal, spieval, smial sa, dupotal nohami a hádzal papierové koruny do mís. Ženích a otec nevesty stáli mimo toho huriavku. Každý sám a z iného dôvodu. Juraj sa chystal na posledný čardáš so svojou dcérou predtým, ako ju ženích unesie a bude patriť iba jemu. Unesie ju spomedzi vytešujúceho sa davu, unesie ju od neho, ktorý ju prvý držal na rukách hneď ako sa narodila. Unesie ju až do komory, kde boli uložené fľaše s pálenkami, obrovské hrnce s polievkou a zostatkami z večere. Tam, nikým nerušení budú rátať vytancované imanie. A budú plánovať. Postavia si dom, splodia deti. Ktovie, či si pri tom spomenú aj na Juraja.
K ránu sa podávala plnená kapusta a potom ešte zemiakový šalát a rezne. Juraj jedol pomaly, vychutnávajúc každé sústo. Nezabudol sledovať, či má každý hosť pred sebou dostatok jedla a pitia. Nech nikto nepovie, že u neho nebolo čo jesť ani piť. S každým odchádzajúcim sa pekne rozlúčil, poďakoval za účasť, za dary, želal im dobrú noc a Helena rozdávala v bielom papieri zabalené zákusky a tortu.
Nedeľné ráno po svadbe sa Helena prezliekla do domácich šiat a chystala sa nakàmiť drobizg na dvore. Celý dom ešte spal. Mladí v prednej izbe, ostatní kde prišlo. Ani nevedela, kde sa uložil Juraj. Po špičkách prešla izbu za izbou, na verande prekročila spiace dcérine kamarátky s frajermi a vošla do kuchyne. Zatvorila dvere, aby nakladaním do pece nerušila pokojné sny ostatných. Zápalky jej vypadli z ruky.
„Ej, ale som nešikovná“, zahundrala si popod nos a škrtla o krabičku. Bledá zápalka zasvietila oranžovým plameňom a už olizovali tenké drievka v peci.
„Chytili sa“, potešila sa Helena a pobrala sa na dvor k studni pre vodu.
V každej ruke držala vedro, ešte raz nakukla do pece, či ozaj dobre horí a otočila sa ku dverám. Vtedy zbadala Juraja. Sedel na svojej stoličke, sklonený nad stolom, čelom opretý o skrížené ruky.
„Tak tu si spal? Veď budeš celý dolámaný!“ zašepkala.
Dvor bol zaliaty slnkom. Celá dedina bola tichá, len kostolné zvony pozývali na prvú omšu. Helena sa zhlboka nadýchla. Vzduch bol čerstvý a vtáčiky švitorili ostošesť medzi lístím obrovského orecha. Sadla si na drevenú lavicu. Nohy prekrížila v členkoch, aj zabudla, že je unavená z celotýždenných príprav na svadbu. Bola spokojná.
„Ešte jedna svadba a deti budú na poriadku. Ostaneme len my dvaja.“ Rozdumovala. Jemný úsmev jej prebehol po tvári, keď sa vo dverách verandy objavila Marika. Líce pokrčené od podušky, bledá, niečo hovorila, ale nebolo jej rozumieť. Helena sa zľakla. Nebodaj jej ublížil muž? Deň po svadbe? Ostala však sedieť. Nezdalo sa jej to. Marika bola z tých, ktoré sa vedia brániť. Nedovolila by mužovi, aby jej ubližoval. Lenže potom prečo je taká vystrašená, podlamujú sa jej kolená a vyzerá akoby videla duchov? Nemo pohybovala perami a v očiach jej sedel des.
„Otec, otec!“ začula po chvíli. Srdce jej stislo, prestala pohupovať nohami a na chvíľu jej celé telo stàplo. Otec? Čo je s ním? Vstala a akoby v mrákotách prešla verandou, ani sa nezastavila pri dcére.
„Ježišukriste!“, vykríkla, keď sa nahla nad muža. Juraj bol màtvy. Ešte potom premočené vlasy mu zakrývali skrížené zápästia. Chrbát ohnutý, bosé nohy, s kolenami ďaleko od seba, sa opierali o nohy stola. Položila dlane na jeho krk vzadu povyše goliera bielej košele. Bol studený. Helena padla na kolená, prežehnala sa a začala odriekať modlitbu.
Juraj zaspal spánkom spravodlivých ráno po dcérinom pamätnom dni, áno, presne tej dcéry, čo mu zapriala smrť, keď sa márne pokúšal spáchať samovraždu. Odišiel neplánovane, nechtiac, neočakávane, ticho, nikomu nepovedal posledné Zbohom, nikomu neurobil hanbu. Na ten deň a hodinu však nikdy nezabudnú tí, ktorých opustil. Ostane v ich duši ako výstraha, ako vztýčený prst osudu.
|
|
